Horror
Jako by snad déšť a bouře nebyly dost přidal se vítr. Proháněl se zpustlými ulicemi, bezohledně rval větve stromů a strhával střechy. Země se pomalu stávala bažinou... téměř jako by sama přiroda chtěla zahubit lidstvo.
Nehybne sa nakláňala nad jej stuhnutým telom. Konohu obliehalo hrobové ticho a oblohu opäť zahalilo rúško tmy, pretínané rýchlo mihajúcimi sa striebristými lúčmi. Padajúce hviezdy akoby zvádzali boj jedna s druhou. Nemohla v nádeji vzhliadnuť ani k večernej oblohe – všetko naokolo nej sa menilo na popol. A prečo?
,,Priniesol si nám iba nešťastie,“ povedala do vetra.
Úzkym tunelom, vedúcim do podzemného úkrytu, sa ozývali niečie pomalé kroky.
,,Kto je tam?!“ zvolal jeden zo strážcov.
Namiesto odpovede začul iba hlasitý krik svojho spoločníka. Podlaha zadunela a nehybné telo padlo na zem. Strážca sa zvrtol, nahmatal katanu, no skôr než by sa ňou zahnal, mu krk zovrela niečia dlaň.
,,Otvor vchod!“ prikázal upír.
,,Nikdy!“ zachrčal strážca.
Podoprel si bradu dlaňou a zahľadel sa pred seba. Dievčatá ležali na zemi pod jeho nohami, oči mali zatvorené. Občas na ne hodil očkom, no ináč sa o ne nijako obzvlášť nezaujímal. Jeho pozornosť pútalo čosi iné. Zvláštna sila šíriaca sa okolím. Poznal ju, i keď sa s ňou nikdy predtým nestretol. Veľmi dobre vedel, prečo to tak bolo. Vedel, že sa v jeho vnútri nachádzalo niečo, čo sa musel čo najskôr naučiť ovládať.
Sedel na mäkkom koženom kresle v chladnej, tmavej miestnosti. Nohy mal prekrížené, ruky spokojne položené na hrudi, oči uprené pred seba.
,,Povedali ste, že pre mňa urobíte čokoľvek,“ odvetil nízkym tónom hlasu. ,,Tak teda poďte ku mne!“
Dievčatá sa zatriasli. Pozreli jedna na druhú – v očiach mali neistotu a strach. Vodkyňa dievčenskej bandy sa postavila, kolená mala roztrasené. Urobila krok vpred, dívajúc sa krvilačnej beštii priamo do očí.
[hide=Než začnete číst]
[center][b][i]Iloně Mazourkové,
"Hm, tá polievka je vynikajúca, Yoko-san!"
"To som rada, že ti to chutí. Môj muž by mi nikdy nič také nepovedal!" Yoko-san, staršia, šedovlasá žena v domácnosti, zagánila na svojho manžela. Jej manžel bol ninja na dôchodku, mal okolo päťdesiat rokov a všade so sebou niesol bakuľu. Niežeby ju bol potreboval, jednoducho ak ho niekto naštval, potreboval mať nejakú vec poruke, aby sa mohol čím oháňať. Odvrkol:
Začalo svitať. Vtáčiky štebotali a prvé lúče dopadli na zelenú krajinu. Ale to krásne ticho a kľud, prerušil hlasný zvuk.
„Vstávajte!!!“ kričal Pein do megafónu, ktorý bol nastavený na maximum.
Nana zlostne zavrčala, prevrátila sa na druhý bok a priložila si na hlavu vankúš. O pár minút už boli všetci nastúpený pred Peinom, okrem Nany.
„... deväť, desať ... Desať?“ spýtal sa nechápavo Pein, keď počítal všetkých členov. „Prečo je nás tu desať, keď nás má byť jedenásť?! Kde je Nana?!“
Naruto sprudka otvoril oči. Z hrdla sa mu vydral hlasitý rev. Rev plný bolesti, zmätenia a strachu. Zodvihol sa do sedu a začal sa nekontrolovateľne triasť. Zadrapol nechty do steny a vyceril tesáky.
,,Kakashi, do r*ti, drž ho!“ zlostne skríkla Anya a pokúsila sa vstať. Ako náhle sa však pohla, celé telo sa jej zatriaslo a ona opäť znehybnela. Bola príliš vyslabnutá.
„Nii-chan...“ Konohamaru nemohol uveriť tomu, čo videl.
„Konohamaru? Ty si teda vyrástol...“ poznamenal Uzumaki Naruto s úsmevom.
„Dosť bolo vykecávania,“ pristúpil Bezmenný k Narutovi.
„Huh? Kto si?!“ spýtal sa Naruto smerom k Bezmennému. Ten neodpovedal. Vytiahol kunai so zvitkom a vložil ho Narutovi do hlavy. Celé to sledovali aj Fukusaku a Shima, ktorí ešte stále sedeli Konohamarovi na pleciach:
„Ty bezočivec!“ vykríkol Fukusaku na Bezmenného.
,,Poď za mnou,“ stroho prehovoril strážca a zaviedol Naruta úzkou chodbou do tajnej miestnosti na jej konci.
,,Počkaj, nemal by som radšej...“
,,Oni to zvládnu aj bez teba. Červy pre túto jaskyňu nepredstavujú veľkú hrozbu. Cez tieto steny sa neprevŕtajú a cez tunel zase neprepchajú.“
„Niet pochýb... tie kruhy nad očami... to je znak sennin módu!“ analyzoval Bezmenný. „Takže takto ma vystopoval...“
Sarutobi Konohamaru sa približoval čoraz bližšie. Bezmenný to nemohol pripustiť:
„Ak sa ma čo i len dotkne svojím Kawazu kumite (Žabie kung-fu), tak som skončil! Tss, tento bude nepríjemný,“ precedil pomedzi zuby.
V Skrytej Listovej sa blížil ten deň. Veľmi, veľmi významný deň. Štvrté výročie vládnutia Piatej Hokage. Chystala sa veľká oslava a všetci boli niečim zaneprázdnení. Nikto si nevšímal inak podozrivého muža, celého oblečeného v čiernom, ako sa prediera davom, držiac čosi pevne v rukách. Na čele mal ochrannú čelenku zo Skrytej Oblačnej. Prekrývali mu ju jeho snehobiele vlasy, ktoré sa vďaka jeho čiernemu oblečeniu zdali ešte belšie.
„ZAŠLI STE PRÍLIŠ ĎALEKO!!!“ prskal Dairei. „Ak na vás doteraz posielali len menšie skupinky, teraz na vás môžu poslať celé armády na čele so samotnými Kage!“
„O tom dosť pochybujem,“ ľahostajne odvetil Bezmenný. „Odhadujem, že v každej dedine sa ich straty počítajú na stovky. Z toho veľkú armádu nespravia.“
„Majú aj iné zdroje pre vojsko, čo ste zabudli na aliančné tábory?!“
„Heh, aliančné tábory... tie už dávno po vojne neexistujú. Kageovia ich tajne rozpustili a všetci sa vrátili do svojich dedín.“
„Adrio? Adrio!“ řval Matari a dav nepřátel po mé levé straně se začal otevírat.
Náhle se objevil přímo přede mnou a spolu s ním i dva vlkodlaci.
„Co chceš?“ zavrčela jsem směrem k němu né zcela jistá jestli mi rozumí a nechala jednoho z ninjů oběma vlkodlakům.
Přiskočil ke mně, věnoval mi letmý pohled, ale pak se znovu vrhl do zabíjení nejbližších nepřátel. Oba dva jsme na tom byli už dost bídně.
Už otevíral ústa, když se ozval ostrý řev plný bolesti a poslední žijící drak, kterého přivolal Matari, padl k zemi mrtvý.
„Tak to vyzerá, že sa opäť stretneme na bojovom poli,“ prehovoril Hyuuga Hizashi na svojho syna Nejiho.
„Toto bude zaujímavé,“ usmieval sa Bezmenný a pristúpil k Hizashimu. Do hlavy mu vložil kunai s malým zvitkom, aby potlačil Hizashiho osobnosť.
„Okamžite tú techniku odvolaj!“ kričal Neji celý bez seba.
Aj keď im kládla odpor, nijako sa nedokázala vymaniť z ich zovretia. Ťahali ju po celej chodbe ako takú handrovú bábiku a keď vošli do Siene, s neuveriteľnou ľahkosťou ju pohodili pred muža sediaceho na tróne a následne nato zmizli.
Nenávistne srkla a prižmúrila oči.
,,Anya, Anya. Netvár sa tak, trhá mi to srdce,“ prehovoril na ňu muž a vstal.
,,Srdce... Pche, ty už žiadne nemáš,“ odvrkla mu a poobzerala sa po nejakej únikovej ceste.
,,To ani ty, moja drahá.“
Skupina pěti shinobi dorazila na kraj temného lesa.
"Odteď buďte velmi opatrní, je sice téměř nemožné, aby našli Hidana, ale nepřítel je Akatsuki, v čele s mužem, co má rinnegan, takže si nemůžeme být jistí ničím." řekl černovlasý mladík, čtyřem postavám, které měly všechny černý plášť s kapucí a na obličejích masky.
Štyri roky po Incidente v chráme Yaka. Bezmenná temnota má 17 rokov, stovky súbojov a zabitých shinobi z neho spravilo najnebezpečnejšieho a najhľadanejšieho nukenina. K jeho temnej povahe prispieval aj jeho vzhľad. Dlhé vlasy mu stmavli a účesom pripomínali legendárneho Uchiha Madaru. Nosil rozopnutý čierny látkový plášť, pod ním sivé tričko bez rukávov a čierne ninjovské nohavice.
Prudko ho sotil o stenu a vynoril sa z tmy. Naruto zbadal jeho tvár. Nebola mu ani trochu povedomá.
,,Alebo... si ho radšej vezmem sám!“ zavrčal muž a spojil prsty na pravej dlani pripravený vyrvať Narutovi srdce z tela.
Zlostne prižmúril oči a zaťal zuby. Mužova ruka sa ako naostrený šíp blížila k jeho hrudi. Cítil sa byť v pasci. Nedokázal sa pohnúť z miesta.
