"INFEKCIA" časť 1., Súdny deň

V Skrytej Listovej sa blížil ten deň. Veľmi, veľmi významný deň. Štvrté výročie vládnutia Piatej Hokage. Chystala sa veľká oslava a všetci boli niečim zaneprázdnení. Nikto si nevšímal inak podozrivého muža, celého oblečeného v čiernom, ako sa prediera davom, držiac čosi pevne v rukách. Na čele mal ochrannú čelenku zo Skrytej Oblačnej. Prekrývali mu ju jeho snehobiele vlasy, ktoré sa vďaka jeho čiernemu oblečeniu zdali ešte belšie.
Cudzinec si napravil masku na tvári. Nie, nikto ho nesmie spoznať. Od tej doby, čo zradil Konohu a utiekol do Oblačnej, uplynula už riadna doba, veď vtedy bol ešte chlapec. Ale tú scénu s Tretím Hokage si určite ešte pamätajú mnohí. To on mu vtedy spravil jeho hlavný poznávací znak- dlhú, hlbokú jazvu tiahnúcu sa cez pravé líce a končiacu sa až pri kľúčnej kosti.
"Ten je ale krásny!" ozvalo sa za ním. V tom momente sa obzrel a v panike, že ho odhalili, hmatal po kunaji. No hneď sa mu aj uľavilo. Bolo to len akési malé, blonďavé dievča v červených šatách.
Dievčatko ukazovalo na tú vec v jeho rukách. Bol to plyšový medvedík.
"Chceš ho? Darujem ti ho." povedal cudzinec.
"Vážne?" Dievčatku sa rozžiarili očká. "Ďakujem vám!"
Vzalo si medvedíka a rozbehlo sa darček ukázať svojej mame. Cudzinec sa uškrnul. Misia bola splnená. Pozrel sa na hodinky. Má necelú polhodinu na to, aby odtiaľto zmizol. Vírus sa šíri rýchlo, a navyše na vytvorenie bariéry bolo treba štyroch ľudí. Rozbehol sa, prerážajúc si cestu davom.

"Mami, mami, aha čo som dostala!"
"Ukáž, Miyuki... a kde si to zohnala?"
"Daroval mi to jeden pán na ulici."
"Mačička, či som ti nevravela, že si nemáš brať nič od cudzích ľudí? Daj, nech si to lepšie obzriem."
Vzala si medvedíka do rúk.
"Fíha, ten medvedík je ale ťažký! Čo sú v ňom kamene, alebo čo? A nejako..." Pričuchla si. "A nejako divne páchne."
"Čo sa deje, mami?" pýtala sa Miyuki. No jej maminka ju nevnímala. Zrútila sa zo stoličky na zem a chrapľavo dýchala. Vydesená Miyuki začala kričať.
"Mami, čo sa ti stalo? Mami? MAMIIIII!"
Miyukina mamička sa od bolesti zvíjala na zemi, hučalo jej v ušiach a jej oči sa pomaly začali meniť farbu z hnedej na krvavočervenú...

Traja muži, stojaci pred bránou Konohy, netrpezlivo prešľapovali z miesta na miesto a čakali na svojho druha. Ten už konečne pribehol.
"Kde si sa toľko flákal?" vyštekol naňho najvyšší chlap. "Už dávno sme mali vztyčovať bariéru!"
Prichodivší zachoval kamennú tvár.
"To vy ste už zapečatili bránu. Musel som to celé obísť."
Vysoký chlap vyzeral, akoby chcel už-už vytiahnúť kunaj a zabodnúť mu ho do brucha, ale zakročil tretí chlap.
"Nekecajte a radšej začnime."

V Konohe medzitím zavládol totálny chaos. Všade sa ozývali výkriky, ľudia hľadali svoju rodinu a priateľov, iní kričali proste zo strachu alebo z šoku..Všetci sa hrnuli k bráne. Nedalo sa ňou však ani pohnúť.

"Lao, tí ľudia preliezajú cez múry!"
"Ts, to je otrava." Lao na chvíľu prestal s tvorením bariéry. Uhryzol sa do prsta, použil niekoľko pečatí a zvolal:
"Kuchiose no jutsu!"
V oblaku dymu sa tu objavila obrovská obluda, ktorá trochu pripomínala ľadového medveďa s helmou a železnými pazúrmi.
"Kým neskončíme, nikomu nedovoľ, aby sa dostal von!" prikázal mu Lao a opäť sa pustil do bariéry. Beštia zrevala a zahnala sa labou, čím z múru zhodila naraz šestnásť ľudí. Vydesení ľudia začali liezť naspäť do Konohy. Nemali veľmi na výber- buď budú roztrhaní vnútri alebo vonku.
Už len posledných šesť pečatí. Ktosi zas vyliezol na múr. Zjazvený chlap, ten, čo do Konohy prepašoval vírus, doňho hodil kunaj. Trafil ho priamo do oka. Muž zreval od bolesti a padol naspäť za múry. A posledná pečať. Ozval sa bzukotavý zvuk. Bariéra bola vztýčená.

"A je to," zachechtal sa ten vysoký, "teraz sa nikto nedostane von. Bariéra zvnútra zrišiť nejde. A ak niekto vojde dnu, von sa už nedostane."
Lao znudene povedal:
"Každopádne, misiu sme splnili. Vráťme sa. Zbohom, Konoha!"
Ninjovia z Oblačnej sa pobrali preč, ponechajúc Konohu, a všetkých ľudí v nej napospas svojmu osudu.