Bezmenná temnota - Smola (6. časť)

„ZAŠLI STE PRÍLIŠ ĎALEKO!!!“ prskal Dairei. „Ak na vás doteraz posielali len menšie skupinky, teraz na vás môžu poslať celé armády na čele so samotnými Kage!“
„O tom dosť pochybujem,“ ľahostajne odvetil Bezmenný. „Odhadujem, že v každej dedine sa ich straty počítajú na stovky. Z toho veľkú armádu nespravia.“
„Majú aj iné zdroje pre vojsko, čo ste zabudli na aliančné tábory?!“
„Heh, aliančné tábory... tie už dávno po vojne neexistujú. Kageovia ich tajne rozpustili a všetci sa vrátili do svojich dedín.“
„Toto je veľa aj na mňa,“ prehovoril Shirai a postavil sa. „Bolo mi potešením pracovať s vami, bola to skutočne zábava,“ usmial sa. „Teraz sa ale budeme musieť rozlúčiť. Luwana?“ vyzval svoju sestru na odchod. Tá sa tiež postavila a bez slova spoločne so Shiraiom namierili cez les do najbližšej osady. Bezmenným to ani nehlo.
„Dairei... myslím, že som to už raz povedal,“ tajomne poznamenal. „Na mňa toto neplatí,“ zdvihol pravú ruku, prsty zohol tak, ako bývajú zohnuté pri pečati Tiger alebo Baran a povedal: „KAI!“ Obraz okolia sa zvíril do pôvodného stavu. Shirai a Luwana ešte stále sedeli vedľa neho, len Dairei bol vzdialený od Bezmenného o pár krokov ďalej. To už ale nebolo na dlho.
Veľkou rýchlosťou skočili súrodenci na Bezmenného. Luwana mala ľavú dlaň obklopenú chakrou s dráždivou reakciou pri dotyku, obľúbený útok mysteriózneho Kabuta Yakushiho, a Shirai bol pripravený silným kopom do hlavy uzemniť Bezmenného. Zaútočili, no Bezmenný sa rozplynul.
„Kage Bushin?!“ neverili vlastným očiam. „Ale kedy?!“ V tom sa Bezmenný sčista-jasna objavil za Daireiom.
„Oproti mne ste ešte stále len deti, ktoré sa včera naučili hádzať shurikenmi. Kokuangyou no Jutsu! (Nekonečná tma!)“ okolo všetkých sa zjavila čierno-čierna tma.
„Tss, také staré genjutsu, navyše s toľkými slabinami,“ ozval sa Dairei.
„Keď je také staré, prečo robíš tú istú chybu, čo každý, čo je v ňom polapený – upozorňuješ na seba?“ bolo počuť Bezmenného, akoby v nejakej rozľahlej hale. Vtom sa Daireiovi uštedrila silná rana pod rebrá a spadol na zem. Tým, čo hovoril, len blafoval. Síce bol majster genjutsu, no tento typ jutsu bol jeho najväčšou slabinou. Navyše nikdy nevynikal ani v taijutsu. „Myslíte si, že z tohto jutsu je úniku? Žiaľ, vybrali ste si nesprávneho súpera. Zomriete v strachu a nevedomosti čo vás to vlastne zabilo,“ Bezmenného nebolo vidieť, no prievan tvorený dlaňami všetkým naznačoval, že robí nejaké ručné pečate:
„Ninpou: Shisha kugutsu! (Umenie ninju: Technika mŕtvych bábok!)“ po zemi sa začalo niečo plaziť, no nebolo to nič živé. Zrazu to všetkých troch schmatlo a v bolestivých útrapách ich to pohltilo. Bezmenný uvoľnil techniku nekonečnej tmy a pred ním bol položený stočený zvitok.
„Vaša smola,“ uškrnul sa a chvíľu si zvitok len tak pohadzoval v pravej ruke. „Dnes je to celkom rušný deň, a to ešte nie sú ani tri hodiny poobede,“ zasmial sa. Hneď na to uvidel nad sebou letieť vtáka s nejakou správou. Bol zvedavý, či to nie je správa o jeho dnešných útokoch, a tak sa chopil svojej katany a poslal svoj veterný útok na vtáka, ktorý spadol mŕtvy na zem, potom katanu opäť zasunul do pošvy. Pristúpil k nemu a z nohy mu odopol správu na malom lístku. Nebolo tam však nič o jeho útokoch, len bežné hlásenie o stave v okolí. Nikto si ani nevšimol jeho prítomnosť.
„Pche!“ zamračil sa. „To ma chcú nas**ť?! Nič o mne?!“ hromžil.
Mrzutý sa prechádzal krajinou a každého vtáka, ktorý mu prišiel ako vták so správami nemilosrdne zabil a drzo si čítal oznámenia, ktoré niesol. Jeho štvrtý pokus už bol úspešný, keď v ňom bolo písané o votrelcovi, ktorý letel na drakovi. V piatom už bolo písané o jeho útoku a o množstve mŕtvych. Tá posledná správa ho neskutočne potešila a bol z nej tak vzrušený, že si ani nevšimol, že bude mať o chvíľu spoločnosť. Stihol sa však spamätať. Na jeho vlastné prekvapenie to bola len jedna postava, a tak si pomyslel, že je to zrejme nejaký pastier alebo len niekto z neďalekej dediny na prechádzke. Čím bližšie sa však postava blížila k Bezmennému, tým mal z toho väčšie obavy.
„Čo si o sebe myslí?!“ nechápal zámery neznámej postavy. Keď už však postava bola tak blízko, že Bezmenný mohol spoznať o koho ide, nestačil skrývať svoje prekvapenie:
„Čo tu robí... pustovník Konohamaru Sarutobi?!“