Návrat beštie V. – Únos

Prudko ho sotil o stenu a vynoril sa z tmy. Naruto zbadal jeho tvár. Nebola mu ani trochu povedomá.
,,Alebo... si ho radšej vezmem sám!“ zavrčal muž a spojil prsty na pravej dlani pripravený vyrvať Narutovi srdce z tela.
Zlostne prižmúril oči a zaťal zuby. Mužova ruka sa ako naostrený šíp blížila k jeho hrudi. Cítil sa byť v pasci. Nedokázal sa pohnúť z miesta.
Ticho. Odrazu bolo iba ticho. Naruto si chvíľu myslel, že je mŕtvy, no túto myšlienku vyhodil z hlavy hneď, čo si uvedomil, že necíti vôbec žiadnu bolesť. A tej je predsa v mučiarni na rozdávanie...
Vodca sa prepaľujúcim pohľadom díval na muža, ktorého ruku držal vysoko nad hlavou. Zvieral ju v pevnom, bolestivom stisku a nazúrene zatínal sánku. Vyzeralo to, že medzi tými dvoma neboli potrebné žiadne slová. Bolo to skoro, akoby komunikovali iba prostredníctvom zlostných pohľadov.
Ihneď k nim pribehla Kráľovná a postrčila Naruta smerom von. Sprvoti sa vzpieral, no to dievča malo odrazu toľko sily, že ho aj napriek jeho protestom vytlačilo z tunela.
,,Prečo si ma odtiaľ odviedla? Kto bol ten chlap?“
,,Ale nikto,“ zamumlala a ihneď sa aj otočila. Naruto ju schmatol za ruku, no ona sa rýchlo vyslobodila z jeho zovretia a vbehla naspäť do jaskyne.
,,Čo dopekla...“ zasyčal a prekrížil si ruky na hrudi. Niečo nebolo v poriadku.
,,Ty si tá moja nová výpomoc?“ prihovoril sa mu ktosi skôr, než by bol schopný čo i len popremýšľať nad tým, čo sa práve stalo.
Pomaly sa otočil. ,,Kto si?“
,,Som strážca,“ stručne mu odpovedal tmavovlasý chlapec s drobnými očkami.
,,Tak potom som...“
,,Výborne,“ nadšene poznamenal. ,,Poď sem, poviem ti čo-to o našej práci.“
Nemal náladu počúvať ho. Trápili ho úplne iné veci. Naoko sa teda tváril, že rozumie, čo mu vraví, sem-tam dokonca aj prikyvoval, no vo vnútri sa snažil pochopiť niečo úplne iné.

Kakashi opatrne otvoril dvere svojho bytu. Očami preskúmal celý interiér a potom nesmelo vošiel dnu. Všade naokolo bol neskutočný bordel, čo nasvedčovalo tomu, že sa tam Anya dlho nezdržala. Zjavne odišla hneď po ňom. Neznášala neporiadok...
Vydýchol si a pošúchal krk. Ešte stále cítil tie jej prekliate zubiská, ako sa mu zabárajú hlbšie a hlbšie pod kožu. Pozrel na okno a dúfajúc, že sa nevráti na smrť vyhladovaná, si sadol na pohovku.
Zavrel oči. Kde len môže byť? pýtal sa sám seba. Musel to telo čo najrýchlejšie nájsť. Chcel predsa zachrániť Sakuru... a taktiež chcel oslobodiť Konohu od všetkých zubatých potvor. Anya mu totiž, okrem iného, sľúbila aj to, že hneď, čo sa jej podarí Naruta oživiť, sa obaja spakujú a odídu. Navždy. Dúfam, že dodržíš slovo, Anya...
Podišiel k chladničke a otvoril ju. Vybral z nej čosi na posilnenie a hneď nato sa opäť vybral von.

Anya nazúrene prižmúrila oči. Dopekla, zbadali ma!
Skupinka zahalených postáv stojaca na streche vysokej budovy spozornela a upriamila na ňu zrak. Anya sa ešte pokúsila zachrániť situáciu a nenápadne zacúvať do bočnej uličky, no tento jej pokus sa ukázal byť márny.
Sakra, prečo práve oni?
Spoza chrbtov všetkých tých upírov sa vynorila ich plavovlasá vodkyňa. S úškrnom sa zahľadela na miesto, kde predtým stála Anya, a mávla rukou.
,,Načo ešte čakáte? Rozkaz predsa poznáte...“
Nestihla ani dopovedať, už boli všetci preč. Zostal po nich iba rozvírený prach poletujúci v ovzduší.
Anya nazlostene zaťala zuby. Vymrštila sa do výšky a zachytila sa o zábradlie čiehosi balkóna. Pozrela na plavovlásku stojacu v diali a zavrčala. Nenechám sa chytiť. Neurobím ti tú radosť...
Celou silou sa odrazila a preskočila na vedľajšiu budovu. Vyšplhala sa po odkvape až na jej strechu a prižmúrila oči pripravená utekať, čo jej len sily stačia, keď vtom jej cestu zablokovalo hneď niekoľko tiel zahalených v dlhých plášťoch.
Po čele jej stiekla kvapka studeného potu.
,,Vzdaj sa, a možno ti neublížime,“ povedal jeden z nich takým chladným hlasom, že ju až striaslo.
Sakra, sakra!
,,Ona sa len tak ľahko nevzdá,“ vyšlo z úst plavovlásky, ktorá stála na streche protiľahlej budovy. Ruky mala vbok, na tvári jej žiaril pobavený úsmev a v očiach zase leskla túžba zabaviť sa. ,,No nemám pravdu, Anya?“
Neodpovedala jej. Dokonca sa na ňu ani len nepozrela, iba zmraštila obočie a pozorne si prezrela svojich súperov. Ani jedného z tých upírov nepoznala, no veľmi dobre vedela, čo sú zač.
Bola v koncoch.
,,Anya Fajr Darcin, ešte raz sa ťa pýtam, pôjdeš s nami dobrovoľne?“
Spustila viečka a zasmiala sa. Potom na nich upriamila nebojácny pohľad a zodvihla pravú ruku.
,,Je pre vás toto gesto dosť zrozumiteľnou odpoveďou?“
Mlčali. Zachovali si neľudské, kamenné výrazy a mlčali.
,,Haha, Anya, nesklamala si ma,“ pobavene poznamenala upírka a pozrela na svojich podriadených. Tí viac neotáľali a vymrštili sa vpred.
Anya sa zaškerila a zvrtla. Podarilo sa jej uhnúť útoku prvého upíra, no hneď po ňom si musela poradiť s dvoma ďalšími. Uskočila dozadu a rukou sa odrazila od strechy. Pristala na vedľa stojacom vodojeme a spozornela. Jeden z upírov sa čoskoro objavil tesne za ňou a ak by včas nezareagovala, pravdepodobne by ju skrz-naskrz prevŕtal. Jeho napnutá ruka trafila naplnenú nádrž v mieste, na ktorom predtým stála, a urobila do nej obrovitánsku dieru. Voda sa prudko vyvalila von a zaliala dve okolité ulice.
Využila kratučký moment ich nepozornosti a schovala sa za vodný záves. Chytila sa akejsi vodnej rúry a prehupla na kohosi okennú parapetu. Potom zoskočila až úplne dolu a rozbehla sa preč.

Ino tuho objímala plačúcu Sakuru. Už hodnú chvíľu sa ju snažila upokojiť, no nejako obzvlášť jej to nešlo.
Takže to ona zabila Naruta... pomyslela si už asi po piaty krát za sebou. Oh Bože...
,,Neboj, Sakura, to bude dobré...“ tíšila ju a hladila po vlasoch.
Sakura nemala ten pocit. Pri pomyslení na to, čo všetko sa za posledných pár dní udialo, sa jej slzy nekontrolovateľne valili z očí a padali na bielu posteľnú plachtu. Strácala všetku svoju silu, vieru a tiež aj dôveru v svojich blízkych.
,,Prepáč mi, Ino,“ zachrapčala a vzhliadla k nej.
,,A čo?“
,,To, že som ti o tom nepovedala skôr.“
,,Pozri, ja som vlastne rada,“ povedala akoby nič. ,,Vieš, aspoň ma nič netrápilo...“
Sakura sa po dlhej chvíli úprimne zasmiala. ,,Ty sa teda nezaprieš...“
,,To teda nie,“ zasmiala sa aj ona a potom zvážnela. ,,Čo budeš teraz robiť?“
,,Neviem,“ potichu jej odpovedala. ,,Jedno je však isté – budem sa snažiť nezaspať.“
,,Ale spať predsa musíš...“
,,Povedz mi niečo, čo neviem,“ zosmutnela a potiahla nosom.

Ešte nikdy predtým si neželala východ slnka viac, než v tú chvíľu. Popri behu neustále sledovala obzor a doslova sa modlila k božstvám, v ktoré nikdy neverila, aby z toho vyviazla živá.
Vedela, že nemôže utekať večne. Vyskočila teda na najbližší strom a polámala zopár jeho vetví. Naostrila ich a hneď, čo sa objavili jej prenasledovatelia, ich po nich hodila.
Vzduchom prefičalo niekoľko ostrých kolov, no ani jeden z nich netrafil svoj cieľ. Všetci jej protivníci sa im s ľahkosťou vyhli.
Aj keď vedela, že tento boj má vopred prehratý, nevzdávala sa. Nebojácne odolávala ich útokom a v istých chvíľach, keď mala pocit, že jej šťastena nie je až tak celkom otočená chrbtom, im ich aj vracala. V jej tvári po celý ten čas nebol badateľný strach, no skôr hrdosť a odhodlanie. Zuby mala pevne zaťaté, pohľad pevný a dych pravidelný.
Zohla sa, aby sa vyhla úderu. Urobila prudký pohyb a uštedrila svojmu protivníkovi bolestivú ranu do hrude. V tej istej chvíli sa ju zozadu ďalší z nich pokúsil omráčiť a ďalší jemu podobný zase prebodnúť jej brucho. Pritlačila sa k zemi a rýchlo sa vymotala zo spleti tiel jej nepriateľov.
Bleskurýchlo sa vystrela a schmatla jedného z nich za zátylok. Trhla ním do strany a úplne ho paralyzovala. Jeho telo bezvládne padlo na zem a stalo sa iba obyčajnou prekážkou pre tých, čo ho museli prekračovať.
,,Drží sa,“ škeriac sa podotkla plavovláska. ,,Nuž, veď má na to aj predpoklady...“
Po niekoľkých ďalších minútach boja cítila, že jej dochádzajú sily. Podarilo sa im ju poriadne doriadiť. Utŕžila zopár nepríjemných poranení a mnoho, mnoho odrenín a podliatin, kvôli ktorým jej vnútro priam revalo od bolesti.
Jej reflexy sa výrazne spomalili, a tak si nevšimla muža stojaceho za ňou. Ten ju surovo schmatol a priložil jej kôl rovno k srdcu. Anya sa mykala, trhala sebou a ziapala, no to viedlo iba k takzvanej ,,utišujúcej facke“.
,,Prehrala si,“ ozvala sa krpaňa a zoskočila zo stromu. ,,Prijmi to.“
Prestala sa hýbať a vrhla na ňu opovrhujúci pohľad. Mala sto chutí pľuvnúť tej odpornej suke do tváre.
,,Berte ju!“ zavelila a muž držiaci Anyu sa dal rázom do chodu.
Vtedy si Anya čosi všimla. Alebo skôr... kohosi. Kakashi stál len niekoľko metrov od nich a díval sa priamo na ňu. Nechcela ich na neho nijako upozorňovať, tak mu perami nenápadne naznačila: nájdi ho!
Plavovláska sa zamračene pozrela do diale. Nikoho tam však nevidela.

Nervózne prešľapoval z miesta na miesto. Uvedomoval si, že by mal dávať pozor na okolie, no on sa skutočne nedokázal sústrediť na tamojšie príšery a ich ,,nekalé“ plány.
,,Trochu sa uvoľni,“ prihovoril sa mu jeho spoločník.
,,Nemôžem,“ odvrkol mu Naruto a pozrel smerom k tunelu.
,,Čo sa stalo?“ opýtal sa ho až dráždivo pokojným hlasom, pričom nespúšťal zrak z okolitej ničoty.
,,Nemám náladu sa ti zverovať s mojimi problémami, takže...“
,,Dobre, tak to v sebe potom dus aj naďalej...“
Nahnevane zmraštil obočie a zafunel. Ten chlapík vedel, čo má povedať, ak chcel z človeka vymámiť informácie.
Strážca naňho síce priamo nehľadel, no aj napriek tomu videl jeho reakciu. Víťazne nadvihol kútiky úst.
,,Ide o to...“ spustil Naruto, ,,...že mám po krk všetkého, čo sa tu deje. Mám pocit, že mi všetci niečo taja.“
,,To nie je len pocit,“ povedal akoby nič a zaškeril sa.
,,Povedz mi, čo vieš!“ agresívne mu prikázal a postavil sa rovno pred neho.
,,Prepáč, no zavadziaš mi vo výhľade,“ odignoroval jeho príkaz a odsunul ho nabok.
,,Povedz mi, o čo tu ide?!“
,,Až nám skončí pracovná doba,“ vravel dívajúc sa pred seba.
Naruto sa takmer neudržal. Zúriac zatínal obe päste a prepaľoval ho prísnym pohľadom. Nezdalo sa však, že sa mu podarí nejako ho ,,presvedčiť“, tak sa napokon stiahol a rezignovane sa postavil o pár metrov ďalej. A o pár hodín neskôr...
,,Poplach!“ zvolal strážca na celú jaskyňu. ,,Poplach! Blížia sa k nám červy!“