Prekliatie beštie VI. – Hlasy z podsvetia

Nehybne sa nakláňala nad jej stuhnutým telom. Konohu obliehalo hrobové ticho a oblohu opäť zahalilo rúško tmy, pretínané rýchlo mihajúcimi sa striebristými lúčmi. Padajúce hviezdy akoby zvádzali boj jedna s druhou. Nemohla v nádeji vzhliadnuť ani k večernej oblohe – všetko naokolo nej sa menilo na popol. A prečo?
,,Priniesol si nám iba nešťastie,“ povedala do vetra.
Pomaly vstala zanechávajúc mŕtvolu za sebou. Jej vnútro kričalo, aby sa ponáhľala, no aj napriek tomu sa iba vliekla. Nie však ako troska, ale ako chladná skala s mŕtvym srdcom.

Naruto vysedával na streche domu, čo stál presne uprostred Konohy, a skúmavým pohľadom hľadel na dievča kráčajúce ulicou. Niečo v nej sa zmenilo. I keď dúfal, že sa s ňou ešte trochu pohrá a potrápi ju, celkom sa mu táto zmena pozdávala.
Pozrel do diale. Na druhom konci Konohy sa opäť rozpútalo peklo. Upíri so západom slnka znova zaútočili. Z domov sa začal valiť hustý dym a rad striech zachvátili plamene. Bol počuť krik. Krik mučených beštií. Cítil, že v tej diaľave umiera jeho podstata. A čo si pomyslel? Že už bolo na čase...
Čierne tiene, zmietané v žeravých plameňoch, po chvíli prestali tancovať svoj predsmrtný tanec a rozpadli sa na prach.
,,Povedz, koľko slasti ti spôsobuje ten pohľad?“ prehovoril k nemu mužský hlas.
Naruto sa pomaly otočil. Len pár krokov od neho stál upír, ktorého temná aura by dokázala kohokoľvek ľahko zraziť na kolená. Pri pohľade na jeho kamennú tvár vedel, že to nie je po prvý krát, čo sa skrížili ich cesty, no zároveň si bol celkom istý, že ho ešte nikdy predtým nevidel.
,,Koľko slasti? Použil by som skôr výraz uspokojenie,“ odvetil Naruto a postavil sa. ,,A aby som bol úprimný, i keď ma baví hľadieť na to, ako si najobávanejšie monštrá noci špinia päty pred úbohými deckami s pochodňami v rukách, väčšmi ma uspokojuje fakt, že sa to deje iba kvôli mne.“
,,Považuješ sa za dôležitejšieho, než v skutočnosti si.“
,,Skutočne? Neprišli ste sem náhodou pomstiť svojho kráľa? Nechcete snáď späť to, čo vám bolo vzaté?“ ležérne si priložil dlaň k hrudi.
,,Nuž, niečo pravdy na tom je,“ prikývol. ,,No ver, že za našim príchodom nestoja len Anyine zradné počiny. Sme tu aj kvôli niečomu inému.“
Pousmial sa. ,,Nech je to ako chce, nikdy svoju pomstu nedosiahnete. Môžete zrovnať Konohu so zemou, môžete mučiť, zabíjať a plieniť, koľko vám len hrdlo ráči, aj tak ma nedostanete. Mne na tomto mieste viac nezáleží.“
,,Naozaj?“ zaškeril sa. ,,Tak potom prečo si ešte tu? Skutočne ťa iba ,,uspokojuje“ hľadieť na všetku tú skazu?“
Neodpovedal mu. Iba privrel oči, nadvihol kútiky úst a nastavil tvár chladnému nočnému vetru.
,,Možno som zvrátenejší, než vyzerám.“
,,Alebo hlúpejší,“ povedal upír a v okamihu zmizol. Narutove zmysli bili na poplach. Beštia v jeho vnútri cítila pach blížiacej sa smrti. A tento pach jej vôbec nebol cudzí.
Naruto bleskurýchlo uskočil. Smrtiaca rana ho minula iba o vlások. Ničomu však ešte nebol koniec. Upír ho napadol ešte niekoľkokrát a jeho výpady boli zakaždým o niečo rýchlejšie.
,,Tušil som, že to nepôjde tak ľahko,“ prehovoril upír a zastavil pár krokov od neho. ,,Nie, keď ho máš v sebe.“
,,To znie dosť nechutne,“ zadychčane odvrkol Naruto.
,,Zdá sa, že budem musieť zodvihnúť latku o čosi vyššie,“ vzpriamil sa a jeho telo sa rázom zmenilo v dym a vpilo sa do betónu.
Naruto videl, ako sa k nemu plazí dlhokánsky tieň. Z nejakého dôvodu vedel, čo má robiť. Rýchlo zacúval do úzadia a postavil sa doprostred tmavej miestnosti so schodiskom, čo viedlo k bytom pod nimi. Nebolo tam žiadne svetlo – všetok tieň tam strácal svoju formu. Pritlačil sa až k stene a čakal. Vedel, že ak to nevyjde, je v pasci.
Čas sa neznesiteľne vliekol. Dlho sa nič nedialo a Naruto po chvíli stratil nervy. Zúrivo vybehol von, i keď tušil, že práve na to jeho protivník celý ten čas čakal.
,,No tak poď!“ skríkol. Dostalo sa mu však iba ozveny jeho vlastného hlasu. Netrvalo dlho a jeho túžba po boji ochladla.
Nemal ani poňatia, kam sa upír podel. Jediné, čo po ňom zostalo, bola nemalá krvavá mláčka zanechaná na mieste, na ktorom ho videl naposledy.

Dvere do tmavého bytu zavŕzgali. Postava nesúca bezvládne telo vošla dnu a tichým krokom prešla do ľudoprázdnej obývačky.
Plavovláska bolestne srkla. Upír ju opatrne uložil na pohovku a pohliadol na jej zranenie.
,,Čo sa stalo?“
,,Anya,“ zachrčala. ,,Skoro ma dostala.“
Upír od nej odvrátil zrak. Dvere do vedľajšej izby sa otvorili a spoza zárubne vykukla ustráchaná tvár malého dievčatka, objímajúceho plyšového medvedíka.
,,Prečo nespíš?“
,,Bojím sa,“ píplo dievčatku a pozrelo na upírku. Jej besný výraz mu naháňal strach.
,,Bež si ľahnúť,“ odvetil upír láskavým hlasom. ,,Hneď za tebou prídem.“
Plavovláska vycerila zuby. ,,Potrebujem krv.“
Upírove rysy tváre podivne stvrdli. ,,Ani sa k nej nepriblížiš. Je pre mňa cennejšia než ty.“
V jej očiach sa zračila čistá nenávisť. Vrhla na dievčatko hrôzostrašný pohľad, ktorý ho zahnal späť do izby.
,,Dám ti moju,“ povedal po chvíli ticha.
Upírka sprvoti váhala, no napokon vycerila tesáky a zahryzla sa do jeho zápästia. Jeho krv chutila ako božský nektár, ktorého boli hodní jedine tí najvyšší. Nevedela prestať sať, hltala ju lačne ako vyhladovaná šelma.
,,To stačí.“
Neochotne od neho odtiahla tvár. Pohliadla na strop a náhle ucítila, ako sa jej rana hojí. Bolo to bolestivé. Riadne bolestivé. Zlomené kosti jej zrástli, vyrvané svalstvo sa vplazilo späť do tela, potrhaná pokožka sa zacelila.
Ako náhle prestala kričať, pohliadla na upíra. ,,Pôjdeš teraz späť za ním?“
,,Nie,“ stroho odvetil. ,,Dnes už nie. Musím uspať malú a ešte k tomu mám na práci niečo omnoho dôležitejšie. Predsa len sme si s Godaime ešte nevyjasnili úplne všetko.“
Podišiel k dverám do detskej izby a pomalým krokom pristúpil k jej malej postieľke. Ležala až po uši prikrytá nadýchaným paplónom. Hľadela na neho lesklými očkami ako na otca, ktorý prišiel vyhnať zlého bubáka spod jej postele.
Pohladil ju po čele a čosi jej pošepkal. Jeho oči zasvietili v tme a dievčatko unavene zažmurkalo.
,,Spi, moja milá,“ prihováral sa jej. ,,Spi sladko.“
Plavovláska zaťala sánku. Nenávidela hlas, ktorým k nej prehováral. Bol príliš mäkký, príliš prívetivý. Boli v ňom city.
,,Nechutné,“ zavrčala a prevalila sa na druhý bok. Zavrela oči a prikryla si uši vankúšom. Prečo nemohol byť taký aj k nej?

Naruto sprudka zabrzdil. Z tunela, na ktorého konci sa nachádzal tajný úkryt, sa vyvalil obrovský kúdoľ prachu. Prižmúril oči a zbadal tri postavy. Bojovali spolu. Zavial prudký vietor a on okamžite rozoznal pach Tsunadinej krvi.
,,Oba-chan,“ zaškeril sa.
Zem pod jeho nohami sa zatriasla a praskla. Vymrštil sa do výšky a zachytil sa o vedľa stojaci stĺp. Tsunade bola v dokonalom vytržení. Mlátila útočiacich lovcov hlava-nehlava, padali k zemi ako zrazené kolky.
Mal pocit, že sa dobre baví, tak sa ju rozhodol nerušiť. Skôr než odišiel, však jeho pozornosť zaujalo nehybné telo, schúlené v prašnom kráteri. Pokľakol k nemu a prevalil ho nabok. Pohliadli na neho dve nežné ženské oči.
,,Naruto-kun...“
Hinatina ľavá noha bola roztrhaná na franforce, topila sa v jazere vlastnej krvi a pomaly, ale isto umierala. Avšak aj napriek ohromnej bolesti, v akej sa zmietala, na svojej zblednutej tvári dokázala vyčariť úprimný úsmev.
Naruto mlčal. Mlčal a hľadel na ňu. Čosi nebolo v poriadku. Ako tak držal jej telo v náručí, počúval jej pomalý tep, vdychoval vôňu jej krvi a hľadel jej do očí, cítil niečo iné než chlad. Nemohol si pomôcť, no niekoho mu neuveriteľne pripomínala.
Začul niečie kroky. Pootočil hlavou a zbadal Sakuru, ako dychčiac uteká vedľajšou ulicou.

Ktosi zapískal a ona sa prudko otočila. Neďaleko od nej ležalo niečie telo. Rýchlo k nemu pribehla a zhrozene pokľakla.
,,Hinata! Hinata, otvor oči!“ kričala.
,,Naru...to-kun,“ zašepkala.
Sakura prekvapene skrivila obočie. ,,Naruto?“
,,Na... Naru....“
Rýchlo priložila dlane k jej nohe a začala ju liečiť. Ešte stále ju mala šancu zachrániť. Musela ju zachrániť. Nesmela nechať ďalšieho človeka umrieť. Už stačilo.
Hneď ako skončila, mlčky pohliadla do tmy.

Dobehol na miesto, kde kedysi býval jeho byt. Oprel sa o polorozpadnutú stenu budovy, zničenú bojom, a schytil sa za vlasy. V jeho hlave sa neustále ozývali dotieravé hlasy.
Skutočne ťa iba ,,uspokojuje“ hľadieť na všetku tú skazu?
Zachráň tú prekliatu dedinu...
Je v záujme všetkých, aby ťa oživili, pretože zohráš významnú rolu pri jej záchrane.
Heh, ale Naruto, ty budeš bojovať. Na tom už nič nezmeníš.
Zbohom, chlapče...
,,Dajte mi pokoj,“ zavrčal. ,,Dajte mi pokoj!“
Mátali ho spomienky na peklo. Na peklo a na ľudí, čo v neho bezvýhradne verili.
,,Nechajte ma! Mlčte už!“
Kyuubi... Kyuubi!
,,Držte už, ku*va, huby!“
Bež, Kyuubi... Utekaj!
Prudko otvoril oči. Stenu za jeho hlavou rozdrvila niečia päsť. Vyľakane uskočil nabok. Akoto, že ho takto prekvapili?
,,Ty musíš byť Naruto,“ zahrmel silný hlas.
Naruto skrčil obočie. Z tmy sa vynorila mohutná mužská postava. Nepatrila upírovi, no nemohol naisto tvrdiť, že bola ľudská.
,,Prijmi svoj rozsudok smrti, upír.“
Pred očami sa mu zablyslo. Hneď nato jeho telo zachvátila neznesiteľná bolesť...