Prekliatie beštie III. – Temné sily

Sedel na mäkkom koženom kresle v chladnej, tmavej miestnosti. Nohy mal prekrížené, ruky spokojne položené na hrudi, oči uprené pred seba.
,,Povedali ste, že pre mňa urobíte čokoľvek,“ odvetil nízkym tónom hlasu. ,,Tak teda poďte ku mne!“
Dievčatá sa zatriasli. Pozreli jedna na druhú – v očiach mali neistotu a strach. Vodkyňa dievčenskej bandy sa postavila, kolená mala roztrasené. Urobila krok vpred, dívajúc sa krvilačnej beštii priamo do očí.
Podišla až k jeho ,,trónu“ a nahla sa k nemu. Odhrnula si vlasy z krku a zažmúrila oči. Upír sa zaškeril, vyceril tesáky a zahryzol sa. Dievčina sebou zľahka mykla a kľačiace dievčatá zhíkli.
,,Poddaj sa tomu,“ zašeptal a nasal do úst veľký glg jej teplej krvi.
Dievča podivne zamraučalo. Jej bolestivé vzlyky sa zmenili na slastné povzdychy, jej tvár nabrala červenkastú farbu.
Dievčatá zreteľne počuli, ako pregĺga. Neprišlo im to však odporné, ba dokonca sa už ani nebáli. Predklonili sa, padli na všetky štyri a ako svorka omámených psov sa začali plaziť smerom k svojej záhube.

Kakashi pozrel smerom k dverám. Niekto na ne búchal ako zmyslov zbavený. Vymrštil sa na nohy a pobehol k dverám.
,,Sakura!“
,,Kakashi-sensei,“ zamraučala Sakura s výrazom, ktorý prezrádzal jej zmätenie a zúfalstvo zmiešané v jeden neznesiteľný pocit. ,,Prosím, pustite ma dnu. Musím vám niečo povedať.“
Preglgol a ustúpil jej z cesty. Sakura si sadla na gauč a položila si dlane na kolená.
,,Videla som Naruta. Viem, je to šialené, no on je naozaj tu, je v Konohe!“
Sklopil zrak.
,,Nechápem, ako je to možné, no žije!“ Sakura si nebola istá, či je rada, a či má skôr strach.
,,Sakura,“ prehovoril Kakashi smutným tónom. ,,Aj ja ti musím niečo povedať.“
Všetko, čo mala na srdci, sa pri pohľade na jeho výraz kamsi vytratilo. Zvážnela a skrčila obočie.

Obzor sčervenel – pomaly svitalo. Dvaja upíri na sklonku dňa vyšli zo svojho úkrytu. Bez akéhokoľvek strachu z odhalenia kráčali hlavnými ulicami smerom ku kancelárii Hokage.
Aj napriek protestom zo strany plavovlásky sa tam vybrali po chodbe. Plánovali vstúpiť ako kultivované bytosti a slušne sa predstaviť.
Tsunade ležala na stole. Ústa mala pootvorené, vo vzduchu bol cítiť pach saké. Papiere a rôzne dokumenty ležali porozhadzované po zemi. Shizune sa ich snažila pozbierať tak, aby ju nezobudila.
Dvere sa otvorili. Shizune pozrela na dve neznáme postavy a Tsunade unavene zodvihla hlavu.
,,Bré ránko, ctená Godaime,“ prehovoril muž. Na tvári sa mu objavil lišiacky úsmev.
Tsunade sa posadila a upravila sa. Postavy vošli dnu a zavreli za sebou dvere.
,,Kto ste a čo tu hľadáte?“
,,Myslím, že veľmi dobre viete, kto sme,“ zľahka vyceril zuby. ,,Dôležitejší je dôvod našej návštevy. Prišli sme vás požiadať o malú láskavosť.“
Zovrela dlaň. Na čele jej navrela tučná žila.
,,Ako sa len... ako sa len opovažujete ma o niečo žiadať?!“ zrevala. ,,Po tom, čo ste urobili!“
,,Ho-ho, moment,“ zodvihol ruky. ,,My sme neurobili vôbec nič, túto dedinu má na svedomí jediný upír – a to Anya Fajr Darcin, stará známa vášho blízkeho priateľa Kakashiho. No to, samozrejme, neznamená, že sme sem prišli v mieri. Vlastne závisí len od vás, či prelejeme nevinnú krv.“
Plavovláska na neho uprela pohľad ostrý ako bič. Upír na to naoko nereagoval, iba zľahka potriasol rukou tak, aby to Hokage nevidela.
,,Nevravte,“ zavrčala Tsunade. ,,Vyhrážate sa mi?“
,,Môžete to tak pokojne nazvať.“
,,Heh, asi ste si ma s niekým pomýlili. Ja nie som človek, ktorý by sa nechal vydierať.“
Zaškeril sa. ,,Nie, to iste nie ste.“
Miestnosť stmavla. Všetko svetlo doslova vzalo nohy na ramená a kanceláriu vyplnila čierno-čierna tma, v ktorej žiarili iba dva páry krvavých očí.
,,Zdá sa, že vás budeme musieť prinútiť vyhovieť našej požiadavke,“ zaznelo a štyri karmínové plamienky odrazu zhasli.
,,Prekliate monštrá,“ zavrčala Tsunade a prudko vstala. ,,Shizune, utekaj za... Shizune?!“
Miestnosťou sa ozval priškrtený výkrik. Tsunadino srdce vynechalo úder.
,,SHIZUNE!“
Obišla stôl a náhle zakopla. Nevidela si ani na špičku nosa – nepriehľadná temná hmota vypĺňala celý obzor a rozpínala sa ďalej a ďalej po celej Konohe. Nastala noc bez žiary mesiaca a hviezd, noc, nad ktorou nemalo šancu zvíťaziť ani žnúce slnko, vychádzajúce spoza hôr.
,,Táto temnota je absolútna,“ zachechtal sa upír. ,,Nič ňou neprenikne. Ani jediný lúč nádeje. Tak čo, Godaime, zmeníte názor? Alebo mám snáď rozkázať svojim služobníkom, aby to tu zrovnali so zemou?“
Pevne zaťala zuby. Nevedela, odkiaľ sa ozýva jeho hlas – mala pocit, že vychádzal zovšadiaľ. Otáčala sa dookola ako zmyslov zbavená, päsťami mlátila do vzduchu a nadávala. Nebolo jej to však nič platné.
,,Sku*venci!“
,,Znamená to snáď áno?“
,,Nie! Nikdy!“
Zachechtal sa. ,,To rád počujem...“

Anya uskočila dozadu. Päsť jej súpera preťala ulicu napoly – spod zeme vytryskol mohutný vodný stĺp. Kvapky vody jej dopadali na tvár. Muž vtedy priskočil k pukline, zopárkrát mávol rukou a zadíval sa na ňu.
Anya zvrieskla a schytila si tvár. Koža sa jej začala leptať akoby ju boli poliali kyselinou, k čoraz jasnejšej oblohe vystúpil kúdol dymu. So srkotom si schovala tvár do dlaní a pokúsila sa utiecť čo najďalej.
,,Nemá to zmysel, Anya,“ prehovoril muž pokojným hlasom. ,,Môžem posvätiť aj zem, po ktorej chodíš. Nemáš kam ujsť.“
Ignorovala to. Vyskočila do vzduchu a vyškriabala sa po stene až na strechu domu. Slnečné lúče ju vtedy takmer zasiahli.
Pristúpil k budove a zopakoval posledné pohyby rúk. Budova zľahka zažiarila a Anya opäť zvrieskla. Dlane ju začali neuveriteľne páliť.
Odskočila na vedľajšiu budovu.
,,Nemôžeš posvätiť celú Konohu!“ zrevala. ,,Na to nemáš dosť síl!“
,,Ja viem. No stále mám dosť síl zabiť ťa,“ odvetil a vyšplhal sa za ňou po odkvape.
Vycerila zuby v zlostnej grimase a uskočila. Nemalo cenu tvrdiť, že to nebola ona, kto bol zodpovedný za smrť toho chlapíka. Vedel by, že klame. Mohla iba upozorniť na prítomnosť ostatných upírov a dúfať, že sa zamerajú na nich. V takom prípade by zabila dve muchy jednou ranou. Skôr než však prehovorila, sa nad ich hlavami zjavila akási čierňava. Pohltila všetko svetlo a zahalila Konohu do rúška beznádeje.
,,Ničota,“ užasnuto zamumlala.
Na tvári sa jej zjavil úsmev. Aspoň raz jej boli tí hlupáci k niečomu dobrí. Teda, konkrétne jeden z nich – kráľov nástupca. Jedine on totiž ovládal Temné sily.
Pozrela na muža. Vedela, že v tej tme nič neuvidí. Jedine upíri dokázali vidieť skrze Ničotu. Zavrela teda oči a svojim skrytým vnemom, akýmsi tretím okom našla únikovú cestu.
,,Ešte sa uvidíme,“ prehovoril vedomý si svojou porážkou. ,,Týmto nič nekončí.“

Neverila vlastným ušiam.
,,Ako ste to len mohli predo mnou tajiť!?“ neveriacky hľadela do prázdna. ,,Šlo predsa aj o mňa, mala som právo vedieť o tom!“
Kakashi mlčal. Nevedel prísť na vhodné slová. Vlastne sa v tom momente nedokázal ubrániť jej výčitkám, nenachádzal ospravedlnenie pre svoje činy.
,,Tá upírka... Kde teraz je?“
,,Hľadá ho.“
Pomaly vstala a podišla k oknu. Ruky mala roztrasené, dych nepravidelný. Krv jej doslova vrela v žilách.
,,Takže keď ho nájde, zruší to spojenie a obaja odtiaľto vypadnú?“
,,Kiežby to bolo také jednoduché.“
,,Vy ste mi snáď nepovedali všetko...“
,,Veruže nie, Sakura, je toho viac, čo musíš vedieť. A nielen ty. Musím ísť za Tsunade a pripraviť ju na...“
Zarazene sa zahľadel von oknom. Sakura sa nechápavo obzrela za seba a pohľadom spočinula na černejúcom obzore.
,,Čo je to?“
Kakashi pevne zaťal päste.

Akamaru začal brechať ako zmyslov zbavený.
Kiba naňho uprel začudovaný pohľad. ,,Čo sa deje, Akamaru?“
,,Kiba-kun,“ pípla Hinata a pozrela na oblohu. ,,Pozri hore!“
,,Čo to, dopekla...“
Čierňava čoskoro pohltila celú Konohu. Jej obyvatelia sa iba márne snažili presvietiť ju a zbaviť sa tak svojej slepoty. Víťazila nad každým svetelným lúčom - dokonca aj oheň pri nej strácal svoju moc.
,,Niekde tu tryská voda,“ zamumlala Ino a nechala svoj sluch, nech ju zavedie na miesto ukončeného boja. ,,Čo sa to tu stalo?“
,,Nie som si istý,“ prehovoril Neji a položil dlaň na posvätenú budovu. ,,Zrejme tu došlo k boju, no pochybujem, že do toho bol zapletený niekto od nás.“
,,Ako si došiel k tomuto záveru?“
,,Tá voda aj táto budova... Cítim v nej podivnú energiu. S niečím takým som sa ešte nestretol.“
,,Hmm,“ ozval sa Kiba, ktorý sa vynoril odkiaľsi spoza krov, vedený hlavne svojim čuchom. ,,Mňa by skôr zaujímalo, kto má na svedomí túto poondiatu tmu.“
,,Asi by sme mali zájsť za Tsunade,“ navrhla Ino, keď vtom ju náhle umlčal Shino.
,,Počujete to?“
Zbystrili pozornosť.
,,Čo by sme mali počuť?“
,,Znie to ako roj... roj kobyliek.“
Sprvoti nepočuli nič okrem silného vodného prúdu, no potom to začuli. Podivné šušťanie v diali.
,,Čo to môže byť?“ zhrozila sa Ino.
,,Kobylky to iste nie sú...“ zamumlal Kiba, načo Akamaru súhlasne zaštekal. ,,Znie to skôr ako...“
,,...ako nepriateľ,“ dokončil Shino. ,,Ako rýchlo blížiaca sa záhuba.“
,,Do r*ti, keby som tak aspoň dačo videla...“ vrčala Ino. ,,Neji, Hinata, čo váš byakugan?“
Neji zmraštil obočie...

,,Byakugan!“ skríkol jeden z ninjov a pozrel na oblohu.
,,Tak čo, vidíš niečo?“ zakričal na neho druhý.
,,Nie! Nevidím vôbec nič!“
,,Dopekla! Čo sa to deje?!“
Za ich chrbtami čosi zahrmotalo. Začuli niečie kroky. Boli pomalé, unavené, plné bolesti.
Ktosi zadychčal a prehovoril:
,,Načo... načo je vám zrak? Nepotrebujete ho! Toto je vaše rodisko, poznáte ho tak, ako nikto iný!“
,,Tsunade-sama!“
,,Tak bežte! Konoha potrebuje ochranu! Bežte!“
Jej slová im dodali silu a odhodlanie. Zavreli oči a rázom sa im pred nimi zjavila slnkom zaliata Konoha – taká, akou zvykli kráčať každé jedno ráno. Mala pravdu, zrak nepotrebovali.
Zmizli v diali. Tsunade znavene padla na kolená a chytila sa za krvácajúci bok. Takmer ju premohli. Zjavne ju však podcenili. Ju len tak hocikto nedostane.
Opäť sa postavila. Oprela sa o vedľa stojace zábradlie a hneď nato nebojácne vykročila do tmy.
,,Kakashi...“