Tragédie
Orochimaru sa uškrnul: „Tak ja idem, Kakaschi.“
„Počkaj hadík alebo som mala povedať skôr, počkaj slizniak?“ Aoirono mu priložila kunai ku krku.
„Vieš čo Aoi? Ty vždy vieš otravovať v tej najlepšej chvíli. Asi ťa zabijem, lebo ty si schopná sa mi pliesť do života dovtedy, dokedy neumriem.“
„Tak to máš šťastie. Tak proste zomri. A problém je vyriešený. Pozri ty nikomu nebudeš chýbať...“
„Vidím, že zmysel pre humor ti nechýba,“ zavrčal Orochimaru, „ako si vedela, že budem tu?“
Tesne pred dopadom sa mi niečo omotalo okolo tela a ťahalo ma opačným smerom, akým som chcela. Metala som sa. Nie! Už viac nechcem žiť! Otvorila som oči. Bolo to drevo.
„Yume!“ Počula som, keď ma vytiahol. Jemne ma položil na zem a kľakol si ku mne, „prečo si skočila?!“ Pevne ma objal.
„Nechaj ma!“ Snažila som sa vymaniť z jeho náruče. Pozrela som sa naňho. V očiach mal slzy. Presne tomuto som sa chcela vyhnúť.
„Už to neurobíš, však?“ Z jeho hlasu zaznievalo zúfalstvo.
Budem pri tebe stáť naveky.
Budem tu pre teba aj napriek všetkému.
Aj keby ma mala tvoja záchrana priviesť do neba...
V shinobi svete majú ninjovia množstvo povinností. Najhlavnejšie z nich je chrániť krajinu, v ktorej žijú a ľudí v nej aj za cenu svojho života. Mnoho ninjov nasadilo svoje životy pri plnení svojich povinností a pri tom aj zomrela. No zomreli ako hrdinovia a so cťou.
Ráno som sa zobudil. Hinata ešte spala. Pobozkal som ju na čelo, zakryl ju – jej perina ležala na zemi, obliekol sa a išiel do práce. Myslel som si, že byť Hokagem bude zábava. Ale zatiaľ sú to len samé papierovačky a nevýslovná nuda. Každý nepriateľ si rozmyslí, či na Konohu zaútočí, keď som tu ja. Otrávene som si povzdychol.
‚Hej, Naruto,‘ oslovil ma na ceste do práce. Neprihovoril sa mi od nášho včerajšieho rozhovoru, ‚gratulujem.‘
‚Ďakujem ti,‘ odpovedal som.
‚Čo sa ti stalo? Dnes ráno si nejaký nevrlý,‘ zaujímal sa.
(Za obrázok veľmi pekne ďakujem, Dracik 
)
„Budeš robiť to čo sa ti povie!“ zreval Kisame a sotil Kankura, ktorý sa potkol o stoličku a padol na zem, no ani to Kisameho neudržalo na uzde. Z celej sily vrazil Kankurovi do tváre až mu z úst vystriekla krv.
- Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.
- Číst dál
Rozdělení osudů
chytněte lháře.
Nesmí nám utéct,
smrt na něj čeká,
uvalena je na něj
pomsta odvěká.
chytněte to zvíře,
jemuž tekla mezi prsty
krev našeho lidu.
Prokletý buď,
více nepoznej klidu!
vezměte naň biče
a provaz mu na hrdlo,
ať trpí a umírá.
Za naše rodiny,
ať duše mu zkomírá.
dopadnout viníka.
V dlaních pochodně hoří,
ukazujíc cestu.
A srdce planou,
dožadujíc se trestu.
Odniesol ma k rodičom. Už vedeli, čo sa stalo. Zatvorila som sa do svojej izby a odmietala s hocikým prehodiť čo i len slovo. Priala som si, aby som zomrela. Ale... najlepším trestom je trpieť. Smrť by bola len vykúpením.
Dorazili sme na miesto. Nevyzeralo to tu tak, ako predtým. Vráta boli zničené a povaľovalo sa tu plno mŕtvych tiel jouninov Konohy.
„Naruto a Sasuke!“ Kričali živí.
„Ustúpte!“ Zreval Sasuke. Netrebalo im to hovoriť dvakrát.
„Ty si to prežil?“ Utrúsil Tobi pri pohľade na mňa.
Všetci boli už preč, „robíš nášmu hanbu Uchiha klanu!“ Vrčal Sasuke.
Vetrík jemne zašuchotal listami. Aoirono sa eśte viac prikrčila. Niekoľko od nej Naruto práve zasadil ranu Orochimarovi. Sasuke a Sakura tam stáli a pozerali sa. Naruto však čoskoro padol na zem. Teraz bojoval Sasuke. Odrazu sa Orochimarov krk natiahol a vyštartoval oproti Sasukemu. Aoirono nahmatala kunai a chcela ho hodiť, ale potom si spomenula na sľub. Musí sa stať to čo sa má. Nemôže do toho zasahovať. Odrazila sa od konára a bežala k Hokagemu.
Dúfam, že ste si užili prázdniny a poriadne si oddýchli. Séria opäť pokračuje! Užite si 
Konohamaru si kľakol na kolená a oprel sa rukami o zem. Snažil sa popadnúť dych. Oči ho štípali od prachu a telom dokázal ledva pohnúť.
*Do čerta.* pomyslel si. *Spotreboval som až toľko chakry?*
Otvorila som oči. Nakláňal sa nado mnou a z rúk mu vyžarovalo oslepujúce zelené svetlo.
„Hashirama,“ zašepkala som a zakuckala sa krvou. Bolestne na mňa pozrel. Otočila som k nemu hlavu a bolestne sykla. Ešte stále som mala na bruchu tú obrovskú dieru. Svetlo zosilnelo.
„Yume, prosím, vydrž,“ po tvári mu stekali kvapky potu od sústredenia.
Snažila som sa zdvihnúť ruku a pohladiť ho, no nebol to zrovna najlepší nápad. Nasledoval ďalší krvavý kašeľ. Zatvorila som oči. Bola som unavená.
Chira prozkoumávala další z knih, co ležely před ní a čím dál víc se mračila. Byla tak zabraná do čtení, že si ani nevšimla kroků za zády. Když jí na rameno dopadla něčí ruka, málem vyletěla z kůže a hňácla dolů z balvanu, na němž seděla.
,,Co to čteš?!"
,,Do p***le! Kanreji....tohle mi sakra nedělej!"
,,Lekla ses?"
,,Vypadám snad, že jsem se nelekla?!"
Už dlho nebola takáto zima. Čokoľvek, čo by ste dali von, zamrzlo počas pár sekúnd. Bolo to hrozné.
Konohou vládla pokojná januárová noc. Von nebolo ani nohy, lebo v takých krutých teplotách by sa asi nikomu nechcelo von. Tobôž krátko po polnoci.
Nikto z Konohy ani len netušil, aký masaker sa odohrá túto noc. Skoro všetci si pokojne spali. Dokonca aj hliadka, ktorá bola pri hlavnej bráne, zaspala. Vyzeralo to komicky, pretože im zamrzli vlasy, obočie aj mihalnice. Pokojne si odfukovali, zababušení do teplých uniforiem.
To nie som ja, ani ty.
Ty sa smeješ, iný plače,
to svet je ním prekliaty.
tichá, ako vraha dych.
Nebadane tu skrýva sa,
nevidí ju skoro nik.
Oh, hlúpe to bytosti.
Smrť sa im na päty lepí,
pri všetkej ich márnosti.
„Narutooo!!“ zakričala som s plných síl. Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo. To nemôže byť pravda, to jednoducho neberiem. Rozbehla som sa za Narutovým nehybným telom. Musím to stihnúť, musím ho zachrániť. Sľúbila som to!
[i]V čase, kdy si Skrytá Vírová vedla velice dobře, díky dobrým vztahům klanů Uzumaki a Senju, byli jejich shinobi často posíláni na těžší mise. Právě z klanu Uzumaki bylo mnoho excelentních ninjů, i když více méně se specializovali jen na pečetící techniky, v boji byli dobří. Zejména vynikala skupina bratrů. Nejmladší z nich bych obdivuhodným talentem. V osmnácti patřil k předním shinobi z Vírové a k jedněm z nejlepších uživatelů Fuutonu. Rudovlasý mladík se jmenoval Gasuto Uzumaki.
„Naruto!“ Ozývalo sa z veľkej diaľky, „Naruto!“
„Naruto!“ Výkriky boli každou sekundou zreteľnejšie, „Naruto!“ Otvoril som oči. Ten hlas mi bol veľmi povedomý.
Uvidel som čierne vlasy a sharingan, „Sa...suke,“ nebolo pochýb, že je to on. Zas ma obklopila čiernota. Cítil som však jemné otrasy a teplo. Niesol ma. Niesol. Nemal ma prehodeného cez rameno ako ten bastard.
