Mokuton a sharingan 4. - Koniec všetkého

Tesne pred dopadom sa mi niečo omotalo okolo tela a ťahalo ma opačným smerom, akým som chcela. Metala som sa. Nie! Už viac nechcem žiť! Otvorila som oči. Bolo to drevo.
„Yume!“ Počula som, keď ma vytiahol. Jemne ma položil na zem a kľakol si ku mne, „prečo si skočila?!“ Pevne ma objal.
„Nechaj ma!“ Snažila som sa vymaniť z jeho náruče. Pozrela som sa naňho. V očiach mal slzy. Presne tomuto som sa chcela vyhnúť.
„Už to neurobíš, však?“ Z jeho hlasu zaznievalo zúfalstvo.
„Pusti ma,“ povedala som už pokojnejšie, ale aj tak ma stále držalo drevo a jeho zovretie.
„Kým mi nepovieš, prečo si to urobila, nie.“
„Nie,“ pokrútila som hlavou. Telo mi ochablo. Pri Hashiramovi bol odpor zbytočný. Nie nadarmo bol Hokagem.
„Yume,“ pobozkal ma, „prosím. Spôsobil som to nejako ja?“ Záporne som pokrútila hlavou.
„Dobre teda. Vidím, že nemám na výber. Najskôr ti chcem povedať, že ťa milujem, Hashirama,“ stisla som mu ruky. Z jeho očí sálala láska ku mne. Užívala som si tie posledné chvíle.
„Aj ja teba,“ bol trochu zmätený.
„Potom to už hovoriť nebudeš,“ zatvárila som sa trpko.
„Nikdy to neprestanem hovoriť. Vždy ťa budem ľúbiť.“
„Láska a nenávisť majú medzi sebou tenkú hranicu.“
„Ale to neplatí vždy a my, ako výnimka, potvrdzujeme pravidlo,“ presviedčal ma.
„Uvidíme,“ nadýchla som sa, „nechcela som to povedať nikomu. Ani tebe. Preto som sa chcela zabiť. Nikto sa to nemal dozvedieť,“ naklonil hlavu, „už dávno som túžila získať silu, aby som mohla vládnuť Uchihom a vtedy, keď ma Kagyua porazil tak ľahko, môj hlad po nej nekontrolovateľne narástol. Vtedy by som pre to urobila čokoľvek, dokonca aj zabila svoju sestru, aby som získala najmocnejšie oči,“ na jeho tvári bolo badať známky úľaku, ale aj toho, že mi neverí ani slovo, „na jej pohrebe sa u mňa prebudil Mangekyo sharingan a nenávidela som sa ešte viac. Chcela som umrieť už vtedy, no držala ma tu láska k tebe, Hashirama. Dnes som sa však rozhodla to všetko ukončiť. Nevládzem už ďalej žiť s tým pocitom.“ Hodnú chvíľu bolo ticho.
„Neverím ti,“ vystrel sa, „ty by si nebola schopná zabiť svoju sestru,“ povedal úsečne.
„Bola som ako ostatní z môjho klanu. No už nie som. Už viac nie... Stále myslím na svoj čin. Stále, v jednom kuse. Keby... keby som len dostala druhú šancu...“
„Kedy mi povieš pravdu?“ Prerušil ma.
„Znovu mi nedávaš na výber,“ povzdychla som si.‚Mangekyo sharingan!‘ Zatvorila som oči a vzápätí ich otvorila, „už mi veríš?!“ Zvýšila som hlas.
„Yume...“ Jeho hlas bol priškrtený. Drevo povolilo a ja som ja konečne mohla hýbať.
„Predpokladám, že ma už nenávidíš. Hmm... Toto je asi naše zbohom,“ prerazila som si cestu na voľné priestranstvo, „a konečne je medzi klanmi Uchiha a Senju skutočná zášť.“ Zašepkala som. Chystala som sa od neho ísť preč. Zachytil mi však ruku.
„Nie! Počkaj!“ Zastavil ma. Vrhla som naňho pohľad, „stále ťa milujem, moja láska k tebe sa nezmení, ani keby si...“
„Klameš sám seba.“ Záporne pokrútil hlavou.
„Nikomu o ňom nehovor.“
„Vieš to len ty.“
„A prosím, nepoužívaj ho,“ postavil sa a podišiel bližšie ku mne. Ustupovala som pred ním.
„Toto je prvý krát od jeho získania.“
Pustila som mu ruku a tá odstala voľne visieť vedľa jeho tela. Otočila som sa, „ostaň, prosím...“ Z hlasu sa ozvala beznádej.
„Nemôžem,“ z očí mi vyhŕkli slzy a rozbehla som sa preč. Nemohla som viac strpieť jeho prítomnosť. Teraz som Uchiha a on Senju. Ja som radový ninja a on je Hokage. Ja ho milujem a on ma nenávidí.

Keď som utiekla dostatočne ďaleko, prešla som na normálny sharingan. Môj beh sa postupne spomaľoval, až som zastavila úplne. Sadla som si na hrubú vetvu stromu a oprela sa o jeho mohutný kmeň. Zatvorila som oči a slzy mi voľne stekali po tvári. Kam pôjdem? Má vôbec nejakú cenu môj mizerný život? Povzdychla som si.
Ako som tam sedela a utápala sa v žiali, zacítila som akúsi silnú chakru neďaleko mňa. Otvorila som oči, ale už som len zahliadla niečo čierne strácajúce sa v hlbinách lesa. Netušila som, čo to bolo, ale tá chakra ma vystrašila. Pritisla som si kolená k brade a objala si ich.
O pár minút neskôr som pocítila obrovskú chakrovú explóziu. Hashiramova a aj tá, ktorú som ucítila v lese. Zoskočila som dolu a doslova letela na to miesto. Bojuje. Musím mu pomôcť. Aj keď ma potom zabije... jednoducho musím.
Dnešný deň bol zvláštny a ukončil ho boj Hashiramy a nášho bývalého vodcu. Keď som prišla na bojisko a uvidela, že moja láska prehráva, takmer mi roztrhlo srdce.
„Madara-sama,“ vyšlo zo mňa. Jeho som neočakávala. Bola som zarazená, pretože v minulosti som ho podľa chakry spoznala veľmi ľahko. Ale zmenila sa na nepoznanie. Nevšímal si ma a ďalej útočil. Jeho večný Mangekyo mu pomohol sa vyhnúť všetkým Hashiramovým technikám. Nemohla som sa na to viac pozerať. Aj ja som aktivovala Mangekyo a postavila som sa vedľa neho.
„Yume!“ Prekvapila som ho. Pri pohľade do mojich očí ho zamrazilo.
„Prišla som ti pomôcť,“ usmiala som sa. Škoda len, že som s týmito očami takmer netrénovala. Neviem, koľko špeciálnych techník zvládnu. Naučila som sa ich len tri. Snáď mi aspoň tie dokážu pomôcť ochrániť Hashiramu. Zatvorila som ľavé oko. Pocítila som v ňom bolesť a na zem dopadlo zopár kvapiek krvi.
‚Amaterasu!‘ Nasmerovala som si to priamo na Madaru.
„Ako môžeš brániť Senju!“ Zreval na mňa. Tento krát som si ho nevšímala ja a sústredila sa len na plamene. Tie však ľahko uhasil svojimi očami.
„Prosím ťa, odíď. Ublíži ti,“ chytil ma za ramená.
„Nie,“ krútila som záporne hlavou.
Sussanoo som stihla aktivovať práve včas pred Madarovým útokom zo zálohy. Bol taký rýchly, že som to takmer nestihla. A bolesť v očiach bola na nevydržanie. Hashirama sa snažil svojim mokutonom.
„Proti mne nemáte šancu ani jeden!“ Zvreskol, položil ruku na zem a vytvorila sa pečať, „Kuchiyose!“ V dyme sa objavil Kyuubi. Oboch nás zamrazilo. Deväťchvostá líška začala útočiť na neho a do mňa sa pustil samotný Madara.
„Takže ty sa staviaš proti nášmu klanu?! Dobre teda. Uvidíme, či sa dokážeš postaviť aj proti jeho vodcovi,“ uškrnul sa.
„Nestaviam sa proti nikomu. Jednoducho sa snažím vytvoriť harmóniu,“ odporovala som mu.
„Harmónia,“ odfrkol si, „to medzi našimi klanmi nikdy neexistovalo a ani existovať nebude.“ Mal pravdu.
„Nikdy sme to ani len nevyskúšali, tak ako to môžeš tvrdiť?!“
Namiesto odpovede však na mňa letela hustá spŕška kunaiov a shurikenov. Ledva som sa im vyhla a už som musela čeliť Katon: Goka Mekkyaku. Použila som Amaterasu. Po útoku som videla rozmazane. Tento sharingan ničí zrak. Madara ohrnul hornú peru. Kyuubi zrazu prestal útočiť na Hashiramu a postavil sa vedľa toho, kto ho ovládal. Začal tvoriť Bijuu dama. Preglgla som. Tomuto sa nevyhnem.
„Yume!“ Zreval. Guľa sa začala zväčšovať a o sekundu ju vypustil. Snažila som sa vytvoriť nejakú obranu. Ale pri tomto by mi môj Fuuton: Kazeshini nepomohol ani trochu. Ani utekať nemalo zmysel. Bola taká veľká a tak blízko, že by som to jednoducho nestihla. Zatvorila som oči zmierená so smrťou. Padla som na kolená. Zmes dobrej a zlej chakry som videla detailne. Už len dva metre. Jeden. Pol metra.

Prebrala som sa. Ležala som na mäkkej tráve a oproti mne bol vodopád. Slnečné lúče pri kontakte s drobnými kvapôčkami vody vytvárali dúhu. Som v nebi? Peklo to nemôže byť. Toto je na peklo prikrásne. Pohla som rukou. Celé telo mi zaliala bolesť. Bola zlomená. Po pár sekundách testovania som zistila, že mám polámané všetky končatiny a aj rebrá. Už som to viac neskúšala. Krk bol našťastie v poriadku, tak som sa aspoň okolo seba poobzerala. Nemôže to byť nebo. Tam by človeka nemalo nič bolieť. V pozadí som počula neidentifikovateľné zvuky. Keď som sa započúvala lepšie, došlo mi, že je to boj. Dvaja mocní ninjovia sa snažia zabiť jeden druhého, jeden v snahe moc získať a druhý si ju udržať a obrániť nevinných dedinčanov. Zvláštne, že ešte žijem. Videla som ostro. Po rozmazanosti ani stopy.
Bola som vyprahnutá ako púšť. Po pár hodinách začalo pršať. Bola tma. Boj stále pretrvával. Nechápala som, ako to vydržia. Chcela som pomôcť, ale moje telo bolo v katastrofálnom stave. Zatvorila som oči. Po líci sa mi zviezla na zem slza a vsiakla do suchej pôdy. Keby tu len bola moja milovaná sestrička.
„Nao,“ zašepkala som a pri vyslovení tohto krátkeho slova dopadla na zem ďalšia horúca slza.

Začalo svitať. Neskončili. Teraz som ich však aspoň videla. Presunuli sa k malému kopčeku. Pomôžem mu. Pomôžem Hashiramovi. Áno. Dokážem to. Aktivovala som Mangekyo. Na vyčerpaného Madaru som vypustila Amaterasu. Hashirama to hneď využil a prepichol ho obrovským mečom. Okamžite som plamene uhasila. Madara sa zviezol na zem. Jeho protivník klesol na kolená a zhlboka dýchal. Potom sa na mňa pozrel. Po štyroch sa ku mne preplazil.
„Si nažive,“ mal slzy v očiach.
Odvrátila som tvár, „zabi ma,“ povedala som chladne. Namiesto toho ma však pobozkal a ľahol si vedľa mňa.
„Vďaka. Bez tvojej pomoci by som to nezvládol,“ jemne mi chytil ruku do svojej. Ostali sme tam nehybne bez ďalších slov. Nikto z nás nevedel, čo bude.

O dve hodiny prišli ninjovia z našej dediny. Madarovo telo bolo preč. Zrejme padlo do rokliny. Hashirama sa ma pokúšal liečiť, ale odmietla som od neho akúkoľvek pomoc. Sám na tom nebol najlepšie. Lekársky ninjovia ma uspali, aby som netrpela pri prenášaní a prebrala som sa až o dva dni neskôr v bledej nemocničnej izbe. Nemohla som sa pohnúť. Celé telo som mala v sadre.
„Yume,“ ozvalo sa pri dverách. Pomaly som otočila hlavu, „vďaka Bohu,“ podišiel ku mne rýchlymi krokmi a pobozkal ma na čelo, „nemala si bojovať s Madaraom – sama.“
„Chcela som len pomôcť,“ zdôvodnila som svoje konanie.
„A teraz si celá dokaličená,“ z jeho hlasu sálalo zúfalstvo.
„Takashiro,“ preglgla som, „nemusíš si o mňa robiť starosti,“ usmiala som sa.
„Nemám si robiť starosti o ženu, ktorú nadovšetko milujem?“ Pozrel mi hlboko do očí. Začervenala som sa.
Neodpovedala som. Sama som sa v sebe nevyznala.
„Mám pre teba novinky,“ prerušil to trápne ticho, „Hokage-sama zapečatil Kyuubiho do akejsi ženy z Vírovej a onedlho si tú jinchuuriki vezme za manželku. Je z Uzumaki klanu,“ oznámil mi. Vtom akoby sa čas zastavil. Je koniec. Úplný koniec. Už žiadne ďalšie bozky s Hashiramom. Už žiadne domy ďaleko od dediny. Očakávala som, že táto chvíľa raz príde, ale nikdy som nad tým nerozmýšľala.
„Prepáč, potrebujem byť sama,“ odvrátila som hlavu. Pomaly kráčal preč, „príď zajtra o takomto čase,“ venovala som mu čo najúprimnejší úsmev.

Takashiro... veľa som nad ním rozmýšľala. Je Uchiha. Bol by pre mňa tou najlepšou voľbou. Miluje ma. A ani on mi nie je ľahostajný. Hashiramu neprestanem milovať nikdy. Možno po dlhom čase na neho zabudnem. Ale musím sa pohnúť ďalej, ako to urobil aj on.
Prišiel tak, ako som mu povedala a odvtedy chodil každý deň. O dva mesiace, keď už boli moje kosti zrastené a rany, aspoň tie fyzické, vyliečené, vzali sme sa. Dokonca prišiel aj Hokage. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí.

Čas letel, no stále som nevedela zabudnúť. Pripadala som si ako mrcha. Takashiro ma miloval, urobil by pre mňa hocičo... Ja som to k nemu však necítila. Nikdy som mu nepovedala o mojom Mangekyo sharingane.
Veľmi ma bolelo, keď som občas zazrela Hashiramu s tou červenovlasou Uzumaki.
Zmierila som sa s tým. Nič iné mi neostalo. Nie vždy človeku vyjde to, čo si predstavuje a želá.