Mokuton a sharingan 2. - Cena za silu

Otvorila som oči. Nakláňal sa nado mnou a z rúk mu vyžarovalo oslepujúce zelené svetlo.
„Hashirama,“ zašepkala som a zakuckala sa krvou. Bolestne na mňa pozrel. Otočila som k nemu hlavu a bolestne sykla. Ešte stále som mala na bruchu tú obrovskú dieru. Svetlo zosilnelo.
„Yume, prosím, vydrž,“ po tvári mu stekali kvapky potu od sústredenia.
Snažila som sa zdvihnúť ruku a pohladiť ho, no nebol to zrovna najlepší nápad. Nasledoval ďalší krvavý kašeľ. Zatvorila som oči. Bola som unavená.
„Nesmieš spať, teraz nie,“ počula som jeho zúfalý hlas z veľkej diaľky, aj keď kľačal len niekoľko centimetrov odo mňa. Stratila som priveľa krvi. Cítila som, že podo mnou jej je obrovská mláka.
Nejakým zázrakom sa mi podarilo ostať pri vedomí. O niekoľko minút, keď bolesť trochu poľavila, poobzerala som sa okolo seba. Tí dvaja muži ležali mŕtvi na zemi. Nikdy predtým som nevidela jeho liečebné ninjutsu. Aktivovala som sharingan, aby som videla prúdenie chakry pri tomto jutsu. Možno sa mi ho raz podarí skopírovať a aj ja budem môcť zachraňovať ľudí.
„Tvoja chakra,“ zamrmlala som. Už mu takmer nijaká neostala. A pritom som sa naňho pozrela pred tým, ako ma zasiahol Shimimaru. Vtedy jej mal toľko, že to vyzeralo, akoby vôbec nebojoval a bol to len bežný deň v Konohe. Naozaj sa ma snaží zachrániť.
„Yume,“ žiara z jeho dlaní zmizla a pohladil ma po líci. Chcela som sa posadiť, no zatlačil ma naspäť, „lež. Teraz musíš oddychovať,“ pobozkal ma. Postavil sa a o pár krokov ďalej položil dlane na zem, „Mokuton: Shichuka no jutsu.“ Znova ku mne prišiel a vzal ma do náruče. Už mu ostala len chakra nevyhnutná pre život. Hlavu som si oprela o jeho hruď a počúvala namáhavý tlkot jeho srdca. Vzal ma do domu a uložil do postele. Potom si ľahol ku mne ľahol.
„Vďaka,“ objala som ho a usmiala sa. Keby tu nebol, keby ma nevyhľadal cez tú búrku, bola by som určite mŕtva. Ani normálny lekársky ninja by nedokázal to, čo on.
Zaspali sme veľmi rýchlo a zobudili sa až o dva dni.

„Na moje liečenie si minul takmer celú chakru,“ ležali sme v posteli. Obaja sme boli už hore, ale užívali sme si teplo postele a ničím nerušené ráno.
„Musel som,“ usmial sa, „mala si vážne zranenia. Takmer... takmer si to neprežila,“ zlyhal mu hlas a chytil mi tvár do dlaní, „keby som nepoužil svoju najsilnejšiu techniku, tak by si... si...“ Nedokázal dohovoriť, „obetoval by som pre teba aj svoj život, Yume,“ šepkal.
Približne o hodinu neskôr sme vyrazili domov, do Konohagure no sato.

O svojom zranení som nikomu nepovedala. Pre Uchihu, elitný klan, to bola potupa. Ovládla ma túžba po moci, byť silnejšou. A vtedy by som pre to urobila čokoľvek. Všetko.
„Yume-chan,“ prišla ku mne do izby mladšia sestra. Sedela som na zemi na vankúši a čítala si knihu, „poď so mnou za Takashirom,“ červenala sa. Takashiro bol náš spoločný kamarát a veľmi vzdialený príbuzný Uchiha klanu, ale sharingan mal. Usmiala som sa a jedným pohybom som sa vyšvihla na nohy.
„Ty sa hanbíš ísť sama?“ Uškrnula som sa.
„Nie,“ odsekla a ešte viac sa podobala na paradajku.
„Poznám ťa už šestnásť rokov-“
„Nehanbím sa,“ prerušila ma, „len... som trochu nervózna. To je všetko,“ dávnejšie sa mi zdôverila, že sa jej páči.
„Neodkusne ti z nosa,“ štuchla som ju do boku, „načo k nemu chceš ísť?“ Opýtala som sa.
„No, myslela som si, že by sme mohli všetci traja spolu trénovať,“ navrhla. Okamžite som návrh prijala. Je to cesta k sile.
O päť minút neskôr sme klopali na jeho dvere. Otvoril. Takashiro sa trochu podobal na Madaru-sama, len jeho vlasy boli kratšie. Mal prenikavé čierne oči a osvalenú atletickú postavu. Na sebe mal tmavomodré nohavice a čierne tričko s naším znakom.Celkove by som ho zhodnotila za veľmi príťažlivého. Ani som sa nedivila sestre, že sa jej o ňom dokonca sníva. Ja som to posúdiť nemohla a nevedela, keďže som bola bezhlavo zaľúbená do Hashiramu. Myslela som naňho každú chvíľu.
„Yume,“ objal ma, „Nao,“ pozrel na moju sestru, ktorá bola okamžite celá červená, „stalo sa niečo?“
„Nie. Chceli sme si s tebou zatrénovať,“ vysvetlila som mu. Nao nebola schopná takmer ani dýchať, a nie niečo povedať.
„O dve hodiny odchádzam na misiu,“ sklonil hlavu. Smutne si povzdychla, „ale hodinu by som vám mohol venovať,“ povedal rýchlo.
„Super!“ Skríkla rozradostene. Oboch nás šokovala jej náhla zhovorčivosť a zapálenosť do rozhovoru, „poďme na tú čistinku za Konohou. Yume, ty vieš kde. Nemáme čas,“ zdrapla nás oboch za rukávy a ťahala preč, „ideme!“ S Takashirom sme sa na seba usmiali.

Na to miesto sme dorazili v rekordne krátkom čase.
„Takashiro-kun, Nao, obaja pôjdete proti mne,“ navrhla som. Sčasti som to povedala aj preto, lebo som chcela, aby bola pri ňom, no hlavný dôvod bol ten, že som chcela zosilnieť, „chcem vyskúšať svoju novú techniku,“ dodala som. Súhlasili.
Všetci naraz sme aktivovali sharingan. On a ja ho máme plne vyvinutý, Nao má zatiaľ len dve tomoe. Mojím snom bolo stať sa vodcom klanu. Už od detstva som po tom túžila. A jediná možnosť, ako tento sen splniť, je získať niečo mocnejšie, ako sharingan. Tou vecou je Mangekyo sharingan. Vďaka nemu všetci Madaru nasledovali.
O hodinu sa poberal preč, „Yume, šetri ju,“ pošepol mi, keď prechádzal okolo mňa, „aspoň kým bude mať tri tomoe. Veľakrát som ju musel kryť pred tvojimi útokmi.“
„Ja viem,“ usmiala som sa, „chcem, aby zmocnela. Na svoj vek je slabá,“ povedala som mu bez okolkov. Nao nás nemohla počuť. Sedela pri vzdialenom strome a oddychovala. Pobozkal ma na líce, zakýval jej a bežal na misiu.
„Tak pokračujeme, nie?“ Usmiala som sa, keď som dokráčala k miestu, kde relaxovala. Bola to osoba, ktorá bola môjmu srdcu najbližšia, dokonca viac, ako on. Ach, ako mu to len vysvetlím? Budem musieť klamať...
„Nee-san, už nevládzem,“ privrela viečka a keď ich opäť donútila ísť na pôvodné miesto, v očiach už nemala sharingan.
„Dobre. Nachvíľu si môžeme dať šlofíka,“ zosunula som sa po kôre stromu dolu k nej. Už mala len polovičnú chakru.
„Ako to robíš, že si taká silná?“ Opýtala sa ma so záujmom.
„Silná...“ Povzdychla som si a nevedomky položila ruku na brucho, „povedala som ti niekedy, čo je mojim snom?“ Záporne pokrútila hlavou. Zahľadela som sa na ňu, „chcem sa stať vodkyňou klanu.“
„Vodkyňou?“ Čudovala sa.
„Teraz som ešte slabá. Ale keď získam Mangekyo...“ Zaťala som ruku v päsť.
„Nee-san,“ postavila sa.
„Nao, len cez teba vedie cesta, ako ho získať,“ úplne som prepadla svojej túžbe. Triasla som sa od hladu po moci. Nespoznávala som sa. Sama sebe som pripadala ako cudzia, no vtedy som si to neuvedomila. Keď získam tie oči... a všetci ma budú rešpektovať... zmierim oba klany – Senju a Uchiha. Spolu s Hashiramom nastolíme v Konohe úplný mier.
„Nie,“ cúvala pred mojim krvilačným pohľadom, „prosím, Yume nee-san,“ no vtom sa potkla o kameň a padla dozadu
Nao vytiahla z vrecka na opasku kunai a pevne ho pred sebou držala.
„Nerob to. Veď... možno existuje aj iná možnosť...“ V tvári mala vystrašený výraz. Vtedy mi to prišlo veľmi zábavné.
„Nie. Ty budeš mojim svetlom. Iba ty,“ zasmiala som sa.
„Prosím...“ Stále cúvala. Vytiahla ďalší kunai.
„Myslíš, že ma týmto zastavíš?!“ Odfrkla som si. Zrýchlila som krok a potom som zastala. Moje ruky spravili bleskovou rýchlosťou pečate. Nao nezaostávala.
„Katon: Gokakyuu!“ Povedali sme obe a stretli sa dve ohnivé gule. Mala som navrch. Pätnásť ročné dievča nemá toľko chakry, ako ja. Keby v poslednej chvíli neuskočila, mohla som už mať tie oči.
„Fuuton: Kazakuruma!“ Zrevala som. Hodila som po nej obrovský fuuma shuriken tvorený mojou veternou chakrou.
„Doton: Ishigaki,“ pred ňou sa objavila kamenná stena. Načo to predlžuje! Aj tak umrie!
Triaška zosilnela.
‚Sharingan: Genjutsu no Muko,‘ Nao sa zrútila na zem ako podťatá. Nehýbala sa. Bola paralyzovaná. Pomaly som k nej kráčala. Jej oči boli uslzené. Vnímala. Moje genjutsu ochromilo len jej telo.
„Yume nee-san,“ chrčala a očami pýtala milosť. Nevšímala som si ju. Túžba po moci vtedy zatienila moju myseľ aj zdravý úsudok, „prosím,“ uškrnula som sa.
Moja ruka s kunaiom sa zdvihla a pomaly sa približovala k jej hrdlu. Potom rýchlo švihla. Ostriekala ma horúca červená krv z tepny. Zatvorila som oči a čakala. Je mŕtva! Ja som to dokázala! Teraz budem vládnuť Uchiha klanu!
Triaška pomaly prestávala a ja som si začala uvedomovať, čo som urobila. Zabila som svoju sestru. Zabila... Osoba, ktorú som milovala... je mŕtva. A nič som tým nezískala. Mangekyo sa neobjavuje. Bolo to zbytočné. Pozrela som sa na jej nehybné telo, matné oči bez života, ktoré sa ešte pred chvíľou smiali, bledé líca – vždy boli červené, keď sestra hovorila o Takashirovi... Čo som to urobila?! Pozrela som sa na svoje ruky pošpinené vraždou a krvou mojej malej Nao. Nahla som sa nad ňu. Začalo výdatne pršať. Bolo mi jedno, že zmoknem.
„Nao,“ zašepkala som. Objala som to bezvládne telo a pritúlila sa k nemu. Ešte bolo teplé, „sestrička,“ mala som priškrtený hlas. Pred očami mi prebehli naše spoločné chvíle. Občas bola rozvážnejšia a správala sa múdrejšie ako ja, aj keď mala o päť rokov menej. Pocítila som, ako mi niečo steká po tvári. Nebola to dažďová kvapka. Slza.
„Nao!“ Kričala som. Prechádzali mnou vzlyky, „Nao! Nao!“ Nenávidím sa. Nemám právo žiť, keď som bola schopná urobiť to. Ako to Madara-sama zvládol?! Ako? Stať sa najvyšším v klane. Ako zvládol zabiť svojho brata? Ako s tým vedel žiť? Nikdy som si nemyslela, že to bude ľahké. Ale ono je to nemožné!
Začula som vravu. Ľudia, čo sa práve rozprávali, neboli odtiaľto ďaleko. Nevšímala som si ich. Venovala som sa jej.
„Yume!“ Ozval sa z diaľky jeden z nich. Bol to veľmi známy hlas. Deaktivovala som sharingan. Nikto... nikto sa nesmie dozvedieť, že som to urobila ja. Pribehol ku mne Hashirama nasledovaný jeho bratom Tobiramom. Pohľad na ňu ich šokoval a na dve sekundy sa z nich stali sochy.
„Č-čo sa tu stalo?“ Prerušil Hokage hluk dažďa. Chcela som ho objať, nájsť uňho útechu, ale ten sivovlasý mi v tom viac než prekážal.
„Ja... našla som ju... mŕtvu... Nao...“ Hovorila som trhane.
„Tobirama, zober Nao k jej rodine a povedz im, čo si teraz počul,“ prikázal jeho starší brat. Neunikol mi jeho znechutený výraz na ksichte. Senju sa nerád videl s Uchihom, nie ešte nosiť ho na rukách nebohého.
„Nie, nechajte ju tu,“ držala som sa jej ako kliešť, „Hokage-sama.“
„Yume-san, pôjdete so mnou a spíšeme hlásenie,“ vydával ďalšie príkazy. Tobirama ju vzal do náručia a odkráčal preč. Po chvíli sa stratil z dohľadu. Podal mi ruku a pomohol mi vstať zo studenej zeme. Tuho ma objal, „si v poriadku?“ Opýtal sa naliehavo.
Záporne som pokrútila hlavou, „odnesiem ťa,“ ledva som sa držala na nohách. Prijala som to.
„Môžeš mi povedať, čo sa tu stalo. Tobirama je preč.“
„Trénovali sme... s Takashirom-kun. Potom odišiel... mal misiu,“ vzlykala som, „ja som chvíľu na to...“ musela som sa nadýchnuť, „odišla tiež. Nao... ona bola hladná,“ utierala som si slzy, „nechala som ju tu samú... išla som kúpiť nejaké jedlo do stánku v dedine... a keď som sa vrátila, bola...“ Cítila som sa mizerne. Mala som chuť mu povedať, aby ma na mieste zabil.
„Yume, verím ti, ale aj tak sa ťa musím opýtať jednu vec,“ uprel na mňa svoje tmavé oči, „si z Uchiha klanu. Ten je známy, že zabíjal určité... blízke osoby... aby získali ten najsilnejší sharingan, aký mal Madara. Prepáč, že sa ťa to pýtam. Však si to neurobila aj ty?“ Zamrazilo ma.
„Nie,“ zamrmlala som a stislo mi srdce.