Sakurine pocity (1. časť) - Narutova smrť

„Narutooo!!“ zakričala som s plných síl. Nemohla som uveriť tomu, čo sa práve stalo. To nemôže byť pravda, to jednoducho neberiem. Rozbehla som sa za Narutovým nehybným telom. Musím to stihnúť, musím ho zachrániť. Sľúbila som to! Bežala som ako o dušu. Slzy mi zahmlievali zrak, srdce mi bilo tak rýchlo a silne, že som sa ledva udržala na nohách. Ale musela som vydržať. Neopustím ho. Už len pár metrov. Preskakovala som cez veľké kusy skál. Nespúšťala som zrak z Naruta. Nohy sa mi plietli, trikrát som sa potkla a keď už chýbali len zo dva metre, noha mi zapadla medzi trosky. Nemohla som sa z toho dostať. Kričala som, zo všetkých síl som sa chcela dostať k Narutovi. Pomyslenie, že je už neskoro ma ničilo.
„Naruto! Preber sa!“ kričala som naňho. Noha sa mi nedala vytiahnuť. Čo len urobím? Nebola som schopná myslieť pozitívne. Niekto ma zrazu chytil za rameno. Prudko som sa otočila.
Bol to Sai. Chcel mi pomôcť.
„Sakura, si v poriadku?“
„Na mňa sa vykašli!“ zrevala som, keď sa ma pokúsil oslobodiť. „Pomôž Narutovi!“
„Ale...!“ namietol, no zarazil sa a uprel pohľad na bezhybného Naruta ležiaceho v rozdrvených skalách. Tvár mal celú premočenú od potu. Chvíľu iba zarezne stál.
„Sai!“ skríkla som, aby som ho prebrala z šoku. Jeho nohy sa triasly. Rozbehol k Narutovi.
„Aaaghr!“ potiahla som zo všetkých síl aj napriek tomu, že som bola úplne vyčerpaná a takmer bez čakry.
Konečne to povolilo. Noha mi dosť krvácala, ale to som si vôbec nevšímala. Jediné, na čo som myslela bolo uzdravenie Naruta. S krívaním som sa k nemu konečne dotackala. Padla som na kolená a nahlas zavzlykala. V hrudi mal hlbokú ranu. Pozbierala som poslednú čakru, ktorá mi zostala a priložila ruky na jeho hrudník. Bože, oblečenie mal celé od krvi.
„Vydrž. Vydrž, prosím!“ volala som a vzlykala. Moje slzy padali na jeho zakrvavenú tvár. Niekto pribehol. Bola to Hinata. Kričala, veľmi kričala, ale ja som počula iba matné ozveny. Cítila som, ako sa môj tep spomaľuje. Pred očami sa mi zahmlievalo. Už mi nezostala skoro žiadna čakra. Tvár sa mi zkryvila. Prečo? Prečo to musí takto dopadnúť? Či sme si už toho nevytrpeli dosť? My máme túto vojnu vyhrať, ale bez Naruta to nepôjde. Nie! Ja mu to nedovolím.
Niekto mi priložil ruky na chrbát. Cítila som ako do mňa prúdi čakra. Pootočila som hlavu. Hinata. Ani ona už nemala veľa čakry, ale urobila to pre Naruta. Prosila ma, aby som ho zachránila. Ruky mala mokré od sĺz. Neboj sa Hinata. Urobím všetko, naozaj všetko.
Ruky som mala stále vystreté nad ranou v jeho hrudníku, ale všimla som si aj ďalšie. Na boku, na nohe,na ruke. Celé telo mal doškriabané.
„Sakura?“ potichu sa ozval Sai, „už je...“
„Nie!“ Zvolala som. Nechcela som počuť to slovo.
„Vráť sa mi, prosím, vráť sa,“ vzlykala som, „Naruto! Neopúšťaj ma.Prosím, prosím, prosím.“
Ruky, celé od krvi, sa mi začali príšerne triasť. To je všetko, čo preňho môžem urobiť? Všetko, čo môžem urobiť, aby som zachránila jedinú osobu, ktorá pri mne vždy stála, ktorá ma nikdy neopustila, ktorá bola ochotná urobiť čokoľvek pre moje šťastie. To som až taká neschopná? Oči sa mi roztvorili. Je po všetkom. To zúfalstvo, ktoré som cítila, zničilo aj tú poslednú štipku nádeje. Už som nevládala nič hovoriť. V hrdle mi vyschlo, ale aj napriek tomu sa z neho vydral ohlušujúci výkrik.