Uzumaki Naruto - Bolesť - 6. (NaruHina)

Ráno som sa zobudil. Hinata ešte spala. Pobozkal som ju na čelo, zakryl ju – jej perina ležala na zemi, obliekol sa a išiel do práce. Myslel som si, že byť Hokagem bude zábava. Ale zatiaľ sú to len samé papierovačky a nevýslovná nuda. Každý nepriateľ si rozmyslí, či na Konohu zaútočí, keď som tu ja. Otrávene som si povzdychol.
‚Hej, Naruto,‘ oslovil ma na ceste do práce. Neprihovoril sa mi od nášho včerajšieho rozhovoru, ‚gratulujem.‘
‚Ďakujem ti,‘ odpovedal som.
‚Čo sa ti stalo? Dnes ráno si nejaký nevrlý,‘ zaujímal sa.
Nepoviem mu, ako ho nenávidím za to, že takúto bolesť bude spôsobovať aj nášmu dieťaťu. A navyše, on za to nemôže, ‚len som sa zle vyspal,‘ zaklamal som a nasilu vykrivil ústa.
Celý zvyšný deň bola nuda.

Prešiel mesiac. Mesiac plný lásky. Zakaždým som sa ponáhľal z práce, aby som stihol kúpiť v obchode Ino kyticu kvetov pre Hinatu. Teda nie že by som to dovtedy nerobil, ale teraz som jej dával kvety každý deň. U nás doma to voňalo ako na rozkvitnutej lúke.
„Naruto!“ Skočila na mňa Hinata, keď som otvoril dvere, „Kakashimu a Sakure sa narodil syn!“
„Áno, áno, viem,“ vystískal som ju, „pomenovali ho Itachi.“ Usmial som sa.
„Naozaj?“ Povzdychla si.
Uvažovali sme nad menom nášho dieťatka a dohodli sa, že ak to bude chlapec, tak sa bude volať Sasuke na počesť človeka, ktorý položil za Konohu a za mňa svoj život. Dievčenské meno... to sme sa nevedeli dohodnúť. Ale nakoniec... máme ešte veľa času.

O štyri dni neskôr sme išli Sakuru a Itachiho navštíviť do nemocnice.
„Sakura-chan,“ zakýval som jej od dverí.
„Naruto, Hinata,“ privítala nás.
„Ako sa darí?“ Opýtal som sa jej. Hinata zatiaľ išla k malej postieľke so sivovlasým kojencom Itachim. Chválabohu, že nezdedil ružovú po mame.
„Už lepšie,“ usmiala sa a skúsila sa posadiť, no sykla od bolesti, tak radšej ostala vo svojej pôvodnej polohe.
„Bolelo to veľmi?“ Opýtala sa moja manželka.
Ružovovlasá sa len uškrnula, „nie,“ uchechtla sa, „samozrejme, že áno. Keby pri mne nebol Kakashi, neviem, čo by som robila,“ preglgol som nasucho. Dúfam, že má sensei obe ruky v poriadku. Nechcel by som, aby mi niekto ako Sakura mačkal ruky.
„Nesiem ten čaj!“ Ozval sa z chodby jeho hlas. Chytil som Hinatu za ruku. O chvíľu sa objavil v izbe. Bol v poriadku. Juubi sa zasmial.

Nasledujúcich niekoľko mesiacov sa minulo ako teplé rožky v obchode. Donútil som ju ísť do nemocnice už týždeň pred termínom, a dobre som spravil, lebo len pár hodín po tom, čo som ju tam odviedol, za mnou prišiel posol, že moja manželka začala rodiť. Všetky veci som nehchal na Shizune a bežal za ňou.
Hneď, ako som vošiel, vtiahli ma do izby s Hinatou. Upokojoval som ju.

Narodil sa nám syn. Sasuke. Mal tmavé vlasy a modré oči. Ešte šťastie, že mi Kakashi poradil, čo robiť v situácii, keď vám rodí manželka. Inak by som asi úplne spanikáril.
Ako som vychádzal z izby von, zachvátila ma taká bolesť, ktorá prekonala všetky doterajšie. Zviezol som sa na zem a kričal v agónii.
„Naruto!“ Zakričala Hinata. Okamžite ma obkolesili lekársky ninjovia. Prečo... prečo sa to muselo stať práve tu a práve teraz?! Nemohlo to počkať, kým budem sám v kancelárii? Aj tak... telo ma nebolelo už poriadne dlho. Mesiac. Normálne bolesť prichádza v rozmedzí od dvoch do troch týždňov. Cítil som každú jednu bunku vo svojom tele. Od konca prstov nôh až po korienky vlasov.
„Hokage-sama!“ Začali ma zbierať zo zeme. Majú sa starať o Hinatu, nie o mňa! Chcel som im to povedať, no nedalo sa.
‚Naruto!‘ Kričal na mňa Juubi a snažil sa ešte zmenšiť svoju chakru, aj keď to bolo nemožné.
Toto... toto mám dopustiť, aby sa stalo môjmu synovi? Aby trpel rovnako, ako ja? Aby kričal v agónii od neznesiteľnej bolesti, pri ktorej bude mať pocit, že sa mu telo rozpadá na malé, malilinké kúsočky? Nie. Musím niečo vymyslieť. Musím. Toto nedovolím. Prídem na také riešenie, ktoré splní Juubiho prosbu, aby som ho znovu nerozdelil na deväť častí a zároveň už nikto nikdy nebude musieť byť jeho jinchuurikim.
Zdvihli ma do vzduchu a niesli ma. Netušil som kam. Stratil som vedomie. Ešte predtým som sa pozrel na jej zarmútenú tvár.

Prebral som sa vo svetlej modernej nemocničnej izbe. Znovu som sa cítil skvele. Posadil som sa a porozhliadol sa okolo seba. Nebol som sám.
„Hinata!“ Vyletelo zo mňa. Sedela v kresle pri mojej posteli. Musí ležať! Postavil som sa na chladnú dlážku vzal ju do náručia a uložil tam, kde som bol pred chvíľou ja. Prebrala sa.
„Naruto...“ Zvraštila tvár.
„Prečo si prišla? Teraz musíš ležať, dattebayo. Pred...“ Zasekol som sa. Koľko hodín, dní som bol mimo? „Kedy sa narodil Sasuke?“
„Pred troma dňami,“ chytila mi ruku. Tri dni... ešte sa mi nestalo, že by som odpadol. Zhoršuje sa to. Možno mi ostáva ešte menej času, ako som si myslel. Možno sa nedožijem ani toľko, koľko Rikudo Sennin.
„Ako sa cítiš? A Sasuke?“ Opýtal som sa chvatne.
„Obaja v najlepšom poriadku. Ale... čo ty?“
„Výborne,“ zaškeril som sa a poškrabal si hlavu.
„Nevedia, čo ti je...“ Uľavilo sa mi. Zdá sa, že následky spôsobené tým, že som jinchuuriki Juubiho sa nedajú tak ľahko odhaliť.
„Kde je Sasuke?“ Opýtal som sa jej po chvíli.
„V mojej izbe,“ pozrela na mňa svojimi očami farby levandule, „odišla som odtiaľ pred chvíľkou. Spal,“ vysvetlila mi. Uvedomil som si, že som ho ešte ani nedržal v náručí.
„Zoberiem ťa tam,“ vzal som ju na ruky.
„Naruto!“ Začala sa hmýriť, „mal by si oddychovať, a nie nosiť ma.“
„Som Juubiho jinchuuriki. Liečim sa rýchlo,“ to bola pravda. Raz som sa porezal nožom, keď som krájal chlieb a do piatich minút po rane nezostalo ani stopy, „som v poriadku. Naozaj. Vlastne plánujem ísť po tomto do kancelárie.“ Usmial som sa na ňu.
„Nemal by si to tak preháňať...“

Držať svojho syna bolo niečo úžasné. Bol ešte taký maličký... Jedného dňa, ak sa aj jemu podarí prebudiť rinnegan, bude piatym Rikudo Senninom. A možno bude ešte silnejší, ako som ja.

Len raz som bol nútený použiť silu Juubiho, keď na nás zaútočili všetky dediny. Ostatní Kagovia nezniesli, že jediný jinchuuriki na svete je Hokagem v Konohe. Vtedy som sa do jeho formy premenil po prvý raz v živote. Sasuke mal dva roky.
Mizukage, Tsuchikage, Raikage a Kazekage zhromaždili obrovskú armádu ninjov. Nechcel som nikoho zabíjať, ale musel som ochrániť svoj ľud. Nemal som na výber, tak som sa premenil najskôr do jednochvostej formy, ale útočili ďalej. Zastaviť v postupe ich prinútila až desaťchvostá. Postavili sa proti mne všetci štyria kagovia. Porazil som ich ako nič. Neviem, ako ich napadlo, že by mohli zvíťaziť. Odišli zo stiahnutým chvostom. Vedel som, že raz to príde, ale nečakal som to tak skoro.

Moja bolesť bola stále silnejšia. Nedokázal som sa pozrieť Hinate do očí bez pocitu viny za osud nášho syna. Juubi je nesmrteľný. On je stvoriteľ celého sveta a nezanikne, pokiaľ tento svet bude existovať. Zamýšľal som sa nad toľkými plánmi, nápadmi... ostal len jeden, ktorý som nikdy nechcel, aby sa uskutočnil. Jinchuuriki budú aj naďalej trpieť.
„Hinata,“ bolo skoro ráno. V noci som prežil muky. Divím sa, že som dokázal ostať ticho, „dnes prídem neskôr. Idem so Saiom na misiu,“ pobozkal som ju. Ešte ležala.
„Ale dnes má Sasuke narodeniny,“ posadila sa a zapozerala sa na mňa. Pleskol som si po čele. Ako som mohol na také niečo zabudnúť?!
„Budem sa ponáhľať,“ usmial som sa. Zhoršuje sa to. Tá chakra mi začína ničiť mozgové bunky. Nebola to prvá vec, na ktorú som zabudol. V poslednej dobe sa mi to stalo viackrát. A vyhovárať sa na viac práce sa nemôžem, lebo stále jej mám rovnako.
Cestou som zašiel aj do synovej izby. Dnes dosiahol šesť rokov, čo znamená, že o chvíľku pôjde na ninja akadémiu. Určite bude najsilnejší. S Itachim sú najlepší kamaráti. Často spolu trávia svoj voľný čas. Aj dnes k nám príde.
So Saiom som išiel na misiu dobrovoľne. Už dlho som si neužil poriadny boj. Pri všetkých tých papierovaniach a vybavovaniach som toho nestíhal veľa. A keď som sa už na niečo záživnejšie dostal, vždy sa to skončilo diplomaticky, lebo nikto nechcel bojovať s jinchuurikim. Teraz som sa rozhodol, že využijem Henge no jutsu.

„Ninjovia z Konohagure,“ uškrnul sa ich vodca, „len dvaja?“ Odfrkol si, „Hokage vám musí veľmi veriť.“ Títo shinobi nikde nemali znak svojej dediny. Bolo ich asi desať a plnili podobnú funkciu ako voľakedy Akatsuki. Zabíjali pre peniaze, unášali pre potešenie. Nemajú žiadne trvalé sídlo. Pohybujú sa tam, kde práve majú kšefty. A už mesiac znepríjemňovali život Ohnivej zemi.
„Sai,“ pozrel som na svojho spoločníka, „chcem zahrievacie kolo,“ začal som sa rozcvičovať s úškľabkom na tvári. Juubi neobľuboval boje, tak sa len otočil a zatvoril oko so slovami, že ide relaxovať, „ostaň v pohotovosti.“ Sai sa vzdialil a otvoril si knihu. Zahliadol som jej názov a začervenal som sa. Tuším sa nám tu rodí nový Ero-sennin.
Rozbehol som sa na nich bez použitia sennin módu, rinneganu a síl jinchuurikiho. Cítil som sa výborne. Dvoch som položil jedinou ranou. Ostatní sa začali trochu báť. Prečo neprevetrať svoje schopnosti? Teraz už nemôžu ujsť. Zrušil som Henge. Všetci primrzli.
„Ho-hokage.“ Aktivoval som rinnegan. Už nikto nechcel útočiť.
„Shinra Tensei,“ odhodilo ich niekoľko metrov.
„Fuuton: Soyokaze,“ v mojich rúk sa uvoľnili dva prúdy vetra. Nemal ich zabiť, ale len odhodiť ešte ďalej. Chcel som vyskúšať aj ďalšie elementy. Počkal som, kým sa pozviechajú a zaútočia aj oni. Takto to bola veľká nuda. Shurikenom a kunaiom som sa vyhol ľahko. Už boli veľmi blízko. Chystal som sa na ďalšiu shinru. A znovu sa bolesť objavila v zlom čase na nesprávnom mieste. Zvuky okolo mňa sa zlievali a pohyby protivníkov boli len šmuhou. Cúval som dozadu a potkol sa o vlastné nohy. Inú bolesť ako tú spôsobenú Juubim som nevnímal, videl som však, ako sa do mňa opakovane zapichávajú ich zbrane. Odrazu sa pri nich objavila iná šmuha. Sai. Šťastie, že tu je so mnou. Zatvoril som oči a premýšľal nad časom, ktorý ešte budem musieť stráviť na tomto svete. Bude to veľmi dlho. Nechcem dať Sasukemu toto bremeno priskoro.
Mám len dvadsaťštyri rokov, no cítim sa ako bezvládny starec. Najmä teraz.
„Naruto...“ Zjavil sa nado mnou, „Naruto!“ Pomykal mnou. Akoby jeho hlas prichádzal spod vody... „Naruto!“ V jeho očiach som videl paniku. Obzeral sa okolo seba a občas odrazil útok.
Tento krát som neupadol do bezvedomia. Videl som, ako ich všetkých porazil, ako si ma vzal na chrbát a beží do dediny. Moje zranenia, ktoré možno aj boli vážne, ma netrápili ani najmenej. Juubi ich vylieči ako nič. Stále som myslel na Sasukeho oslavu. Ako sa tam ukážem v tomto stave? Sai určite bude stresovať a pchať ma do nemocnice. Nechcem mu pokaziť oslavu.