Mokuton a sharingan 3. - Nové oči

Odniesol ma k rodičom. Už vedeli, čo sa stalo. Zatvorila som sa do svojej izby a odmietala s hocikým prehodiť čo i len slovo. Priala som si, aby som zomrela. Ale... najlepším trestom je trpieť. Smrť by bola len vykúpením.
Ako dobre, že tu nie je Takashiro. Nezniesla by som pohľad na jeho utrápenú tvár. Mal Nao rád. Sestrička... z očí sa mi vyvalili slzy. Pozrela som na jej fotku na mojom stolíku. Jej čierne vlasy boli spustené na ramená a tmavé oči otvorené do široka. Usmievala sa. Vedľa nej som stála ja. Na hlave som jej dvoma mojimi prstami urobila rožky. Vždy sa na tú fotku hnevala, ale vždy sme sa na nej nakoniec schuti zasmiali. Chýba mi jej smiech. Chýba mi zvonkohra, ktorá vychádzala z jej hrdla. Už nikdy ju nebudem počuť. Nikdy.
Vzlyky sa mi drali von hrdlom a žiadno sa nedali zastaviť. Vzala som si vankúš, aby som ich aspoň čiastočne utlmila, no ten nepomáhal a tak som ho s nechuťou odhodila na druhý koniec izby.

Od smrti Nao prešiel deň. Nespala som ani minútu. Nedokázala som to. Prišla mama, aby mi oznámila, že o pár hodín sa bude konať pohreb.
Obliekla som si čierne a po dni a pol vyšla z izby. Vonku bolo tak krásne... svietilo slnko, na oblohe ani mráčika a pofukoval jemný vánok. Úplný protiklad toho, ako som sa cítila.
Na pohrebe som nedokázala vyroniť ani slzu. Nedalo sa. Sĺz nebolo. Všetky boli už dávno vsiaknuté vo vankúšoch a rukávoch trička. Nevnímala som, čo sa okolo mňa deje. Nevšimla som si, že ľudia už odchádzajú od čerstvého hrobu. Uvedomila som si to až po dlhšom čase.
Keby som tak dokázala vrátiť čas...
Som pravá členka Uchiha klanu. Zabila som pre moc. Ako som ju vôbec bola schopná zabiť? Zdvihnúť na ňu ruku... Toto staršie sestry nerobia. Nenávidím sa. Nenávidím.
Pár sekúnd na to som zažila neskutočnú bolesť. Myslela som si, že mi explodujú oči. tuho som zatvorila viečka v domnení, že ma to zachráni. Nič sa však nestalo. Bolesť trvala presne šesť sekúnd. A potom zmizla, akoby tam ani nebola. Šokovane som ich otvorila. Všetko bolo také jasné... videla som prúdiť chakru úplne všade. Videla som veci do úplného detailu. Nikdy som si nemyslela, že prúdi aj v listoch na stromoch a aj obyčajné mravce jej trochu majú. Neveriacky som zažmurkala. Čo sa to so mnou deje? Žeby som už zošalela? Nie, zatiaľ som v poriadku. Po včerajšom daždi ostala na zemi kaluž vody. Naklonila som sa nad ňu a môj odraz v nej ma ohromil. Oči som mala červené ako pri sharingane, no nenachádzala sa na ňom ani jedna tomoe. Zrenice lemoval hrubší čierny zvlnený kruh. Takže... toto je Mangekyo? Naozaj má takúto silu aj keď sa práve nevyužíva na špeciálne útoky? Zvláštne...
Aj keď týmto pádom nebola smrť Nao zbytočná, nenapĺňala ma úľava. Naopak. Znenávidela som sa ešte viac. Mám obrovské šťastie, že sa objavil až keď všetci odišli.
Po pár minútach som sa naučila, ako ho deaktivovať, ale predtým som si vyskúšala, aké špeciálne techniky moje oči dokážu. Pri každej z nich ma zachvátila bolesť.

Vrátila som sa domov. Po dvoch týždňoch prišiel Takashiro. A cítila som sa ešte horšie, ak sa to vôbec dalo.
Po ďalších dvoch týždňoch som konečne vyšla z domu von. Konoha sa veľmi zmenila. Bolo v nej viac domov, viac ľudí a odlišná atmosféra, ako som si pamätala. Mala som pocit, akoby som vstúpila do cudzej dediny. Nakoniec, existovala len dva a pol roka. Takéto zmeny boli pochopiteľné a aj žiadané pre jej vývoj. Zamierila som do svojho obľúbeného stánku s omusubi. Objednala som si dvojitú porciu. Bola som poriadne hladná.

„Yume... Yume-san,“ začula som za sebou dôverne známy hlas. Otočila som sa.
„Ha-“ zasekla som sa. Sme na verejnosti, „Hokage-sama,“ opravila som sa. Nedokázala som sa mu však pozrieť do očí. Bála som sa, že by som sa nevedomky prezradila a on by ma znenávidel. Nevideli sme sa mesiac. Jeden dlhý mesiac.
Sadol si obďaleč a dal si to isté, čo ja. Keď som odchádzala, na ruke vytvoril malilinký domček z dreva. Dnes večer sa chce stretnúť na našom obvyklom mieste za Konohou.
Bolo pokročilé popoludnie. Medzitým som mala dohodnutú schôdzku s Takashirom. Len taký obyčajný tréning. Trval na tom.

„Dnes nebudem používať sharingan,“ oznámila som mu pred začiatkom. Týmto ‚bojom‘ som riskovala aktiváciu Mangekyo. Neviem, ako je prepojený s normálnym sharinganom, takže radšej nebudem používať ani jeden, „akosi nie som vo svojej koži.“
„Yume,“ posmutnel, „chcel som práve to, aby si ho používala. Potrebujem zosilnieť.“
„Nie!“ Vyšlo z môjho hrdla bez rozmyslu, „nie,“ povedala som už miernejšie, „Takashiro-kun, si už dosť silný.“ Nechcem, aby niekto zopakoval moju chybu. Áno. To čo vravia ľudia o prekliatí Uchiha klanu je pravda. Každý jeden člen je dychtivý po sile stále väčšej a väčšej. Nikdy sa nezastaví. Obetuje svojich blízkych. Zabije priateľov. A jeho vrcholom je večný Mangekyo.
„Dobre teda,“ povedala som po dlhšej odmlke, „použijem ho, ale len preto, by si si uvedomil, že si na teba bez neho netrúfla.“ Usmiala som sa naňho vtedy, keď aj on. Ústa som vykrivila do tejto grimasy po viac ako mesačnej pauze. Bol to zvláštny pocit. Začali sme.
„V poslednej dobe som veľa cvičil,“ shurikenmi a kunaimi mieril oveľa presnejšie, ako si moje oči pamätali, „jedného dňa by som sa chcel stať Hokagem.“
„Hokagem? Ale ním je teraz Senju-“
„Senju,“ to meno vypľul ako nadávku, „myslia si, že budú vládnuť tejto dedine donekonečna...“ V očiach mal čistú zášť, „keby Madara-sama neustúpil, mohli sme vládnuť my. Prečo len odišiel?!“ Zatínal ruky do pästí.
„Nesmieme ich nenávidieť,“ sklonila som hlavu, „urobili veľa pre nás, aj Konohu.“
„Patríš ty vôbec k nášmu klanu, Yume?!“ Vyletel na mňa. Rozprávať sa o Senju bolo vždy sprevádzané hádkami. Nikdy sa to nezmenilo a ani nezmení, aspoň u Uchihov. po týchto slovách dal do svojho útoku takú silu, že som ho ledva vykryla.
„Ja sa ich nezastávam! Aj ja ich nenávidím!“ Až na jedného člena.
„Keby Madara-sama vládol tak, ako chcel, mohli sme byť uznávaným rodom navždy. Takto sa na našu slávu a silu zabudne! O pár rokov...“
„Takashiro!“
„Určite príde... jedného dňa. Verím tomu. A náš klan...“
„Prestaň!“ Okríkla som ho. Znamenalo by to ďalšie zabíjanie a smrť Hashiramu, „musíme skončiť s touto zášťou.“ Oči mi zaliali slzy. Deaktivovala som sharingan a potom sa to stalo. Kunai sa mi zaryl do pravého stehna.
„Yume!“ Zreval a bežal ku mne, „si v poriadku?“ Výraz jeho tváre sa zmenil, „myslel som, že sa mu vyhneš,“ vyťahoval kunai von. Sykla som od bolesti, „prepáč.“
„Prečo... prečo ti na nich tak záleží?“ Pýtal sa, keď mi obväzoval ranu.
„Nie sú zlí,“ pozrel mi do očí, „len treba zabudnúť na minulosť...“
„Ja viem,“ povzdychol si, „ale nejde to. Zabili moju matku. Také niečo sa nedá odpustiť,“ objala som ho a on sa pritisol ešte bližšie.
„Chcel by som ti niečo povedať,“ narovnal sa. Prstami mi jemne chytil bradu. Stále mal sharingan. Znervózňovalo ma to. Navyše, mala som zvláštny pocit, „ľúbim ťa,“ nestihla som nič povedať ani podniknúť a jeho pery sa pritisli na moje. Áno, je pravda, že ho mám oveľa radšej ako len kamaráta, ale... toto Hashiramovi robiť nesmiem. Odtrhla som sa od neho a jedným pohybom sa postavila na nohy. Ignorovala som tepajúcu bolesť v stehne.
„Prepáč, ja nemôžem,“ odvrátila som tvár a bežala od neho preč.
„Yume!“ Kričal za mnou. Musela som odtiaľ vypadnúť. Slzy vytekali samovoľne. Vždy som chcela, aby bol s Nao. Snažila som sa o to, ale som pochopila, prečo môj plán zakaždým stroskotal. Teraz mi to došlo, jeho pohľady na mňa, gestá, skrytý význam slov... Nao som v podstate zabíjala už predtým...

Západ slnka sfarbil oblohu na krvavo červenú. Kým som prišla k drevenému domu, upokojila som sa natoľko, aby na mne neboli vidieť stopy po plači. Hneď, ako som vošla dnu, všimol si presiaknutý obväz. Pýtal sa, ako sa mi to stalo, tak som mu to povedala čo najstručnejšie. Samozrejme to, čo sa stalo pri odchode som zďaleka obišla. Použil liečebné jutsu. A potom sme sa konečne pobozkali.
„Milujem ťa,“ vydýchol mi do vlasov.
„Aj ja teba,“ zamrmlala som. Vzal ma do náručia a preniesol na sedačku pri kozube.

„Hashirama,“ zhlboka som sa nadýchla. Ležali sme na sedačke prikrytí len kožušinou z nejakého zvieraťa, „čo by si urobil, keby niekto z môjho klanu získal Mangekyo sharingan?“ Pozerala som sa do vyhasnutého kozubu. Na to, aby v ňom plápolal oheň, bolo priveľmi teplo.
„Prečo sa pýtaš? Vieš o niekom?“ Nevedomky zvýšil hlas.
„Nie, nie,“ mávala som okolo seba rukami, „len sa tak pýtam... na tvoj názor, keby sa niečo také stalo...“
„Hmmm...“ Posadil sa, „musel by som s ním bojovať a zabiť ho. Taký človek, čo bez váhania zabije svojho najbližšieho, je bastard. Viem, ako sa dá Mangekyo získať.“ Dodal, „nemá právo žiť.“
Ovládol ma kŕč. Nedokázala som sa poriadne nadýchnuť. Ja som si to myslela tiež, ale počuť to od niekoho iného... Po líci mi stiekla zradná slza.
„Yume, odpusť,“ privinul si ma, „mal som zvoliť jemnejšie slová.“
„To nič,“ utrela som si ju chrbtom dlane, „aj ja si o myslím.“ Sestrička... „človek, čo niečo také urobí si zaslúži zomrieť,“ odpusť mi, „prepáč, musím ísť na vzduch,“ Hashirama, odpusť. Obliekla som sa. Zvedavo ma skúmal pohľadom. Správala som sa zvláštne.
„Vráť sa skoro. Budem ťa tu čakať,“ usmiala som sa naňho cez slzy. Pobozkal ma. Vášnivo som mu ho opätovala. Už ich viac nebude. Vyšla som von a rozbehla sa do tmy.
Po chvíli som dorazila k vysokému zrázu. Nedovidela som naspodok.
Nao, onedlho sa stretneme. Pôjdem za tebou. Viem, že mi nikdy neodpustíš. Nedá sa to. Jediné, čo chcem, je byť pri tebe. Hlavu som otočila smerom odkiaľ som prišla a kde sa mala nachádzať moja zakázaná láska. Zbohom. Odchádzam od teba takto bez rozlúčky... odpusti mi. Toto sa mi však vidí ako lepšia možnosť odchodu. Bude pre teba menej bolestivé, keď nebudeš vedieť dôvod.
Hornina na kraji útesu sa pod mojou váhou drobila a kamienky padali dolu. Zatvorila som oči. Zbohom otec, matka, Takashiro... Stúpila som do prázdna a pocítila voľnosť ako vták. Už len malilinký kúsok ma delí od Nao. Len kúsoček.