Uzumaki Naruto - Opäť jinchuurikim - 5. (NaruHina)

POZOR! Spoiler!

ak ste nečítali novšie diely mangy kde je odhalená Tobiho identita tak nečítajte 5. odstavec :)

Dorazili sme na miesto. Nevyzeralo to tu tak, ako predtým. Vráta boli zničené a povaľovalo sa tu plno mŕtvych tiel jouninov Konohy.
„Naruto a Sasuke!“ Kričali živí.
„Ustúpte!“ Zreval Sasuke. Netrebalo im to hovoriť dvakrát.
„Ty si to prežil?“ Utrúsil Tobi pri pohľade na mňa.
Všetci boli už preč, „robíš nášmu hanbu Uchiha klanu!“ Vrčal Sasuke.
„Ja? Ja robím hanbu? A ty nie, keď zabiješ svojho vlastného brata, ktorý, ťa miloval tak, že by ti zniesol aj modré z neba?!“ Udrel na Sasukeho citlivú strunu.
„Itachiho. Sem. Nepleť, Madara!“ Triasol sa od zúrivosti.
„Madara...“ Odfrkol si.
Sasuke zatvoril oko. Vytiekla mu z neho krv. Okamžite som sa dal do sennin módu a Kakashi si odokryl oko so sharinganom. Vytvoril som klon.
„Oodama rasengan!“ Hodil som ho naňho. Okolo neho vyšľahli čierne plamene a sensei použil svoje Raikiri.
„Tsk!“ Odfkol Tobi.

Keď sa vzduch očistil od prachu spôsobenom naším útokom, uvideli sme výsledok. Stál tam so založenými rukami akoby sa nechumelilo.
Ako prvý zoči voči sa mu postavil Kakashi. Skúšal s ním bojovať v hmle, ktorú vytvoril z Kiri Gakure no Jutsu. Pripojil som sa aj ja. Ľahko sa však ubránil a ešte mu stihol aj vraziť do ramena kunai. Kakashi si ho vytiahol von a ruku pridržal pri krvácajúcej rane.
„Nebudeme to zbytočne naťahovať,“ prehovoril, „Juubi je celý nedočkavý.“ Len čo dopovedal, obklopila ho oranžová bublajúca chakra. Uskočili sme dozadu. Hneď sa objavil prvý chvost.
Ani som si nevšimol, kedy sa k nám dostal. V poslednej chvíli som okolo seba vytvoril Shinra Tensei a oboch som ich natisol k sebe. Tobiho odhodilo, no okamžite bol na nohách. Taká rýchlosť už pri prvom chvoste...
„Tsukyomi!“ Využil som Sasukeho genjutsu.
„Banshou tennin,“ pritiahol som k sebe Madaru a druhou rukou som doňho vrazil rasengan.
„Shinra Tensei,“ nezabralo naňho ani Tsukyomi, ani rasengan a všetci sme leteli sto metrov. Vzápätí mu pribudli ďalšie dva chvosty. Sensei skúsil znovu použiť Kamui, no Tobi sa mu šikovne vyhol.
„Chidori Nagashi,“ toto jutsu bolo preňho ako doterná mucha. Nasal ho do seba chodníkom Preta. Skúsil som rasen-shuriken, no bezvýsledne. Všetci sme boli zúfalí. Sasuke aj Kakashi mali početné rany, ktoré krvácali. Ja som na tom nebol lepšie.
Šiesty. Vytvorila sa kostra. Deviaty. A desiaty. Sformoval sa Juubi. Bol omnoho väčší, ako Kurama. Prebehli mi zimomriavky po chrbte. Mal neuveriteľnú chakru. Takmer nás priklincovala. Zreval a les v okruhu piatich kilometrov zmizol. Použil som ďalšie rasen-shurikeny, skúšal som ho aj s útokmi klonov, sféry Deva, Preta aj zvieraciu, no nezabralo. Sasuke vytvoril Sussanoo, sensei sa ho pokúšal preniesť do inej dimenzie. Nič.
Každý bijuu má osobnosť. Každý cíti. Skúsil som iný spôsob boja.
„Juubi!“ Zreval som, „prečo si sa podriadil niekomu, ako je Tobi!?“
„Si otravný, Naruto. Je úplne pod mojím genjutsu.“ Aby svoje slová potvrdil, šľahol chvostom a mojich spolubojovníkov odhodilo. Potom pazúrom prepichol Sasukeho brucho.
„Nie!!!“ Zvreskli sme obaja so senseiom naraz. Kakashi sa ho pokúšal dostať svojim Kamui, ja som zatiaľ držal hlavu môjmu priateľovi.
„Na... ruto,“ chrčal. Vtom sensei vrazil do skaly a ostal v bezvedomí. Ostal som sám. Úplne osamotený.
„Tobi! Nikdy ti neodpustím, dattebayo!“ Sasuke už nedýchal a ani s Kakashim to nevyzeralo ružovo. Postavil som sa na roztrasené nohy. Nezostalo mi veľa chakry. Toto bude pravdepodobne moje úplne posledné jutsu.
„Fuuton: Tajuu Shinra-rasen-kage bunshin no jutsu!“ Túto techniku som ešte nikdy nerobil. Nemal som dôvod. Vložil som do nej zbytok svojej chakry. Rozbehlo sa naňho sto klonov používajúc Rasen-shuriken kombinovaný so Shinra Tensei a absorbciou jeho chakry. Na mieste, kde stál, nastal výbuch. Moje klony sa premenili na dym a ja som klesol na zem. Keďže som už nemal ani trochu chakry, nemohol som sa hýbať. Nedokázal som udržať ani rinnegan, ani sennin mód.

Tobi ostal ležať na zemi bez pohnutia. Keby som tú techniku použil na začiatku, dvaja skvelí ninjovia nemuseli prísť o život. Ruky som zaťal do pästí a buchol nimi o zem. Som hlupák.
„Naruto,“ počul som vedľa seba slabý hlas. S vypätím posledných síl som otočil hlavu.
„Sasu... ke,“ on žije!
„Prišiel môj čas,“ štveral sa na nohy. Triaslo sa mu celé telo. Ruku si držal na prederavenom bruchu, „ty však budeš žiť,“ prehol sa v páse a vykašľal krv, „staneš sa jinchuurikim. Znova.“ Jeho krv kvapkala na zem, „súh...“ Nadýchol sa, „súhlasíš?“
„Sasuke...“
„Tak súhlasíš?“ Povedal nástojčivo, „nebol som u Orochimara len tak. Naučil ma zopár užitočných techník,“ usmial sa. Prikývol som. Juubi sa dlho v Tobiho tele neudrží. Trebalo konať rýchlo. Všetko nakoniec dobre dopadne. Sasuke ho do mňa zapečatí, príde tým lekárskych ninjov a vyliečia ho. Usmial som sa nad tou predstavou. Áno, určite to tak bude...
K Tobiho telu kráčal pomaly, kríval a mal časté prestávky, no nakoniec si k nemu kľakol. Tobi sa pohol a chystal sa do Sasukeho vraziť výbušný kunai. On však niečo také predvídal a uvrhol ho do silného genjutsu. Po chvíli, keď si bol istý jeho nehybnosťou, odpečatil bijuu. Spútal ho silou svojho sharinganu. Mal šťastie, Juubi bol po mojom útoku poriadne oslabený a takmer nevnímal, čo sa okolo neho deje. Došuchtal sa ku mne. Pokľakol a urobil pečate.
„Sasuke! Nie! Shinigami nie!“ Prečo? Prečo si musel vybrať práve toto pečatenie?! Veď existuje veľa iných techník. Usmial sa.
„Fuuyin,“ zašepkal. Na bruchu sa mi objavila pečať. Pocítil som neuveriteľný príval sily a chakry. Od bolesti som sa prehol v páse. Kurama bol oproti tomuto domáce zvieratko.
„Zbohom, Naruto,“ shinigamiho som síce vidieť nemohol, no vedel som, že už mu ostáva nebezpečne málo času. Postavil som sa a objal ho.
„Ty si pravý hrdina Konohy. Itachi by bol na teba hrdý.“
„Itachi... Konečne sa s ním stretnem...“
„Ďakujem, že si bol mojim priateľom, Sasuke. Že som mohol stáť po boku niekoho takého úžasného, ako si ty. Hontoni... arigato,“ jeho telo ochablo, hrudník sa nehýbal a srdce už netĺklo. Shinigami si vzal to, čo mu patrilo.

Držal som obe telá a moje slzy kropili ich tváre. Takto ma našli dedinčania.
„Dokázali to! Sme zachránení!“ Jasal dav. Možno sme zachránili svet, ale stálo to život môjho senseia a kamaráta. Dvaja výnimoční ľudia museli umrieť. Postupne nastalo hrobové ticho.
„Naruto! Kde je Tobi?“ Kliesnila si cestu Tsunade-baa-chan. Kývol som hlavou smerom, kde by mal asi byť. Okamžite k nemu pribehla a odhrnula látku z jeho brucha, „kde je pečať?“ Rozšírili sa jej oči, „zmizla, keď zomrel, však?!“ Odvrátil som od nej tvár. Sama neverila svojim slovám.
„Sasuke... ho zapečatil... do mňa. Som...“
„Jinchuuriki Juubiho,“ dopovedala za mňa. Nedokázal som sa pozrieť do očí ani jej, ani nikomu z Konohy.
„Bolo to jediné riešenie,“ zamrmlal som, „keby to nespravil, odpečatil by sa sám a...“
„Chápem,“ sklonila hlavu. Ticho v tú chvíľu sa dalo doslova krájať. Po niekoľkých sekundách otvoril pravé oko a zakašľal.
„Kakashi-sensei,“ nemohol som uveriť vlastným očiam. Cestu von z masy ľudí si tasila uplakaná Sakura a Hinata.
„Kakashi!“ Vrhla sa mu okolo krku a takmer ho zadusila.
„Naruto!“ Hinata nasledovala jej príklad.
„Sasuke je...“ Chrapčal sensei. Prikývol som.

Všetci boli šokovaný po odhalení Tobiho identity. Ako prvý ho spoznal Kakashi. Bol to jeho kamarát z detstva a zároveň parťák v týme, ktorého senseiom bol môj otec, Uchiha Obito. Nikto nevedel, ako prežil. To tajomstvo si Obito odniesol do hrobu. Spolu s ním vymrel Uchiha klan.

Sasuke mal nádherný pohreb. Krátko na to Tsunade odstúpila zo svojej funkcie Godaime a ja som sa stal Rokudaime Hokagem. Splnil sa mi môj sen. Na moje prekvapenie ma dedinčania prijali a dokonca boli radi, že som opäť jinchuuriki. Mesiac po pohrebe som požiadal Hinatu o ruku. Vzali sme sa a presťahovali sa do veľkého domu so záhradou. Medzitým vytesali do hory za Konohou aj moju hlavu. Bol som šťastný, ako ešte nikdy.
Avšak moje osobné peklo sa začalo. Juubiho chakra bola veľmi silná a aj keď som sa s ním spriatelil a on sa jej snažil vypúšťať čo najmenej, ničila ma zvnútra.
‚Odpusť, Naruto‘ ospravedlňoval sa. Po krátkom čase som zistil, že má podobný charakter, ako mal Kurama. Práve on z neho tvoril najväčšiu časť.
V noci, a občas aj cez deň ma prepadla bolesť, no ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Raz to prišlo, keď som bol vo svojej kancelárii. Bol tam Kakashi a mal som ho poslať na jeho poslednú misiu pred tým, ako sa jemu a Sakure narodí dieťa.
„Môžem ísť aj sám, veď pár chuuninov zvládnem so sharinganom ľavou zadnou,“ snažil sa ma presvedčiť. Chcel som, aby s ním išiel Sai.
„Lepšie bude, ak budete dvaja,“ argumentoval som, „čo spravíš, ak budeš v noci sám, zaspíš a oni ťa prepadnú? To miesto, čo je napísané na papieri je len orientačné. To vieš veľmi dobre.“
„Asi máš pravdu.“
„Mysli aj na Sakuru. Čo by si počala sama, keby sa ti niečo stalo?“
Prikývol.
„Vyrážaš za hodinu. So Saiom sa stretneš pri bráne-“ Ochromila ma bolesť. Chytil som sa za brucho a zviezol sa pod stôl.
„Naruto!“ Pribehol Kakashi hneď ku mne, „čo... čo sa deje?!“ V očiach som mal slzy a zvíjal sa.
„T-to n-nič,“ vysúkal som zo seba trhane.
„Zavolám pomoc,“ chcel vstať. Chytil som ho za ruku.
„Netreba. Toto sa mi stáva,“ bolesť ustupovala, no stále pretrvávala.
„Vezmem ťa do nemocnice,“ trval na svojom.
„Nie,“ postavil som sa, „len ma zabolel trochu žalúdok, ale už som v poriadku,“ usmial som sa nasilu, „ako Hokage nemám ani kedy jesť... Ale mám na to lieky,“ vymyslel som si narýchlo. Snáď tomu uverí.
„Trochu,“ odfrkol si. Ešte chvíľu som ho musel presviedčať a potom uveril. Keď odišiel, sadol som si za stôl.
Nechcem, aby niekto vedel, akú bolesť mi spôsobuje Juubi. Určite by ma odvolali z môjho kresla Hokageho. Veď niekto, kto vedie celú dedinu, by mal byť zdravý. Povzdychol som si.
‚Aj Rikudo Sennin trpel, ako ty,‘ prihovoril sa mi.
‚Určite nie. On bol silnejší,‘ oponoval som mu.
‚Nie. Ty si silnejší.‘ Usmial sa, ‚Rikudo ma v zúfalosti rozdelil na deväť častí, aby budúci jinchuuriki nemuseli tak trpieť. Nemyslel si, že ma niekto v budúcnosti znovu oživí,‘ zamyslel sa.
‚Aký bol?‘
‚Spočiatku sme sa nenávideli. Žil som kľudným životom, kým neprišiel on. Bojovali sme spolu veľmi dlho,‘ spomínal. Mysľou bol v dávnej minulosti, ‚potom ma porazil a stal sa mojim jichuurikim. Až po dlhom čase sme sa spriatelili. Dosť mi chýba...
Po niekoľkých desiatkach rokov už nemohol viac ustáť bolesť, čo mu spôsobovala moja chakra a rozdelil ma. Žil ešte dlho po tom, čo som opustil jeho telo. Pripomína mi teba, Naruto... Možno si jeho reinkarnácia,‘ zamyslel sa.
‚Yosh! Som Rikudo Sennin, -ttebayo!‘ Srandoval som.
‚Si jeho vzdialený príbuzný. Bol tvoj pra-pra-pra-pra-‘
‚Nechcem tu byť dovečera,‘ prerušil som ho.
‚Pra-pra-pra-‘
‚Juubi,‘ napomenul som ho s úsmevom.
‚Pra-pra dedko,‘ zazubil sa.

Večer som sa vrátil domov k Hinate.
„Uvarila som na večeru onigiri,“ privítala ma. Hneď som zacítil omamnú vôňu. Varila naozaj skvele. Pobozkal som ju. Navečerali sme sa a potom sme sedeli pri stole a rozprávali sa.

„Dnes bol za mnou Kakashi-sensei,“ začala. Chytil som sa za hlavu. Snáď jej to... „povedal mi, že si mal bolesti...“ Povedala ustarostene.
„To nič nebolo,“ usmial som sa. Odvtedy tá bolesť zmizla a teraz som sa cítil báječne.
„On hovoril niečo iné,“ pozrela na mňa.
„Kakashi zvykne preháňať.“
„Takže si naozaj v poriadku?“ Usmiala sa. Ako... ako by som mohol niekomu, ako je ona, povedať, že umieram? Aj Rikudo umrel predčasne. Povedal mi to Juubi. Je to veľmi dlhý a bolestivý proces. Bolesti sa budú stále stupňovať. Stále, stále, stále. Až sa mi urobilo z toho nevoľno. Lepšie by snáď bolo, keby som už ani nežil. Môj život bude každodenné utrpenie. A držím sa ho len kvôli mojej milovanej Hinate. Ona pôsobí ako analgetikum. Pri nej sa všetko akosi stráca. Aspoň v mojej mysli.
„Áno, úplne,“ chytil som jej ruku.
„Naruto...“ Začala, „chcem ti niečo povedať.“ Prisunula sa ku mne bližšie, „dnes som bola u lekára.“ Trochu sa začervenala, „a... no... budeme rodičia.“ Pozrela sa mi do očí. Najskôr mi to nedochádzalo. A potom to prišlo.
„Budem otcom!“ Chytil som ju a zatočil sa s ňou. Bol som šťastný. Obaja sme sa od radosti smiali. Jemne som ju postavil na nohy a potom som priložil ucho k jej bruchu.
„Ešte je maličké, má len zopár týždňov...“ Hladila ma po vlasoch.
„Milujem ťa, Hinata,“ privinul som si ju, „aj teba, drobček.“ Dotkol som sa jej ešte plochého brucha.
Zároveň ma však táto správa zarmútila. Naše dieťa bude Juubiho budúcim jinchuurikim. Jedine ono unesie to bremeno.