Typ
Stále tomu nemohl uvěřit. Myslel si, že tentokrát už doopravdy zemře. Jenže osud asi považoval smrt za příliš mírný trest pro jeho činy. Činy, které nikdy nemůže smazat. S jejich následky, které změnily celý svět. Ačkoliv ke konci války, když se Narutovi konečně povedlo jej zachránit z temnoty, se rozhodl mu pomoci porazit své bývalé spojence. Jenže to byla jen drobná splátka za všechny ty životy, které sebral kvůli svému hloupému snu, který se nikdy nesměl uskutečnit. Neměl nikdy věřit, že život ve snu je lepší než ten skutečný.
Indra o Božskom strome počul len z rozprávania svojho otca, ale keď konečne stál pred ním, nemal žiadne pochybnosti, žeby sa zmýlil. Skutočne to bol on, aj keď ešte nebol úplne obnovený. Už teraz z neho cítil obrovskú čakru. Skoro mu to bolo až nepríjemné.
Podnes zo zeme vyrastal iba obrovský koreň, ktorý spôsoboval ľudom zatiaľ iba tú zvláštnu chorobu, ale počas ďalších rokov by sa jeho útoky stali agresívnejšie, a to by znamenalo už úplný zánik dediny a jej obyvateľov.
„Áno otče, beriem so sebou všetko potrebné. Rozumiem, dozvieš sa ako prvý, keď sa to začne!“
Hanabi vedela už z doby, kedy sa mal narodiť Boruto, že otcovi nemá zmysel ani náznakom oponovať, nech sú jeho očakávania akokoľvek nezmyselné. Akokoľvek sa za posledné roky zmenil, jeho pýcha mu ešte stále nedovolí uznať, že niet rýchlejšieho posla, než je Narutov klon.
„Ctihodný Hiashi-dono, svojím životom Vám ručím, že sa to dozviete ako prvý!“ slávnostne prehlásil Kō, ktorý po Hanabinej pravici div neurobil čelom dieru do tatami.
Šeré ráno vialo do havraních vlasov, studený vietor sa zarezával do nezakrytých častí pokožky ako ľadové ostrie a jeho líca tak chytali neobyčajný červenkastý odtieň. Lakte pevnejšie pritisol k telu a vydýchol mráčik pary. Rozplynula sa rýchlosťou, akou by si želal rozplynúť dnešné ráno. Pošúchal troma prstami a privrel oči. V tme vlastných viečok sa mu zjavili hnedé oči...vlastne to neboli oči, ani jej vlasy, či jeho bľabotanie, ale skôr pocit. Naplňoval mu kúsky tela postupne ako vlna na hladine jazera, do ktorého ste hodili drobný kamienok.
Naruto sa po dlhej dobe vracal vojny domov spolu s kamarátmi. Všetko sa zmenilo. Jeho rodné mesto bolo zničené. Na uliciach prekvital čierny trh, keďže dopyt bol veľký. Po vojne ešte vzrástol. Aj Naruto s kamarátmi a občas uchýlili niečo predať. Nuž čo, časy boli kruté. Peniaze navyše vždy prišli vhod. Jedného dňa sa zastavili v neďalekej kaviarni. O pár minút neskôr prišli do kaviarne dve ženy. Prosili čašníka, aby ich ukryl.
„Čo si myslíte, že sme nejaká úschovňa?“
Bojoval jako lev, nehledě na to, kolik bylo protivníků, díky svým očím dokázal vykrývat ty nejhorší útoky, když potřeboval místo, použil svoji bleskovou techniku. Na chvíli to pomohlo, jenže nepřátel jako by neubývalo. Už nevěděl, jak dlouho bojoval a jak dlouho to vydrží, což bylo důležitější. Začínalo se to projevovat na jeho zpomalení a reakce už neměl tak rychlé jako na počátku střetu, rozhodl se tomu učinit přítrž.
Klapot hůlek přerušovaný ojedinělým srkáním mu drásal nervy, když se snažil s klidnou nicneříkající tváří vychutnat si Hanabinu večeři. Nudle ve vývaru mu neustále klouzaly zpátky do polévky a vysušené vepřové bylo tak tuhé, že se musel se zavřenýma očima přinutit a celý kus polknout, div se nepozvracel. Hanabi, sedící naproti němu, zatím ladně jako vždy hůlkami nabírala výborně vypadající smažené krevety a při každém jeho nuceném polknutí mu věnovala jedovatý pohled.
"Tati? Děje se něco?"
Príbeh je z čias kedy bol Kakashi ešte veľmi malý. Mal len pár dní pred nástupom na akadémiu. S Obitom Uchihom boli veľmi dobrí kamaráti. Trávili spolu veľa času. Aj keď Kakashi nebol typ na bláznovstvá a veľa kamarátov, s Obitom si ako priatelia sadli.
Podľa Indru bola dedina, ktorej mal pomôcť, krásna. Vôbec nepredpokladal, že po takej úmornej ceste sa dostane na miesto plné zelenej trávy, úrodnej pôdy, krištáľovo čistej vody a modrej oblohy. Všade, kam sa ráno pozrel, to len rozkvitalo životom. Lenže ten život sa týkal iba prírody.
Farebné prskavky sa odrážali na temnom pozadí v temnote jeho očí. Dynamicky menili pozície i odtiene za doprovodu nemalého hluku. Vzduch sa plnil štipľavým zápachom, ktorý obkresľoval siluety okolo Sasukeho. Inuzukovci stáli uprostred ich veľkého dvora a kochali sa novoročnou nablýskanou veselicou nad nimi.
Život si kráča chodníkom zmien
a mne je ľúto obzrieť sa späť.
Zmeny sú dobré, no nielen.
Lúči sa so mnou detský svet.
Povinnosť veku vrhá svoj tieň,
volá ma zmocniť sa vlastného sna.
Sny sú tiež dobré, no nielen.
Obraciam sa na chodníku zmien.
Nakrátko záblesk oslepí, farebné príbehy, rýchly dej,
pri vode chlapec vzpriamený, dýcha do záplavy plamennej.
Už se blíží Vánoce
a s nimi spoustu práce.
Ale to nám nevadí,
všechno uděláme,
moc šikovné pomocníky
zde v Konoze máme.
Zavoláme na Yamata,
máme stromek natotata.
A Zetsu nemůže mít kecy,
že ničíme japonské lesy.
Všetko sa to začalo jedného krásneho slnečného dňa, sila vetra 3 s miernymi šancami prehánok... Ale čo to trepem.
Jednoducho, s Kibom sme sa vybrali špehovať dievčatá v onsene.
„Ty, počúvaj, a máš vôbec prachy?“ spýtal sa Kiba roztrasený nadšením. Ledva som ho prehovoril, aby so sebou nedotiahol aj Akamara. Na dvoch zdivočených pubertiakov by sa mi dohliadalo ťažko, najmä ak ja som tiež jeden z nich.
Tsunade si vydýchla. Kiba pred chvíľou takmer objavil Katemu v jej kancelárii. Slávnej Hokage by to neprekážalo, ale toto bola jedna z vecí, ktoré musela rozhodnúť Katema. Ak sa chcela ešte na pár chvíľ ukryť pred návratom do predošlého života, nemohla jej to vyčítať.
---
Sedmačtyřicátý díl – Dost už bylo gest 2
Ino se spokojeně rozhlížela po svém bývalém pokoji. Bílé stěny zářily sytě levandulovou, ledovou podlahu nahradil huňatý světle šedý koberec a místo velké postele stála pod oknem dětská postel s pastelově zeleným povlečením. Nová dřevěná skříň měla bílou barvu, a tak k ní barevně sladila noční stolek i psací stůl. Až na květináč s orchidejí v pokoji nebyla žádná výzdoba, tu chtěla nechat na Rumiko.
„Ino?“
Rychle se otočila.
„Mami?“ vyhrkla nevěřícně.
Jílová křídla zvířila prach, když pták těžkopádně dosedl na zem. Jeho ožehlá pravá noha se okamžitě podlomila a on se zobákem napřed zaryl do suché hlíny.
"Do haj*lu," zaklel Deidara, když ho pád odhodil ze hřbetu na zem. Černý plášť sotva mu držící na ramenou byl potrhaný od poletujících ohnivých koulí a mokrý od vazké krve, jejíž specifický pach ho pálil v nose.
Za**aný ryby.
1. septembra sa oslavuje ukončenie Štvrtej veľkej vojny nindžov. Ľudia všetkých veľkých národov si pripomínajú obete, ktoré táto vojna spôsobila a prejavujú vďaku padlým, aj živým – jej účastníkov. Oslavy sa usporadúvajú v každom národe odlišne, napríklad v Kamennej majú pochod veteránov a ukážky nindžovských techník. V Hmlistej zas robia večerný program pre veteránov na lodiach a ponúkajú im pritom občerstvenie zadarmo.
Po pokojnom lete začalo byť v dedine rušno. Vojna sa pomaly blížila. Všetci schopní ninjovia boli povolaní a rozdelení do skupín podľa znalosti boja. Delili sa na boj na diaľku a na blízko, na ľudí zo záchrannej jednotky, pohotovostnej, výzvednej atď. V dedine bol vyhlásený najvyšší stupeň pohotovosti. Potraviny, ktoré boli bežne dostupné, už neboli tak jednoducho k zohnaniu. Všetky potravinové konvoje boli prísne kontrolované.
Bývalá škola, do ktorej chodili Naruto a Chouji, zaviedla vojenskú prípravu. Všetci ju museli absolvovať dvakrát týždenne.
Spolu s prvými slnečnými lúčmi prichádzala aj mladá Tamiko k Indrovmu nocľahu. Kráčala po mokrej tráve, ktorá sa trblietala po pohladení ranným slnkom. Vo vzduchu sa odrážala vlhkosť a mužov dočasný príbytok bol ešte ponorený do rannej hmly. Z uhasených ohňov pri ceste stúpal jemný biely dym a do nosa jej udrela príjemná vôňa zhoreného dreva.
