Láska verzus moc a sila 03

Spolu s prvými slnečnými lúčmi prichádzala aj mladá Tamiko k Indrovmu nocľahu. Kráčala po mokrej tráve, ktorá sa trblietala po pohladení ranným slnkom. Vo vzduchu sa odrážala vlhkosť a mužov dočasný príbytok bol ešte ponorený do rannej hmly. Z uhasených ohňov pri ceste stúpal jemný biely dym a do nosa jej udrela príjemná vôňa zhoreného dreva.
Po ceste k nemu stretla pár malých chlapcov, ktorí so svojimi zvieratami mierili do hôr. Na pozdrav jej zdvorilo zamávali a hnali svoje stádo hlbšie do slnkom obliatej prírody. Z pier im unikal mäkký detský smiech a v ich očiach sa odrážala radosť z nového hrejivého dňa. Tamiko ich chichot ešte počula, aj keď sa stratili za hustými stromami.
Po chvíli sa však jej dobrá nálada premenila v prach, keď si uvedomila dôležitú pravdu. Ak choroba bude ďalej pokračovať a nijak ju nezastavia,tak o pár rokov budú takéto bezstarostné rána minulosťou. Možno už nebude mať ani kto vyháňať ráno zvieratá na pašu.
Preto bola Tamiko odhodlaná povedať Indrovi pravdu. Ak im má pomôcť a zastaviť toto trápenie, ktoré sužuje dedinu, znesie bratov hnev aj urážky. Nevedela, čo vlastne je ninshuu a ako mohlo do takej miery zničiť zem, ale ak dokáže ničiť, musí vedieť aj uzdravovať. Aspoň v to Tamiko dúfala.
Jej odhodlanie a hrdá, vystretá chôdza zmizli v tom momente, keď videla z dverí vychádzať Indru.
Na sebe mal svetlé kimono obviazané tmavým opaskom. Vysoký golier mal ozdobený magatami. Cestovateľské oblečenie teda musel vymeniť za niečo pohodlnejšie.
Tamiko ho sledovala neschopná akéhokoľvek pohybu. Okolie vôkol nej akoby zmizlo a jediným dôvodom, pre ktorý jej bilo srdce, dýchala a držala sa na nohách bol on.
Okolité zvuky prestala vnímať a uši zaplavil iba jemný šum. Myslela si, že jej rýchlo bijúce srdce urobí dieru do hrudníka, keď sa otočil a ich pohľady sa stretli. Tamikin jemný a vystrašený a Indrov tvrdý a plný neznámej sily.
Keď jej smerom urobil prvé kroky, Tamikino srdce sa teraz naopak stiahlo a prestalo biť, hrudník sa prestal dvíhať a klesať, a jediné čo mohla, bolo sledovať, ako krátil vzdialenosť medzi nimi. Už nebolo pochýb, že kráčal k nej. Uvedomujúc si tento fakt, sa rozhodla začať aspoň ako-tak normálne uvažovať a necivieť na neho ako na niečo zakázané a nádherné. Bolo to však pre ňu ťažké, najmä keď zastal len niekoľko centimetrov od nej.
„Ty si starešinova vnučka. Ako sa voláš?“ spýtal sa jej.
Normálna, jednoduchá otázka sa pre Tamiko stala najťažšou v jej živote. Vie veľmi dobre, ako sa volá, dokonca svoje meno mala na jazyku, ale otvoriť v tejto situácii ústa, sa jej zdalo nemožné.
„No ták Tamiko, vzchop sa!“ kričala na seba v duchu a nahnevane nad sebou krútila hlavou.
Bol to len muž.
Už ich vo svojom živote videla mnoho.
Dokonca s nimi viedla bežný rozhovor, kedy rozprávala aj ona a aj on.
Prečo teraz nie je schopná povedať ani svoje vlastné meno?
„T-Tamiko,“ zakoktala sa.
Vo svojom vnútri si vydýchla. Dokázala to. Povedala aspoň niečo a nebolo to až také hrozné.
„Moje meno si pamätáš však?“ znova jej položil otázku a v hlase mu hrali iskierky pochybností.
Premeral si ju neistým pohľadom a Tamiko vedela, čo znamenal. Pochyboval o tom, že je duševne v poriadku. Včera pred svojou rodinou nepovedala ani jedno slovo a zmohla sa len sa vystrašené pohľady. Dnes jej trvalo dosť dlhú chvíľu povedať svoje vlastné meno, pri ktorom sa ešte aj zakoktala. Vôbec sa mu v tomto momente nečudovala, že pochyboval o jej mysli. Sama bola navážkach.
„Áno, pamätám,“ prehovorila už pevným hlasom.
Ak jej má veriť a pomôcť, nesmie si myslieť, že nie je v poriadku.
„Chceš mi povedať pravdu,“ prehovoril.
Nebola to otázka a ani sa z nej klamstvom nesnažil získať pravdu. Stačil mu jeden pohľad na Tamikinu bledú tvár a odhalil všetko, čo skrývala. Desilo ju to, ale na druhej strane fascinovalo. Ani jej vlastná matka, s ktorou si boli veľmi blízke, to nedokázala. Taktiež vedel, že mu pravdu aj povie a nebude zapierať.
A ona prehovoriť chcela.
Bola odhodlaná otvoriť ústa a nič nevynechať, ale osud to chcel inak. Skôr než si mladá Tamiko stačila v hlave poskladať aspoň jednu súvislú a rozumnú vetu, niekto začal naliehavo kričať jej meno.
,,Tamiko!"
Detský krik sa rozliehal a odrážal od tichého ranného lesa a zabodával sa jej do už pokojného srdca.
Vedela veľmi dobre, komu patrí ten hlas a aj prečo tak hystericky kričí jej meno. Dúfala, že sa mýli, hoci to bolo len zbožné prianie.
Malý, šesťročný chlapec dobehol pred Tamiko a Indru, a na lícach sa mu leskli slzy.
„Namiko, čo sa stalo?“ spýtala sa ho, aj keď odpoveď vedela.
Kľakla si k chlapcovi a chytila ho za plecia, aby sa upokojil.
„M-ma-ma, o-ona, vyzerá presne ako ľudia, čo zomreli na tú chorobu,“ vykoktal nakoniec. Po tvári mu začali stekať nové potôčiky sĺz.
„Je už v nemocnici?“ pokračovala v kladení otázok, aj keď jej to trhalo srdce. Teraz však musela svoje osobné pocity odložiť a sústrediť sa na Namiko a jeho matku Myio.
„Áno, otec ju tam odniesol a mne prikázali, aby som ťa našiel,“ odpovedal jej. Potiahol nosom a nové cestičky sĺz na seba nenechali dlho čakať.
Tamiko mu rukávom svojho kimona zotrela nové kvapky a odhrnula z čela neposlušnú hnedú ofinu.
„Našiel si ma a teraz pôjdeme pomôcť tvojej mame, dobre?“
Namiko sa zmohol už iba na prikývnutie a chytil Tamiko za ruku.
Veľmi sa bál o svoju mamu, lebo už v tomto útlom veku vedel, ako to skončí.
Tamiko aj zabudla na to, že za ňou stojí Indra a celú situáciu bez slova sleduje. Predtým, než ich vyrušil Namiko, mu chcela povedať pravdu, ale teraz dostala lepší nápad.
Otočila sa na neho, pričom jej ľavú ruku zvieral malý Namiko.
„Ukážem ti pravdu,“ povedala mu odhodlane.
Konečne sa dostala z toho šedého oparu, ktorý jej v mysli vytvárala Indrova prítomnosť. V tejto situácii sa nemohla zaoberať svojimi zmätenými emóciami, ktoré ešte nikdy nepociťovala. Dôležitá teraz bola pravda, tá podivná choroba, a najmä zbavenie sa dediny tohto nešťastia navždy.
Všetci traja kráčali rýchlo do nemocnice. Poháňal ich hlavne malý Namiko, ktorý ťahal Tamiko za sebou a ľavú ruku jej silno stláčal v snahe urýchliť jej kroky. Nemusel to však robiť, lebo Tamiko sa premáhala, aby sa nerozbehla a do nemocnice celú cestu nebežala. To si však dovoliť nemohla, lebo by tým len malého chlapca vystrašila. Preto len rýchlo kráčala a za sebou cítila Indrovu prítomnosť. Mlčky ju nasledoval.
Keď sa konečne dostali pred nemocnicu, na malý moment sa Tamikine kroky zastavili. V pamäti sa jej zjavil obraz starý pár rokov.
Bola len o niečo staršia od Namika, keď sem, podobne ako on, dobehla s premočenými lícami a lapala po dychu. Kyo stál pred dverami do nemocnice a bol bledší ako zvyčajne. Odmietal ísť dovnútra, a tiež povedať čo i len jedno slovo. Avšak malá Tamiko chcela vedieť, čo sa deje s jej matkou, a preto vkročila dnu.
A to robiť nemala.
Obraz zomierajúcej matky sa jej vryl hlboko do pamäti a mnohokrát ho videla v tvárach obyvateľov, ktorým chýbal už len krôčik k smrti.
A jej otec mamu o tri roky nasledoval.
,,Tamiko!" pribehla ku nej Taya, jej dlhoročná priateľka.
To ona spolu s jej matkou Kumiko si ju po smrti rodičov zobrali pod ochranné krídla a naučili ju jediné, čo ju v živote drží ako-tak pri zmysloch. Liečenie chorých ľudí.
Tamiko musela zahnať tiene minulosti a vrátiť sa naspäť do prítomnosti. Svojich rodičov už nezachráni, ale Myio, sestru jej matky, ešte môže. Nesmie prestať veriť.
Namiko ju pustil a vbehol do náručia svojho otca. Ten stál podobne ako Kyo pred dverami a snažil sa nabrať dosť odvahy, aby vošiel dnu a pozrel sa do tváre budúcnosti.
Nikto z ľudí, ktorí pracovali v nemocnici, ho zato neodsúdil. Málokto z rodiny umierajúcich sa odváži vkročiť dnu. Sú však schopní stáť vonku za dažďa alebo horúčavy aj niekoľko hodín.
Hlboký nádych a výdych, a Tamiko vošla do svojho bežného dňa, ktorý bol jej minulosťou a bude aj budúcnosťou.
V malom domčeku na provizórnych posteliach ležalo osem ľudí. Každí z nich bol bledý až šedý, vychudnutý, s prepadnutými lícami a nehýbal sa. K tomu mali všetci po rukách zvláštne pavučiny.
Panovalo tam až ťažobné ticho a vo vzduchu sa vznášal zápach všelijakých mastí a bylín, ktoré chorým podávali v snahe nájsť zázračný liek a zachrániť im život. Najviac však do nosa pri chôdzi udieral pach smrti. Tamiko ho nikdy nevedela presne určiť, ale už niekoľko rokov tam bol prítomný a nevedeli sa ho zbaviť.
Vzadu v kúte ležala žena, ktorá sa veľmi podobala na Tamikinu matku. Ešte sa vzhľadom líšila od ostatných chorých ľudí, ale bola to len otázka času, kedy z nej záhadná choroba tiež vycicia život.
Nečakane zastavila, aby nabrala odvahu, ale zozadu do nej vrazil Indra. Otočila sa na neho a videla, že v tvári sa mu neodrážala žiadna ľútosť. Iba si všetkých ležiacich bádavo obzeral v snahe odhaliť ich tajomstvo.
„Kyo bude nahnevaný, až sa toto dozvie,“ povedala Taya, keď zbadala cudzinca za jej chrbtom.
„Hnev môjho brata zvládnem ako veľa ráz predtým,“ odvetila jej a kľakla si k Myio.
Nepozastavila sa nad tým, odkiaľ vie Taya o Kyovom zákaze. Určite sa po stretnutí rady u nej zastavil a strávil tam noc. Tamiko dúfala, že mu hneď po jej odchode nepôjde vešať na nos, že brata neposlúchla a klamala mu.
Myio ležala bez pochybu a hrudník sa jej nepravidelne dvíhal. Jemne jej zodvihla ruku a zbadala na nej drobné pavučinky. Už nebolo pochýb o tom, že aj ona zomierala na tú chorobu.
„Pred pár dňami bola v poriadku,“ šepla Tamiko.
„Aj jej manžel tvrdil to isté,“ povedala Kumiko a dodala, „včera však začala pociťovať únavu a celý deň nevstala z postele. A dnes ráno sa už neprebrala.“
Tamiko nepúšťala jej ruku a modlila sa, aby im cudzinec vedel pomôcť. Zodvihla hlavu a pozrela sa na Kumiko. Krátke tmavé vlasy jej padali do očí, ale nakoniec sa ich zraky stretli. Nemusela jej ani nič hovoriť a ona pochopila. Jemne prikývla a postavila sa ďalej od lôžka.
„Poď Taya, donesieme liečivé obklady,“ rozkázala.
Taya sa neochotne zodvihla a ešte mladú Tamiko obdarila pochybovačným pohľadom. Nebola si istá rozhodnutím priateľky, že chce veriť mužovi, ktorého nepozná ani deň. Vedela však aj to, ako sa k tejto zrade postaví Kyo, a na kom si svoju zlosť vybije. Tiež sa bála, že ak to pred Kyom zatají, stratí jeho priazeň. Preto Tamiko dúfala, že ich dlhoročné priateľstvo nepoprie a nechá si malé tajomstvo pre seba, aj keď si je vedomá možných rizík.
Úmyselne ich poslala preč, aby následky padli iba na ňu. Ak by ich Kyo upodozrieval zo spolupráce, poprie to. Znova mu zaklame.
Až keď za sebou zatvorili dvere, tak sa Tamiko obrátila na Indru.
„O tomto ti klamali,“ povedala pološepkom.
Uvedomovala si, že práve porušuje nariadenie starešinu, ale nemohla inak.
„Choroba,“ hlesol a pokľakol k Tamiko.
Tiež ho upútali zatiaľ len drobné pavučiny, ktoré mala Myio na rukách. Zodvihol jej ruku a len na malý moment sa mu na tvári objavil prekvapený výraz. Nič však nepovedal a odišiel k inému chorému, ktorého pavučiny boli väčšie. Tamiko neostávalo nič iné, iba ho bez slova nasledovať. Predtým však pohladila Myio po jemných šedých vlasoch, ktorých farba bola totožná s matkinou a Kyovou farbou.
Postarší muž, pri ktorom teraz kľačal Indra, bol na tom horšie ako Myio. Jeho skoro až šedá farba prezrádzala, že mužove dni na tomto svete sa už chýlili ku koncu. Pavučiny na rukách sa dotýkali až zeme a Tamiko sa nedokázala zbaviť pocitu, že to práve oni im vysávajú život.
„Cítim silnú čakru,“ povedal si pre seba Indra a stále skúmal mužovu ruku.
Tamiko čakala na hocijaké jeho slovo, takže jej neuniklo, čo riekol.
„Čakra?“ spýtala sa.
Rovnako ako o ninshuu, ani o čakre nikdy nepočula. Trpko si pomyslela, že jej brat by určite vedel, čo to je.
„Kedy sa u vás objavila táto choroba?“ ignoroval jej otázku a položil svoju.
„Pred niekoľkými rokmi. Bola som ešte dieťa,“ odpovedala mu pravdivo.
„Podarilo sa vám aspoň jedného človeka vyliečiť?“ zaujímal sa ďalej.
Stále mu však v hlase chýbal aspoň kúsok ľudskosti. Tamiko vedela, že je to pre neho iba nejaká záhada, ktorú potreboval vyriešiť a odísť.
Po jeho otázke sklopila pohľad a snažila sa zahnať neopodstatnené výčitky.
Nemohli ich zachrániť.
Nevedeli ako.
„Nie, ale snažili sme sa o to všelijakými bylinkami a...“
Tamikinu obhajobu, ktorá bola len na začiatku, však prerušil Indra.
„Takže nie.“
Jeho chladné slová Tamiko zaboleli. Mohol mať aspoň toľko slušnosti a nechať ju dorozprávať. Keby ju pritom nepočúval, nezistila by to. Takto dal jasne najavo, že ho jej reči nezaujímajú.
„Nie,“ zopakovala tlmeným hlasom.
Bez ďalšieho slova na Indra postavil a kráčal preč. Tamiko musela prekonať svoju pošliapanú hrdosť a rýchlym krokom ho nasledovala. Vedela, že on o jej prítomnosť nestál, ale Tamiko sa vďaka nemu určite dostane do problému so svojou rodinou, takže chcela vedieť o všetkom, čo zistí o tej chorobe.
Dobehla ho, keď stál vonku pred cintorínom. Nemo sledoval hromady hliny a kamenné tabule s menami, niektoré už pár rokov staré, iné čerstvo vytesané. Pred provizórnou bránou boli opreté dve lopaty, ktoré už muži ani so sebou nebrali domov. Bolo to zbytočné, lebo občas kopali aj tri hroby za deň.
Ani vtáci si nedovolili na tomto smutnom mieste veselo spievať. Preto táto časť dediny pôsobila veľmi pochmúrne a ľudia sa jej oblúkom vyhýbali. Nikto nechcel dobrovoľne čeliť realite.
„Dokážeš nám pomôcť?“ spýtala sa s nádejou v hlase, keď zastavila kúsok za ním.
Cudzinec odvrátil zrak od skazy, ktorá vystriedala hlad a nedostatok vody, a upriamil svoje tmavé oči na Tamiko.
Mala toľko osobných otázok, ktoré nesúviseli s chorobou a jeho pomocou, ale vedela, že musia ísť bokom. Svoje zmätené pocity úplne potlačiť nedokázala. Možno sami zmiznú, ak zistí, že Indra je len pekná schránka s chladnou dušou. A zatiaľ tomu všetko naznačovalo.
„Pomôžem,“ povedal odhodlaným hlasom.
Vôbec nepochyboval o sebe alebo o tom, či odhalí príčinu a zastaví chorobu.Úspech bral ako samozrejmosť. A Tamiko mu verila, lebo vedela, že cudzinec ovláda moc pre ňu neznámu a nepochopenú. Dúfala však, že problém vyrieši čo najskôr a zachráni život jej tety.
Znova sa otočil, avšak jeho pohľad smeroval skoro až k nebu. K niečomu, čo v deň jeho príchodu Tamiko sledovala a vinila za všetky ich problémy.
Indrov a neskôr aj Tamikin pohľad zastavili na tom strome...