Láska z Konohy 31 - Perspektívna budúcnosť

Na úvod po 3 rokoch:

Pre prípad, že by ste si potrebovali občerstviť pamäť a chceli si príbeh prečítať od začiatku, klik sem: Láska z Konohy 1 - Kiba?

Tsunade si vydýchla. Kiba pred chvíľou takmer objavil Katemu v jej kancelárii. Slávnej Hokage by to neprekážalo, ale toto bola jedna z vecí, ktoré musela rozhodnúť Katema. Ak sa chcela ešte na pár chvíľ ukryť pred návratom do predošlého života, nemohla jej to vyčítať.

---

Keď som sa vytrepala zo skrine, vydýchla som si. Noc som strávila práve tu – na futone, ktorý si vodkyňa dediny nechávala v kancelárii, keď potrebovala pracovať dlho do noci alebo keď ju k tomu dotlačila prehnaná konzumácia saké. Ale teraz bol čas na stratégiu.

„Kým sa sem vrútil Kiba, chystali sme sa prebrať tvoju budúcu existenciu. Celá dedina vie, že si bola unesená Akatsuki, avšak nikto nepozná detaily... Nikto až na zopár ľudí,“ nesúhlasne zvraštila obočie.
„Okrem Kibu sa to dozvedela aj jeho matka. Bola veľmi dôrazne vystríhaná, aby sa neopovážila ďalej to šíriť, ale povedzme si na rovinu, Tsume nemá vo zvyku klebetiť. Rovnako ako nedodržiavať disciplínu,“
Pousmiala som sa. Z toho ako som väčšinou z počutia poznala Kibovu mamu som vedela, že Tsunade sa nemýli.
„Jeho sestra si myslí, že si nukeninka.“ úzkosť mi v žalúdku spôsobila neplechu. Veď má v podstate pravdu. Neviem ako sa jej dokážem niekedy pozrieť do očí. A jemu...
„Viem, že je to nepríjemné, ale v záujme čo najväčšieho utajenia tvojho pôsobenia v Akatsuki, to budeš musieť prekusnúť,“ chystala som sa skočiť jej do prejavu, ale zarazila ma.
„Je mi to naozaj ľúto, Katema,“ vydýchla porazene. Bol to vzdych človeka, ktorý si uvedomuje vážnosť udalostí, ktoré sa v predošlých týždňoch odohrali a nečaká odpustenie. Stále ma neopustil pocit krivdy, ale pochopila som, že nemá význam pridávať tejto žene viac starostí.
„Netrápte sa,“ šepla som a sklopila pohľad. „Ako sa však môžem vrátiť k normálnemu životu?“
„V noci som nespala a tuho premýšľala. Prednedávnom som Kibu pustila na misiu. Vybral sa za tebou...“
„Viem,“ prerušila som ju, čo ju zaskočilo. Na chvíľu zmĺkla a stisla pery.
„Našli ho po pár dňoch ležať blízko dediny. Bol v zlom stave, vyzeralo to akoby bojoval a strávil istý čas v genjutsu. Pravdepodobne vieš kto bol za tým,“ prikývla som. Vo vnútri som sa cítila prázdna a to ma vydesilo.
„Napadlo mi, prečo nenafingovať niečo podobné? Ľudia vedia, že si bola unesená. Budú predpokladať, že ťa z nejakého dôvodu nechali nažive, ale nebudú ťa vnímať ako kriminálny živel. Pár dní, možno týždeň, pobudneš v nemocnici a následne sa budeš môcť vrátiť domov.“
„A moji rodičia?“ preglgla som. Na Kibu som sa neodvážila opytovať. Mama sa o mňa musela nehorázne báť. Otec tiež. Tsunade sa trpko pousmiala.
„Kiba si pustil ústa na špacír, ale chcela som im to sama oznámiť. Som si istá, že budú mať tisíc otázok, ty však musíš byť ako skala. Som si istá, že nechceš rodičov trápiť podrobnosťami. Oficálna verzia, pre otázky ostatných, je strata pamäte.“

Plán, ktorý mi predostrela sa mi pozdával. Nebol síce ideálny, ale bolo to to najlepšie, čo sa v danej situácii dalo urobiť.
„Aby to pôsobilo dôveryhodne, budeš musieť utŕžiť zopár rán. Ani tento príbeh a dôkazy však nezaručia, že od teba ľudia nebudú bočiť. Nič už nebude ako predtým,“ ľútostivo sa na mňa pozrela. Zaťala som zuby a prikývla. V mojej mysli to bol jeden z trestov, ktoré som si, za to, čo som urobila Kibovi, rozhodne zaslúžila.

---

Keď dohodli podrobnosti, Tsunade sa v duchu zachvela. Katemin návrat znamenal skazu. Nedokázala jej to povedať. Vedela, že smrť si príde čoskoro pre nich všetkých a nebude záležať či sa to to nešťastné dievča dozvie hneď alebo až v momente, kedy už nebude úniku. Pre Piatu už bolo neskoro.

---

Dnes som nemohol zaspať. Možno to mal na svedomí spln, pretože mesačný svit mi osvetľoval izbu a akoby búril moju podstatu. Cítil som sa sťa v horúčke – a nielen kvôli tomu, že sa blížil koniec júla. S povzdychom som sa prevalil na posteli a pohľadom som zavadil o Akamara ako spokojne odfukuje.
Dnes sa môj kamoš choval ozaj čudne. Najprv sa rozbehol ako o život, ale odkedy sme vtrhli Tsunade do kancelárie, odmieta mi čokoľvek povedať. Možno mal niekto z vyslancov alebo návštevníkov so sebou nejakú sučku a Akamarovi sa rozbesneli hormóny alebo čo. Vysvetľovalo by to jeho následnú zanovitosť – hanbí sa. V duchu som sa pousmial. Zajtra skúsim vyzvedieť viac.

Vstal som, otvoril okno a ľahol si na chrbát so snahou upadnúť aspoň do driemot. Zavreté oči mi ale k pokoju nepomohli. Na vnútornej strane viečok sa mi, ako film, premietala jej tvár. Nechal som ich tak a dúfal, že si jej nezmenenú podobu udržím čo najdlhšie.
Náš vzťah mal veľmi rýchly spád. Nedokážem pochopiť, ako sme sa stihli tak zblížiť za krátky čas čo sme spolu. Stále mi to pripadá trochu nereálne. Veď ako často sa stáva, že je niekto pripravený položiť život za druhú osobu. Dokonca aj medzi mojimi priateľmi je takých málo. A ani ja som nebol, no zaradil som sa medzi nich v momente, kedy som skočil pred ňu, aby som ju kryl pred jedovatou ihlicou. Neviem kde som na to nabral odvahu. V tej chvíli som iba vedel kde mám byť.

A v Itachiho genjutsu... Som práve tento moment uvidel znova. Ibaže tentoraz som to nestihol. Umierala mi v hrozných bolestiach v náručí. Takmer som prišiel o rozum, ale nikomu som nemohol povedať čo som videl. Nevie to ani Tsunade.

Ak sa Katema vráti, už ju neopustím a budem ju chrániť. V šťastí aj v nešťastí.

---

Do cely ma vrátili v jednom kuse, takmer vyliečeného a zablokovaného. Všetky moje ústa boli v momentálnej situácii zbytočné, a zbytočné bolo aj pokúsiť sa o útek. Nech už som kdekoľvek, bez chakry sa von nedostanem, taijutsu je iba spôsob ako sa trochu pobaviť, ak by som sa nudil. Som si však istý, že keď sa skončí doba liečenia, začnú na mne skúšať všetko čo majú, hm. Teraz sa len chcú uistiť, že to minimálne moje telo vydrží.
V duchu som sa pousmial. Pein a jeho tajnostkárstvo zaručovalo, že som toho nevedel veľa.... Okrem jednej pomerne dôležitej veci, ktorú sa Pein snažil zatajiť, hm. Mučením sa so mnou nikam nedostanú, ale ako je na tom moja imunita voči útokom na myseľ, to netuším. Neviem ani či mi stojí za to mlčať.

Prešli dva dni. Stále len hliviem v tej cele, prechádzam sa, nudím, spím. Myslím na ňu, ako vždy. To je to najhoršie, hm. Začínam si formulovať plány. Jeden je horší ako druhý. Vyberám si. Mením ho za iný.

Prešli ďalšie dva dni.
Ten predošlý plán bol lepší. Snažím sa počúvať strážcov, za hrubými okovanými dverami však vládne ticho. Vraciam sa k nej. Myslím na jej pery. Smejem sa sám sebe a svojej nešikovnosti. Spomínam na Joshinu a najradšej by som ju rozpáral, že ma tu nechala. Spomínam na Katemu a najradšej by som niekoho zmlátil.
Zisťujem, že bez umenia mi značne klesá nálada. Rozmýšľam ako sa dostať k ílu alebo aspoň hline. Bez chakry je to nanič, ale je lepšie byť poistený pre každý prípad, hm. Mám tušenie, že zajtra sa začne tanec, pretože som už zdravý, minimálne telesne, hm.

Ľahol som si na matrac a snažil sa uvoľniť a vyprázdniť si myseľ. Znova sa mi myšlienky rozbehli k nej, lebo povedzme si úprimne, kam inam by sa tí tuláci trepali, hm. Konkrétne k tomu, ako by to vyzeralo v prípade, že by Peinov plán vyšiel a prečo si vlastne vybral ju.

Myslím, že to viem uhádnuť, hm. Je zmätená a stále hľadá svoje miesto. Pozná svoje povinnosti a dbá o nich, ale nechá sa ľahko strhnúť a vytvára okolo seba a v sebe chaos. Videl som to na vlastné oči, pocítil na vlastnej koži.
Peinov plán nebol zlý.
Vedel, že ju vybrali ako infiltrátora. Dovolil jej vstúpiť a ona si možno ani neuvedomila, že nemá šancu uspieť. Dúfala, že nás presvedčí, hm.

Na druhú stranu Pein už bol takmer dokonale pripravený. Chcel ju zlákať, aby tu ostala. Chcel, aby sa do mňa zamilovala. Chcel, aby ju jinchuuriki Deväťchvostého našiel a tým pádom aj nás. Aby sa dozvedel o jej premene na člena Akatsuki. Ak by sa tak stalo, bolo by jednoduchšie z neho vylákať démona. A informácie navyše sa vždy hodili, hoc Pein vravel, že ich od nej potrebuje len zopár. “Únos“ Katemy síce pomohol naštrbiť jinchuurikiho morálku, samo o sebe to však nemalo ani zďaleka taký efekt, ako Pein plánoval. Bol to iba polovičný úspech.
Nanešťastie, nič nie je ideálne.

Pein nepredpokladal, že zmätok, ktorý Katema vytvorí okolo seba, zasiahne aj nás. Predovšetkým mňa, hm. Myslel si, ale to napokon aj ja, že som imúnny. Nemám mu to za zlé, veľa dôvodov myslieť si opak som mu nedal, ale veľmi rád by som mu rozkopal riť z iných dôvodov.

Myslím, že by sa mu to všetko podarilo, ak by neexistoval niekto iný. Ten, ktorého meno volala vtedy po boji s ninjami z Dažďovej. Prekliaty, mŕtvy bastard, hm! Vedel som to už na začiatku, no bol som vtedy o dosť naivnejší. Nepoznal som inú lásku, než lásku k umeniu.

Drží ju pri sebe, ešte stále, ako odporná rozkladajúca sa kotva. Hoci bol v jej srdci, pomaly sa mi podvoľovala. Bojovala s tým, a ako! Pri tej myšlienke som sa trpko pousmial. Nedokázala by mi ale odolávať dlho, to som vedel, hm. Keď som ju bozkával, bozky podvedome opätovala. Keď sme chodili na misie, keď sme spali v jednej posteli, keď mi zaspala opierajúc sa o môj chrbát v objatí nočnej oblohy, keď na mňa kričala s hnevom, bolesťou v duši a výčitkami, vedel som, že som ju nalomil. Keby som mal viac času, bola by moja. Bola by v bezpečí. Teda, v relatívnom, hm. Ale Pein by ju aspoň nezabil. Teraz... Nestihol som to. Nestihol som ju zachrániť. Nestihol som ju ani milovať. Vnútrom mi prebehol bolestivý kŕč.

Kiba.
Kiežby neexistoval, kiežby sa nikdy nenarodil.