Láska verzus moc a sila 05

Indra o Božskom strome počul len z rozprávania svojho otca, ale keď konečne stál pred ním, nemal žiadne pochybnosti, žeby sa zmýlil. Skutočne to bol on, aj keď ešte nebol úplne obnovený. Už teraz z neho cítil obrovskú čakru. Skoro mu to bolo až nepríjemné.
Podnes zo zeme vyrastal iba obrovský koreň, ktorý spôsoboval ľudom zatiaľ iba tú zvláštnu chorobu, ale počas ďalších rokov by sa jeho útoky stali agresívnejšie, a to by znamenalo už úplný zánik dediny a jej obyvateľov.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že ich dedina by bola len počiatkom skazy, lebo Božský strom by sa postupne rozrástol a napádal ďalšie miesta. A jeho moc, ktorú ukrýva, by mohol ktokoľvek využiť vo svoj prospech. Indra to nemohol dopustiť a dúfal, že jeho brat Ashura bude myslieť rovnako ako on.
Rýchlo si domyslel, že otec im zámerne dal rovnakú úlohu, aby mohol spravodlivo rozhodnúť a vybrať z nich dvoch toho najlepšieho pokračovateľa ninshuu. Indra si bol istý výhrou, lebo veľmi dobre poznal svojho brata a jeho silu. Nato aby zdedil ninshuu, bol veľmi slabý a uvedomoval si to aj sám Ashura. Preto sa Indra rozhodol, čo najrýchlejšie vyriešiť otcovu úlohu a vrátiť sa domov.
Tamiko stála pevne na nohách a už nespracovávala len nové informácie od Indru, ale aj pravdu, na ktorú sa dívala. Koreň bol totižto podopretý drevenými doskami, o ktorých vedela, že zo zeme samé od seba nerastú. Niekto ich tam zámerne musel dať a toto miesto aj navštevovať.
Za koreňom sa črtala tmavá chodba do podzemia, pred ktorou boli na zemi položené lampáše. Kvapky vosku dosvedčovali, že tu nedávno niekto bol.
Nečakala na Indru a jej nohy sa samé od seba pohli vpred. Bola len kúsok od krutej pravdy, ktorá navždy uvalí tieň na jej dôveru k rodine. Mala už len ich, ale nemohla čeliť klamstvu a svojmu svedomiu vždy, keď vojde do nemocnice.
„Tamiko,“ oslovil ju Indra pred vstupom do temnoty.
Zo zeme vzala jeden z lampášov a hľadala niečo, čím by ho zapálila.
„Idem dovnútra s tebou,“ povedala mu a snažila sa, aby sa jej v hlase odzrkadlil aspoň zlomok odhodlania.
Indra už konečne prestal protestovať proti jej prítomnosti a postavil sa nebezpečne blízko k nej.
V Tamiko sa znova ozvalo pobláznené srdce Indrovým zovňajškom a blízkosťou. Rýchle údery jej dali znova pocítiť, že je predsa len obyčajné dievča, ktoré sa nechá uniesť krásou zvodného muža. Nahol sa k nej, až pocítila jeho zmyselnú vôňu. Vtom zastal, urobil pár rýchlych pohybov rúk a sviečka v jej lampáši zbĺkla plameňom.
Niečo také nečakala a ani nikdy v živote nevidela. Preto od ľaku z neznámeho a nového pustila lampáš na zem a s vystrašenými očami sa dívala na Indru.
„Toto je ninshuu v praxi,“ povedal a na malý moment mala Tamiko pocit, že na jeho perách vidí ľahký úsmev.
Zohol sa po spadnutý lampáš a pre jej dobro ho radšej zapálil mimo rúk dievčaťa. Keď si ho s mierne roztrasenou rukou brala späť, neverila vlastným očiam. Chápala všetko, čo Indra hovoril o čakre, ninshuu a genjutsu, ale vidieť ich v skutočnosti, bolo niečo celkom iné. Každého bežného človeka by to určite vystrašilo rovnako.
„Ďakujem,“ šepla mierne zahanbene.
Chcela vojsť do tmavej chodby už so zapáleným lampášom, avšak zastavila ju Indrova ruka na ramene. Jej kroky v momente utíchli, ale nie kvôli slušnosti alebo zvedavosti prečo ju zastavil. Ostala stáť na mieste pre pocity, ktoré jej Indrov obyčajný dotyk spôsobil. Razom Tamiko na celej ruke naskočili zimomriavky a podivný pocit v žalúdku nevedela ani opísať. Pripomínalo jej to príjemné šteklenie.
„Prvý pôjdem ja,“ oznámil a zložil ruku z jej ramena.
To však jej pocity nezastavilo a bez slova sledovala Indrovu postavu, ktorá mizla v tme.
Keď sa konečne prebrala z poblúznenia, ktoré v nej letmý mužský dotyk vyvolal, pochopila, že Indra sa vybral do štôlne bez nej. Jej nohy sa znova dali do pohybu, a teraz aj ona mizla v narastajúcej tme podzemia.
Lampášom si hlavne svietila pod nohy, aby o niečo nezakopla. Povaľovali sa tam väčšie kusy kameňov, ktoré museli spadnúť zhora. Posvietila si preto lampášom nad hlavou a svetlo sviečky sa odrazilo o vlhký strop tunela. S úžasom sledovala drobné pramienky, ktoré brázdili steny a zásobovali toto miesto vodou.
Vedela, že jaskyňa je niečím neobyčajná, ale netušila ako veľmi. Pripadala si už sťa šialenec, keď z toho stromu cítila život. Prúdil ním a vyživoval ho. Pravou rukou jemne prešla po mokrej stene a čakala, že voda bude ľadová, ale mýlila sa. Príjemné teplo jej nežne poláskalo prsty.
Tunel sa stával čím ďalej širším a vyšším a na jeho konci dvojica videla zelené svetlo. Už ani nepotrebovali lampáše, lebo zelená žiara osvetľovala okolie a ukazovala zatiaľ len prázdne štôlne. To sa však zmenilo, keď sa konečne vymotali z chodieb a rozprestrela sa pred nimi rozsiahla podzemná jaskyňa.
„To nie je možné,“ šepla užasnuto Tamiko.
Za tento deň mala úžas mnoho ráz na jazyku, ale nevyslovila ho. Až doteraz...
Podzemný priestor bol obrovský. Preplietali ho mohutné korene stromov, ktoré vytŕčali zo stropu a stien, alebo vychádzali z podivnej zelenej vody. Indra jeden taký koreň použil ako chodník a vybral sa na kamennú plošinu, ktorá bola pod nimi.
Zo začiatku sa Tamiko bála chodiť po koreni, ktorého úlohou určite nebolo slúžiť ako provizórny most. Keď sa však presvedčila, že je dosť široký a pevný, jej kroky sa stali sebaistejšie, až nakoniec Indru dobehla ešte pred plošinou.
Od jeho príchodu do dediny bol dosť mĺkvy, ale teraz ticho okolo neho bolo až dusivé. Tamiko tušila, že už vie, čo sa u nich v dedine deje a nie je to pre nich nič dobré. Zamyslený výraz tváre ho neopúšťal, ani keď zliezli z koreňa a dostali sa na pevnú zem.
Tamiko došla až na okraj plošiny a naklonila sa, aby si lepšie mohla obzrieť podivnú zelenú vodu a zalapala po dychu.
Rukou si pretrela oči, aby sa uistila, že sa jej nemarí a naozaj to vo vode vidí. Mala by si už pomaly zvykať, že nemožné sa stávalo možným.
„Toto isté rastie na chorých ľuďoch,“ prehovoril Indra, ktorý sa zrazu ocitol vedľa nej. Tiež sledoval podivné vlákna vlniace sa vo vode.
A mal pravdu. Podobné pavučiny tam boli rôzne poprepletané a navyše ešte mali podivnú žltú farbu.
„Ako,“ zmohla sa iba na jedno slovo.
Predstavovala si rôzne možnosti a príčiny, prečo choroba vznikla, a tiež aj pôvod tých podivných pavučín. Pravda sa však nepodobala žiadnej z jej fantázií a dohadov. Tamikine dôvody boli aspoň logické, ale pri tomto jej dochádzali slová.
Stále obaja hľadeli pred seba bok po boku.
„Miazga z Božského stromu sa musela dostať do pôdy a pôsobí tam ako hnojivo. Na jednej strane je tu vďaka nej oáza hojnosti, ale na strane druhej...“ nedokončil úvahu Indra, lebo mu Tamiko skočila do reči.
„Nás to zabíja,“ krutá pravda vyšla z jej úst až príliš pokojne.
„Pokiaľ plodiny budete jesť pravidelne niekoľko rokov, nakazíte sa a zomriete,“ dokončil.
Pohľadom prešiel na Tamiko, ktorá sa neprítomne dívala do vody.
Mala chuť sa rozosmiať nad tou iróniou. Spočiatku zomierali kvôli tomu, že nemali dostatok jedla a vody, a teraz zomierajú, lebo potravy majú skoro až nadbytok. Niečo, bez čoho žiadny človek neprežije, sa stalo ich záhubou.
„Starešina to musel vedieť,“ pokračoval Indra.
Žiaľ si neuvedomoval, že tým zabodáva ďalší nôž do srdca dievčaťa.
„Preto tie hliadky a zákazy,“ šepla.
Už tomu všetkému porozumela a pravda ju veru netešila. Občas bolo ľahšie žiť v peknom klamstve.
Tamiko zovrela ruky v päsť. Jej brat sa predsa niekoľko rokov prehrabával vo všetkých možných spisoch a knihách o liečení, aby zabránil umieraniu, a pritom celý čas vedel, čo ho spôsobilo. Nazýval ju hlúpou, keď tvrdila, že zato môže Božský strom, hoci vedel, že má pravdu. Kvôli čomu to všetko Kyo robil?
A jej starý otec? Ako si mohol zachovať pokojnú tvár, keď ho vlastné klamstvá pripravili o rodinu a obyvateľov, ktorých mal chrániť? Videl, ako sa Tamiko s ostatnými v nemocnici trápia a snažia sa aspoň jednému človeku zachrániť život, ale mlčal a nechal ich pokračovať, aj keď vedel, že sa usilujú zbytočne.
„Chcem vedieť, prečo to dopustili a nechali zájsť až takto ďaleko!“
Tamiko odlepila svoj pohľad od vody a stretla sa s Indrovými očami. Ten mierne súcitil s dievčaťom, lebo vedel, aké to je, keď ju zradí niekto blízky. A Indra bral otcove rozhodnutie preveriť si obidvoch synov ako zradu.
„Tiež som zvedavý, ako všetko tvoja rodina odôvodní,“ priznal.
„Riešením bude zničenie stromu, všakže?“ spýtala sa nervózne.
Vedela, že ak o strom prídu, znova na ich krajinu udrie hladomor, avšak jeho zhubné pôsobenie tolerovať ďalej nemôžu.
„Áno,“ potvrdil Indra a dodal, „existuje veľa možností, ako predísť hladomoru a suchám.“
„Dúfam, že to pochopia aj oni,“ riekla Tamiko.
Poznala tvrdohlavosť Kya a priala si, aby nápady cudzinca hneď neodsúdil len kvôli pýche. Síce bol Indra stále pre ňu, len záhadným cudzincom, ale vedela, že je to určite múdry muž a žiaľ aj ich poslednou nádejou.

Tamiko nevedela, začo ju postihne väčší trest. Či zato, že porušila nariadenie starešinu a zákony ich dediny, alebo preto, že neposlúchla Kya. S trestom sa celkom aj zmierila, keď spolu s Indrom šli konfrontovať starešinu a jeho budúceho nástupcu. Strach ju neopúšťal, ale netýkal sa jej samotnej. Bála sa o dedinu, o ľudí a o budúcnosť. Dokáže im Indra naozaj pomôcť?
Kyo spolu so starým otcom ju už netrpezlivo očakávali. Strážcovia, ktorých Indra omráčil, sa prebrali krátko predtým, než sa k nim na spiatočnej ceste dostali. Neboli hlúpi a nešli Indru zastaviť. Miesto toho šli za vodcom dediny a všetko mu povedali. A na Tamikinu prítomnosť tiež nezabudli.
Prezradili, že porušila zákon. Dievčina bola aj rada, že to bratovi nemusela povedať sama. Takto z Kya prvotný hnev vyprchá, kým k nemu so spolupáchateľom dorazia.
Tamiko zatvorila dvere a mala pocit, že sa povracia. Skutočnosť ju dobehla a ona sa musí zodpovedať za svoje činy. Žiaľ, nikoho v príbytku nebude zaujímať, že tak konala kvôli záchrane životov.
„Tamiko,“ precedil Kyo cez zuby jej meno.
Keď počula jeho hlas, strhla sa. Stále bol na ňu veľmi nahnevaný.
Starešina so svojím vnukom sedeli pred malým ohniskom takisto ako včera večer, keď prišiel do dediny Indra. Rozdiel bol v tom, že teraz Tamiko nestála pri dverách, ale sedela vedľa neho.
„Porušili ste zákony našej dediny,“ začal formálne starešina a karhavo sa pozrel na vnučku.
Možno pred nejakou dobou by Tamiko zahanbene sklonila zrak, ale to bolo pred zistením pravdy. Neuhla pohľadom, a tiež v nej vrel hnev.
„Odhalenie pravdy sa u vás berie ako porušenie zákona?“ neodpustil si Indra a skúmal Kyovu reakciu.
„Nežiješ tu a ničomu nerozumieš!“ odvetil Kyo.
„Po dnešku už rozumiem všetkému,“ povedal Indra.
A nebol jediný. Aj Tamiko zistila, s akými ľuďmi v skutočnosti žije.
„Prečo?“ spýtala sa teraz dievčina.
„Si len hlúpe dievča, načo by sme ti o tom mali čokoľvek povedať!?“ zaútočil Kyo.
Zradu svojej sestry bral veľmi vážne.
„Vedeli ste, že Božský strom zabíja vašich ľudí. Prečo ste sa ho dávno nezbavili?“ spýtal sa na rovinu Indra.
Už ho nebavili rodinné spory a ťahanice. Sám ich mal na dennom poriadku doma a nechcel byť súčasťou nezhôd aj tu. Táto dedina nemala podľa neho rozdelené súkromie a prácu. Všetko miešali dokopy, a preto sa pomaly blížil ich zánik.
„Pochopte nás,“ prehovoril starešina,„nechceli sme sa vrátiť do tých čias, keď naši ľudia boli len kosť a koža. Zomierali vo veľkom od hladu, smädu a vyčerpania, a zničením toho stromu by som toto nešťastie na nich opäť privolal."
Tamiko bodol v hrudi tŕň hanby. Stále sa síce hnevala na svoju rodinu, ale nepomyslela nato, čo by zničenie stromu spôsobilo práve im. Ľudia by zo začiatku možno chápali ich rozhodnutie a hrdo by čelili svojmu osudu, ale po nejakej dobe hladu a smädu by za nešťastie začali viniť jej príbuzných. Nechcela ani pomyslieť, čo by taká hystéria mohla spôsobiť.
Muselo však existovať aj iné riešenie, a preto sa s nádejou obrátila práve na Indru. Vedela, že jeho starešinove slová nepresvedčili, ani v ňom nevyvolali žiadnu ľútosť.
„Ak zničíme strom, znova začne kolobeh umierania pre inú príčinu,“ doplnil Kyo. V jeho hlase konečne nebol hnev, skôr strach a ľútosť.
„Zvážili ste vykopanie studne?“ pokračoval v otázkach Indra.
Všetci v miestnosti museli pochopiť, že im nepomáha z dobrej vôle, čo najviac ranilo Tamiko.
Starešina si odkašľal a otvoril ústa,„studňa je pre nás niečo také, ako dotknúť sa Mesiaca. Môžeme sa o to pokúšať a veriť, že sa nám to niekedy podarí, aj keď v kútiku srdca veľmi dobre vieme, že je to nemožné.“
„Starý... teda starešina má pravdu. Od nepamäti sme sa snažili vykopať studňu, ale márne,“ riekol Kyo.
„Ja vám studňu vykopem,“ ďalšie odhodlané slová opustili Indrove pery. Veril si a niečo ako nezdar u neho neprichádzalo v úvahu. V Tamiko znova vyvolal vzplanutie malého plamienka nádeje.
„Nechcem ťa nijako podceňovať...“ nedokončil starešina, lebo mu Indra skočil do reči.
„Premyslite si to a o pár dní mi dáte odpoveď. Uvidíme, čomu dávate prednosť.“
Už nečakal na žiadne ďalšie slová, buď zo strany starešinu, alebo Kya. Postavil sa a nechal rodinu samú. Vedel, že toto rozhodnutie bude pre nich náročné a chcel im dať aspoň nejaký čas. Ak im to však bude trvať pridlho, vezme veci do vlastných rúk.
Chvíľku všetkým trvalo, kým sa spamätali z Indrových slov.
Studňa pre nich naozaj bola niečo mýtické a nedosiahnuteľné. Keď im nejaký mladý cudzinec tvrdil, že ju dokáže vykopať, a potom zničí jedinú vec, ktorá im zabezpečuje dostatok vody a jedla, ostali v šoku a nechali ho bez vysvetlenia odísť.
Myšlienky sa im však uležali a ich pozornosť teraz padla na Tamiko.