Kým som ťa spoznal 6 - Sľub kamarátovi

Naruto sa po dlhej dobe vracal vojny domov spolu s kamarátmi. Všetko sa zmenilo. Jeho rodné mesto bolo zničené. Na uliciach prekvital čierny trh, keďže dopyt bol veľký. Po vojne ešte vzrástol. Aj Naruto s kamarátmi a občas uchýlili niečo predať. Nuž čo, časy boli kruté. Peniaze navyše vždy prišli vhod. Jedného dňa sa zastavili v neďalekej kaviarni. O pár minút neskôr prišli do kaviarne dve ženy. Prosili čašníka, aby ich ukryl.
„Čo si myslíte, že sme nejaká úschovňa?“
Naruto sa zahľadel na dve ženy a čašníka, ktorý im tak nepekne vynadal. V čase vojny dokázali byť ľudia veľmi krutý. Mysleli len sami na seba a o to, ako bude zajtra. Nie na druhých.
„Psst,“ ozval sa za stolom Naruto.
Obe ženy sa pozreli na stôl, kde sedel s kamarátmi.
„Poďte sem,“ Naruto sa podal na stoličke.
Obe ženy sa mu veľmi poďakovali a ukryli sa do rohu za stôl. O pár minút prišli policajti. Naruto sa snažil spolu s kamarátmi nedať nič najavo a potichu pili džús v rohu. Polícia o chvíľu odišla.
„Už odišli, môžete vyliezť,“ povedal jeden s kamarátov, keď sa nahol cez stôl k ženám.
Obe vyliezli.
„Veľmi pekne vám ďakujeme. Ani nevieme, ako sa vám odvďačiť.“
„Nerobte si tým starosti,“ odpovedal Naruto. „A teraz choďte, aby vás nikto nevidel.“
Obe ženy sú na odchode, keď sa jedná zastaví a otočí späť.
„Nie si ty náhodou Naruto?“ opýta sa.
Naruto, prekvapení odkiaľ ho neznáma žena pozná, jej prikývne. „Áno, som.“
„Ja som vzdialená sesternica Choujiho. Veľa o tebe hovoril. Ukazoval mi aj fotky, tak som ťa spoznala.“
Žena vytiahne z kabelky malý notes a pero. Niečo napíše a papierik mu podá.
„Keď budeš mať čas, príď na túto adresu, prosím. Týka sa to môjho nebohého bratranca.“ Obe ženy odišli. Naruto za chvíľu díval na papierik s adresou.

Odvtedy na to ani nepomyslel. Keďže ich znova deň čo deň volali na misie, nemal na to ani čas. Až jedného dňa, keď si vzal nohavice, ktoré už pár dní mal prevesené cez stoličku, mu z vrecka vypadol papierik s adresou. Keď sa naň pozrel, spomenul si na to. Hneď poobede sa vybral na adresu.
Zazvonil pri čiernej bráničke, na ktorej bolo napísané “Akimichi“. Dvere na dome sa otvorili a žena, ktorú pred pár dňami stretol, ho pozvala ďalej.
Naruto otvoril bráničku a kráčal po chodníku lemovanom kvetmi rôznych farieb - teda najmä modrej, fialovej a žltej ďalej až k dverám. Žena ho pozvala dnu, usadila a zdvorilo ponúkla niečo na pitie.
Potom na chvíľu odišla. Naruto sa rozhliadol po izbe. Všetko bolo pekne upravené a upratané. Vedľa dverí polokreslo pri ňom lampa a vedľa knižnica plná kníh. Pri druhej stene stála starožitná polica a na nej poukladané staré fotky a nejaké starožitné drobnosti. Na okne boli zavesené slabo modré záclony, ktoré ladili s kobercom pod jeho nohami.
„Prepáč, že som ťa nechala čakať, ale niečo tu pre teba mám. Predtým ako odišiel, jeho rodina bola ešte u nás. Chouji ty tu vtedy zabudol tento zápisník. Chcela som ho vrátiť, až sa vráti z frontu, ale bohužiaľ to už nebude možné. Keďže ste si boli veľmi blízcí, bol by rád, keby si ho mal ty. Ja som ho neotvorila. Ctím súkromie a viem, že Chouji by to nechcel. Tak si ho vezmi ty, tebe by určite nezakázal si ho čítať. A tu máš aj pár jeho vecí. Občas si ich tu zabudol. Veď on bol taký,“ podá mu aj kufrík.

Cestou domov vlakom Naruto vezme kufrík na kolenách a otvorí ho. Vo vnútri nájde poväčšine oblečenie ako bundu, jednu zimnú rukavicu tmavomodrej farby a čiapku rovnakej farby so šedým brmbolcom. Zvyšok sú “haraburdy“ ako staré autíčko, už jemne ošúchané, alebo obrázok, ktorý kreslil ako malý chlapec pre mamu. Keď zavrie a položí si ho k nohám, vezme zo sedadla pri ňom zápisník, ktorý si tam položil a otvori ho. Listuje a očami prechádza po riadkoch. Hľadá čo i len malú zmienku o Ino Yamanaka. Nikde ju však nenašiel. Až na poslednej strane našiel veľkými písmenami “AKANAMAY ONI.“ Celkom nerozumel, čo to je a ani dôvod, prečo to jeho kamarát napísal.
Keď prišiel domov, položil kufrík na podlahu vedľa dverí. Zápisník dal zatiaľ na kufor, kým si odložil do skrine veci, ktoré mu mama nachystala opraté na stoličku. Vzal veci, otvoril skriňu, chvíľu do nej pozeral a potom tam len tak hodil veci. Potom vzal kufor, dal ho pod posteľ a zápisník si položil na písací stôl. Vedľa natrafil na pero, ktoré mu dal Chouji, vzal si ho do ruky a sadol si na stoličku. Myslel na sen, ktorý sa mu po smrti kamaráta prisnil. Bolo tam spomíname presne toto pero. Chcel, aby ho odovzdal Ino. Naruto sa s úsmevom pozeral na pero a opakoval jej meno.
„Ino, Ino Yamanaka.“ Potom si na čosi spomenul a znova opakoval. „ Ya... ma... na... ka. Yamanaka.“
Otočil sa k písaciemu stolu, položil pero a prísunu sa tak, až stolička zavŕzgala o drevenú podlahu.
Otvoril notes s prelistoval na poslednú stranu.
„Akanamay - Yamanaka. Ino. Ino Yamanaka. Predsa na ňu myslel,“ oprel sa s povzdychom o stoličku. „Ah. Kamarát. Dobre si to zašifroval.“
Vzal pero znova do ruky a točil si ho medzi prstami.

Na druhý deň zašiel na adresu, ktorú zistili ešte ako chlapci. Zaklopal na dvere a čakal. Otvorila mladá dáma v sivých elegantných šatách s kvietkom pri srdci.
„Prepáčte. Hľadám slečnu Ino Yamanaka.“
„Ona tu už ale nebýva. Odsťahovali sa po tom, čo umrel jej manžel. Sme rodinní príbuzní a prenechali nám to tu.“
„O-ona sa vydala?“ povedal prekvapene Naruto. „A jej manžel umrel?“
„Áno. Chudina, prešla si veľkým trápením. Prišla o dieťatko počas tehotenstva a o pár mesiacov jej na mori umrel manžel. Myslím, že sa volal Sai.“
Narutovi sa pred očami zjavila chvíľa, kedy ho prvýkrát videli. Ten okamih, keď ich ako deti sledovali a pred domom ju čakal on.
„Potom odišli,“ pokračovala žena. „Teraz žije v kláštore na horách Ryoshi. Nachádza sa na sever od mesta. Ak vám to teda pomôže.“
Naruto sa poďakoval a odišiel.
Po dlhej ceste to konečne našiel. Kláštor sa týčil medzi dvoma štítmi hôr. Viedla k nemu kľukatá cesta. Naruto konečne došiel ku dverám. Na dvere zaklopal kovový klopadlom. Dvere mu otvorila staršia pani, mala na sebe kimono staroružovej farby s fialovými pásmi. Na nohách mala biele dlhé ponožky a čierne sandále.
„Prosím, pane,“ oslovila Naruta.
„Dobrý deň,“ zdvorilostne sa poklonil pani vo dverách. „Ja... Prišiel som za ženou menom Ino. Ino Yamanaka.“
„Ste jej príbuzní?“
„Nie, ja som... jej dávny priateľ.“
„Prosím. Poďte dnu poviem jej že ste tu.“
Staršia dáma ho usadila do kláštornej záhrady. Záhrada bola plná pestrofarebných kvetov. Chodník bol dráždený sivým kameňom, ktorý bol jemne popraskané. Zo záhrady bol pekný výhľad na okolitú prírodu. Naruto si sadol na lavičku k ružiam a čakal.
O chvíľu sa z dverí vynorila žena. Mala blond vlasy zopnuté do drdola a krásne modré oči. Na sebe mala slabofialové kimono zaviazané čiernym pásom.
Podišla k nemu.
„Dobrý deň. Prepáčte. Poznáme sa?“
Naruto k nej zdvihol hlavu. Výraz jej tváre bol utrápený. Nečudo po tom, čím si musela prejsť.
„Dobrý deň. Ja som Naruto, Uzumaki Naruto. Keď sme boli s mojím kamarátom Choujim malý, zachránili ste mu život pred utopením.“
„Aha. To ste vy.“ Ino sa posadila na lavičku.
Naruto jej rozpovedal celý príbeh ich života. Povedal jej, ako sa s ňou Choiji chcel veľmi zoznámiť a miloval ju.
„Aha, áno. Myslím, že už si spomínam. Na vás oboch. A ako sa teraz má? Je na vojne? Alebo pokračuje v štúdiu?“
„Zomrel. Vyslali ho na front. Odtiaľ potom prišla správa,“ povedal Naruto, hneď ako Ino dokončila vetu.
„Ach bože. To ma mrzí,“ Ino sklopila zrak.
„Aj vám vraj umrel manžel. Úprimnú sústrasť.“
„Ďakujem,“ kývla hlavou Ino. „Tiež umrel na fronte. Patril k námorníctvu. Keď som otehotnela, musel odísť. Ja som potom o dieťa prišla a o pár mesiacov prišla správa o jeho úmrtí.“
„To je hrozné. Prežili ste si veľa zlého za tak krátky čas.“
„Potom som prišla sem, aby som našla pokoj.“
Naruto vzal z náprsného vrecka pero a Ino sa naň pozrela.
„Toto pero vám chcel dať. Chcel, aby ste ho mali pri sebe a mysleli na neho. Prišiel som, aby som naplnil jeho želanie. Prosím, vezmite si ho.“
Naruto položil pero na lavičku medzi nich.
„Pomaly už pôjdem, aby som prišiel domov ešte za svetla. Dovidenia.“ Naruto sa zdvorilostne poklonil a odišiel.