Drama

„Kisame, splnil si úlohu o ktorú som ťa požiadal? Našiel si to?“
„Áno, Madaro, našiel som to. Je to v Oblačnej krajine.“
„Čo vlastne hľadal Kisame, keď si mi hovoril náš plán v jaskyni neďaleko Konohy?“

Anamo sa prechádzala po meste. Išla do obchodu neďaleko hlavnej budovy. Cestou rozmýšľala o svojom živote a o podstate, ktorú by chcela ovládnuť. Keď bola len kúsok od obchodu, spadla na zem. Keď sa zdvihla a pozrela na hor, videla, že sa zrazila s Gaarom. Anamo sa začervenala a Gaara takmer nedýchal.
„Pre... Prepáč mi, ja....“ Gaara sa usmial.

Voda, ktorú Kisame ovláda sa stále zdvíhala a ničila všetko čo jej prišlo do cesty. Akatsuki pomaly postupovali až k pevnosti. Voda ich bránila voči nepriateľom, ktorý vychádzali z pevnosti s mnoho zbraňami . Keďže Akatsuki nemajú zľutovanie, mnohých pozabíjali.

Vtáky štebotali pod Tsunadiným oknom v jej pracovni. Bolo príjemné hrejivé ráno.
„ČOŽE!“ Tsunade treskla o stôl tak silno, že sa jej v pravom rohu nalomil. Vtáky sa zľakli a odleteli preč.
„Ako som povedal, Tsunde. Niekto na nás zaútočil, počas cesty sem.“

Klop. Klop.
„Vstúpte!“
„Prepáčte pani Tsunade, že vás práve ruším, ale mám informáciu, že Kazekage je už iba niekoľko míľ od Konohy. Do troch hodín by mali doraziť.“
„Výborne! Priprav všetko, čo treba na uvítanie vzácneho hosťa.“

Krásny slnečný deň prebudil obyvateľov Konohy. Nie všetci ale spali. V hlavnej budove Konohy sa už pracovalo. Kancelár mal pracovňu o dve miestnosti ďalej, čo Tsunade moc nepotešilo. O chvíľu vyšiel kancelár zo svojej pracovne a zamieril za Tsunade. Zaklopal pár krát, ale nikto sa neozval. Pootvoril dvere, aby sa presvedčil. Pracovňa bola prázdna. Kancelár zatvoril dvere a vybral sa na obchôdzku okolo Konohy.

Nový deň v Konohe sa začal mrazivým dažďom a nepríjemným chladným vetrom, ktorý rozfúkal všetko, čo bolo ľahké. O chvíľu sa celá Konoha ponorila do tmy. Obloha bola nepríjemne čierna a búrka sa zhoršovala. Voda stekala zo všetkých strán k hlavnej bráne. Pri bráne stáli Kotetsu a Izumo, ako vždy. Boli premočený a nervózne čakali pri bráne, než sa objaví očakávaná návšteva.

„Pozóóór, z cesty!"
Cez uličku utekal Konohmaru, ako mu len sily stačili. V tvári bol šťastný a plný radosti. Utekal k hlavnej budove Konohy. Prechádzal chodbami a poschodiami. Dobehol až ku dverám do Tsunadinej pracovne. Chvíľu stál aby sa vydýchal. Práve keď chcel zaklopať, z pracovne sa ozvali pohoršené hlasy.

Mesačné svetlo pohltilo Konohu do tmy.
Všade okolo svietili lampy. Nikde nikoho nebolo okrem
strážnych ninjov, ktorý mali svoje hliadky.
Kotetsu: „Dnes je pomerne chladno, ale aspoň je pokojná noc."

Písal sa deň 18. 3 a nad Dedinou skrytou v krvavej hmle sa ako obvykle vznášala hmla. No v ten deň sa stalo aj niečo neočakávané. Narodil sa čudný zjav. Matka a otec sa toho zjavu báli, a tak ho nechali napospas osudu a v košíku aj s odkazom, pre prípadného nálezcu, hodili svoje dieťa do mora.

1.časť

"Tsunade-sama!" Vykríkol Naruto so slzami v očiach.
"Na-aruto j-já..." Tsunade sa naňho posledný krát usmiala a mŕtva spadla na zem.

Kvap...Kvap
Vo velkom tichu bolo počuť ako pomaly začína pršať. Aj obloha plakala.

[center]Ty zrádná duše stoletá,
co v Akatsuki se skrývá,
budiž jednou pro vždy prokletá,
však nad tebou se stmívá.
-
Neboj, příjde za tebou,
ten zbrklý chlapec z Listové,
přátele přivede s sebou
a s tebou to bude hotové.
-
Jsi starý, tomu se nebraň
a radši se rychle vzdej,
svoji pýchu tím hodně raň
a duši ďáblu víc zaprodej.
-
Nikdo na tebe neni zvědavý,
ty stařešino plesnivá,
i když jsi nadále zdravý,
smrt není tak lenivá.
-
Nesnáším tě ničiteli náš,
nenávisí stále planu,
mé jméno moc dobře znáš,

Jak už to bývá, tak potomci rychle rostou. Kazeina a Hiashiho dcera vyrůstala do přesné podoby otce.
Jak se tři naše páry scházeli, plnili společné mise, navštěvovali se, pomáhali si, tak jednoznačně se jejich potomci skamarádili. A to se neobešlo do občasných lumpáren a rádoby nehod.
Kumiko, Minato a Mizushima dospěli do krásného dětského věku tří let. Čím byli starší, tak těch lumpáren bylo hodně, že jejich rodiče z toho byli nešťastní.

[center]Pomsta sžírá moje srdce,
proto vždy tak strašně tluče,
když jsem ve tvé blízkosti.
Vzpomínky se stále vrací,
*
Nenávist je silnou zbraní,
soustředím se pouze na ni,
musím býti tvým katem.
Proto trápím všechny svaly,
odháním své kamarády,
honím se za přeludem.
*
Teď tě vidím proti sobě,
cítím, jak se blíží konec.
Tolik dlouhých tvrdých let,
v minutách se promítne.
Odčiním tak bezpráví,
jenž jsi přived v tento svět.
*
Dlouhý pohled, rychlý krok,
chladný vítr, jeden skok.
Jaké to je, zabít bratra,

[i][b]Stýská se mi… Moc se mi stýská… Už nejsi se mnou tak jako dřív… Je mi moc smutno, po tobě a našich společných chvílích… Chvílích štěstí… S tebou mi bylo vždy krásně, ty jsi tady byl pro mě a já pro tebe… Ale teď… Už mě nechráníš, nepomáháš mi… Už tu nejsi, když se cítím smutný… Už ne…

Stesk

Zrada...

Svoju dýku si do mňa pichla,
moja duša iba skríkla.
Nečakal som to vôbec,
je toto však koniec.
Bol to pre mňa šok,
spravila si prvý krok.
Ignorovať niekoho to je ľahké,
stáť pri ňom však asi ťažké.
Si človek bez chrbtovej kosti,
nedočkáš sa odo mňa ľútosti.
Vnútro moje ranila si ty,
z toho sčerneli všetky moje city.
Zrada to je hnusná vec,
si ty ale riadny zbabelec.
Čepeľ meča tá vždy ostrá je,
tvoj jazyk ju však predbehne.
Neviem sa v tebe vôbec vyznať,
musím si to rýchlo priznať.
Pekné slova si pre mňa mala,