Nový vek Konohy (I.) 005: Príchod Kazekageho a prepad

Klop. Klop.
„Vstúpte!“
„Prepáčte pani Tsunade, že vás práve ruším, ale mám informáciu, že Kazekage je už iba niekoľko míľ od Konohy. Do troch hodín by mali doraziť.“
„Výborne! Priprav všetko, čo treba na uvítanie vzácneho hosťa.“
„Áno, pani Tsunade.“ Shizune zatvorila dvere a bežala na všetky možné poschodia aby informovala vedúcich ninjov o príchode vzácnej návštevy.
„Dúfam, že Gaara príde čím skôr. Máme toho čo prebrať.“
Po neďalekej chodbe sa prechádzal kancelár. Vybehol z hlavnej budovy a šiel smerom k veľkému stromu na kopci neďaleko Konohy. Pri strome stál muž s maskou, ktorá mala tvar akéhosi démona s plameňmi.
„Zdravím. Ako vás volajú?“
„Volajte ma posol ohňa.“
„Pochopiteľne. Krycie mená sú v našom svete dôležité. Mňa ale zaujíma, či ste vykonali to, o čo som vás a vášho vodcu požiadal.“
„Nemajte obavy. Všetko je pripravené.“
„Výborne. Váš vodca, som s ním veľmi spokojný. Môžete mu to odkázať.“
„Aj on s vami. Ste preňho vzor. Určite mu to odkážem.“
„To som veľmi rád. Už sa teším, keď sa s vašim vodcom stretnem osobne.“
„Aj on s vami, ale na to nie je správny čas.“
„Pochopiteľne. Ja poznám, kedy je tá správna chvíľa. Dobre. Koniec rečí. Obaja máme ešte veľa práce. Nemáme za potrebné, aby nás niekto videl.“
„To máte pravdu. Zatiaľ sa majte kancelár a dávajte si pozor.“ Muž v maske sa vyparil a kancelár pomaly kráčal po námestí. Sadol si do reštaurácie, kde sedela Kurenaj. Prisadol si k nej a milo sa na ňu usmial.

„Ako sa darí, Kurenaj?“
„Mne vynikajúco. Máme úžasných mladých študentov, ktorý sú veľmi schopný. Som rada, že môžem učiť novú generáciu, ktorá nás jedného dňa prekoná. Ďakujem za opýtanie. A vám, ako sa darí?“
„Mne dobre. Všetko vychádza podľa mojich plánov. S Tsunade sme zadobre, snažím sa posilniť obranu Konohy a zvýšiť tak celkový efekt.“
„To je ťažká práca pán kancelár. Rozbroje vo svete boli a ešte sú veľké.“
„Čo narobíte. Niekto to robiť musí. Ale počul som o vašom priateľovi Asumovi. Chudák, on si nezaslúžil umrieť.“ Kurenaj sa zatvárila veľmi smutne. Ešte ju neprešiel smútok za Asumom. V očiach mala slzy. Pomaly sa rozplakala.
„Čo narobíte... pán kancelár... Aspoň, že um... umrel v boji a... a so cťou.“ Kurenaj sa neovládla. Začala nariekať. Kancelár sa toho chopil a pokračoval.
„To máte pravdu pani Kurenaj. Život ninjov je ťažký. Nikdy neviete, proti čomu vlastne stojíte a komu môžete veriť. Je to irónia osudu, že práve tých, ktorých máme najradšej nás opustia, iba my zostávame a musíme prežívať bolesť, ktorú nám svet prináša.“ Kurenaj prikyvovala. Obaja mali pre seba pochopenie.
„Keď tak nad tým uvažujem, nechceli by ste sa stať mojou asistentkou? A najmä nechceli by ste Asumu opäť vidieť?“ Kurenaj zdvihla svoje červené oči a pozerala sa priamo na kancelára. Bola zaskočená návrhom, ktorý jej kancelár ponúkol a o možnom Asumovom návrate.
„Ja? To... To je veľká pocta, ale ja m... mám veľa práce a neviem, či by som to stíhala. Ale ako to myslíte vidieť opäť Asumu?“

„Nič sa nebojte. Všetko naplánujeme tak, aby sa vám neplietol pracovný čas s výpomocou. A čo sa týka Asumovho návratu, je to jednoduché.“ Kurenaj kancelára pozorne s vystrašeným pohľadom sledovala.
„Určite ste počuli o takzvanom spojení všetkých Jinchuurikov, teda najmä ich Bijuu. Vznikol by z toho Juunbi. Ale podľa mojich štúdii som zistil, že ak odoberiete trocha chakry od každého Bijuu, získate zvláštne spojenie chakier a môžete priviesť mŕtvych z ich sveta do toho nášho. Získate prístup k novým technikám a tajomstvá života, a smrti budú odhalené.“
„Ale takú moc nie je možné ovládnuť.“
„Mýlite sa, Kurenaj. Takú moc dokáže ovládnuť iba niekto naozaj mocný, ako som ja alebo Uchiha Madara.“
„Uchiha Madara už umrel behom štvrtej vojny ninjov.“
„Myslíte si o jeho smrti čo chcete. Bohužiaľ už nemáme čas. Ja už musím ísť pracovať. Viacej vám poviem, keď sa vrátim z diplomatickej misií z Piesočnej.“ Kurenaj chcela ešte niečo povedať, ale kancelár už bol na odchode. Poďakovala sa mu a jeho návrh prijala. Kancelár prikývol a vyšiel z reštaurácie von. Mieril späť do hlavnej budovy a do svojej kancelárie. Celou cestou sa usmieval ako len mu ústa dovolili. Občas prešiel až do rehotu, ktorý hneď udržal. Keď vošiel do svojej pracovne, sadol si do svojho kresla a čakal na očakávanú návštevu.

V lese neďaleko Konohy:
Skupina Piesočných ninjov pokračovala v ceste do Konohy. Všetci boli plný energie a života.
„Pridajme! V Konohe nás už očakávajú!“
„Áno, Kazekage!“ Všetci pridali do kroku. Po Gaarovej ľavej ruke išla Niky, mocná kunoichi z Piesočnej, ktorá nosila čierny dlhý plášť a dve katani po bokoch. Mala červeno blonďavé vlasy, ktoré sa jej v lúčoch slnka leskli. Po Gaarovej pravej ruke išla Gaarova láska Anamo. Anamo bola mladá, pekná kunoichi, ktorá bola Nikina sestra. Nosila kratší plášť ako Niky. Mala dlhšie čierno hnedé vlasy. Celý čas sa držala pri Gaarovi, ako sa len dalo. V malom okamihu Gaara zastavil. Ostatný ninjovia tiež.
„Čo sa rob...“ Chcela sa opýtať Anamo, keď v tom... ŠVICH... Zo všetkých strán sa na Piesočných ninjov rútili kunaje, katani, shurikeny a mnoho ďalších zbraní. Niki začala tvoriť pečate.
„Ohnivý štýl: Štít z podsvetia!“ Okolo všetkých ninjov sa vytvoril ohnivý obal, ktorý roztavil všetky zbrane. Gaara to hneď využil, aby pomocou ohňa uvidel nepriateľské tiene.
„Piesočné bodce!“ Na všetky nepriateľské siluety vyleteli dlhé ihlice z piesku, ktoré ich triafali po celom tele. Žiadne brnenie nebolo dostačujúce, aby sa ubránilo pred ihlicami. Nepriatelia padali na zem jeden po druhom. Krv z ich tiel vytekala ako voda. Nakoniec ostal len jeden. Bol to muž, ktorý sa schovával za stromom.
„Ohnivý štýl: Ohnivý vietor!“ K nepriateľovi leteli ohnivé prúdy vírov, ktorým sa vyhýbal. Túto situáciu využila Anamo.
„Veterný štýl: Veterná smršť!“ K nepriateľovi leteli kosy, ktoré bolo slabo vidieť a ktoré rezali všetko, čoho sa dotkli. Nikin útok sa zvýšil a bol ešte silnejší než predtým. Nepriateľa zachvátili plamene.
Po pár chvíľach ležal na zemi ešte živý. Pristúpila k nemu Niky a silno ho kopla do tváre. Maska sa mu rozlomila a tvár mal celú krvavú.
„Kto ťa poslal!“ Muž sa len usmieval. Niky sa to muža opýtala ešte raz, ale výsledok bol rovnaký. Napokon Niky zachvátil hnev. Kopala a udierala muža zo všetkých síl, až zem pod jeho telom pukala.
„NIKY DOSŤ!!!“ Niky okamžite prestala muža mlátiť. Odstúpila od neho. Prišiel k nemu Gaara, ale muž bol už mŕtvy. Nikto nič nehovoril. Všetci boli zdesený. Iba Niky sa usmievala z bitky, ktorá práve vznikla.
„Už tu nikto nie je? Keď nás chcete zabiť, tak sa musíte oveľa viac snažiť!!!“ Niky sa smiala, ako jej len pľúca vládali.
„Niky dosť. Musíme už ísť. Musíš sa naučiť ovládať svoj hnev.“ Niky prikývla a pokračovali ďalej v ceste. Celý čas sa Niky smiala a po ceste ničila stromy a kamene, ktoré jej prišli pod ruku. Po chvíli dorazili do Konohy.

„Všetci sa správajte slušne. Najmä ty Niky. Ak sa budeš ďalej takto smiať, tak sa ťa budú všetci báť.“ Niky prikývla, hoci sa stále v duchu smiala. Po chvíli prišla Tsunade aj so svojím tímom. Jediný, kto tam nebol, bol kancelár. Ten sa na návštevu pozeral z okna svojej pracovne a bol znechutený.
„Vitajte v Konohe! Dúfam, že cesta bola príjemná“ Nikto neodpovedal. Všetci mali kamenné tváre, až na Niky, ktorá v sebe držala pukot smiechu.
„Ďakujeme Tsunade, ale musíme sa vážne porozprávať. Prosím ukáž miesta, kde sa môžeme zložiť a kde sa máme zapísať.“ Tsunade ukázala budovy pre návštevníkov. Kde sa všetci zložili. Chuunini z Konohy zobrali návštevníkov, aby sa tu mohli poobzerať. Gaara odišiel s Tsunade do hlavnej budovy. Už bol západ slnka. Nastávalo prítmie. Gaara si v mysli prechádzal útok a na možné známe tváre alebo niečo podobné. Jediné, čo si zapamätal bol muž s masku akéhosi démona s plameňmi, ktorý sa neustále usmieval. Gaara mal nepríjemný pocit, že sa niečo začína. Cítil, že tentoraz bude bezmocný a nezastaví blížiacu sa pohromu.

Koniec 5. časti