Drama

Ťažké biele mramorové dvere sa s hlukom pootvorili a do miestnosti, v ktorej bolo šero vstúpil postarší muž so šedými vlasmi a okuliarmi. Žena, ktorá stála na konci miestnosti sa dívala na člena rady a netrpezlivo čakala.
„Ideš neskoro, Mitokado Homura.“ Napomenula ho, keď bol dostatočne blízko.
„Aj tebe prajem dobré ráno, Utatane Koharu.“ Známi členovia si vymenili priateľské bozky na líce a pozreli sa na čierne dvere s nervozitou.

* Zmena názvu 46. dielu. Viac nižšie.

„Takže,“ ozval sa Madara, keď si všetci členovia posadali za okrúhlym stolom v tmavej miestnosti osvetlenej jediným stropným svetlom uprostred stola. Po jeho ľavici sedel kancelár, za ním Kankuro a Kejos. Po ľavici sedel Kisame, ktorý každú chvíľu sledoval Kankura, ale ruku z rukoväte Samehady nezložil. Keď upriamili členovia pohľad na vodcu, Madara pokračoval.

„Nie. . . Nie! . . . NIE!“ skríkla Anamo z plných pľúc a udrela päsťou do zeme. To bolo aj tak všetko, čo mohla urobiť. Jej nervová sústava bola paralyzovaná. Mohla byť rada, že vôbec rukou a ústami mohla hýbať.
Kancelár sa na ňu pobavene pozrel a ona mu pohľad opätovala s nesmiernou nenávisťou.

[i]Kde? Kde som to? Nič nevidím, nič necítim. . . nič nepočujem.

[center]Všichni si dláždíme naši cestu,
Rozmarem, jenž je doufáním,
Zády k vzdálené sesterské hvězdě,

„Nii-chan...“ Konohamaru nemohol uveriť tomu, čo videl.
„Konohamaru? Ty si teda vyrástol...“ poznamenal Uzumaki Naruto s úsmevom.
„Dosť bolo vykecávania,“ pristúpil Bezmenný k Narutovi.
„Huh? Kto si?!“ spýtal sa Naruto smerom k Bezmennému. Ten neodpovedal. Vytiahol kunai so zvitkom a vložil ho Narutovi do hlavy. Celé to sledovali aj Fukusaku a Shima, ktorí ešte stále sedeli Konohamarovi na pleciach:
„Ty bezočivec!“ vykríkol Fukusaku na Bezmenného.

Ako shinobi dnes umieram...
Život, svoj boj,ja sa nevzdám,
Rodina, priateľ, svetlo môjho žitia,
Smrť, nenávisť, pomsta, priateľstva dýka,
Plač, slzy, zármutok, stála ničota,
odvaha, sila, pomoc márneho života.

Meč, dušu, lásku do boja vkladám,
nač vojnu vo svete strádam.
Deti, muži, ženy silnou päsťou bijú,
nepriateľ, zloduch, vrah, ich duše hnijú.

Priateľ, klan , rodina svoju vlajku stýčia,
Temnotu, strach, zármutok tvrdou päsťou ničia.
On, chybí, do diery sa vrhá. Zlom nastane, nepriateľ zdrhá.

„Niet pochýb... tie kruhy nad očami... to je znak sennin módu!“ analyzoval Bezmenný. „Takže takto ma vystopoval...“
Sarutobi Konohamaru sa približoval čoraz bližšie. Bezmenný to nemohol pripustiť:
„Ak sa ma čo i len dotkne svojím Kawazu kumite (Žabie kung-fu), tak som skončil! Tss, tento bude nepríjemný,“ precedil pomedzi zuby.

„ZAŠLI STE PRÍLIŠ ĎALEKO!!!“ prskal Dairei. „Ak na vás doteraz posielali len menšie skupinky, teraz na vás môžu poslať celé armády na čele so samotnými Kage!“
„O tom dosť pochybujem,“ ľahostajne odvetil Bezmenný. „Odhadujem, že v každej dedine sa ich straty počítajú na stovky. Z toho veľkú armádu nespravia.“
„Majú aj iné zdroje pre vojsko, čo ste zabudli na aliančné tábory?!“
„Heh, aliančné tábory... tie už dávno po vojne neexistujú. Kageovia ich tajne rozpustili a všetci sa vrátili do svojich dedín.“

„Tak to vyzerá, že sa opäť stretneme na bojovom poli,“ prehovoril Hyuuga Hizashi na svojho syna Nejiho.
„Toto bude zaujímavé,“ usmieval sa Bezmenný a pristúpil k Hizashimu. Do hlavy mu vložil kunai s malým zvitkom, aby potlačil Hizashiho osobnosť.
„Okamžite tú techniku odvolaj!“ kričal Neji celý bez seba.

Štyri roky po Incidente v chráme Yaka. Bezmenná temnota má 17 rokov, stovky súbojov a zabitých shinobi z neho spravilo najnebezpečnejšieho a najhľadanejšieho nukenina. K jeho temnej povahe prispieval aj jeho vzhľad. Dlhé vlasy mu stmavli a účesom pripomínali legendárneho Uchiha Madaru. Nosil rozopnutý čierny látkový plášť, pod ním sivé tričko bez rukávov a čierne ninjovské nohavice.

„To... to nemôže byť pravda!“ Celý doterajší život žil Gin s tým, že je sirota. Myslel si, že horšie už byť nemôže, ale pravda je taká, že môže byť. Až teraz sa naozaj stal sirotou. Bolelo to tak veľmi, že nebol schopný racionálne myslieť. V hlave mal pocit akejsi bubliny, ktorá mu nedovolila uvažovať. Konal bez myslenia, telo sa mu hýbalo len automaticky. Jedlo mu nechutilo, schudol niekoľko kíl a každý deň chodil na miesto, kde prišiel o svojho otca. Tam mu spravil aj miesto jeho posledného odpočinku.

„Čože?“ chlapík bol šokovaný.
„Neverím vlastným očiam,“ vyhŕklo z chlapca. „Tí klamári mi povedali, že si zomrel, ešte než som sa narodil.“ Pristúpil k otcovi a objal ho tak silno, že mu robilo dosť problém, aby mu polená, ktoré ešte stále držal v ruke, nepadli na zem.
„Gin?!“ váhajúc odpovedal.
„Áno, tak mi hovorili, ale toho mena som sa vzdal, nechcem mať s nimi nič spoločné.“
Otec položil polená vedľa krbu a spýtal sa:
„S tvojou matkou nechceš mať nič spoločné?“

Uprostred poslednej vojny ninjov, keď dennodenne padali stovky a stovky bojovníkov, ktorí bránili svoju krajinu a ktorí za ňu položili život, ako jeden z mála bol aj jeden život stvorený. Bezbranné dieťa, ktoré bolo napadnuté nepriateľskými ninjami, takmer zomrelo, no niekto ešte nechcel, aby toto dieťa opustilo svet. Jeho matka také šťastie ale nemala. Otec dieťaťa bojoval vo vojne a padol v nej ešte skôr, než sa toto dieťa narodilo.

Z oblohy sa spustil hustý dážď. Anamo držala Gaaru v náručí.