Nový vek Konohy (I.) 036-037: Anamo vs kancelár, osud Piesočnej

Kde? Kde som to? Nič nevidím, nič necítim. . . nič nepočujem.
Som. . . som vôbec nažive? Pamätám si. Ja si pamätám na Gaaru a Piesočnú, na Temari,
Kankura. . . na kancelára, útok, bolesť, chuť krvi a. . . ! To čo sa mi zdá ako vzdialený sen, to čo som považovala za výplod mysle je skutočnosť? Odraz spomienok, ktoré ma priviedli sem? Ale kam?

Zrak, sluch, čuch, chuť, hmat. To všetko sa Anamo vzápätí navracalo akoby bola znovuzrodená. Túžba po poznaní a nutkanie ju prinútili otvoriť oči. V momente ako tak urobila, oslepilo ju svetlo a chvíľu trvalo, kým si naň oči zvykli. Napokon ich otvorila a pozrela sa hore, nakoľko ležala na tyrkysovej vode. Videla strop. Nádherný zlatý strop, ktorý prepúšťal biele svetlo a to osvetľovalo celú miestnosť. Bol tu pokoj a ticho. Cítila sa tu príjemne. Uvoľnená a plná energie i života. Pousmiala sa. Nevadilo jej, kde sa nachádza, toto miesto ju priam pohltilo. Zlatý strop, zlaté steny, tyrkysová voda voľne tečúca pod jej telom. Bolo to nádherné. Už tu chýbajú len rastliny a zvieratá a pripadala by si ako v raji.
„Už si hore?“ z ničoho nič ju oslovil neznámy ženský hlas. Anamo sa okamžite posadila a zovrela ruky v päste bez toho, aby si toho bola vedomá. Len pár metrov od nej stála žena v snehovo bielom rúchu s ornamentmi modrých ruží. Žena mala snehovo biele dlhé vlasy až po zadok. Jej bledú štíhlu tvár bez vrások dopĺňali výrazné tyrkysové oči, obohatené o biele obočie, štíhli malý nos, nádherné pery a ešte krajšie žiarivé zuby. Na oboch lícach mala červenou farbou vytetované tri mačacie pazúry, ktoré vyvádzali z omylu, že ide o neškodnú ženu. Bola vyššej štíhlej postavy, o čosi vyššej od Anamo. Kimono nebolo možné rozopnúť, takže išlo o jedinú časť odevu ženy. Okolo pása mala opasok na ktorom mala po oboch stranách zasunuté dve katany a jeden zvitok zelenkastej farby.
Anamo nevychádzala z údivu. Pôvab mladej ženy ju natoľko odzbrojil, že päste uvoľnila a ruky jej nečinne spadli späť do vody. Žena sa zasmiala sladkým smiechom, ktorý Anamo pripomínal bezchybný spev v kostole. Obdivovala na žene úplne všetko. Predstava anjela strážneho.
Žena podišla k Anamo, kľakla si a jej pravú ruku si vložila medzi svoje, pričom sa na ňu usmievala.
„Som rada, že si v poriadku, Anamo.“
„Odkiaľ poznáte moje meno?“ vyhŕkla zo seba.
Na to sa žena zasmiala a odpovedala jej melodickým hlasom, ktorý miestami prechádzal skôr do spevu.
„Ach, Anamo. Žijeme spolu už tak dlho a ty si ma stále nepamätáš?“ Anamo si vytrhla ruku z jej hrejivého objatia a o pár centimetrov sa od nej vzdialila.
„O. . . o čom to rozprávate?“
Žena si povzdychla „Toto bude ťažké.“ Pošeptala si pre seba a jej priateľský úsmev zmizol.
„Anamo, ja som predsa tvoj vnútorný démon.“
„P-prosím?!“
„Len sa pozri okolo seba. Kde myslíš, že sme?“ Anamo sa zmätene pozerala na ženu a po okolí. Nepáčilo sa jej, že sa s ňou žena zahráva.
Určite ma niekam odviedla z Piesočnej. Pomyslela si. Pokrútila hlavou a pozerala sa do vody, aby nemusela vidieť ženin prenikavý pohľad.

„Toto je tvoj vnútorný svet, Anamo. Je to zároveň aj môj domov. Tu žijem v tebe a prenechávam ti moju silu. To ako ma vidíš, ako ma vnímaš je len odraz tvojej mysle. I keď musím priznať, táto podoba sa mi páči.“ Nad samochválou sa pousmiala.
„Pozri, Anamo. Tak ako Bijuu prebývajú v telách nositeľov, tak aj ja, zabudnutý démon žijem v tebe. Na rozdiel od Bijuu zapečatených v pečatiach, ja som tvojou súčasťou. Ja nežijem v technike, ktorú niekto vytvoril. Ja som sa narodila spolu s tebou a. . . “ démon sa skúmavo pozrel na pána. „Ty to nechápeš, však?“ Anamo bez slova pokrútila hlavou.
„Dobre, tak inak. Vieš kto sú Jinchuuriky?“ prikývla. „A vieš ako ich démoni prebývajú v nich a požičiavajú im svoje schopnosti?“ opäť prikývla. „Rovnaké to je aj s nami, zabudnutými démonmi, Anamo. Jediný rozdiel medzi nami a nimi je ten, že my žijeme vo vás alebo ak chceš, sme vaše duše.“
Anamo sa zadívala na démona - ženu - prázdnym pohľadom, ale démon v nich videl plamienok pochopenia. Anamo si spájala jednotlivé súvislosti.
„Výborne,“ prehovoril démon. „už to začínaš chápať. A mimochodom, nemáš za čo.“ Anamin nechápavý výraz démona pobavil.
„Že som ti zachránila život. Nebyť mňa, bola by si mŕtva. Kancelárovu techniku som dokázala zoslabiť natoľko, aby ťa nezabila, ale zraneniam si sa určite nevyhla.“
Pri spomenutí kancelára sa Anamo rozšírili zreničky, do žíl jej vnikala horúčava a telo zaplavila nová energia.
„Ako sa voláš?“ opýtala sa Anamo démona, ktorý sa vďačne pousmial.
„Volám sa Yuko.“
„Veľmi ma teší, Yuko. Mrzí ma, že ťa spoznávam až tak neskoro. Prepáč mi to.“ Yuko mávla rukou.
„To je v poriadku, Anamo. Je to naše prvé stretnutie.“ Anamo k nej podišla a objala ju. V srdci pocítila novú radosť z rodiacej sa lásky. Yuko priateľské objatie opätovala s rovnakou, ak nie väčšou intenzitou. Po láskyplnej chvíľke sa odtisli.
„A teraz sa vráť, Anamo. Na tvojich pleciach leží osud celej Piesočnej.“ Pri predstave súboja s kancelárom Anamo zneistela. Miešali sa pocity pomsty, nenávisti a strachu. Yuko položila ruky na jej plecia.
„Anamo, nemusíš sa báť. Niekto ako kancelár, človek, čo uznáva len seba a svoju silu nemôže poraziť nás dve dohromady. Sľubujem ti, že keď sa tam vrátiš, budeš obdarená úplne inou silou, než akú si používala. Naše stretnutie bude mať ďaleko rozsiahlejšie následky, než teraz tušíš. On nás nezastaví.“
Miestnosť pomaly zaplavovalo ostré svetlo, ktoré ju pohlcovalo.
„Už je čas Anamo. Musíš to ukončiť.“ Anamo sa usmiala a ešte raz objala démona.
„Ďakujem ti, Yuko. Za všetko.“
„Buď silná, Anamo. Prišla tvoja chvíľa. Vyhráš.“
Svetlo ich pohltilo rovnako ako všetko ostatné a Anamo opäť stratila zrak i sluch.

Anamo pocítila ostrú bolesť, ako jej prechádza pozdĺž telom, ale na ľavej ruke a bruchu bola väčšia. Pootvorila pravé oko, nakoľko ležala na ľavom boku a nebola momentálne schopná ľavé otvoriť.
Zrak mala rozmazaný, ale vedela rozoznať tvary aj postavy. Ležala na zničenom kraji budovy Kazekageho. Asi desať metrov od nej ležalo Gaarove telo a na druhom konci strechy stál kancelár s pohľadom upreným na nebo, respektíve na ohromnú ohnivú guľu, ktorá visela niekoľko metrov nad Piesočnou udržiavaná štyrmi kancelárovými drakmi. Sálajúce teplo ohnivej techniky zapríčinilo trhanie dažďových mračien a tak na Piesočnú padalo malé množstvo kvapiek.
Anamo sa pozrela z časti na telo. Chakrový plášť Yuko bol preč a momentálne ani necítila cit v končatinách. Ešte nebola schopná sa hýbať. V mysli sa jej vynárali obrazy od doby, čo sem prišli. Gaara, väzenie, Kankurova zrada, kancelárov útok. . .
To všetko sa spolu miešalo ako zlý sen. Veľmi skutočný sen.
Pri pohľade na Gaarovo telo jej stiahlo hrdlo i žalúdok, ale už viac nevzlykala. Objavili sa síce slzy na krajíčkoch, ale nevzlykala. Jediné čo bolo útechou bol fakt, že všetci obyvatelia opustili Piesočnú len vďaka Gaarovým prívržencom. Ale aj tak, straty boli veľké.

Anamo zbystrila pozornosť. Počula, ako sa na strechu niečo blíži. Znelo to ako vietor, ale nebol to on. Čosi sem letelo. Privrela oko vo chvíli, keď ju preskočil pohybujúci sa tieň postavy, ktorý pristál dva metre od kancelára a uklonil sa mu.
„Áno, Spix?“ oslovil poddaného kancelár pokojným hlasom.
„Môj pane, sme pripravení.“ Prehovoril prízrak s úctou.
„Výborne. O chvíľu to tu skončím. Technika ešte nie je pripravená.“
„Čo mám odkázať ostatným? Yuto a Hiari sú netrpezliví.“
„To sú celý oni. Môžeš im odkázať, že už o nás vie. Pripravte sa na presun.“
„Ako rozkážete, pane.“ Spix ostal i naďalej kľačať. Kancelár si jeho
stálu prítomnosť dobre uvedomoval.
„Ešte niečo, Spix?“ prehovoril odmeranejšie.
„A čo s nimi?“ Anamo videla, ako na ňu a Gaaru prízrak ukazuje prstom.
Kancelár sa k nim pootočil a zdalo sa, že nad niečím rozmýšľa.
„Od Gaaru mám čo som potreboval a čo sa týka jej. . . bola by úžasným
subjektom na pokusy, ale žiaľ, už je mŕtva.“ Spix prikývol a jeho telo
sa zmenilo na čierny dym, z ktorého povstal. Následne vyletel do vzduchu a odišiel na juh.
Kancelár sa pozrel na ohnivú guľu, z ktorej vytryskovali ohnivé erupcie. Spojil ruky v tvare pečate KAI (uvoľniť).
„Myslím, že technika už je pripravená. Zbohom, Piesočná.“

Anamo prebleslo mysľou. Ležala dosť dlho na to, aby sa jej obnovili nervové funkcie. Bleskovo sa odrazila od strechy, zatiaľ čo telo obaľovala modrastočervená chakra pochádzajúca od Yuko. Na to sa kancelár otočil, ale Anamina ruka s pazúrmi sa mu zaryla rovno do hrude. Kancelár od prekvapenia vypúlil oči a stratil rovnováhu. Anamo zaryla doňho nechty ešte hlbšie, na čo kancelár vypľul krv.
„Ty-ty žiješ?“ Anamo zavrčala ako mačka a druhou rukou mu zamierila na hrdlo, ale. . .
ruka ostala visieť vo vzduchu len pár centimetrov od krku. Pozrela sa za seba a zavrčala ešte divokejšie. Ruku jej držalo akési lanko presiaknuté kancelárovou chakrou. Bol to samotný kancelár, kto ju držal za ruku. Anamo sa pozrela na postavu, ktorú držala v pazúroch. Nik tam nebol.
Do čerta! Pomyslela si.
„Veľmi správne, Anamo. Chytila si sa do genjutsu. Bolo to riziko, ale zdá sa, že tvoja zvláštna sila ťa nedokáže ochrániť pred genjutsu, ako to vie sila Bijuu. Pravda, aj to je diskutab. . . “ kancelárovi sa zasekli slová v hrdle, nakoľko mu ho zvieral Anamin chakrový chvost.
Kancelár sa zamračil, ale nič mu nebránilo, aby mohol používať techniky. Odhodil chakrové lanko a neuveriteľnou rýchlosťou zložil pečate.
Doton: Yomi Numa (zemný štýl: močiar podsvetia). Pomyslel si kancelár, nakoľko chakrový chvost ho stále pevne držal.
Na to sa pod Anamo vytvorila čierny močiar, ktorý ju ihneď stiahol až do pol pása dole. Aj napriek nevýhode, nepúšťalo mu hrdlo. Preto sa kancelár rozhodol pritvrdiť.
Ak mi bude hrdlo stláčať o čosi dlhšie, zabije ma. Mám len málo času. Ani chakrový obal ktorý som okolo krku vytvoril ma neochráni nadlho. Nie pri jej zvláštnej chakre. Keby som nebol presvedčený, myslel by som si, že je Jinchuuriky. Ďalšia séria pečatí.
Doton: Ganchuusou (zemný štýl: kamenné ostne).
Z močiara sa vynorilo niekoľko ostrých kameňov, ktoré mali za úlohu zasiahnuť orgány, avšak, pri náraze kameňov o démonovu chakru sa kamene roztrieštili.
Anamo sa nad tým pousmiala, ale močiar sa ju snažil pohltiť celú. Napla všetky svaly v tele a démonova chakra rozvlnila hladinu.
Ona. Ona ruší moju techniku pomocou chakry? To by stačilo! Kawarimi no jutsu (náhrada).

Prásk!
Anamo dobre vedela, čo ten zvuk znamenal. Využila toho, že mala ruky ponorené v močiari. Nahromadila v nich množstvo chakry a v správnej chvíli ju celú uvoľnila. Okolo Anamo sa vytváral tlakový vír, ktorý jej umožnil vyjsť z močiara bez najmenších problémov. Rýchlo uskočila z techniky, keď v tom ju v plnej sile zasiahla séria ohnivých gúľ a dymu.
Kancelár počkal, kým ju trafila posledná guľa. Na nič viac nečakal a vyrazil do dymu s pripravenou katanou.
„Keď teda nechceš umrieť, skúsime čo sa stane, keď prídeš o hlavu.“ V tom z dymu vyletelo päť chakrových rúk.
„Do šľaka!“ zahrešil kancelár a v zlomku sekundy si zakryl pravé oko.
Nemôžem uveriť, že ma dotlačila to použiť.
Chakrové ruky leteli s maximálnou presnosťou a nebolo možné, aby sa im vyhol všetkým.
„A si môj!“ skríkla naňho Anamo s nádejou.
„To si nemyslím.“ Zašepkal kancelár a v poslednej sekunde vďaka neuveriteľným reflexom sa dostal cez chakrové ruky a podarilo sa mu hodiť posledné tri katany mieriace na Anamine srdce, čelo a krk. Anamo otvorila ústa, v ktorých sa nahromadilo trochu chakry a vypustila z nich lúč, ktorý zmenil katanám smer.
„Hm. Ešte sme neskončili.“
„Tak sa ukáž, kancelár!“ usmial sa.
„Kuchiyose no. . . “ z ničoho nič kancelár zastal uprostred strechy so zamračeným výrazom.
Anamo to využila vo svoj prospech. Vystrela obe ruky, v ktorých sa formovala chakra do gúľ. Gule zmenili farbu na fialovú a dokonca z nich vychádzali aj blesky. Napla obe ruky a hodila gule na kancelára. Gule sa odrazili od jej rúk a mierili na cieľ s bleskami, ktoré cestou robili diery už aj tak na zničenej streche. Kancelár ostal stáť ako prikovaný. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chcel vyhnúť útoku. Jediné čo Anamo znepokojilo bol jeho chladný úsmev.

BUM!
Celá strecha sa roztriasla pod silou Anaminej techniky. Vytvárali sa v nej obrovské trhliny a behom niekoľkých chvíľ sa začala rúcať. Gaarove telo ostalo na malom dopukanom kúsku strechy, ale viac ako tri štvrtiny strechy, ba i budovy bolo nadobro preč. Anamo oslepila žiara vychádzajúca z techniky. PohĽadom jej preletel záblesk čohosi ostrého.
***
„Je koniec.“ Prehovoril kancelár s istotou. Anamo sa rozšírili zreničky a zalapala po vzduchu. Chytila sa za srdce, pričom medzi prstami mala v tele zabodnutú zlomenú čepeľ katany. Okamžite si kľakla a roztriasla sa, napokon spadla na pravý bok a snažila sa normálne dýchať, zatiaľ čo ležala pri kancelárových nohách. Chakra, ktorá ju chránila sa rozhodla zaútočiť.
„To je zbytočné.“ Chakra sa dotkla len kancelárových členkov, keď zmizla.
„Táto čepeľ je naplnená paralyzujúcou látkou. Úprimne neviem čo si zač, Anamo, ale snáď si si nemyslela, že som tento boj považoval za rovnocenný?“ usmial sa na ňu.
„Ja som zabil Temari, drahá. A popravde, bola lepšia než ty. Ty sa akurát hráš na veľké dievča, ale o svete nemáš ani potuchy. Všade vidíš len Gaaru a seba. Nič sa vás nedotkne, nič vás nezlomí. A teraz sa pozri, ako ste dopadli.“
„Prisahám. . . že ťa. . . dostanem.“ Dostala zo seba. „Ja zosilniem a po. . . potom. . . “
„To samozrejme skúsiť môžeš.“ Dodal kancelár a spojil ruky do Kai.
„Kai.“
Ohnivý draci na oblohe zmizli a guľa naposledy vypustila ohnivú erupciu. Anamo bola ochromená. Nemohla urobiť ani jediný pohyb. Padajúcu ohnivú guľu, ktorá dokáže zničiť celú Piesočnú nemohla nijako zastaviť. Kancelár stál pri nej a obdivoval svoje dielo.
„Toto je koniec, Anamo. Úplný koniec.“
Nerada to pripúšťala, ale s kancelárovými slovami súhlasila. Už sa nedalo urobiť nič pre záchranu.
Gaara, odpusť mi. . .

Koniec 36.-37. časti