Nový vek Konohy (I.) 044-045: Sasuke a Zetsu, part 1

„Nie!“ skríkla Niky a hodila o stenu tanier s jedlom, ktorý sa rozbil na tisíc malých kúskov, ktoré sa rozsypali po celej dlážke v kuchyni. Červená omáčka tiekla medzi škárami červenohnedej dlažby a sledovala, ako pomaly tečie k nej. Predstavy na nového člena tímu ju prenasledovali už od doby čo opustila Tsunadinu pracovňu. Pevne zovrela päste a snažila sa primerane dýchať, zatiaľ čo sa jej podlomili kolená a sadla si na stoličku. Z očí jej tiekli priam slzy hnevu.
„Ja to s ním nevydržím.“ Zašeptala a tresla päsťou o stôl.
Pocítila mierne zakolísanie aj napriek tomu, že sedela na stoličke. Ten pocit ju pohltil behom niekoľkých sekúnd. Pokúsila sa otvoriť oči, ale nešlo to. Pokúsila sa správne nadýchnuť, ale vzduch jej v hrdle len pískal. V hlave pocítila ostrú bolesť, ale nijaké pocity strachu alebo zúfalstva. Nič...
Niky počula šepot. Áno... šepot. Niekoľko hlasov sa rozprávalo blízko nej. Zachrípnuté tiché hlasy, ktoré nepatrili človeku.
Opatrne pootvorila obe oči, keď v tom jej do nich udrelo ohromné teplo. Rozfúkal sa vzduch taký horúci, až ju pálil na tvári. Teraz cítila tú ostrú bolesť na tele, ako keby sa jej telo pieklo za živa. Keď rozpálený vzduch vdýchla do pľúc, myslela si, že na mieste umrie. Mala pocit, že sa telo rozkladá zvnútra. V živote nič podobné necítila a keď zadržala dych, bolo to ešte horšie. Chvíľu tak sedela v nádeji, že sa to všetko skončí. Ale nič sa nekončilo. Pľúca ju aj naďalej pálili, oheň sa jej preniesol do žíl a každú sekundu cítila, ako jej srdce pumpuje nový oheň. Jediné čo zmizlo, bola bolesť na tvári a pokožke.

„Nie.“ Ozvala sa s prosbou v hlase. „prosím... znovu nie!“ vykríkla ako malé dieťa, ktoré uvidelo novú hračku, po ktorej strašne túži.
Potriasla hlavou. Aspoň si to myslela. V hrdle jej navrela pálivá hrča, ktorá jej znemožňovala rozprávať či sa poriadne nadýchnuť. Zo všetkých síl napla svaly na krku a nasilu preglgla.
Tentoraz otvorila oči, ako to viečka dovolili a porozhliadla sa okolo seba s pohľadom, že okolie je len nočnou morou. Len snom. Všade kam sa pozrela videla spálenú čiernu zem, v ktorej puklinách tiekla láva. Obhorené lesy na uhol a veľká čierna klietka pred ňou. V klietke stál akýsi chlap čiernej pokožky, s červenými očami bez zreničiek, tyrkysovými žilami, ktoré vystúpili akoby z pokožky, čierny plášť a klobúk, ktoré horeli výdatným červeným plameňom.
Démon sa na Niky škeril a sledoval ju so záujmom i pobavením.
„Vitaj,“ Oslovil ju vyškierajúci sa démon chladným hlasom, ktorý znel ako šepot. „v mojom svete.“ Dodal a olizol si spodnú peru ohnivým jazykom.
„Čo ťa ku mne priviedlo, Niky? Čo po mne chceš? Chceš mi dať snáď slobodu?“ a podišiel bližšie a uchopil klietku, z ktorej vytŕčali orlie pazúry.
„D-dnes nie.“ Odpovedala mu, snažiac sa vyzerať rozhodne. Démon vystrel pazúr a zasyčal na ňu.
„Mňa neoklameš. Cítim z teba strach a nenávisť. Vôbec si sa nezmenila.“ Démon zatvoril oči a nasal do nozdier vzduch. Keď oči o chvíľu otvoril, zatváril sa tajomne.
„Aha.“ Prehovoril s tónom v hlase, ako keby vedel, čo Niky tak naštvalo. „Takže on je ten dôvod.“ Zasyčal.
Niky vytreštila oči a prehodila si ruky cez prsia. Démon sa nad tou pózou rozosmial.
„Kto by to bol do teba povedal, Niky! Že sa práve on stane strojcom tvojho utrpenia.“ Démon sa jej smial do tváre ako pri výbornom vtipe, priam mu tiekli sliny z úst.
Niky na čele navrela od hnevu žila a ruky sa jej rozochveli.
„Prestaň s tým.“ Precedila medzi zuby a chladne sa pozrela na démona. Ten jej pohľad oplatil a poklopal po klietke.
„Takže...“
„Nech ťa to ani nenapadne!“ skríkla po ňom. „Neopováž sa vysloviť o meno!“
„Ale... ale.“ Pootočil démon hlavu, čím Niky videl z ostrého uhla.
„Budeš s ním v tíme a nechceš počuť jeho meno? Čo potom urobíš, keď s ním budeš nebodaj niekde sama?“ podpichol ju démon s posmešným výrazom. Niky sklonila hlavu.
„To sa nikdy nestane.“
„Há? Nechápem ťa.“ Pozrela naňho stále chladne, ale to démonovi nijako neprekážalo.
„Čo ti na ňom vlastne vadí? Je predsa jedno, ako sa správal predtým, nie? Zmenil sa.“
„To je mi jedno.“
„Tak potom?“ nabádal ju k odpovedi.
„To nie je tvoja vec.“ Odbila ho, na čo sa ozval prenikavý škrekot. Bol to démonov piskľavý smiech, ktorý sa priam držal za svalnaté brucho, keď si odhrnul plášť.
„Čomu sa teraz smeješ?!“ vykríkla a telom jej priam triasol hnev.
Démon náhle zmĺkol, postavil sa a oprel o klietku.
„Konohamaru.“ Prehovoril a usmial sa. Niky priam prešiel po chrbte mráz.
„Sarutobi Konohamaru. Tak sa predsa volá člen tímu, nie?“

Niky si zahryzla do spodnej pery a na poranenom mieste sa objavili kvapky krvi. Zaplavilo ju množstvo pocitov od hnevu, nenávisti, túžbe po násilí, až k myšlienkam k násiliu.
Uvoľnila rukoväte oboch katán, roztiahla ruky kúsok od tela a utekala ku klietke s démonom, s jasným cieľom. Na to démon rozpažil ruky a čakal.
Katany sa zabodli do démonovho tela, ktorý ani nežmurkol. Niky mu ich zaryla do tela až pokiaľ jej to klietka dovolila. Katany priam vyšli z jeho tela.
Niky hlasno dýchala a ruky sa jej ešte triasli od hnevu. Vždy mala pocit, že život dokáže ovládnuť, že už nikdy nedovolí, aby sa niečo vymklo z rúk. Od doby čo prišla o rodičov a museli s Anamo žiť na vlastnú päsť, už vtedy si dala ten sľub. Ale nič z toho sa nevyvíja podľa jej predstáv. Nič sa nedeje podľa očakávaní.
V tom pocítila horúcu ruku, ako sa dotýka jej lakťa. Démon sa na ňu i naďalej vyškieral a zabodnuté katany v tele si nijako nevšímal.
„Veď vieš, že ma nemôžeš zabiť.“ Povedal jej so samoľúbosťou a arogantnosťou. Niky sa ešte viac začervenala a snažila sa mu vraziť katany ešte hlbšie, ale tie už boli na doraz.
„Prečo?“ dostala zo seba aj napriek nepravidelnému dýchaniu. Démonov úsmev zmizol a zatváril sa chladne.
„Ty to stále nechápeš, však?“ opýtal sa jej, aj keď odpoveď vopred poznal. Niky len pokrútila hlavou.
„Si taká tvrdohlavá. Prečo sa všetko snažíš mať pod kontrolou? Prečo musíš všetko riešiť s horúcou hlavou?“
„Musím ti na to naozaj odpovedať?!“ skríkla naňho a z očí jej sršal hnev a nenávisť.
„Nie... to naozaj nemusíš.“ Napokon démon lúskol prstami a Niky ovial horúci vzduch. Katany v jej rukách zmizli. Mala ich opäť za opaskom a démon stál opretý o klietku, akoby sa nič nestalo.
„Už by si mala ísť.“ Dodal a obrátil sa jej chrbtom. Nechcel jej venovať už ani jediný pohľad. To Niky prekážalo. Taká namyslenosť.
„Hm... fajn!“ a otočila sa aj ona.
„Ešte jednu vec.“ Zastala a démon pokračoval. „Nikdy nie je neskoro na priznanie si chýb a napraviť ich. Ak budeš i naďalej taká horlivá, stratíš úplne všetko, Niky. Bude z teba to, čo si nikdy nechcela. Odpusti si a povznes sa cez to. Nič z toho už nenapravíš. Nechaj minulosť navždy pochovanú v spomienkach a nevracaj sa k ním.“
Niky sa pootočila, aby matne videla na postavu v klietke, ale bez slova odišla. Plamenný svet sa vytrácal pred očami, až sa napokon ocitla v posteli a unavenými očami sa pozrela na rozvidnievajúcu sa oblohu. Otrávene sa pozrela na hodiny, ktoré ukazovali pár minút po piatej hodine ráno. Hlasno si zívla, prevalila sa na druhý bok a zaspala.
***

„HÓ?! To je krásne!“ vykríkol mužský hlas ukazujúci na modré plamenné gule, ako rotujú v bielej miestnosti nad stolom.
Goradu bol z Krvavých najmenší a ani jeho telesné proporcie neboli jeho silnou stránkou. Bol to malý chlapec, tínedžer s krátkymi hnedými vlasmi a fialkastými očami. Pokožku mal bledú od nedostatku vitamínu D a ani pri sebe nenosil žiadne zbrane. Jeho pleca sa chytila obrovská ruka. Taká veľká, že priam zakryla polku jeho hrude. Yuto nazrel do miestnosti a nasal podzemný vzduch.
„Hnus!“ zvolal hrubým hlasom a nechal, aby popri ňom prešli ostatní členovia, ktorí sa už usádzali pri stole.
„Aj tebe prajem dobré ráno.“ Skonštatovala Kurenai, prešla popri obrovi a sadla si za vrch stola hneď pri Spixovi. Všetci členovia sa otočili ku dverám a čakali, kedy pustí Goraduho a obaja si prisadnú.
„Len aby ste sa...“ nedokončil vetu a pustil Goraduho. Ten si chytil miesto, kde ho Yuto držal, nakoľko ho začínalo bolieť. Škaredo sa naňho pozrel a sadol si k žltovlasému dievčaťu s kapucňou na hlave. Volala sa Kyara.
„Je Yuto stále tak zle naladený?“ opýtala sa Kurenai. Spix sa k nej priklonil a šeptavým chladným hlasom, na ktorý si Kurenai nevedela zvyknúť, odpovedal.
„On je ten typ chlapa, ktorý verí len v boj. Ak sa nebojuje, život nemá zmysel.“
„Tak to veľmi rada počujem.“ Dodala Kurenai a usmiala sa. Spix sa na ňu nechápavo pozeral. Kurenai naňho žmurkla a odkašľala si.
„Všetkým vám prajem príjemné ráno.“ Začala. „som rada, že sme sa tu dnes zišli.“ Jedenásť párov očí sa na ňu dívalo a čakalo. Boli to pohľady radostné, chladné a nezaujímavé.
„Každý člen vnímal Kurenai inak a nie všetci ju rešpektovali.
„Ako viete, kancelár vás sem poslal, aby ste mi pomohli. Som rada, že ste tu, nakoľko potrebujem vaše služby.“ V miestnosti sa ozval ženský hlas, ktorý patril Yoru, žene s ružovými vlasmi, tvárou pripomínajúcu Sakuru.
„A čo je také vážne, aby ste potrebovali našu pomoc, Kurenai?“ Všetky pohľady okrem Kyari sledovali Kurenai s väčším záujmom. Najmä Yuto, ktorý netrpezlivo udieral dlaňou po stole, avšak zvuk, ktorý pri tom vydával, bol nesmierne hlasný. Ako lavína pohlcujúca mesto. Ako vlny zaplavujúce pláž.
Kurenai sa záujem Krvavých veľmi pozdával a preto im odpovedala s vážnosťou.
„Akatsuki.“ Pohľady Krvavých sa v tom okamihu stali jednotné. Akoby všetkých členov zasiahol elektrický prúd. Boli prekvapení, zamyslení a podozrievavé.
„Kurenai.“ Oslovil ju Spix. „Naozaj nechápem, kam týmto mierite.“
„Poviem to úplne jednoducho. V Konohe máme Akatsuki špeha Zetsuho. Nepochybujem, že aj v týchto momentoch sleduje dianie v Konohe a pripravuje ohavné plány. Môj plán je prostý.“ A pozrela sa pritom na Yuta, ktorému sa priam rozžiarili oči. Kurenai už dlho nevidela pohľad čírej radosti nad vyplnením zbožného želania.
„Je nutné Zetsuho chytiť živého a priniesť ho ku mne. Má tu niekto z vás skúsenosti so získavaním informácií?“
Krvaví sa pozreli na maličké dievčatko s tvárou ako anjelik. Bola taká nádherná, že Kurenai jej krása priam uchvátila. V živote nevidela nič také nádherné, ako tvár tohto anjelika. V tú chvíľu kancelára znenávidela.
„Ako len mohol také malé dievčatko prinútiť, aby sa pridala ku Krvavým?“ pomyslela si.
„Tatsu!“ ozval sa hrozivý sykot vychádzajúci zo Spixových úst. Dievčatko sa naňho vyplašene pozrelo. Spix ju prebodával zlovestnými očami. Kurenai sa na prízrak zamračila a mala sto chutí mu jednu vraziť. Kričať na malé dievčatko bolo nepriatelné! Spix cítil ten pohľad, ale pozornosť venoval len dievčatku, ktorá si oduto prekrížila ruky cez hruď a obrátila pohľad.
„Nedopraješ mi nijakú zábavu.“ Prehovorila sladkým hlasom.
„Okamžite ju pusti.“ Výhražne na ňu zasipel.
„A čo ak nie?“ odpovedalo mu dievčatko bez štipky strachu. Na to Spixovo miesto bolo prázdne a v miestnosti sa ozval hlasný krik dieťaťa. Kurenai so šokom sledovala, ako Spix šedou hnisavou rukou zviera Tatsuin krk a neustále pridával čoraz viac síl. To už Kurenai nemohla vydržať. Prudko sa postavila zo stoličky, ktorá buchla o zem a vykríkla.
„Nechaj ju!“ Spix sa na ňu pozrel bez väčšieho záujmu. Kurenaine slová nebral ako vyhrážku, ktorou mali byť. Ozvalo sa nepríjemné prasknutie. Kurenai vytreštila oči a sledovala, ako malé telíčko ovisá v ohavnej ruke.
„Čo si to urobil?!“ vykríkla naňho s neskrývanou nenávisťou.

„Kurenai?“ oslovil ju Spixov hlas. Otvorila oči a pozrela naňho s lesklými očami. Ruky sa jej triasli na stole a mala zrýchlený dych. Nechápala čo sa stalo. Pozrela sa po Krvavých, ale to milé dievčatko tam už viac nevidela. Sedelo tam len deväť dospelých postáv z čoho sa dve tvárili náramne pobavene.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa so zachrípnutým hlasom. Spix sa jej pozrel hlboko do očí.
„Aha.“ Skonštatoval a pozrel sa na schúlenú ženu so závojom. Obrysy jej tváre boli vidieť len minimálne.
„Povedala si, že to neurobíš, Tatsu. Čo si jej ukázala?“ Tatsu sa zasmiala tým sladkým hlasom, ktorý Kurenai tak počaril a hneď sa jej vybavila detská tvárička.
„...No, to je už jedno.“ Dodal Spix. „sľúb, že to už viac neurobíš.“ Tatsu sa vytočila na stoličke.
„No dobre.“ Odfrkla. „Prepáčte mi, Kurenai. Už to viac neurobím.“
„Ďakujem.“ Odpovedala. „viete čo po vás chcem. Môžete ísť.“
„A-ale, Kurenai...“
„Choďte.“ Hlesla a sklonil zrak k stolu. Ozvalo sa zakvílenie desiatich stoličiek a všetci Krvaví opustili miestnosť.
„Asi som to prehnala.“ Škodoradostne prehovorila Tatsu tak, aby ju Kurenai počula. Tá len dúfala, že im nepovedala nijakú hlúposť, ktorú by neskôr oľutovala. Ale to nebolo to hlavné, čo ju trápilo. Mrzelo ju, že sa nechala nachytať na genjutsu techniku, ale oveľa viac ľutovala, že ten malý anjelik bol len výplod jej fantázie.
„Kiež by to nikdy nebol sen.“ Zašeptala a sledovala, ako sa biela slza rozprskla na stole.
***

Zetsu sa vynoril z kôry stromu, odkiaľ mal dokonalý výhľad na Nikyn dom. Pozoroval, ako ticho spí schúlená v klbku a občas jej šklblo nohou. Prvé lúče slnka sa odrazili od jeho bledej pokožky. Teplo, ktoré mali lúče priniesť nepocítil, nakoľko vial chladný vietor. Usmial sa od ucha k uchu a vystrel ruku.
„Už je čas, Niky.“ Končeky Zetsuho prstov sa začervenali a objavili sa na nich znaky pečatí.
Vzduchom čosi preletelo. Bolo to žiarivé, ostré a veľmi rýchle. Také rýchle, až mal Zetsu pocit, že sa mu to len zazdalo.
Dvakrát zažmurkal a sledoval, ako sa pred ním objavila postava s rukou obalenou v bleskoch a zozadu vyťahujúc kusanagi.
„T-ty si...“ prehovoril Zetsu s prekvapením. Následne sa objavil biely záblesk a Zetsu pocítil, ako ho ovial mrazivý vzduch, aký nikdy v živote necítil. Z ničoho nič ležal na zasneženej zemi na rozľahlej lúke a do toho i naďalej padal sneh. Objavila sa fialová žiara, ktorá sa zhmotnila a schmatla Zetsuho ako handrovú bábku. Zaskočený sledoval, ako k nemu kráča muž, s čiernymi dlhšími vlasmi, s vytaseným kusanagi v pravej ruke a zodvihnutou ľavou rukou k oblohe, na ktorej sa preháňali blesky. Zetsu neveril vlastným očiam. Pozeral sa do chladných očí muža s veľmi temnou chakrou.
„Uchiha... Sasuke.“ Dodal a naklonil hlavu na pravú stranu, pričom sa vyškieral. Ale Sasuke sa netváril radostne ani najmenej. Práve naopak. V jeho očiach bola samotná temnota a túžba po krvi.
Koniec 44.-45. časti, part 1

Poznámky: 

Názov budúceho dielu

Nový vek Konohy (I.) 044-045: Sasuke a Zetsu, part 2
Tento dvojdiel sa skladá z dvoch partov

Zhrnutie dielu

Niky sa stretla so svojim démonom, no zdá sa, že veľký priatelia z nich nie sú.
Meno člena špeciálneho tímu je odhalené!
Krvaví predvádzajú nové schopnosti, Kurenai vydáva nové rozkazy!
Uchiha Sasuke sa zdá byť úplne iným mužom, akým bol kedysi. Tak sa zdá, že bariéra, ktorá mala Sasukeho kontrolovať sa vymkla z pod kontroly. Alebo vôbec existovala? Čo všetko má Sasuke v pláne?
Ďalšie prekvapivé informácie a zvraty sa dozviete v druhej časti tohto dvojdielu . Dnes bez spoilerov.