Bezmenná temnota - Samota (1. časť)

Uprostred poslednej vojny ninjov, keď dennodenne padali stovky a stovky bojovníkov, ktorí bránili svoju krajinu a ktorí za ňu položili život, ako jeden z mála bol aj jeden život stvorený. Bezbranné dieťa, ktoré bolo napadnuté nepriateľskými ninjami, takmer zomrelo, no niekto ešte nechcel, aby toto dieťa opustilo svet. Jeho matka také šťastie ale nemala. Otec dieťaťa bojoval vo vojne a padol v nej ešte skôr, než sa toto dieťa narodilo.
Prešlo niekoľko rokov a vojna skončila. Dieťaťa sa zatiaľ ujali blízki priatelia jeho rodičov, no nedokázali mu nahradiť rodinu. Mali aj vlastné deti, a aj keď sa deti všemožne snažili, dieťa sa nechcelo spriateliť. Nenávidelo všetkých, všetkých obviňovalo a stalo sa samotárom. Pamätá sa, že mu jeho opatrovníci dali nejaké meno, no aj to odmietol. Nepotreboval meno. Potĺkal sa zdevastovanou krajinou a premýšľal, čo bude ďalej. Narodil sa sám, zomrie aj sám? Bol hladný, no nechcel sa už vrátiť k ľuďom, ktorí ho vychovávali. Rozhodol sa, že zostane sám a že prežije.
Kráčal okolo potoka, keď tam zazrel plávať niekoľko rýb. Prúd bol pomalý a voda nemala ani pol metra, preto vstúpil do rieky a po vyše hodine sa mu podarilo uloviť prvú rybu. Bola surová a nechutila mu, ale nechcel si sťažovať. Potom si ešte ulovil niekoľko rýb do zásob a pokračoval ďalej v ceste. Nevedel kam ide, nemal žiadny cieľ, len sa tak potĺkal krajinou a neustále premýšľal. Počas lovu rýb si všimol, že je v ňom akási chuť zosilnieť, byť silnejší. Musí to byť úžasné, patriť medzi najsilnejších pomyslel si. Prečo teda nezosilnieť? Ešte v ten istý deň začal trénovať. Robil kliky, drepy, posilňoval s odlomenými konárami, ktoré boli prinajmenšom dvakrát dlhšie ako on sám, bežal na dlhé trate, preskakoval prekážky. Každým cvikom si pripadal silnejší. Áno, toto je správne, najlepší spôsob, ako zosilnieť opakoval si celý čas. Každým dňom zvyšoval náročnosť, postupne už nezostalo len pri lovení slabých rýb a zašiel ďalej. Začal loviť divú zver. Jeho takýmto prvým úlovkom bol divý zajac. Počas tréningu sa mu náhodou podarilo spraviť oheň, keď hodil jeden kameň o druhý, čo vytvorilo iskru a tá sa chytila o trávu. Keby v tom istom momente aj nezafúkal silný vietor, zrejme by zapríčinil požiar a upozornil tým na seba ľudí žijúcich niekoľko kilometrov odtiaľ. To mu ale nevadilo, pretože sa v tom momente naučil veľmi užitočnú vec. Mäso opekané na ohni bolo oveľa lepšie, než to surové. Jeho úlovky sa postupne hromadili a keďže neustále rástol, raz si spravil z kožušín diviakov oblečenie. Zapáchalo, ale nemal na výber, blížila sa zima a oblečenie, v ktorom bol odkedy opustil svoju náhradnú rodinu mu bolo malé a neposkytovalo mu ani požadované teplo.
Jedného dňa sa takto zobudil do zasneženého rána. Krajina prikrytá bielou prikrývkou bola síce krásna, ale zvieratá sa ukryli do brlohov a dali sa do zimného spánku. Nemohol nájsť potravu, živoril niekoľko dní, až sa jedného dňa od hladu zrútil.
Otvoril oči, myslel si, že je po všetkom, no zároveň nechápal, kde je. Bolo mu teplo, to pocítil ako prvé. Niekde počul praskať oheň. Kde to som? spytoval sa sám seba. Pohľad sa mu postupne zaostril a zistil, že hladí na strop akejsi chalupy. Žijem! preblesklo mu hlavou. Bol bezvládny, nevládal ani pohnúť prstom, no zároveň bol šťastný. Žil. Nechápal ako je to možné, ale žije. Niekto mu musel pomôcť, ale kto? Poobzeral sa po miestnosti, no nikoho nevidel. Na stole uvidel misku z ktorej stúpala para. Podišiel k nej. Vedľa misky bola položená lyžica. V miske bola teplá polievka. Neváhal a akoby ani pred chvíľou takmer nebol schopný pohybu, polievku behom mihnutia oka zjedol. Po tej mäsitej strave za posledných pár mesiacov mu polievka padla vhod. Položil lyžicu na stôl a až teraz si uvedomil, že ruky má oviazané obväzmi. Samozrejme, veď ich mal poškriabané od súbojov s divou zverou, no na tú štípajúcu bolesť od škrabancov už bol zvyknutý, a tak ju ani nevnímal.
Pomalé vŕzganie dverí mu naznačilo, že niekto vstúpil do chalupy. Neuvedomujúc si, že vyzerá smiešne, schmatol lyžicu s tým, že sa s ňou bude brániť. To bolo však zbytočné. Hľadel na neho sympatický chlapík, ktorý nemohol mať viac ako tridsať rokov. V rukách držal nasekané polená. So širokým úsmevom sa mu prihovoril:
„Takže už si hore, to som rád, spal si už niekoľko dní, začínal som sa báť, že si upadol do kómy. Pozerám, že si mi aj zjedol polievku, nuž čo, moja chyba, mal som ju najprv zjesť, než som išiel po to drevo. Ale s tým si nič nerob, je jej ešte niečo vyše pol hrnca, kľudne si môžeš dať ešte ďalšiu porciu,“ zasmial sa tento sympaťák.
Chlapec nemo hľadel na jeho záchrancu. To snáď nie je pravda, veď túto tvár pozná! Nedávalo mu to zmysel. Mnoho nocí preplakal, keď hľadel na fotku svojich mŕtvych rodičov a prial si, aby žili. Niet pochýb, táto tvár...
„Otec!“