Bezmenná temnota - Sklamanie (2. časť)

„Čože?“ chlapík bol šokovaný.
„Neverím vlastným očiam,“ vyhŕklo z chlapca. „Tí klamári mi povedali, že si zomrel, ešte než som sa narodil.“ Pristúpil k otcovi a objal ho tak silno, že mu robilo dosť problém, aby mu polená, ktoré ešte stále držal v ruke, nepadli na zem.
„Gin?!“ váhajúc odpovedal.
„Áno, tak mi hovorili, ale toho mena som sa vzdal, nechcem mať s nimi nič spoločné.“
Otec položil polená vedľa krbu a spýtal sa:
„S tvojou matkou nechceš mať nič spoločné?“
„Ako to, s matkou? To meno mi dali tí klamári, mamu som nikdy nevidel.“
„Čo sa s ňou stalo?! To snáď...“ otcovi to došlo. Jeho milovaná bola mŕtva, inak to nemôže byť. Sklesnutý si sadol za stôl a chvíľu len tak hľadel do prázdna. Čo je toto za svet, keď zabijú matku malého dieťaťa? Nebola iná možnosť, než len tá, že bola zabitá. Bola vojna, ľudia vtedy neumierali na nemoc, len cudzou rukou.
„Tvoje meno ti dala tvoja matka. Nikto iný,“ vysvetľoval. „Bola už v šiestom mesiaci, keď ma zrazu povolali do armády. Nejaký šialenec vyhlásil všetkým krajinám vojnu. Skôr než som odišiel, rozhodli sme sa ešte spolu s tvojou matkou na tvojom mene. Dlho sme sa nevedeli dohodnúť až ma napadlo to, čo teraz máš. Potom som odišiel. Bola to hrozná vojna,“ otcovi začali po tvári stekať slzy. Gin na neho hľadel a cítil súcit. „mnoho priateľov v nej padlo a žiaľ niekto vzal život aj tvojej matke.“ Rozplakal sa. Gin ho chcel nejako utešiť, no nevedel ako. Zahľadel sa do kozubu a myslel na svoju matku.
Na druhý deň opäť usmievavý otec poznamenal:
„Nemohol som si nevšimnúť, že si celkom vyšportovaný. Nechcel by si sa naučiť nejaké ninjutsu?“
„Nin-čo?“ nechápal Gin.
„Ninjutsu, samozrejme,“ zopakoval otec. „Techniky ninjov. Samozrejme z teba nemôžem spraviť prvotriedneho ninju, ale zosilnieš a budeš sa vedieť brániť omnoho silnejším súperom.“
Na Gina ani tak nezapôsobilo to slovo ninjutsu ako skôr slovo silnejší. To je to, čo chce. Patriť medzi najsilnejších. Úsmev na jeho perách prezradil jeho otcovi, že sa mu tento nápad pozdáva. Otec začal vysvetľovať. Hovoril toho veľa a Gin usúdil, že rozprávanie mu teda ide. No nerozumel celkom slovám ako chakra, taijutsu, genjutsu, ninpou, kunai, shuriken, a tak sa pri každom z týchto slov otec musel pozastaviť a vysvetliť o čo ide. Prešlo pár dní a Gin preukázal veľký talent na používanie kunai-a, hádzanie shurikenov a používanie iných zbraní. Otec bol na neho hrdý a postupne ho učil ďalšie techniky ako Kawarimi no jutsu, Bushin no jutsu až mu jedného dňa povedal čosi o živloch. Gin bol veľmi talentovaný a preukázalo sa, že má vrodený veterný živel. Vtedy si spomenul na moment, keď len vďaka vetru nespôsobil požiar. Žeby sa už vtedy prejavila jeho schopnosť? Nie, to nie... alebo žeby predsa? Nemyslel na to, a opäť sa začal plne venovať tréningu.
Prišla jar, sneh sa postupne roztápal a lesný život opäť začal žiť. Zvieratá vyliezli z brlohov po zimnom spánku a otec mu navrhol, aby s ním išiel na lov. Darilo sa im a spolu s niekoľkými divými zvermi doniesli aj bylinky a huby.
Takto to pokračovalo, dni sa míňali a raz pri rozhovore Gina s otcom len tak napadla jedna otázka, ktorú sa chcel už dávnejšie spýtať:
„Prečo si sa nevrátil späť, keď vojna skončila. Tí by sa teda tvárili, keby ťa zbadali,“ posmešne poznamenal a predstavil si šokované tváre ľudí, ktorí ho vychovávali.
„Nechcem o tom hovoriť!“ hrubo odsekol otec. Takéhoto ho ešte Gin nevidel. Vždy bol usmievavý, nikdy okrem toho dňa, keď sa rozplakal kvôli smrti jeho matky, ho nevidel iného, než so širokým úsmevom, ale teraz sa tváril tak, že keby sa Gin pokúšal ešte čo i len trochu viac vyzvedať, otec by ho udrel. Viac sa na to nepýtal a ani na to nemyslel. Bol rád, že žije so svojim otcom a že sa včera naučil prvú veternú techniku Fuuton: Reppushou (Živel Vietor: Vzdušný vír).
Na druhý deň mu otec povedal, že je možné mať predpoklad aj na druhý živel a že jedného dňa aj Gin zistí, aký je jeho druhý živel. Gina táto skutočnosť neskutočne povzbudila a celé dni nepremýšľal o ničom inom, než o tom, aký by mohol byť jeho druhý živel. Raiton! Nie, katon! Áno, presne! Katon spoločne s Fuutonom, to bude neuveriteľná konbinácia! bol Gin celý bez seba, no napriek tomu stále nezistil, aký je jeho druhý živel. Zmieril sa s tým, že teraz sa to naozaj ešte nedozvie, ale jedného dňa určite na to príde a viac sa tým už nezaťažoval. Teraz sa učil skonbinovať používanie Fuutonu spoločne s jeho obľúbenou zbraňou – katanou. Vždy ju nosil so sebou na chrbte a pyšne s ňou kráčal, ako s nejakým pokladom. O pár dní sa mu to podarilo. Švihol katanou a vzdušný vír zničil kameň, na ktorý Gin tento útok poslal.
„Videl si to?! To bolo úžasné,“ radoval sa Gin a otec s úsmevom prikyvoval.
„To veru bolo! Keď budeš ešte viac trénovať, podarí sa ti ten vzdušný vír natoľko zúžiť, že ním ten kameň rozpolíš na dve polovice,“ vysvetľoval otec. „Ale moc to nepreháňaj, lebo tu za chvíľu nebudú žiadne kamene,“ rozosmial sa otec a aj Gin a spolu sa váľali na zemi od smiechu.
A mal pravdu. Onedlho to bola Ginova vrcholná technika a nič pred ňou nemalo šancu.
Bol ďalší deň a ako obvykle opäť išiel Gin spolu s otcom na lov. Boli zohraná dvojica a vždy im to išlo veľmi dobre. No posledný lov im nevyšiel. Agresívna medvedica zozadu zaútočila na otca, keď boli obaja nepozorní a spôsobila mu veľmi hlbokú ranu. Keď si to Gin všimol, okamžite na medvedicu poslal katanou vzdušný vír a rozťal jej lebku, no už bolo neskoro. Pribehol ku chrčiacemu otcovi, ktorý mal celú tvár zakrvavenú a vykašliaval ďalšiu krv. Napriek tomu bojoval o posledné sekundy života a povedal:
„Gin... Odpoviem ti na...“ prerušovane hovoril, lebo vykašliaval ďalšiu krv. „... na tvoju vtedajšiu otázku. Ne... nevrátil som sa preto, pretože... som utiekol z bojiska. Bál som sa... bál som sa smrti, a tak... som zbabelo utiekol. Odpusť... som zbabelec, ale ty, ty... syn môj si silný. Som na teba... hrdý,“ chcel zdvihnúť ruku, že potľapká svojmu synovi po ramene, ale už bolo neskoro. Skonal. Gin na svojho mŕtveho otca nechápavo hľadel, pre slzy ho ani poriadne nevidel. Potom zdvihol hlavu a na celé okolie zakričal:
„NIEEEEEEEEEEEEEEE!!!“