„Takže sme tu. Znova.“ Ozval sa zas Keita, ale pokojnejšie.
„Musíme sa odtiaľto dostať.“ Povedal ten tučný.
„Ale najprv nájdeme portál, ktorým prejdeme tak ako pred troma rokmi.“ Povedala Sora, „A to čo najskôr.“
Zobrala chlapca a skočila s ním dolu. Šunka a Keita ju nasledovali. Keď dopadli položila chlapca na zem.
„Máš plán?“ spýtal sa Keita Sory.
„Jasnačka, že mám,“ Povedala a vykročila pomedzi stany.

Stroj začal hučať a dievčatá trochu ustúpili. Až teraz si uvedomili, že keby niekto prišiel, určite by to počul a prišiel sem. Nasucho preglgli a vydýchli si, keď stroj stíchol a iba vo vnútri žiaril. Najprv iba na žlto, no potom sa k nej pridali farby ako tmavomodrá, zelená, červená, fialová. A všetky sa zmiešali až ich to oslepilo. Rukou si clonili oči a čakali až si zvyknú na ostrú intenzitu svetla, ktorá nahradila žiarovku, ktorá medzitým praskla od náporu energie.
„Funguje to,“ povedala takmer nečuje Tory, „ono to funguje,“ zvolala oveľa nadšenejšie.
„Hádam tam nechceš ísť?“ spýtala prestrašene Mira a pozrela sa na kamarátku, ktorá pokrútila hlavou.
„Nie. Ja chcem, aby prišli oni sem,“ a pohla sa smerom k portálu, aj keď nevedela, ako ich má privolať, ale niečo skúsiť musí. Čo ak tam zakričí, že potrebujú pomoc, lebo niekto napadol Konohu a oni pribehnú. To by určite nebol nápad na zahodenie.
No zrazu začali farby rotovať a krútiť sa. Stále rýchlejšie a rýchlejšie. Aj vzduch okolo nich sa začal pohybovať až im okolo tvárí lietali vlasy ako bláznivé a plášťami im plieskalo. Kryli si tváre, ani nevedeli pred čím. Možno pred niečím neznámym, čo by im mohlo azda ublížiť. Z portálu vyšla vlna vzduchu, ktorá ich odhodila dozadu až spadli na chrbát a zasykali od prudkého prívalu bolesti. Potom všetko zhaslo a stroj ešte nakoniec zahučal.
Ticho a tma.
To jediné vnímali.

Mira cestuje s Atsushim a spolu hľadajú jeho Nasledovníka. Jeden večer nie je Atsushimu najlepšie a neskôr zisťujú, že Tsunade má problémy. No keď prídu do Konohy, všetko je v najlepšom poriadku. Tak prečo Atsushiho hľadačský inštinkt hovorí niečo iné?
Ako tieto dve veci spolu súvisia? A súvisia spolu vôbec?

„Hinata!“ do izby jej vbehla Ino a vyzerala zadychčane, akoby celú cestu ku nej bežala.
„Ino!“ zvolala Hinata, keď ju zbadala a podišla k nej, „Čo sa stalo?“
„Sú späť,“ povedala jej stále lapajúc dych.
„Kto?“ nechápala Hinata.
„Kakashi, Sai, Sasuke...“ ďalej ju Hinata nepočúvala, lebo sa rozbehla k hlavnej bráne. V ušiach jej hučal vietor, tak sa ponáhľala. Vrátili sa skôr. Oveľa skôr, ako bolo v pláne. Niečo sa muselo stať. Niečo sa muselo stať! Hovorila si v duchu.
A nemýlila sa. Keď dorazila k hlavnej bráne, tak videla aký sú všetci dobití a ledva chodia. No to nebolo to najhoršie, čo sa stalo.
„Kde je Naruto?“ spýtala sa a čakala najhoršie. On vždy prichádzal vpredu, aby ju mohol tuho objať, keď sa vrátil z misie. Hinata pohľadom skákala z jednej tváre na druhú, no ani jedna jej neodpovedala.
„Kde je Naruto?!“ tentoraz už kričala a po tvári jej stekali slzy.
„Naruto,“ začal Kakashi, ktorý jediný sa jej dokázal pozrieť do očí a povedať jej krutú pravdu. Hinata tušila, čo povie, ale tie slová jej vyrazili dych a vytrhli dušu z tela, „je mŕtvy, Hinata.“

Bola už hlboká noc a obloha bola zatiahnutá, a tak Sasukemu na cestu Konohou svietili iba lampy. Rýchlym krokom prechádzal okolo budov a pomaly ani nevnímal okolie. Pred sebou mal iba svoj cieľ- miesto, kam sa mal čo najskôr dostaviť.
Hoci vyzeral pokojne ako vždy, myseľ mu pracovala na plné obrátky. Pred očami sa mu mihali obrazy z ich poslednej misie a jedna myšlienka chaoticky vystriedala druhú. Nechápal, ako sa niečo také mohlo stať. Jednoducho mu to nešlo do hlavy. Ako mohol niekto niečo také urobiť?
Aby našiel odpovede, bol nútený pozrieť sa späť do minulosti.

***

Prudko rozrazil dvere do nemocnice a v prudko ožiarenom vestibule videl stáť nervózneho Shikamara. Ani on nebol nadšený, že ho na to vybrali, ale potrebovali jeho mozog. Sasuke sa na to hodil o niečo menej, ani to nechcel robiť, ale bol vraj veľmi užitočný, lebo ako jediný zo zvyšku Tímu Sedem si vedel zachovať chladnú hlavu a trávil s nimi dosť času. Vedel, že sa ho budú pýtať, kto by také niečo mohol urobiť.
Pobrali sa na druhý koniec chodby, kde boli biele dvere. Shikamaru ich otvoril kľúčom, ktorý zrejme dostal od Tsunade špeciálne na dnes. Kráčali dole schodmi a potom znova po dlhej a úzkej chodbe. Keď otvoril dvojkrídlové dvere, Tsunade tam už bola. Stála nad telom, ktoré ležalo na studenom stole v márnici

Sasuke so Shikamarom kráčali po hlavnej ulici, v popoludňajších hodinách preplnenej ľuďmi, a mierili ku hlavnej budove Hokage. Hoci bolo vonku krásne počasie a už dlhšiu dobu nikto nezomrel, nedalo sa povedať, že by na tvárach mali šťastný výraz. Tsunade im sľúbila minimálne dvojtýždňovú dovolenku, no akosi si to zrazu rozmyslela. Ráno im od nej prišiel list, v ktorom písala, že sa o tretej majú zastaviť v jej kancelárii. Nezabudla dopísať: Urgentné!!! A dvakrát to podčiarkla. Tri výkričníky a podčiarknutie.
To by mohlo znamenať, že to konečne bude stáť za to.

***

„Takže,“ začala Tsunade, keď sa dostavili do jej kancelárie a Sasuke prestal spomínať na predošlé prípady, ktoré so Shikamarom zažil. Nerád to priznával, ale ten prípade s „duchom“ mu nedal spávať. No odkedy odtiaľ odišli, nikto nebol v Iwe zavraždený. Čo bolo zvláštne, no Sasuke bol celkom rád. I keď...stále mu nešlo do hlavy, kto to mohol urobiť, „každý deň niekto zomiera, chlapci, a tentoraz to boli aj...“
„To je bežné a vôbec to nie je dôvodom, aby nám bola zrušená dovolenka,“ odvetil jej na to Sasuke. Tsunade sa naňho mračila ako hrom do duba a už-už mu chcela niečo povedať, no potom si asi uvedomila, že by to nemalo zmysel a len si naštvane povzdychla.
„Áno, každý deň niekto umrie, to je bežné, Sasuke,“ povedala mu na to prísne, „ale toto je niečo iné. Toto,“ ukázal na kôpku spisov na stole, „sú veľmi zvláštne samovraždy. Nikto z nich nemal dôvod si siahnuť na život, no každý a jeden si ho zobral dobrovoľne. Chcem, aby ste to prešli, ja na to nemám ľudí. Misie sa kopia a k tomu sa mi tu začína rysovať akási epidémia,“ znela unavene.

„O čo ide, Tsunade – sama?“ spýtal sa hneď Shikamaru a vyčítavo pozrel na Sasukeho. Ten len pokrčil plecami a tváril sa akoby nič zlé neurobil.
„Hiashi Hyuuga tu za mnou bol a vyžiadal si osobne vás dvoch, lebo počul o tom, ako ste vyriešili prípad so Sakurou a taktiež Kaiom. Vkladá do vás veľké nádeje, tak to nepokašlite.“
„A čo konkrétne nemáme pokašľať?“ zaujímal sa Sasuke. Bolo to zvláštne, lebo Hyuuga klan sa vždy snažil vybaviť si veci sám. To, že žiada pomoc, znamená, že ide o niečo vážne.
„Má podozrenie, že by niekto mohol napadnúť jeho klan. Vy o tom máte zistiť viac.“
„Máme zistiť viac o jeho podozreniach?“ Sasuke sa takmer zasmial. Tak Hiashi má pocit, že niekto chce zaútočiť na jeho klan a už je z toho prestrelka. To si z nich robí srandu?!
„Hiashi má na to odôvodnenie, Sasuke,“ prísnym hlasom ho napomenula, ako to robia učitelia na nižšom stupni v škole. Tváril sa vážne, no aj tak si o tom myslel svoje. Mal by byť vážny. Veď naposledy, keď riešili tie samovraždy, tiež sa im vysmial. A ako to nakoniec dopadlo? Po Konohe im behal psychopat, ktorý chcel otráviť celú Konohu a jeho osobne zabiť, čo sa mu takmer podarilo. Možno aj toto bude vážnejšie ako to na prvý pohľad vyzerá. Vedel, že by mal dúfať, že je to nejaká hlúposť, no nemohol. Chcel, aby to bolo zaujímavé, lebo nudné a sprosté prípady ho urážali.

„Ako to myslíte, že to zasa nebol ten správny?!“ skríkla na nich Tsunade až sa jej na čele začala tvoriť žila a oni obaja sklopili hlavy.
„No proste, že to nie je on,“ odvetil jej na to nie veľmi prívetivo Sasuke, „Tak ako to nebol ten s vyrezaným jazykom...“
„Dosť dlho trvalo, kým sme pochopili, že to, čo sa snažil naznačiť bolo alibi,“ dodal Shikamaru.“
„Nebol to ani ten rybár.“
„No...toho si podozrieval iba ty.“
Sasuke naňho nepekne zazrel. „Takisto to nebol ani ten so zlomeným nosom.“
„Za čo sme sa mu neskôr ospravedlnili.“
„A rovnako to nebol ani tento tu. Proste to nie je náš človek. Ale sme na dobrej ceste. Hnedookých blonďákov je čoraz menej a možno do konca života toho pravého chytíme,“ dokončil s poriadnou dávkou irónie Sasuke.
„Toho chlapa chcem vidieť vo väznici. Rozumiete? Takže pohnite tými svojimi zadkami a hľadajte poriadne.“
„Robíme čo môžeme. Ale on nechce byť nájdený a o to je to ťažšie,“ argumentoval Shikamaru. „Vie, že po ňom ideme. Možno keby sme sa tvárili, že to uzatvárame a venovali sa niečomu inému... možno by nebol taký opatrný,“ navrhol.

***

„Zdravím,“ povedal vysoký chlapík v kapucni. Shikamaru rýchlo zažmurkal, aby odohnal spánok a lepšie si prezrel postavu. Maskovaný chlap...to nie je dobré znamenie. A tak neskoro v noci. Ten sa ho asi na smer cesty pýtať nebude...či? Hm, nie, nevyzeral na to. A...oh...nie, to sa mu nezdalo, naozaj videl blonďavé pramene vlasov.
„Ty si ten, čo sa vydáva za Kaia, že?“ dostal zo seba jedným dychom a trochu zmeravel. Teraz, keď ho mal pred sebou ako na otvorenej dlani, nevedel, čo robiť. Asi by mal naňho skočiť, poraziť ho a odvliecť na stanicu, no akosi...akosi zamrel v pohybe.
„Áno, ale azda nebudeme rušiť nočný pokoj, nie? Bolo by to sakra nepríjemné,“ usmial a naňho a na Shikamara dopadla akási nervozita. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala. Musí sa ho zbaviť, musí!

***

Došiel domov a cítil sa divne. Tak ako ráno. Niečo sa tu zmenilo, to mu bolo hneď jasné. Urobil pár váhavých krokov dopredu, prešiel cez chodbu do obývačky a ohúrene, šokovane, prekvapene a ešte ani nevedel ako sa pozeral na to, čo videl pred sebou. Lampička na stolíku vedľa kresla bola rozsvietená, no musel tak urobiť len teraz, pred chvíľou, lebo keď prechádzal po ulici, v byte bola absolútna tma. Prezeral si fľašku saké, ktorú dostal od Sakury na posledné narodeniny. Ešte ju neotvoril, no nezvaný hosť tak urobil zaňho.
„Nechápem prečo si to ešte neotvoril, Sasuke. Je to naozaj dobrá značka a ty si nechal, aby na ňu sadal prach,“ zatskal, „To sa nerobí,“ položil fľašu, z ktorej už trochu ubudlo a na stole videl, že si na to požičal aj jeho pohár.
„Čo tu ty robíš?!“ dostal zo seba.
„Prišiel som sa pozrieť ako sa bezo mňa máte.“

***

„Nebuďte smutní, bude to sakra zábava. Uvidíte,“ uškrnul sa a upravil si blond vlasy tak, aby mu nepadali do tváre.

Zastala som pred dverami. Ešte predtým, ako som zaklopala, som do ruky zobrala do dlane prívesok, ktorý mi visel na krku. Bol to kruh s trojuholníkom uprostred. Symbol môjho šéfa- Jashina, vďaka ktorému som bola nesmrteľná. Pre boha musí byť náročné hľadať si nových zamestnancov, a tak ich urobí nesmrteľnými a nemusí sa obťažovať čítaním vyplnených formulárov a mnohých životopisov.
Zaklopala som a otvoril mi malý chlapec. Mohol mať asi jedenásť, možno dvanásť. Mal hnedé ulízané vlasy a fialové oči. Premeral si ma pohľadom. „Kto ste?“ spýtal sa.
Stretávala som sa aj s deťmi. Niekedy boli rozkazy kruté a ja som nikdy nemohla povedať nie. Moja práca rozhodne nebola jednoduchá, hoci tá nesmrteľnosť bola dosť lákavá. Dovolenky boli určite nanič. A to nehovorím o tom, že bezcitnosť som mala v popise práce, ak sa vyžadovala. Napríklad pri tých deťoch. Poslať na onen svet dieťa bolo vždy ťažké. No toto nebol ten prípad. Tento chlapec dnes nezomrie. Dnes.
„Moje meno je Llyn. Prišla som za tvojou mamou.“
„Necíti sa dobre a nikdy nespomenula nikoho s menom Llyn,“ odvrklo dieťa, ktoré ma očividne dobrovoľne dnu pustiť nechcelo.
„A aké je tvoje meno, hm?“
„Hidan.“
„Tak ma teraz dobre počúvaj, Hidan,“ naklonila som sa k nemu, aby sme boli na rovnakej výškovej úrovni. Pred očami sa mu hompáľal môj prívesok. Nehovorila som s ním milo a nevinne. Život a svet nie je milý a už vôbec nie nevinný, „buď ma pozveš dnu, alebo sa pozvem sama, jasné?“
„Alebo vás nepozve nikto,“ povedal a snažil sa mi zavrieť dvere pred nosom.

Bolel. Pohľad na ňu bolel. Triasla sa pod bielou prikrývkou, mala pevne zatvorené oči a malou rukou zvierala látku, akoby to bolo záchranné lano. Sem- tam niečo zamrmlala zo sna, ale nerozumela jej. Niekedy sťažka dýchala a inokedy sa mykala. Snívali sa jej zlé sny, tým si bola istá a vždy jej položila ruku ožiarenú zelenou chakrou na čelo, aby ju upokojila, kým sa nočné mory nevrátia. Nevedela si ani predstaviť, čo také ju môže ťažiť a desiť, že nemôže mať ani len pokojný spánok.
Odkedy ju Tím sedem priviedol, neprebrala sa z bezvedomia. Už nemala odreniny ani škrabance ako predtým, keď ju našli. Vraj bola neďaleko Konohy, no netušila, ako sa tam mohla dostať. Nenašla nič, čo by mohlo značiť odkiaľ pochádza alebo kto to je, či čo by tu hľadala. Vtedy vyzerala ešte nepokojnejšie ako teraz, lebo ju netrápilo len to, čoho sa bála, ale aj fyzická bolesť. Z toho ju dostala, ale kým nevie, čo ju straší, nebude jej môcť pomôcť...nemôže ako mávnutím čarovného prútika nechať zmiznúť sen. A čo ak sa jej sníva o niečom, pred čím utekala? Čo ak ju niečo naháňalo a chcelo dostať? Takto nad tým nezmýšľala. Dievča, ktorého sivé vlasy po plecia sa rozprestierali na bielom vankúši, že s ním skoro splývali, a ktoré mohlo mať asi dvanásť, nemuselo len nasledovať svoj cieľ. Bola doškriabaná, akoby prebehla cez tŕnisté kríky, a od modrín, akoby sa niekoľkokrát počas cesty či behu potkla.
Zrazu sa nemohla ubrániť myšlienke, že ju predsa len niečo prenasledovalo. Ale prečo by ju nechal alebo nechala len tak ležať na zemi? Ak ju niekto chcel dostať, tak by ju zobral, alebo ak by ju nepotreboval, tak by ju zabil. Prečo by ju tu nechal/a pohodenú napoly mŕtvu? A prečo by prenasledoval/a dievča? Čím by mohla byť taká výnimočná? To boli všetko otázky, na ktoré nemala odpovede. Ale zistí ich...hneď ako sa preberie. A dúfala, že to bude čoskoro.