Forever or never 64: Až také ľahké to nebude...

Obloha sa tak zamračila, že bola takmer čierna. V okolí miesta, kde sa nachádzala skupinka ľudí s armádou väzňov zavládla tma. Jediný zdroj svetla boli blesky, ktoré križovali nebo. Strážcov, ktorí strážili budovu, v ktorej boli zásoby Akatsuki a ktoré mali len tak mimochodom zničiť ninjovia skrývajúci sa v okolitých lesoch, zničiť, zahalila hustá hmla. Strážcovia nevedeli, čo mali robiť. Bolo naozaj divné, že sa zrazu zatiahlo a tá hustá hmla. Akoby to ani nebolo dielo prírody.
Lenže to nevedeli, že toto všetko mal na svedomí Otany a jeho schopnosť. On vytvoril toto na prvý pohľad divné počasie, ktoré im poskytovalo perfektné krytie. Niekde zašušťalo lístie, ale to nebolo vinou vetra, ktorý sa zrazu zdvihol. To z kríkov vyskočili tri postavy. Štyri ak počítame aj neviditeľného Predchodcu Hľadača. Mierili k strážcom s jediným úmyslom.
Z opačnej strany sa rozbehli dve osoby tiež mieriace na to isté miesto. Z tretieho miesta vybehli tri postavy, skryté pod rúškom tmy a hmly. Strážcovia nemali ani potuchy, ako sa dostali do bezvedomia. Len zrazu ležali na zemi a ich myseľ zahalila tma.
„To by sme mali,“ pošúchal si Hidan ruky a uškŕňal sa.
„Použiť Otanyho schopnosť bolo veľmi chytré, Daisuke,“ pochválila ho Riko.
„Zabijete ich?“ spýtal sa starec akoby sa to pýtal každý deň.
„Starec chce vedieť či ich necháme nažive,“ pretlmočil Hidan.
„Nebudeme zabíjať pokiaľ to nebude nutné,“ vyhlásila Sora a tvárila sa nesmierne vážne. Žiadne zabíjanie nevinných ľudí. Títo tu možno boli prinútení, aby to tu strážili. Nie je isté, že to robili dobrovoľne. Mohli by nechať Riko, aby sa na nich pozrela, ale to by minula chakru, ktorú teraz potrebuje.
„Takže ich Tieň so svojimi ľuďmi zviažu,“ skonštatoval Seiichi a Daisuke so Sorou prikývli.
„Neviem prečo sa mi tento plán zdá zrazu taký jednoduchý,“ povedal Otany prekvapene.
„Nevravel si, že je komplikovaný?“ spýtal sa ho s nadvihnutým obočím Daisuke.
„Lenže ja som v tomto pláne hral veľkú rolu, a tak som trochu stresoval.“
„Keby len trochu,“ poznamenal Shinichi uštipačne, lebo jemu úplne stačilo, ako sa Otany nervózne tváril, keď im Daisuke o svojom pláne hovoril.
„Ideme dnu?“ spýtal sa Keita, ktorý nechcel stáť takto vonku, keď mali dôležitejšiu prácu.
„Tak ako sme boli rozdelení?“ spýtal sa Seiichi a v hlase mu bolo znať, že chce, aby to niekto poprel. Dokonca aj Hidan hodil na Soru spýtavý pohľad.
„Presne tak. Nič sa nebude meniť,“ povedala a siahla po kľučke. Stlačila ju, no dvere sa neotvorili. Dopekla! Úplne zabudli na takú banalitu, ako že sa zamykajú dvere! Nemôžu ich vykopnúť, lebo by to bolo príliš hlučné. I keď Shinichi ten zvuk môže zachytiť. Ale potom tu je ešte Daisukeho schopnosť... „Otvor ich,“ povedala mu a uvoľnila mu miesto.
Daisuke položil dlaň na zámok a zatvoril oči. Musel nájsť miesto, kde má potlačiť, aby sa dvere otvorili a oni mohli vojsť dnu. Započuli cvaknutie, uškrnuli sa a vošli dnu.
Hneď ako sa za nimi zabuchli dvere ich zahalila tma. Ešte väčšia ako bola vonku.
„Keby som tak mal svetlo,“ šepol Seiichi, lebo sa neodvážil hovoriť nahlas. Tu už neboli chránení živlami a mohol ich hocikto počuť. Zrazu bolo počuť šuchot. Všetci sa strhli.
„To som bol ja,“ povedal potichu Keita, ktorý šuchol svojou topánkou o zem, schválne, a potom si čupol, aby sa jej dotkol rukami a tak si potvrdil, že je to naozaj hlina. Položil obe ruky na zem a vyšlo z nej osem koreňov takých veľkých ako pochodeň. Kunaiom ich presekol, aby dosahovali takú veľkosť ako potreboval a každému dal jednu. Všetky pozapaľoval a okolo nich sa rozhostilo svetlo a teplo. Na vážnych tvárach sa im pohybovali tiene a hrali sa s ich črtami až miestami pôsobili strašidelne niekedy komicky.
Pozreli sa do chodby, ktorá sa pred nimi rozprestierala a vykročili naprieč neznámemu. Čakali pasce alebo podobné stráže, ako boli vonku, no nič. Zrejme tu nič také nechceli, aby to v prípade prepadu nezavadzalo. Lenže to netušili, že sa dnu dá dostať aj iným spôsobom, ako zrovnať budovu so zemou. Tak potichu kráčali, ničím a nikým nerušení, pričom nenarazili na žiadne dvere na bokoch, no nezačali to skúmať ani sa nad tým nepozastavili. Len šli ďalej. Až kým nenarazili na rázcestie. Tunel sa rozčlenil na ďalšie dva. Takže pred nimi boli tri cesty.
„Niekto tu má rád magické čísla,“ neodpustila si poznámku Sora a priblížila sa k strednému tunelu, natiahla ruku s provizórnou fakľou, aby jej svetlo dopadalo čo najďalej, no ďaleko tmu nerozrazila.
„S tým som počítal,“ priznal sa Daisuke a podišiel k tunelu napravo.
„Poďte sem, čur*ci,“ oslovil dvojčatá Hidan, „my pôjdeme tadiaľto.“
Dvojčatá k nemu šuchtajúc a hundrajúc podišli. Riko s Otanym sa pripojili ku Daisukemu a Keita sa postavil vedľa Sory.
„Zvládol to Tieň?“ spýtal sa Keita Riko, ktorá na chvíľu zvrela oči, aby sa spojila sa Tieňovou mysľou. Chvíľu bolo ticho a potom Riko prehovorila.
„Akurát sa dostal so svojimi jednotkami na bezpečné miesto a štyria jeho ľudia nahradili strážcov,“ informovala ich. Bolo by nepríjemné, keby ich prítomnosť objavili práve preto, lebo by si všimli chýbajúce stráže, „odpojím sa od neho, aby som mohla byť spojená s vami,“ oznámila im a v mysli pocítili jemné pohladenie ako v lete, keď zafúka vánok. Nevšimli by si to, keby sa na to nesústredili.
„Dorozumievať sa s tebou môže už iba Sora,“ skonštatoval Daisuke, akoby to nevedeli, „a Shinichi sa...“
„...bude sústrediť na Sorin a Rikin hlas, aby vedel, keby sa niečo stalo,“ otrávene dokončil menovaný.
„Presne tak,“ prikývol Daisuke.
„Takže keby ste čokoľvek zbadali, dajte vedieť. Nech je to hocičo, rozumiete?“ povedala Sora a oni prikývli. Následne nato sa ponorili do svojich tunelov.

„Cítim prítomnosť veľkého množstva ľudí,“ oznámil im Sasuke a na chvíľu zastavili. Skúmal les svojím sharinganom, aby vedel, keby sa niekto ocitol v ich blízkom okolí.
„Aké veľké množstvo máš na mysli?“ spýtala sa ho Sakura a inštinktívne sa pritisla k jeho boku a on ju jednou rukou objal. Mohli to byť aj Akatsuki a to by naozaj nebolo dobré.
„Niečo ako armáda,“ povedal zamračene.
„Ideme tam?“ spýtal sa Naruto akčne.
„Zbláznil si sa?!“ hrešila ho Sakura, „Čo keď sú to nepriatelia?!“
„No ak sa tam nepozrieme, tak to nezistíme,“ mudroval Uzumaki.
„Ale ak tam majú senzibila, a ja si myslím, že majú, tak nás odhalia.“
„Čo si o tom myslíš ty, Sasuke?“ obrátil sa k svojmu najlepšiemu kamarátovi a dúfal, že nebude držať so svojou polovičkou.
„Mali by sme zistiť, kto to je. Ale nemyslím si, že keď sa k nim budeme pomaly blížiť, je najbezpečnejšie.“
„Tak čo budeme robiť?“ rozhodil rukami Naruto, „Vrátime sa späť? Alebo odbočíme a budeme dúfať, že sa nestratíme ešte hlbšie alebo že nespadneme do náruče Akatsuki?!“
Sakura sklopila zrak a potom sa nervózne pozrela na Sasukeho, ktorý rozmýšľal. Zrejme im iná možnosť, ako sa k nim pomaly dostať, neostáva.
„Tak teda poďme,“ povedal váhavo a Naruto zvýskol a rezkým krokom ich viedol.

„Nechápem, prečo ma museli dať do skupiny práve s vami,“ hundral si Hidan popod nos.
„To už si hovoril,“ pripomenul mu Shinichi podráždene. Ani jemu to nebolo pochuti.
„Drž hubu,“ sykol naňho s vražedným pohľadom.
„Po päťdesiatom treťom raze to už prestane byť strašidelné,“ poučil ho Shinichi, čo Hidana trochu zarazilo, lebo po jeho vražednom pohľade vždy zmĺkol. Žeby už začínali byť proti nemu imúnny?
Kráčali mlčky. Sem tam len niekedy niekto o niečo zakopol a následne zanadával. Nič sa nedialo až normálne začali rozmýšľať či táto cesta určite nevedie ku portálu. Zrazu počuli akísi zvuk. Všetci naraz zastavili.
„Čo to bolo?“ spýtal sa ostražito Hidan. Inštinktívne siahol po svojej kose, ale tú už nemal. Itachi ju úplne zničil, a tak už nemal zbraň, s ktorou by mohol bojovať. Potichu zahrešil. Starec si to všimol a nahnevane si vzdychol. On mu to zabudol povedať! Ako na to mohol zabudnúť?!
„Hidan, počúvaj ma,“ naliehavo sa k nemu ozval až Hidanom myklo, lebo všetci hovorili pošepky. Len starec si mohol dovoliť hovoriť nahlas, lebo jeho počul akurát tak Hidan.
„Pst!“ zahriakol ho Hidan a posunul sa o krok dopredu.
„Toto je dôleži-...“
„Pst!“ sykol naňho opäť Hidan a starec zovrel päste. Keby len toho hlupáka mohol trepnúť do hlavy, aby sa spamätal. No mlčal, lebo vedel, že Hidan by ho nepočúval, alebo by ho opäť umlčal.
Obzrel sa na dvojčatá. Seiichi sa mračil a žmúril do tmy, ktorú nerozrazilo svetlo z fakle. Shinichi mal hlavu naklonenú, akoby počúval šum vetra a keď sa zvuk zopakoval, na tvári sa mu zračilo prekvapenie. Bolo na ňom vidieť, že tomu neverí, a tak čakal, kým ten zvuk započuje znova. A keď ho bolo počuť uškrnul sa a div, že nepodskočil.
„Shinichi?“ pozrel sa naňho spýtavo brat. Ten sa naňho len zoširoka usmial a prikývol. Seiichi otvoril ústa, následne ich zavrel a aj on sa usmial a podišiel niekoľko krokov dopredu Hidan ho však chytil za lakeť a zastavil. „Čo sa to tu, ku*va, deje?!“ chcel vedieť a jeho výraz, i pevné zovretie, hovorili, že ich nepustí ďalej, kým mu neodpovie.
Odpovedal mu ale Shinichi. „Táto chodba vedie k portálu.“
„Nie,“ hlesol Hidan neveriacky, no aj on bol rád. Ale žeby to bolo až také ľahké, no našli to! Našli to! Aj starec si vydýchol.
„Daj vedieť blondíne, klon, a tá nech dá vedieť Sore,“ rozkázal Hidan Shinichimu a ten ignoroval jeho tón veliteľa a poslúchol ho. Zopakoval vetu („Táto chodba vedie k portálu.“) a sústredil sa na to aby sa tieto slová dostali do uší Riko. Predstavil si ich ako písmená, ktorá sa vznášajú na akejsi neviditeľnej vlne a hľadajú niekoho, kto by si ich ochotne vypočul. Takto lietali až kým sa nedostali do chodby úplne napravo až našli osobu, dievča s blond vlasmi, a vošli jej do ucha.

Riko zhíkla a poobzerala sa okolo seba. Ten hlas. Musel určite patriť Shinichimu. Určite bol jeho. Poslal jej správu na diaľku, no jej sa zdalo, akoby stál rovno pri nej a hovoril jej to do ucha. Bolo to zvláštne. No tá správa ju úprimne potešila. Sú tak blízko! Tak blízko domova...no zároveň ďaleko. Ale na to teraz nezáležalo. Idú domov! Konečne domov! Preč z tohto sveta, kde nikdy úplne nepatrili. Táto myšlienka ju naplnila šťastím a to teplo sa šírilo po celom jej tele. A potom zamrzlo.
Ako by si sa asi cítila, keby Naoki ešte žil? Tiež by si sa takto tešila?
Ten hlas ju vyľakal. A to čo povedal...bolo desivé. Už len to, že mal naozaj pravdu. Keby teraz pri nich kráčal Naoki, vážne by nevedela či má byť rada, alebo nie. Nechcela by ho tu nechať, ale už sa naozaj chcela vrátiť. Možno by dokonca skúsil odísť s nimi. Avšak zmiešané pocity, ktoré ju doteraz netrápili, ju trápili teraz. Prečo sa ten hlas ozval a prečo má z toho taký zlý pocit? Žeby to bola...Temnota? Tá Temnota s veľkým T, ktorá ovládla Soru a takmer prinútila Shinichiho zabiť Seiichiho, aj keď Shinichi skoro zaplatil životom?
„Riko?“ počula vedľa seba Daisukeho.
Trhla sebou. Uvedomila si, že zhíkla a potom tam stála ako zmrazená.
„Č- čo?“ vysúkala so seba.
„Pýtal som sa ťa, že čo sa stalo,“ pripomenul jej. Otany sa na nich vystrašene pozeral.
„Hidan s dvojičkami našli portál,“ povedala im s úsmevom, no jej oči sa neusmievali. Ešte stále ju ťažil pocit z toho hlasu. Čo to môže znamenať?
„To je super!“ zvolal Otany a Daisuke s Riko mu okamžite prikryli ústa rukou.
„Tak teda upozorni Soru,“ povedal jej Daisuke šeptom a ona prikývla.
Ešte predtým, ako poslala túto dobrú správu Sore, zatlačila tie slová do hlbín svojej mysle. Hneď ako sa jej to podarilo, uľavilo sa jej a hneď mohla jasnejšie premýšľať, ten hlas sa ozval znova.
Pocity a spomienky môžeš zatlačiť do úzadia, no ja zostávam.
Nadýchla sa, vydýchla, a radšej poslala Sore správu, aby sa nerozptyľovala tým, čo práve počula. Radšej to bude ignorovať. No ako dlho vydrží?

„Našli portál!“ vzrušene zašepkala Sora a naširoko sa usmiala na Keitu.
„To je super!“ súhlasil a bez rozmýšľania ju objal. Ona mu objatie opätovala, no po chvíľke sa naraz odtiahli. Každý sa pozeral inde a vyhýbali sa vzájomnému pohľadu.
„To tak teda poďme,“ navrhla Sora a Keita prikývol. Otočili sa a vydali sa späť ku rázcestiu.
„Kto ho našiel?“ snažil sa prerušiť trápne ticho Keita.
„Dvojčatá a Hľadači,“ odpovedala mu trochu strojene Sora.
Vyšli zo svojho tunela a otočili sa k trom cestám, ktoré sa pred nimi nachádzali. Šiel Hidan naľavo alebo napravo? Spýtala sa to Keitu, no ten tiež nevedel.
„Dúfal som, že to budeš vedieť ty.“
„Sora? Keita?“ počuli dievčenský hlas a zistili, že patrí Riko, ktorá spolu s Otanym a Daisukem vyšla z tunelu napravo. Vydýchli si. Teraz určite pôjdu správnou cestou.
„To sme my,“ povedala jej Sora, dve skupinky sa spojili a vydali sa tunelom naľavo. Keď už boli skoro v polovici, ozval sa v Sorinej hlave hlas, ktorý veľmi dobre poznala.
Som späť, maličká. Tešíš sa? Lebo ja určite...