Forever or never 51: Čas, z ktorého neustále ubúda...

Vonku zúrila bitka medzi členmi Akatsuki a Alianciou spojených národov, pričom sa zapojili aj Kagovia. Nemohli uveriť, že kdekoľvek sa pohnú, narazia na Akatsuki. Nevedeli sa rozhodnúť či majú utiecť, alebo sa pripojiť k boju.
Keby sa pridali, určite by im to zabralo veľa času, ktorého nemali nazvyš. Zo štyroch dní im zostávali už len tri. Nie. Už len dva a pol, keďže vo väzení strávili viac času, ako si mysleli. Keď vyšli von, mysleli si, že ich osvietilo slnečné svetlo, ale to vôbec nebolo tak. na oblohe bol mesiac v splne. Už bola noc. Alebo aspoň desať hodín večer. Nemali čas na to, aby ho strácali. Určite nie.
Ale môžu nechať Alianciu bojovať samotnú s Akatsuki? Môžu len tak odísť? Bolo by to správne? Možno keby sa pridali na stranu Kagov, niežeby boli proti nim, tak by zistili, že nie sú s Akatsuki a nechceli by ich znova strčiť za mreže. Ale to iba možno. Pravdepodobne, sa Kagovia, alebo aspoň väčšina, vynájdu tak, že povedia, že sa určite dohodli s Akatsuki, a práve preto sa pridali na ich stranu, aby ich už nepovažovali za zradcov. Ale ak utečú, budú si to myslieť určite. Alebo predsa len nie? Však sa nepridajú na stranu Akatsuki. Avšak budúcnosť vo väzení im vôbec nelichotila, a tak by sa radšej mali vzdialiť a začať hľadať portál. Ktovie aké problémy ich budú čakať tam?
Zdá sa, že problém – zostať či odísť – vyriešil niekto iný. Tsunade si ich všimla a hneď sa k nim náhlila. Priskočila k nim a ihneď ich ťahala za najbližší roh.
„Zbláznili ste sa!? Len tak tam stáť?!“ syčala na nich ako zmyslov zbavená. Na jej dobitej tvári bol nasadení zamračený výraz, „Ako ste sa vôbec dostali z väzenia?“
Sora odbila všetky jej otázky mávnutím ruky, „Ty nám radšej povedz, čo sa tu, do r*ti, deje?!“
„Akatsuki na nás zaútočili.“
„No čo nepovieš?!“ zvolala sarkasticky Sora, „To sme si vôbec nevšimli! Ako sa sem vôbec dostali?“
„Využili otváranie brány,“ rýchlo odvetila Tsunade. Nemala čas na podrobnejšie vysvetľovanie, „vypadnite odtiaľto!“ skríkla na nich.
„Tsunade, bez urážky, ale vážne si myslíte, že nebudeme ešte viac podozrivý?“ spýtal sa jej Keita opatrne, lebo na čele jej už skákala žila. Vážne nepotrebovali, aby na nich začala práve teraz vrieskať.
„A ty si vážne myslíš, že to je teraz tá najpodstatnejšia vec?!“ zrejme Keitov pokojný tón nebol dostatočný, lebo Tsunade začala kričať, „Odstavte odtiaľto vaše zadky, alebo to za vás urobím ja!“
Sora vedela, že teraz, viac ako kedykoľvek predtým, by sa s Tsunade nemala hádať. Mala pravdu. Teraz by sa nemali zaťažovať tým či si Kagovia myslia či sú, alebo nie sú vinný zo zrady. Teraz sa musia živí dostať k portálu a odísť. Hoc aj bez rozlúčky. Na takýto luxus nemali čas. A tak iba prikývla.
„Sora!“ neveril vlastným očiam Otany. Sora naozaj súhlasí s Tsunade?
Menovaná sa k nemu otočila so zamračeným výrazom. „Tsunade má pravdu. Na toto nemáme čas. Musíme nájsť portál. A sú to predsa Kagovia,“ hovorila to istejšie, ako sa naozaj cítila. Áno, Kagovia sú silní, ale stoja proti Akatsuki. Dúfala, že to prežijú.
„Ja tiež súhlasím,“ ozvala sa Riko, „na takéto koniny nie je čas. Ja sa už chcem konečne vrátiť domov.“
Dvojčatá na to prikývli, pričom Seiichi sa opieral o Shinichiho. Zranenia mal už síce vyliečené, no na boj teraz nemohol ani pomyslieť. Ďalší dôvod prečo odísť z tejto bitky.
„Tak už choďte!“ súrila ich Tsunade a mávala rukami.
„Však dobre!“ skríkla Sora, „Už ideme, bože!“ otočila sa, že odíde aj s ostatými, keď vrazila do osoby v plášti.
„Znesiem čokoľvek,“ začala osoba a keďže ju bolo zle počuť, bolo jasné, že hovorí cez stisnuté zuby, „ale to posledné slovo vo vete, ktorú si teraz vypustila z huby už nechcem počuť.“
„Hidan!“ zvolala natešene Sora, lebo sa bála, že to niekto z Akatsuki a to by vôbec ne dobré. Vedľa neho stál starec, ktorý mu siahal po pás, čo si Sora všimla až teraz, „Vás som tu vôbec nečakala!“
„Nemusíš mi vykať,“ vyškeril sa Hidan, ale lichotilo mu to.
„Hovorím aj o exhľadačovi,“ schladila ho a otočila sa späť k svojej skupinke a k Tsunade, „tak poďme,“ obišla Hidana a starca, keď sa spamätala, že nevie kadiaľ má ísť. Preto sa spýtala Tsunade a dúfala, že blondína jej bude vedieť poradiť.
„Choďte evakuačným tunelom. Ale snažte sa, aby vás nikto nevidel.“
„Dobre,“ prikývla Sora, „díki!“ Sora v poslednom čase kadekomu ďakovala. Orochimarovi, Keitovi, Tieňovi, Tsunade. Mala by s tým niečo robiť.
„Čože?!“ zháčil sa Hidan, keď sa tým smerom naozaj vybrali, „to ako, ku*va, nebudete bojovať?!“
„Nie, nie je čas. Máme dva a pol dňa na to, aby sme našli portál a prešli ním,“ povedal mu Daisuke.
Hidan vyprodukoval divnú grimasu. „To už len dva a pol?“ páni, ten čas ale letí! Pomyslel si, „V tom prípade ideme s vami!“
„Čo?“ spýtala sa Sora, lebo sa jej zdalo, že zle počula.
V tej istej chvíli sa spýtal aj starec: „Čo to, ku*va, trepeš?!“
Hidan sa narovnal do svojej plnej výšky a tváril sa dôležito. „Vaša skupinka má v poslednom čase tendenciu umierať,“ a to ešte nevedel o tom, čo sa stalo vo väzení, „takže ma potrebujete!“
„Takže na nich dáš pozor?“ spýtala sa ho s takmer úľavou Tsunade. Bola by rada, keby na nich niekto dozeral a nemusela sa o nich strachovať, kým bude bojovať.
„Pozor?!“ spýtal sa šokovane Hidan, „Keď už budú umierať, tak ich obetujem, aby ich smrť nevyšla nadarmo!“ vyhlásil a keď videl, ako sa všetci tvária, mal čo robiť, aby sa nezačal smiať a tým na nich upozornil Akatsuki. Iba sa uškrnul a dodal: „To si, samozrejme, robím srandu, ľudia! Hádam si nemyslíte, že by som, ku*va, fakt obetoval týchto čavov, pre Jashina!“ a znova sa uškrnul.
Ešte chvíľu naňho zazerali a až neskôr si vydýchli. Chceli mu niečo povedať, alebo, lepšie povedané, vynadať, ale nie ďaleko od nich nastal výbuch a Tsunade ich znova začala súriť, nech okamžite vypadnú. Nedali sa dvakrát prosiť, pretože začínala chytať nervy a nechýbalo veľa a k tomu tunelu by ich doslovne dokopala.
Keď bežali popri už aj tak rozpadnutých domoch, snažili sa držať v tieňoch. Nepotrebovali, aby ich uvideli a zamierili sa nich a k tomu mierili k tunelu plným nevinných ľudí. Trvalo im to dlhšie, ako predpokladali, pretože Naokiho kliatba Hľadačov neustále zhoršovala jeho stav, a tak ich spomaľovala. Neraz nástojil, aby ho nechali tak, ale oni boli tvrdohlaví a ťahali ho ďalej za sebou, hoci vedeli, že má pravdu a nemá zmysel ho ďalej brať so sebou, keď aj tak umiera.
V tretej štvrtine cesty už on sám odmietal pokračovať. Ostatní sa už zmierili s tým, že aj tak zomrie a že je naozaj lepšie ho nechať niekde tu, než ho ďalej vláčiť a tým mu spôsobovať ešte väčšie bolesti než bolo potrebné. Okrem Riko, prirodzene. Ona jediná ho prehovárala, aby zostal s nimi. Ostatní dávali pozor či sa k nim neblížia členovia Akatsuki. Naoki trval na svojom a ona na tom svojom. Začínala z toho byť krutá manželská hádka, a bolo to potrebné stopnúť. A ukončil ju Naoki.
„A dosť!“ skríkol. Akatsuki, ani nikto iný na bojovom poli, ich nemohli počuť, keď tam, kde sa bojovalo bolo toľko kriku, že by museli všetci naraz kričať, aby ich započuli, „To stačí!“ Riko tam stála ako obarená. Naoki sa mračil a ona začínala chápať, že tentoraz ho tu bude musieť nechať.
„Nie,“ zašepkala a krútila hlavou, „nedonútiš ma odísť!“ hovorila tvrdohlavo. Naozaj mienila zostať s ním.
„Ja nie,“ povedal a pozrel sa ponad jej plece na ostatných, „na to nemám dosť síl, ale viem, že tvoji priatelia ťa tu so mnou nenechajú umrieť.“
„To ma nezaujíma,“ trvala naďalej po svojom. Keď nechce ísť on s ňou, zostane ona. To mala teraz v hlave.
„Riko,“ ozval sa pomaly a potichu Daisuke, a Riko ho prepočula, a tak jej meno musel povedať hlasnejšie. Vedel, že ho počula, lebo sebou trochu trhla, „Naoki zomiera a tým, že ho vezmeme so sebou ho nezachrániš. A keď tu zostaneš s ním, je možné, že zomrieš aj ty,“ dohováral jej, no ona sa stále skláňala nad Naokim, ktorý sa opieral o stenu jedného z domov, ktorý patril k tým kompletnejším, pretože bol ďalej od centra boja, a usilovne krútila hlavou.
„Je mi to jedno,“ opakovala stále dookola, „je mi to jedno!“
Sora na nadýchla a zaťala päste. Vedela si predstaviť, ako sa Riko cíti. Aj ona stratila Keitu, ale to sa stalo odrazu a nemohla s tým nič urobiť. Riko s tým tiež nemôže nič urobiť, ale to, že Naoki zomiera pomaly bolo pre ňu ešte horšie. Lenže takto to nemôže nechať. „Riko, to stačí,“ prehovorila k nej, ale Riko ju ignorovala, no Sora ďalej pokračovala, „rozlúč sa s Naokim a ideme.“
Riko vypleštila oči a prudko sa otočila k Sore. „Že to hovoríš práve ty!“ vyštekla na ňu, ale Sora mala naďalej pokojný výraz na tvári. Keita sa posunul bližšie k nej, lebo sa obával, že Riko po nej skočí, „Ty vieš aké to je niekoho stratiť! Lenže Naoki sa už nevráti!“
„Ja viem,“ povedala jej na to Sora vľúdne, „lenže ty máš možnosť sa s ním rozlúčiť, čo nemá každý z nás.“
„Takže mám by vlastne rada, čo?! To mi chceš naznačiť?“ kričala Riko.
„Nie, chcem, aby si využil túto príležitosť a nechala tu Naokiho, ako on sám chce.“
„To neurobím,“ povedala s prižmúrenými očami a otočila sa späť k Naokimu, „neopustím ho,“ a pohladila ho po tvári.
Sora si vzdychla a potichu sa pohla k Riko, aby ju nepočula. V tej istej chvíli Shinichi podal opatrne Seiichiho Keitovi a tiež sa pohol smerom k Riko spolu so Sorou. Sora sa naňho pozrela a spoločne prikývli. Sora schytila Riko za ľavú ruku a Shinichi za pravú a postavili ju.
„Prepáč, Riko, ale mala si šancu ísť s nami dobrovoľne,“ hovorila jej s ospravedlňujúco Sora.
„Ďakujem,“ poďakoval im Naoki. Nechcel, aby si Riko zničila život kvôli nemu. Riko ich bude chvíľu nenávidieť, ale neskôr to pochodí. Vzpierala sa im. Snažila sa ich kopnúť a udrieť, ale bezúspešne.
„Riko, povedz mu, čo máš na srdci, odchádzame,“ povedal prosto Shinichi. Riko sa naňho nenávistne pozrela.
„Ty by si tu nechal ležať Seiichiho, há?“ rana pod pás. Shinichi stuhol a nevedel, čo jej na to má povedať. Tak je odpovedal Seiichi, ktorý sa opieral o Keitu.
„Lenže ja nezomieram. Lenže Naoki isto iste zomrie.“
Riko vydala zvuk podobný vzlyku a rozhorčenému povzdychnutiu dohromady. Už jej došlo, že s nimi nepohne. A tak sa s ním aspoň chcela rozlúčiť, ale neprichádzali tie správne slová. Nevedela, čo mu má povedať. Čo by mali byť posledné slová, ktoré od nej bude počuť?
Naoki vedel, že času majú málo, a tak začal on. „Ži svoj život, Riko. Neznič si ho iba kvôli mne. Viem odkiaľ si, a tak viem, že by sme nikdy nemohli byť spolu, no aj tak ťa milujem. Ži!“
Riko plakala a nedokázala vydať ani hláska. Nie a nie sa upokojiť. Potiahla nosom, ešte párkrát vzlykla a potom zo seba predsa len niečo dostala: „Aj ja ťa milujem, a kebyže môžem tak ťa vezmem so sebou.“
„Už choďte,“ povedal im Naoki, ktorý mal slzy na krajíčku. Sora prikývla a aj Shinichi a kráčali s Riko držiac ju medzi sebou, ktorá stále plakala, ale chodila normálne a nevzdorovala.
„Ďakujem, že si ju nezabil,“ povedala mu Sora a aj sa naňho usmiala. Aj ostatní sa s ním rozlúčili, a potom už museli ísť.
Naoki sledoval ich vzdiaľujúce sa chrbty. Bol rád, že donútili Riko, aby šla s nimi a už netrucovala. Nemohol dovoliť, aby si zničila život. Chcel, aby žila, to preto ju nezabil a nechal ju žiť, čím sa vzdal svojho života. Bol rád, že sa vráti domov, ako vždy chcela, ale hovoril pravdu. Nemohli byť spolu, aj keby nemal na krku kliatbu Hľadačov. Možno by nebola schopná odísť bez neho a on by nedopustil, aby sa vzdala svojho sveta.
A tak spomínal, ako sa s ňou stretol prvýkrát, keď prišli za jeho Predchodcom. Boli tam tri dni a on ich strávil v jej prítomnosti. Hneď si ju obľúbil. Smiala sa na jeho vtipoch, usmievala sa naňho a vyzerala smutná, keď od nich odchádzali. Aj on bol smutný, lebo nevedel, keby sa s ňom opäť stretne, a potom mu jeho Predchodca povedal, nech na ňu radšej zabudne. Teraz už chápal prečo, ale vtedy mu neveril a dokonca sa párkrát pokúsil ujsť z domu, i keď to nikdy nezrealizoval, pretože nevedel, kde má za ňou ísť. Neskôr sa dozvedel, že pracuje pre Orochimara, to ho na chvíľu sklamalo, lebo bolo všeobecne známe, že Orochimaru je ten bad guy, ale aj tak bola jeho myseľ zaplnená ňou a neustále rozmýšľal, čo môže asi tak robiť, kým on trénoval, čo považoval za zbytočnú vec, až kým nezistil kým v skutočnosti je. A vedel, že stoja na opačných stranách zákona, no aj tak ju nechal žiť, čo vôbec neľutoval. Považoval to za tú najsprávnejšiu vec, čo za svojho života ako Hľadač urobil.
Zrazu pocítil strašnú bolesť pri srdci. Nebola to abstraktná bolesť, ktorá sa tiež nazýva ‚Zlomené srdce‘. Táto bola skutočná. Vedel to. Vedel, že zomiera, že zomrie tu a teraz. Chytil sa za to miesto a zalapal po dychu, keď sa bolesť ozvala znova. Jeho dych sa zrýchli. Nevedel sa nabažiť vzduchu okolo, ale bolo pre neho čím ďalej tým ťažšie dostať ho do pľúc, ktoré začala zaplavovať krv, ktorá bola zrazu všade. Jeho dych sa zmenil na chrčanie a z úst mu prskala krv. Zrazu tá bolesť v hrudníku, ktorá bola zrazu neznesiteľná, až musel kričať a keď nekričal, tak zatínal zuby alebo sa snažil opäť chytiť dych a naprať kyslík, ktorý mu akoby unikal. Pozrel sa hore na nebo, ktoré sa mu mihalo pred očami a miestami ho videl rozmazane. Bolo zamračené a hrmelo. Schyľovalo sa k dažďu. Takže to nebude mať ani len pekné počasie? Zasmial sa nad tou morbídnou myšlienkou a z úst mu opäť prskala krv a začal kašľať. Bolesť sa len zvyšovala a zrak mal čoraz viac zastretý. Tak kde je to povestné biele svetlo? Pýtal sa sám seba. Alebo uvidí tunel? Či ešte si chvíľu potrpí? Chcel sa opäť zasmiať nad svojimi myšlienkami, no nemohol, lebo ledva dýchal a nechcel míňať kyslík, ktorý už do seba nedokázal dostať. Dýchal čoraz pomalšie a bolesť v jeho hrudi pulzovala, no neustupovala, no čím dlhšie trvala tým menej ju vnímal. Iba sem tam sebou trhol, keď prudko narástla a on ju znova pocítil. Z kútika úst mu vytiekol pramienok krvi. Jeho pľúca boli plné krvi a on už nevládal snažiť sa dýchať a bojovať o každú sekundu, aj keď vedel, že už má prehrané. Hrdlo sa mu zvieralo a telom mu prešla vlna bolesti a ticho vykríkol. Pochopil, že nie len skupinka, ktorá utekala k evakuačnému tunelu má málo času. Nikto nemá veľa času, lebo nikto nemôže vedieť, kedy zomrie. Nikto nemá dostatok času. Každému sa kráti a jeho hodiny sa práve zastavili. V posledných sekundách svojho života, keď vydychoval naposledy a jeho srdce odbíjalo posledné údery, myslel na Riko a na to, aký je rád, že ho takto nemusí vidieť. Pri spomienke na ňu sa jeho pery, červené od krvi, vykrivili do úsmevu a s pohľadom upreným na zamračenú oblohu vydýchol naposledy, jeho srdce sa zastavilo a jeho ruka, ktorou sa držal za hruď, klesla k jeho boku a zostala nehybná.
A vtom začalo pršať.

Ostatní sa náhlili k tunelu tak rýchlo, ako len vládali. Riko ju nevláčili, ale bežala sama. Seiichiho niesli medzi sebou Shinichi a Keita. Už pred sebou videli vchod do tunelu, ktorý ľudia nechali otvorený a ešte pridali rýchlosť. Preskakovali veci, ktoré ľudia v panike odhadzovali, a bežali bez nich.
Tesne pred otvorom pred nich skočili dve postavy v čiernych plášťoch s červenými oblakmi.
„Utekáte z boja, hm?“ spýtal sa jeden z nich posmešne, druhý bol ticho, iba na nich upieral svoje oči čierne ako noc.
Prudko zastavili a vydychovali z dlhého behu. Tak toto im iba tak chýbalo!
„Deidara, Itachi,“ oslovila ich Sora a v jej hlase bolo počuť hnev. Tieto plášte už v živote nechce vidieť.
„Sora,“ povedal jej meno Deidara, „dlho sme sa nevideli. Naposledy, keď si zabila Sasoriho,“ pri tomto sa na ňu zamračil a bolo jasné, že ho chce pomstiť.
„Oko za oko, zub za zub,“ povedal tajomne Itachi a všetci vedeli o čom hovorí. Sasoriho život za to, že zabil Keitu.
„Život za život,“ doplnila Sora.
Aby sa dostali domov, budú sa musieť cez nich prebojovať. Ale koľko prekážok ich čaká potom, ak ich porazia? Koľko bojov budú musieť vybojovať za slobodu?