Always and forever 08 Jeden! Dva! Sedem?!

Tory pripisovala jeho konanie horúčke a mala čo robiť, aby znova nevytiahla kunai a nevrazila mu ho rovno do chrbta, na miesto, kde mal srdce. Nielenže mali dohodu a jej túžbu po zadosťučinení, ale tak trochu sa aj bála. Je to Pútnik. Už s Mirou zistili, že má divné schopnosti, ktorými ich raz skoro dostal. Nechcela, aby ju niečím prekvapil. Možno má horúčku, ale v prípade smrteľného nebezpečenstva by sa určite vedel brániť. Po chvíli si ľahla a prikryla sa svojím čiernym plášťom. Najprv odolávala, ale Pútnik vedľa nej už spal. Verila, že svoje slovo dodrží. Po tom, čo preňho urobila a nemusela, jej to aspoň dlžil. A tak zaspala napriek búrke, ktorá vonku zúrila. A preto si nemohla všimnúť, že mraky sa začali divne zlučovať a oblohu zahalilo divné svetlo, ktoré pochádzalo z divných bleskov, ktoré neboli bleskami.

Ráno ju zobudilo niečo divné. Počula kroky kráčajúce po podlahe. Niekto sa tam dostal. Ako to vedela? Kroky patrili viacerým osobám a cítila Pútnikovo telo vedľa seba. Neotvorila oči. Ak si budú myslieť, že spí, môže ich prekvapiť. Snažila sa zhlboka dýchať a nie veľmi hýbať.
„Vieme, že nespíš,“ ozval sa rázny dievčenský hlas.
„Tvoje myšlienky sú hlasné,“ povedal ďalší dievčenský hlas, ktorý bol o niečo milší.
Tory prudko otvorila oči, posadila sa a zovrela kunai, ktorý jej skoro pri pohľade na osoby pred ňou vypadol z ruky. Pred ňou stálo šesť ľudí. Dve dievčatá a štyria chalani.
Jeden z nich bol tučný. Nie len trochu pri sebe, ale naozaj tučný. Mal čierne vlasy, ktoré mu padali pozdĺž tváre a akoby vždy prižmúrené oči mal hnedé. Červené tričko, modrá bunda a zelené krátke nohavice z neho robili akéhosi veľkého ľudského papagája. Vedľa neho stál chlapec s blond vlasmi, trochu sa ponášal na Pútnika vedľa nej, lebo mal tiež modré oči, ale jeho vlasy boli viac kučeravé. Mal čierne tričko s dlhým rukávom a tmavomodré nohavice.
Posledný dvaja chalani boli dvojčatá. Aj oblečení boli podobne. Mali tyrkysovo modré oči a pieskovo hnedé vlasy- jeden mal ofinu cez polovicu tváre a druhý ju mal vyčesanú dohora. Mali tričká na dlhý rukáv, modré a fialové, a tiež dlhé modré nohavice. Na tvárach im hrali pobavené úsmevy, akoby to celé brali ako vtip.
Dievča so zelenými očami malo zelený svetrík rukávom, no siahal jej len pod prsia a tak mala brucho nahé, čierne trojštvrťové nohavice a ninja topánky na podpätku. Blond vlasy si dala do gumičky a okolo tváre jej padali len dva pramienky vlasov.
Vedľa nej stálo dievča s prekríženými rukami na prsiach. Modré oči ju prepaľovali. Mala hnedé vlasy dlhé až po pás, a ofinku učesanú na bok. Oblečené mala tyrkysové tričko na ramienka, tmavomodré krátke nohavice a vysoké čierne čižmy, siahajúce až do polovice stehien, na podpätku.
„Kto by bol povedal, že Daisuke si pôjde užiť s frajerkou na takéto odľahlé miesto. Ako vidím, dosť ho to vyťažilo,“ uškrnulo sa dvojča s vlasmi nahor. Ten, čo mal oblečené modré tričko.
„Kto by bol povedal, že Daisuke bude mať frajerku,“ zasmial sa druhý.
„Ja nie som jeho frajerka!“ vybafla na nich Tory. Z niečoho takého ju obviňovať nebudú.
„Seiichi,“ oslovil ten s ofinkou hore druhého, „prečo nie som prekvapený?“
„Neviem, Shinichi. Možno preto, lebo to nie je prekvapivé.“
„Riko, kto to je?“ otočila sa bruneta k blondíne a tá sa zapozerala na Tory. Podľa hlasu zistila, že to bruneta jej povedala, že zistili, že nespí. Takže tá blond, Riko, bola tá milšia. Asi.
„Ak to chceš vedieť, tak sa spýtaj mňa!“ ozvala sa Tory a postavila sa. Akosi necítila strach. Možno za to mohol adrenalín. Aj keď tu bolo toľko neznámych ľudí, nebála sa o seba.
Žeby to boli tí z maskami, ale iba sa odmaskovali? Pomyslela si.
„Aký ľudia s maskami?“ okamžite sa jej spýtala Riko.
„Aké masky?“ spýtala sa staršia verzia Pútnika a zamračila sa.
„Karneval?“ spýtali sa dvojčatá naraz a začali sa prebodávať pohľadmi.
„Odkiaľ to vieš?“ skríkla na Riko Tory, na čo sa Pútnik vedľa nej zamrvil a začal sa preberať. Pomaly sa posadil a prešiel si po očiach, aby zmyl spánok. Zažmurkal a prekvapene sa poobzeral po ostatných.
„Tak fajn, dobré ránko. Ideš s nami, krpec,“ vyhlásila hnedovláska a pohla sa smerom k nemu. V tom okamihu Tory skočila pred Pútnika, bolo to akosi automatické, s kunaiom namiereným na brunetku v ruke.
„Tak to v žiadnom prípade! Tento Pútnik je môj!“
„Pútnik?“ spýtal sa Seiichi.
„Tvoj?“ Shinichimu nechýbalo ďaleko k smiechu. Ale neusmieval sa na ňu, ale na Pútnika za ňou.
„Tory,“ oslovil ju naliehavo Pútnik.
„Drž ústa!“ oborila sa naňho, „Choďte si nájsť svojho Pútnika, ktorého by ste zabili!“
„Hej, hej,“ povedal starší Pútnik a zdvihol ruky, akoby sa vzdával a podišiel viac dopredu, „nikto tu nikoho nejde zabíjať. Pokoj.“
„Tým by som si nebola taká istá,“ uškrnula sa tentoraz ona a ďalšie slová adresovala jemu: „je ráno a niekto nás našiel, Pútnik, a to znamená, že naša dohoda padá.“
„Presne tak,“ povedal úplne pokojne. A keď sa Tory trošku natočila, videla ako sa skoro bez žmurknutia pozerá na Riko so zelenými očami. Ona tiež neuhla pohľadom. Potom prikývla. Tory tomu nerozumela.
„To ti urobila blondie, Daisuke?“ spýtala sa ho bruneta a ukázala na jeho ruku. Tory to prekvapilo. Jej tón znel starostlivo a vedela jeho meno. Žeby to bol niekto z tých jeho priateľov, ktorým povedal, že šiel do lesa a teraz ho našli?
„Áno aj nie. To škrtidlo mi urobila ona, ranu tí maskovaní ľudia,“ odpovedal Daisuke a prezeral si ranu, ktorá nevyzerala o nič lepšie.
„Bolo to otrávené,“ skonštatoval ten tučný.
„No nehovor,“ sucho odvrkla Tory.
„Uhni sa, že sa naňho pozriem,“ povedala jej bruneta, no Tory sa nepohla ani o milimeter. Iba tvrdohlavo stála na mieste a ešte pevnejšie zovrela kunai. Ona si len povzdychla a pozrela sa na blond chlapca.
„Keita,“ oslovila ho a on iba prikývol. Zdvihol ruku, ako vtedy Pútnik, keď chcel použiť svoju schopnosť a z dreva za ňou vyliezli niečo podobné konárom, spútalo jej to ruky, zdvihlo nad hlavu a prudko stiahlo dozadu až so zadunením tresla o stenu. Zjajkla a trochu jej to vyrazilo dych. Kunai s cinknutím dopadol na zem. Zanadávala a prebodávala ich vražedným pohľadom.
„To nebolo potrebné!“ postavil sa Pútnik, hoci nie tak rýchlo, ako by to urobil, keby nemal v žilách jed, „Sme v presile! Nemuseli ste ju hneď zviazať,“ Tory to trochu dojalo a hneď na to naštvalo. Načo to robí? Dohoda padla, takže sú nepriatelia. Načo sa stavia za ňu?!
„Lenže to dievča ťa chce zabiť, Daisuke,“ odvetila mu pokojne Riko, „súdiac podľa tvojich spomienok a myšlienok.“
„Ty vieš čítať myšlienky,“ hlesla Tory s námahou. Preto vedela o tých maskách a keď sa tak dlho pozerala Pútnikovi do očí, to mu nazerala do mysle a on jej to dovolil.
„Presne tak,“ prikývla.
„Tory, toto sú ostatní Pútnici,“ prezradil jej Pútnik, ktorého asi bude musieť volať menom, keďže Pútnikov je tu teraz veľa, keď k nemu podišla hnedovláska a donútila ho sadnúť si. Čupla si k nemu a priložila mu ruku, v ktorej mala zelenú chakru, k rane na predlaktí.
„Čože?“ zhíkla. Oni všetci? Tak v tom prípade jeden z nich...zaťala zuby a začala mykať rukami, lebo si ich chcela vyslobodiť. Zovretie jej drevených pút bolo silné a zarezávalo sa jej do kože až začala krvácať, no nevzdávala sa. Pohľad na nich ju napĺňal nenávisťou.
„Preboha, čo to?“ Riko si priložila ruku na hruď a trochu cúvla. Toryna reakcia ju na chvíľu prekvapila, no potom si spomenula na niečo z Daisukeho spomienok. Ale nebola jediná, ktorá bola prekvapená. Dvojčatá sa prestali uškŕňať a tvárili sa vážne. Keita, tak ako ho oslovila bruneta, znova predpažil ruku a tentoraz jej to spútalo aj nohy, takže nemohla ani kopať. Ale ani tak sa neprestala hýbať.
„Hej, prestaň. Tory, prestaň!“ dohováral jej Daisuke, ktorý sa zrazu zjavil v jej zornom poli. Ona len tvrdohlavo pokrútila hlavou a neprestávala.
„Čo jej je?“ pokrútila hlavou bruneta.
„Deidara je jej brat. Teda...bol,“ odpovedala jej Riko a Tory sa prestala mykať.
„Jeden z vás je jeho vrah!“ vykríkla.
„Ah,“ povzdychla si hnedovláska, ktorej meno ešte nevedela, „to som bola asi ja.“
Tory na ňu pozerala s otvorenými ústami. Nečakala, že sa niekto z nich tak jednoducho prizná. Akoby sa priznal k tomu, že zjedol niečo z chladničky, čo nebolo jeho. Úplne pokojne. Na jej tvári nevidela žiadne výčitky. Nič.
„Čo je, blondie? Vyzeráš akoby si videla ducha? Nechcela si vedieť, kto to urobil?“
„Sora,“ napomenul ju Daisuke, „jej meno je Tory.“
„To ma nezaujíma. Takisto ako mi je jedno, že jej brat je mŕtvy. Chcel ma zabiť, tak som ukončila jeho život skôr ako on ten môj. Volá sa to sebaobrana. Ja som za ním neprišla s tým, že: hej, Deidara, dnes zomrieš.“
„Ale kvôli tebe je mŕtvy,“ precedila pomedzi zuby Tory.
„Mal misiu, ktorú nesplnil,“ rozhodila rukami, „a zomrel takisto ako ostatní členovia Akatsuki. Vyhlásili vojnu, tak mali počítať so stratami. Zomrieť v službách Akatsuki...to je riziko povolania, blondie.“
„Ale je mŕtvy,“ vzlykla až samu prekvapila. Nechcela prejaviť slabosť.
„Aj keď ma zabiješ, Deidaru ti to nevráti,“ povedala jej a potom zahundrala: „akoby si mala šancu,“ no Tory to počula.
„Tak ma pusť a uvidíme či budem mať šancu!“ vyzvala ju a Sora na ňu so záujmom pozrela, akoby zvažovala túto možnosť. Očkom sa pozrela na Keitu. Žeby mu chcela povedať, aby ju pustil? Tory sa zhlboka nadýchla. To by bolo úžasné. Mohla by sa konečne pomstiť. A ak Sora prijme jej výzvu, tak jej nikto nemôže mať za zlé, keď ju zabije.
„Ani ty nemôžeš mať za zlé, že Sora zabila tvojho brata. Teraz možno vyzerá, že je krutá a vôbec ju to nezaujíma, ale bol to boj na život a na smrť, ktorý vyhrala ona,“ povedala jej Riko, ktorá očividne špehovala jej myseľ.
„Nelez mi do hlavy,“ zavrčala na ňu a potom sa pozrela na Soru. Jej hlas znel už normálne. Chcela, aby Sora jej výzvu prijala, „Tak čo? Boli to len prázdne slová, že na teba nemám? Hm?“
Sora už otvárala ústa, že jej odpovie a podľa jej úškrnu si dovolila tvrdiť, že by so súbojom určite súhlasila, keď sa rozleteli dvere a stála v nich Mira a vedľa nej bielovlasý chlapec s hnedými očami v bielom tričku, ktoré malo dlhé rukávy, ale on si ich vyhrnul a v sivých trojštvrťových nohaviciach. Nepoznala ho a nevedela, čo s ním Mira robí.
„Nie!“ vykríkla Mira.
„A toto má byť čo?“ zvolal Shinichi, „Akási stretávka?“
Mira ho ignorovala. „Nesmiete spolu bojovať!“
„A ty si kto, že mi budeš hovoriť, čo mám a nemám robiť?“ nadvihla jedno hnedé obočie Sora, keď sa otočila na Miru.
„Je to moja sestra,“ vošiel dnu aj Sasuke a ona sa len uškrnula.
„Hm, takže teraz čo? Ak poviem, že s blondie bojovať budem, tak na mňa skočíte alebo čo?“
„Však ty ich chceš tiež zabiť, Mira!“ skríkla Tory a Sora sa zatvárila nadšene.
„Dve na jednu? To je ešte väčšia výzva!“
„O môj bože!“ zvolal Seiichi a bielovlasý chalan sa iba uškrnul, akoby povedal nejaký vtip, „Koľký, čo nás chcú zabiť sú za dverami?“
„Musíš si vystačiť s nami dvoma,“ povzdychla si Mira, „ale teraz nie je čas na pomstu. Nie, počúvaj, Tory,“ prehovorila priamo k nej, keď vyzerala, že sa zasa začne mykať, „teraz máme závažnejšie problémy. Hokage nám udelila azyl vďaka informáciám, ktoré som jej poskytla.“
„Ty si ma zradila!“
„Nie! To nie je tak! Spustením portálu sme spustili niečo, čo môže zrovnať hocičo zo zemou! A ak sa to dostane do nesprávnych rúk, tak nebudeš mať na kom a kde vykonať pomstu!“
„Ak by si nechala tuto Soru hovoriť, tak by so súbojom súhlasila tu a teraz! Takže to nie je môj problém!“
„S tým musím súhlasiť,“ prikývla Sora.
„Lenže ten niekto, kto chce dostať Smrtiaci nástroj, chce dostať aj Pútnikov! Ak ich teraz ochránime, tak si bojujte koľko chcete!“
„Smrtiaci nástroj? Ono to funguje?“ žasla Tory, „Ako fakt? Je to spustené? Kto to má?“
„Pochopil som to správne, že vy ste zapli portál a preto tu sme?“ ozval sa tučný a všetky pohľady sa sústredili naňho.
„Nie, privolali iba Daisukeho,“ odpovedal Sasuke, „Ten, čo chce spustiť Smrtiaci nástroj privolal vás ostatných, Otany.“
„Čo je to ten Smrtiaci nástroj?“ dožadoval sa odpovede Keita a Mira im to s pomocou Sasukeho vysvetlila. Chlapec vedľa nich celý čas mlčal až Tory začala uvažovať, prečo sa vôbec obťažoval prísť.
„To znie vážne,“ povedala Riko a znepokojene sa pozrela na ostatných. Mira sa pozerala priamo na Tory.
„Čakali sme na to tri roky. Vydržíš ešte chvíľku?“ poprosila ju a Tory sa chvíľu tvárila mrzuto a naduto, až jej chcela povedať, nech ti ten Smrtiaci stroj niekde strčí, ale pod kamarátkiným prosiacim pohľadom nakoniec s povzdychom prikývla. Keita uvoľnil korene, ktoré ju spútavali a Tory klesla na zem šúchajúc si boľavé zápästia.
„Výborne,“ Mire padol kameň zo srdca a pozrela sa na Soru, „môžem sa spoľahnúť, že nebudeš Tory provokovať na súboj?“
„Jasné,“ usmiala sa na ňu, „že nie.“
„Sora tým chcela povedať, že sa pokúsi,“ usmial sa na Soru Keita, a tá mu na to nič neodvrkla, iba mu ho opätovala. Taktiež však jeho slová Mire nepotvrdila. Ale ona sa musela uspokojiť s tým, čo mala.
„Mňa by skôr zaujímalo,“ objavil sa Seiichi vedľa bielovlasého chalana a hneď na druhej strane bol Shinichi, „kto je toto tu?“
„Tvoja identita mi je záhadou, urastený mládenec,“ uškrnulo sa jeho dvojča.
„Riko, nepáči sa ti?“ zakričal na ňu Seiichi a ona sa zamračila.
„Vieš, Riko tu mala chlapca, ale ten, žiaľ, zomrel,“ vysvetľoval Shinichi.
„Hej, vy dvaja! Brzdite!“ upozornil ich Keita.
„Ale Riko sa cez to už preniesla,“ kývol nad tým rukou Seiichi a obrátil sa ku chalanovi, ktorý sa nad tým očividne bavil, „tak čo hovoríš?“
„Najprv by mohol aspoň niečo povedať. Napríklad svoje meno, čo?“
„Atsushi. A som Hidanov Nasledovník,“ predstavil sa a vtom dvojčatá prevrátili očami.
„Fajn. Povieme ti to takto. Od Riko sa budeš držať ďaleko. Jedna skúsenosť s Hľadačom jej bohato stačila,“ varoval ho Shinichi.
„A nepotrebuje ďalšie,“ dodal Seiichi a pozrel sa na Sasukeho, „ty ešte stále chodíš so Sakurou? Ak nie, Riko je celkom pekné dievča.“
„Prestaňte mi dohadzovať chlapov! Nie som zúfalá, dobre!“ skríkla na nich so smiechom Riko.
„Hidan je v Konohe?“ spýtala sa ho Sora. Prikývol, „Tsunade ešte žije?“ znova prikývol a ona sa zamračila, „Ako je to možné?“
„Zaumienil si, že nedovolí, aby sem prišli dvojičky a akosi už viem prečo,“ uškrnul sa Atsushi a oni ho opätovali.
„Hej, poďme za Hidanom!“ zvolal veselo Shinichi, „Znova si bude myslieť, že vidí dvojmo!“
„Hej,“ pridala sa nadšene Sora, „poďme. A cestou sa stavíme u Tsunade. Musíme niečo vyriešiť,“ a tajomne sa usmiala.
„Hidan je v Tsunadinej kancelárii. Riešia pár veci ohľadom Hľadačov. Takže sa nemusíme nikde zastavovať,“ povedal Atsushi a Tory si uvedomila, že to bola najdlhšia veta akú zatiaľ povedal.
„Páni, tomu vravím zabiť dve muchy jednou ranou,“ zvolal natešene Shinichi a pohol sa smerom k dverám a jeho dvojča za ním.
„Sora,“ oslovil ju Daisuke naliehavo, keď chcela vyjsť za nimi a Keita ju chytil okolo pása. Otočila sa k nemu s nadvihnutým obočím, „Toryne ruky,“ upozornil ju a Tory sa na ne zahľadela. Mala ich celé krvavé a doráňané od tých koreňov, čo ju držali.
„Ou, to musí bolieť,“ poznamenala Sora. Síce to znelo posmešne, ale na tvári jej chýbal úškrn.
„Sora,“ povedal naliehavejšie Daisuke a veľavýznamne jej pozrel do očí. Keita sa k nej naklonil, keď chcela zasa niečo nepekné odvetiť, a niečo jej šepol do ucha. Tory nevedela čo, ani ju to veľmi nezaujímalo. No Sora si potom povzdychla a predpažila ruku.
„Pre tento raz,“ zamrmlala. Tory chcela cúvnuť, lebo nevedela, čo od nej Daisuke chcel, ale bolo to zbytočné. Na jej rukách sa zjavila zelená chakra a príjemne ju šteklila a hriala na pokožke. Krv sa začala zrážať a rany zaceľovať. Na miestach, kde mala len pred chvíľou krvavé ryhy, boli už len maličké jazvičky.
„Tie jazvy si si mohla odpustiť,“ poznamenal Daisuke a Tory si ani nevšimla, že jej pozoruje ruky. Rýchlo si stiahla rukávy bundy nižšie, lebo jej to bolo nepríjemné.
„To len aby jej pripomínali náš súboj, ktorý sme kvôli situácii museli odložiť.“
Tory na ňu prekvapene pozrela a potom sa uškrnula. Nečakala, že ju Sora vezme vážne a to, že ju s ňou čaká súboj, ju napĺňalo akousi energiou, ktorú nevedela opísať. Zaťala päste, nie od hnevu či strachu, od vzrušenia. Nevedela sa dočkať, kedy vyriešia ten Smrtiaci nástroj, aby už s ňou mohla bojovať. Dúfala, že čoskoro. Dokonca sa rozhodla, že sa bude snažiť odhaliť tých, čo to chcú použiť, čo predtým nechcela. Kvôli Mire by to pretrpela, ale nič viac. Nepohla by ani prstom. Sora jej na to teraz dala veľmi dobrý dôvod. A dokonca jej opätovala úsmev. Čiže sa na ich súboj tešila ako Tory...