Forever or never 55: Dvojčatá...

„No tak,“ mrmlala si Sora popod nos počas liečenia Daisukeho, ktorého si skoro už smrť zobrala so sebou. Bojovala proti tomu, aby sa tak stalo. Snažila sa zo všetkých síl, aby tomu zabránila. Lenže Daisukeho pulz sa okamihmi strácal a dych bol čoraz pomalší a nepravidelnejší „nesmieš zomrieť. Nedovolím ti to!“ hovorila Sora a do svojho liečenia dávala ešte viac chakry a sily, ktorú dostala od Temnotu, ktorá jej zafarbila chakru dočierna. Lenže, čím viac sa snažila zachrániť Daisukeho, tým viac bola jej chakra zelená ako kedysi. Ale asi to nestačilo.
„Prečo to nezaberá?“ zvolala.
Keita jej položil ruku na rameno. „Možno kvôli tej Temnote.“
Sora sa zamračila. Lenže keby nebolo Temnoty, nemala by silu na zabitie Deidaru a ani chakru na vyliečenie Daisukeho, ktorý jej zomieral pred očami. A k tomu na nich padal hustý dážď.
„Nemôžeš ho vypnúť?“ oborila sa na Otanyho.
Ten pokrútil hlavou. „Nemám dosť chakry,“ Sora zanadávala. To snáď ani nie je možné. Prešla žiariacou rukou o niečo nižšie a všimla si niečo, čo predtým prehliadla a zhíkla.
„Čo sa deje?“ pýtal sa jej hneď Keita.
„Nevšimla som si, že má prepichnuté pľúca. Vlastne jedno. Hrozí mu vnútorné krvácanie. Zamerala som sa iba na srdce a toto som si nevšimla.“
„No lenže teraz už vieš, ako na to a bude to v poriadku,“ chlácholil ju Keita a stisol jej rameno, ktoré jej ešte stále držal.
„Lenže keby som si to nevšimla, zomrel by!“ hovorila rozhorčene.
„Ale ty si si to všimla, tak sa sústreď na to,“ dohováral jej Otany, ktorý si sadol na druhú stranu Daisukeho tela, „nadávať môžeš potom.“
Sora nasadila odhodlaný výraz a pustila sa do liečenia. Otázne bolo či to stihne vyliečiť včas, keďže krvácanie bolo už dosť rozšírené a Daisuke bojoval doslova o sekundy.

Seiichi sa opieral o Riko, ktorá si sem-tam vzdychla pod jeho váhou. Ospravedlňoval sa jej a ona ho upokojila, že to je v poriadku. Pozeral sa na svojho brata, ktorý stál medzi týmito dvoma skupinkami ako tĺk a pozeral pred seba. Seiichi nevidel bratovi do tváre, lebo stál k nemu otočený chrbtom. Znepokojovalo ho to. Čo sa stalo? Najprv sa Shinichi o niekoľko krokov pohol smerom dopredu a potom zrazu zamrel a pohybe, vykríkol a odvtedy tam tak stál.
„Čo je so Shinichim?“ spýtal sa Riko a tá na chvíľu nazrela do jeho myšlienok a pokrútila hlavou.
„Vidím tam len tmu,“ povedala mu a potom zhíkla.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej rýchlo.
„Počkal chvíľu,“ zamerala sa na Sorinu myseľ videla tam to isté ako v Shinichiho. To ju znepokojilo. Videla úplnú čiernotu. Zdôverila sa s tým Seiichimu.
„Dopekla!“ zanadával, lebo mu došlo, čo je asi vo veci, „SHINICHI!“ zakričal naňho a jeho bratom trhlo.

Shinichi sa ani neodvážil dýchať. Nemohol uveriť, čo to spôsobil. Chcel bratovi zachrániť život a teraz to bude on, kto bude mať jeho krv na rukách. Ako mohol byť taký hlúpi a súhlasiť s Temnotou? Ale...vtedy predsa nevedel, čo zamýšľa. No kvôli jeho chybe zomrie Seiichi – jeho brat. Zovrel päste a zatínal zuby.
Aj keď mal obe oči čierne a v jeho žilách prúdilo čisté zlo, vedel myslieť jasne. Nebol ovládnutý ako Sora, pretože ju poháňala zlosť a nenávisť, jeho zúfalosť a snaha zachrániť brata. Aj to teraz pokazil. Vzdychol si a zdvihol hlavu k zamračenej a upršanej oblohe. Kvapky dažďa mu stekali po čele a potom po lícach ako slzy, ktoré neboli slané.
Vedel, čo musí urobiť. Pre jeho brata to bude ťažké, ale bude to musieť prijať.
Urobím to tak, aby to bolo rýchle. Povedal si v duchu.
Rýchly zabijak Shinichi? Spýtala sa ho posmešne Temnota, Chceš, aby som ťa takto volal?
Až bude po všetkom, nebudem o tebe už nikdy počuť. Ani ty o mne.
Chrapľavý hlas sa zasmial. Ja si to nemyslím. Len urob, čo musíš urobiť.
Shinichi sa uškrnul. Presne tak. Urobím, čo som mal urobiť už dávno.
Temnota sa opäť zasmiala a Shinichiho skoro striaslo. Takto sa mi páčiš oveľa viac. Nie si ako tvoj brat, nasiaknutý Svetlom. A pri tom pomyslení sa Temnote takmer zachvel hlas, ale Shinichi si to nevšimol, lebo si v mysli hovoril pozitíva svojho rozhodnutia. Povzdychol si. Hádam toto rozhodnutie nebude ľutovať. No vtom počul Seiichiho výkrik.
„SHINICHI!“
Shinichim trhlo a prudko sa otočil k bratovi, ktorý sa k nemu tackal. Riko nechal za sebou, a keď sa pohla za ním, zastavil ju, aby zostala tam, kde je. Nechápavo naňho pozrela, ale keď videla Shinichiho oči, hneď pochopila. Zostala stáť a vyjavene naňho pozerala so zadržaným dychom. Nechcela ku nemu pustiť Seiichiho samého, ale sama vedela, že by ju odbíjal, kým by ho nenechala ísť samého.
Shinichi rýchlo dýchal. S týmto nepočítal. Prečo sa tu musí Seiichi trepať. Nie, musí zostať tam, kde je. Ďaleko od neho. Inak jeho plán nevyjde.
„Zostaň kde si!“ zakričal naňho, no Seiichi nespomalil. Naopak, pridal, lebo videl, že Shinichi má problém. Ešte väčší ako kedykoľvek predtým. Shinichi krútil hlavou a začal pred bratom cúvať, ktorý sa k nemu nepopierateľne blížil.
Čo je Shinichi? Myslel som si, že si sa už rozhodol...poznamenala Temnota, keď si všimla jeho správania.
Nie, nie, nie, nie...bolo jediné, čo sa preháňalo Shinichiho mysľou a Temnotu to začalo znepokojovať.
„Shinichi, nebuď ako malý,“ dohováralo mu jeho dvojča, „pomôžem ti.“
No Shinichi stále krútil hlavou.
Čo to robíš Shinichi?! Skríkla naňho Temnota. Okamžite zastav! Stoj! Povedal som ZASTAV! Zrevala a Shinichi prestal cúvať a stál ako stĺp. Avšak jeho dych sa nespomalil a neprestal krútiť hlavou.
Seiichi k nemu došuchtal, lebo sa mu ešte vždy ťažko chodilo, a pozrel sa mu do rovnako čiernych očí. „Čo si to vyviedol?“ spýtal sa ho láskavým tónom, lebo vedel, že Shinichi je momentálne nevyspytateľný a nechcel ho naštvať. No Shinichi sa nenahneval a bol viac nepokojný ako rozzúrený a to sa Seiichimu nepozdávalo.
„Choď odo mňa preč,“ povedal bratovi zachrípnutým hlasom, akoby dlhšie nehovoril a po mokrom líci mu stiekla jedna jediná slza.
„Shinichi!“ prekvapene zvolal Seiichi. Svojho tvrdohlavého brata videl plakať málokedy. Naposledy, keď si myslel, že pod tými kameňmi vypustí dušu, „Čo sa, preboha, stalo?“
„KU*VA!“ počuli Hidanov výkrik a len na sekundu si pomysleli, že to bolo kvôli tomu, čo v tej vete Seiichi povedal, ale keď sa obzreli, tak videli, že starec letí vzduchom a Hidan sa ho snaží chytiť.
„Musíš odo mňa okamžite odísť!“ hovoril rýchlo Shinichi, lebo cítil nedočkavosť a zlosť Temnoty a bál sa, že tak ako ho prinútila zastaviť, ho prinúti urobiť niečo horšie.
„Pozri,“ nemienil sa vzdať Seiichi, „len mi povedz, čo máš urobiť!“
„Musím zabiť,“ odpovedal mierne zadýchane.
„Koho?“ priblížil sa o krok bližšie.
Shinichi sa silou vôle donútil cúvnuť.
Čo robíš? Splň dohodu! Vrieskala naňho Temnota naštvane.
Chcem len čas...
Načo?!
Rozlúčiť sa, rýchlo odpovedal Shinichi, chcem sa s ním rozlúčiť, predtým ako...
Nie, povedala tvrdo Temnota a toto slovo skoro zrazilo Shinichiho k zemi, akoby to bol úder, zabi ho.
„Seiichi, zmizni odtiaľto!“ skríkol naňho a zatínal zuby, aby sa ovládal.
„Povedz mi meno!“ kričal už aj on.
Zabi ho! Kričala naňho zvnútra Temnota.
Shinichi sa chytil za hlavu a klesol na kolená. „Ty,“ povedal ticho a Seiichi tomu spočiatku nerozumel, „mám zabiť teba!“ Shinichi sa naňho pozrel s očami plnými zúfalstva.
Na Seiichiho tvári sa objavil výraz úplného zdesenia a začal od strachu od brata cúvať. Shinichiho to trochu ranilo, ale chápal to. Však práve on mu kázal utiecť.
„Bež!“ Seiichi sa ešte chvíľu otáľal, cúvol ešte pár krokov, no potom si to rozmyslel. Podišiel až k svojmu dvojčaťu a čupol si k nemu, aj keď mu to spôsobovalo bolesť. Položil mu ruku na rameno a cez to všetko sa naňho dokázal usmiať.
„Zostanem s tebou,“ povedal mu odhodlane a jeho výraz len dokazoval, že to myslí vážne. Shinichi len krútil hlavou.
„Nie.“
„Počkám kým vyhráš boj nad Temnotou.“
Nemohol uveriť vlastným ušiam. Prečo mu to Seiichi povedal, keď vie, že je to nemožné. Ak sa ťa Temnota raz dotne, obtočí si ťa a už nikdy ťa nepustí. Nikdy. A Shinichi jej odolával až pridlho, aby mu Temnota dovolila vyhrať, aj keby mal najmenšiu šancu. Krútil hlavou. Vedel, čo sa stane, keď poruší dohodu. Seiichi to nevedel a ani mu to nemienil povedať.
„Musíš ísť odo mňa ďalej,“ povedal mu stále chrapľavým hlasom. A keď chcel jeho brat protestovať, dodal: „Nemôžem sa sústrediť, keď si tak blízko. Neustále mi to pripomína, že ťa mám zabiť.“
Seiichi iba prikývol a neochotne sa od brata vzdialil.
„Choď až k Riko.“
A tak sa Seiichi vrátil až k Riko.
„Čo sa deje?“ spýtala sa rýchlo.
„Temnota s ním hrá krutú hru. Má ma zabiť,“ povedal jej v rýchlosti.
„ČOŽE?!“ zhíkla Riko a vystrašene sa pozrela na Shinichiho.
„Povedal, že proti tomu bude bojovať,“ upokojoval ju, ale pohľadom skenoval brata, ktorý stále kľačal na zemi a držal sa za hlavu.
Shinichi sťažka dýchal. vedel, čo sa stane, ak poruší dohodu. Rozhodne to skončí smrťou. Je jedno, ako sa rozhodne. Vždy to skončí smrťou. A najhoršie z toho všetkého je, že Seiichi v neho verí. Verí, že to zvládne. Potlačil povzdych.
Nebojuj! Nemá to cenu a ty to vieš.
Nevzdám sa!
Nehovoril si náhodou, že urobíš rýchlo to, čo máš urobiť? Spýtala sa ho vypočítavo.
Ty ani len netušíš o čom som hovoril, neodpustil si posmešný tón.
Akoby na tom záležalo, povedala povrchne a arogantne, zabi ho.
Shinichim ani nehlo. Temnota stratila trpezlivosť.
ZABI HO! HNEĎ!
Shinichim preletel kŕč a nevedome vykríkol od bolesti. Zaklonil sa a v tejto polohe jeho telo zvieral kŕč a bolesť. Zovretie povolilo, no bolesť zostala. Predklonil sa a rukami sa podopieral o zem. Chytal dych. Nie, nemôže zabiť brata. Ale čo má robiť, keď mu každá bunka v jeho tele vravela opak?
Nesvojvoľne sa postavil a vychádzkovým krokom sa vydal k svojmu dvojčaťu. Ten pochopil, že Shinichimu sa to nepodarilo a išiel mu v ústrety.
„Čo to robíš?“ chytila ho za rukáv fialového trička Riko s nechápavým pohľadom.
„Nebudem mu to sťažovať,“ vytrhol si rukáv z jej zovretia a približoval sa k bratovi, ktorému voľne po tvári tiekli slzy. Svoje telo nedokázal zastaviť. No ešte dokázal hovoriť.
„Prepáč,“ zadúšal sa vzlykmi.
„To je v poriadku,“ už stáli oproti sebe, rovnaký a predsa nie.
„Nechcel som, aby to takto dopadlo,“ pokračoval Shinichi a nedokázal zastaviť príval sĺz. Nedokázal sa zmieriť s tým, že vidí brata naposledy.
Nechci ma rozosmiať! ZABI HO!
Shinichiho ruka siahla po zbrani, ale vo väznici ich (našťastie) odzbrojili.
„Len urob, čo musíš,“ pobádal ho Seiichi, ktorý sa s tým už zmieril. Vedel, že oklamal smrť, keď prežil ten zosuv kameňov. No aj jemu sa lúčilo s bratom ťažko.
„Keď som ťa nazýval idi*tom, de*ilom, kret*nom, čur*kom, imbe*ilom, je*om, pe*om, žiarovkou a podobne, nemyslel som to tak, vieš?“ stále plakal, ale Seiichi ešte rozumel, čo hovorí aj cez tie vzlyky.
Tak už to urobíš?! Alebo ti mám zapchať aj ústa, aby si pochopil, že nado mnou nevyhráš?
Už nebudeš dlho čakať. Práve idem urobiť to, čo musím.
Že som sa dočkal, čo?!
„Viem,“ prehovoril Seiichi s úsmevom, lebo si spomenul na ich neustále hádky, „budú mi chýbať naše hádky.“
„Aj mne,“ usmial sa cez slzy Shinichi, „budeš si musieť na to nájsť niekoho iného.“
„Čože?“ nepochopil to Seiichi.
„Ja ťa nezabijem, Seiichi. Po tom všetkom, čo sme si prežili, nemôžem,“ hovoril a stále sa usmieval.
„Čo?“
Čo? Spýtala sa Temnota súčasne so Seiichim.
„Nechápem. Myslel som si, že sa to nedá. Tak v tom prípade je všetko v pohode,“ široko sa usmial a chcel brata objať, ale ten pred ním cúvol.
Čo to vyvádzaš, Shinichi?
„Nad Temnotou nemožno vyhrať.“
„Tak v tom prípade, čo...“ nedokončil otázku, lebo Shinichi ho prerušil.
„Za porušenie dohody, musí užívateľ Temnoty zomrieť.“
Presne tak! To si uvedom ešte predtým než urobíš nejakú hlúposť!
Ja si to uvedomujem od začiatku.
„Tak to zabi mňa!“ podišiel o krok bližšie Seiichi, ale jeho dvojča pred ním o dva cúvlo a krútilo hlavou.
„Už som sa rozhodol.“
Chceš obetovať svoj život za bratov? Skríkla v jeho mysli Temnota.
Presne tak.
„Vedome a dobrovoľne, s plným vedomím, čo toto rozhodnutie môže znamenať, ruším dohodu s Temnotou a prijímam daný a určený trest!“ vykríkol Shinichi do noci.
Prijímam, odpovedala mu Temnota a zasmiala sa chrapľavým hlasom, že dostala aspoň jedného z bratov.
„NIE!“ zvreskol Seiichi a snažil sa čo najrýchlejšie prekonať vzdialenosť medzi ním a bratom. Ale už bolo neskoro. Shinichi vyriekol tie slová a Temnota si ho brala so sebou...