Forever or never 25: Červený dážď...

Pribehla ku oknu a odstránila črepiny z okna, ktoré bolo už aj tak rozbité. Keď už nehrozilo, že sa napichne, tak sa naklonila, aby videla, čo sa deje vonku. Zúril tam boj. Vlastne len tušila, že sa tam bojuje, lebo všetko bolo zahalené do prachu. Cez prachovú clonu nebolo nič vidieť. Mohla žmúriť koľko chcela. Cítila niečiu ruku na ramene. Otočila sa.
„Zdá sa, že to, čo sa deje vonku nám hrá do karát,“ povedal Hidan. Prikývla. Mal pravdu. Teraz mala šancu ujsť. Možno už takú šancu nikdy mať nebude. No tam vonku bojovali ľudia, na ktorých jej záležalo.
„Všetci sú von!“ informoval ich Sasuke od dverí.
Sídlo bolo úplne prázdne. Zostal tam len Hidan, Sasuke a jedna, pre vodcov Akatsuki veľmi dôležitá, zajatkyňa. No zostal tam ešte niekto. Niekto, na koho zabudli. Nie úplne. Sora nemohla zabudnúť úplne. Momentálne jej po rozume behali iné veci.
„Poďme von,“ povedala, „Uvidíme, čo sa tam deje a potom sa rozhodneme, ako ďalej.“
Emo chlapec aj člen Akatsuki, ktorý pomáhal druhej strane, prikývli. Vybehli z izby a chceli zísť dole schodmi, no nemohli. Celé boli v plameňoch. Ohnivé jazyky sa oblizovali po zábradlí a blížili sa k nim. Začali cúvať. Nebolo cesty spať. Oheň pohlcoval už aj dvere pozdĺž chodby. Pohltili najprv Itachiho dvere do izby a oproti nim Kisameho. Na obyčajný oheň sa pohyboval rýchlo. Až prirýchlo.
Práve sa zvrtli na útek pred ohňom, keď Sora zbadala v ohni niečo červené. Nebola to súčasť spaľujúcich jazykov, bolo to niečo iné. Boli to červené vlasy. Spoznala ich a spoznala aj osobu, ktorej patrili.
„Stojte!“ zakričala na tých dvoch. Prudko zastali a začudovane na ňu pozerali.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Sasuke.
„Musíme odtiaľto vypadnúť!“ skríkol Hidan a Sora mu chcela povedať, že to vie aj sama, ale len kývla hlavou k Sasorimu.
„Hádam len nechceš…“ začal Hidan a Sora len pokrčila plecami.
„Na to nemáme čas,“ pripomenul im Sasuke a vždy po očku sledoval situáciu za nimi.
„Emák má pravdu!“ takmer to zavrčal a ťahal ju za sebou. Sora sa ešte raz poobzerala, ale Sasoriho tam nevidela. Oheň k nemu ešte nedošiel, takže teoreticky mohol ujsť. Keď sa otáčala, že bude ďalej bežať za Sasukem a Hidanom, ktorý ju stále držal za ruku, počula zvuk rozbíjajúceho sa skla. Nevedela či sa jej to len zdalo, alebo to bola skutočnosť. Ak to bolo naozaj, tak potom Sasori vyskočil von oknom. Zdalo sa, že tí dvaja si toho nevšimli. Bežali ďalej ku kúpeľni, ktorá bola na konci chodby. Otvorili dvere a vošli dnu. No zdalo sa, že to chalani veľmi dobre nedomysleli. V kúpeľni totiž nebolo okno, ako jej to v prvý deň pripomenul Sasori.
Hidan i Sasuke zahrešili, každý inou nadávkou, nad čím sa Sora na milisekundu pousmiala. Boli nútení opustiť kúpeľňu. Bežali do prvej izby, na ktorú narazili. Bola to Peinova izba. Zistili to tak, že tam bol pracovný stôl a po stenách fotky Konan. Zabuchli dvere a Hidan so Sasorim sa rozbehli ku oknu, ktoré sa pri výbuchu nerozbilo. No Sora sa nerozbehla a nesnažila sa ho otvoriť ako oni dvaja. Namiesto toho si to namierila rovno ku pracovného stolu. A keďže Pein bol strašný puntičkár našla hneď to, čo hľadala. Informácie. Nevedela pochopiť, prečo to Pein nechal vo svojej izbe, ale došla k záveru, že asi preto, lebo si myslel, že do jeho izby sa nik neodváži vojsť. No, má smolu. Sora si to strčila pod tričko.
„Sora, poď!“ kričal na ňu Hidan, ktorý stál pri už rozbitom okne. Sasuke zoskočil dole, za ním Sora a do tretice Hidan.
Zdola mali oveľa lepší výhľad na to, čo sa deje. Naozaj tam zúril boj. Stáže bojovali s ninjami z Konohy a sem tam sa tam priplietli i členovia Akatsuki. Hidan so Sasukem stiahli Soru za stromy. No Sora neodolala a vykukla. Tá scéna bola tak strašne podobná tej, pri ktorej bojovala naposledy po boku svojich priateľov. No z pôvodnej scény zostalo iba to, že na zemi bola krv. Množstvo krvi. Akoby zem krvácala. Pred ňou, otočený k nej chrbtom, stáli ninjovia v rade vedľa seba. Boli trochu zranení, trochu dobití, trochu od krvi. No aj tak ich spoznala.
„Neverím!“ zvolala.
„Poznáš ich?“ spýtal sa jej Hidan a ona prikývla.
„Jasné, že ich pozná!“ žasol Sasuke.
Zľava doprava stáli: Kiba, vedľa neho Akamaru, Hinata, Shino, Kakashi, Keita, Daisuke, Šunka, Sakura, Ino, Shikamaru a Chouji.
Oproti nim stáli, nie v rade, ale všelijako, Akatsuki. Tentoraz sa do boja chystal zapojiť aj Pein s Madarom a Kabutom. Aj Sasori tam stál. Takže ohňu unikol.
Možno boli lepšie pripravení, možno vedeli, čo ich čaká, ale ich plán nevyšiel. Mali iba zneškodniť stráž a dostať sa ku Sore. Plus nejaké detaily, ktoré boli teraz celkom zbytočné.
Sora im chcela dať najavo, že už nie je v sídle, ale:
Po prvé: Hidan to rázne zamietol
Po druhé: zo sídla už veľa nezostalo.
Akatsuki urobili krok dopredu, ale rad pred Sorou sa ani nepohol.
„Poďme hore!“ povedal Hidan a ukázal na strom.
Vyšiel najprv Sasuke, Hidan mu potom Soru podal, a ona dosť namietala, že je schopná vyliezť aj sama a čudovali sa, že ju nebolo počuť, a potom vyšiel hore aj Hidan.
Zhora sa pozerali na situáciu dole. Akatsuki urobili krok dopredu a potom sa obe skupiny rozbehli oproti sebe. Bolo počuť rinčanie zbraní, zvuky, ktoré robili rôzne techniky. A na to sa Sora musela iba pozerať. Ani jeden, ani druhý ju nechceli pustiť dole.
Bolo však zaujímavé, ako Akatsuki ľahko prehrávali. Suigetsu ťahal Karin v bezvedomí preč a sám sa už nevrátil. Kakuzovi chýbali už tri srdcia. Deidarovi dochádzal výbušný íl. Pein prišiel už o dve sféry. Kabuto a Madara sa stiahli. Zrejme si nemohli dovoliť prísť o trošku sily pred vojnou. Sasorimu chýbalo už 36 bábok zo sto.
No ani ninjovia z Konohy neboli neporaziteľní. Neboli nijako vážne zranení, ale po boji so strážcami boli už aj unavení. Postupne počet útokov od nich klesal.
Sora sa však pozorne pozrela na to, čo zostalo zo sídla. Zapozerala sa plamene, ktoré neutíchali, ani keď bolo už skoro všetko drevo spálené. Ten oheň by horel ďalej, aj keby ho niekto začal hasiť vodou. Nebolo to Amaterasu. Sora ten oheň spoznala. Bol to Keitov oheň, na ktorom dlho pracoval. Oheň, ktorý bol špeciálne upravený. Oheň, ktorý vysával chakru, toho, kto sa dostal do jeho blízkosti. Takže toto bol dôvod prečo boli Akatsuki taký oslabení. Povedala o tom Hidanovi a Sasukemu.
Sora sa už tešila na to, že Konoha porazí Akatsuki, no predčasne. Postupne shinobi z Konohy začali byť tiež nejaký zoslabnutí. Možno Keitov špeciálny oheň oslabil Akatsuki, ale nie dostatočne. Aj tak boli stále príliš silní. Nemali šancu sa cez nich dostať a hľadať Soru.
„Musím im pomôcť!“ povedala Sora Sasukemu a Hidanovi.
„V žiadnom prípade!“ zamietol Hidan.
„Však sa na nich pozri!“ ukázala na nich rukou a robila, čo mohla, aby na Hidana nezačala vrieskať, „Čím dlhšie budú bojovať, tým bude menšia šanca, že sa odtiaľto dostanem a oveľa väčšia šanca, že zomrú!“
„Ja viem!“ povedal jej pokojne Hidan, no tiež sa nútil nekričať, „Ale nemôžeš tam len tak skočiť!“
„Ja viem, ale musím im dať aspoň nejaký signál, že už som v pohode a oni by sa stiahli!“ trvala na tom Sora.
„Ale ako?“ spýtal sa Sasuke, „Keď si to všimnú oni, všimnú si to aj Akatsuki.“
„Chceš mi povedať, že ti je úplne jedno, čo sa stane so Sakurou?“ spýtala sa ho chladne.
„Jasné, že nie!“
„Tak v tom prípade musíme niečo urobiť!“
„Čo?“ spýtal sa Hidan, „Čo také?“
„Ja neviem,“ rozmýšľala Sora, „napríklad, že hodím dymovú bombu a nejakým spôsobom, aj sama by som tam došla, by som im dala vedieť, že sa majú dať na ústup.“
„To nie je zlý nápad!“ nadchol sa Sasuke a oni nevedeli či preto, lebo by to naozaj šlo, alebo preto, lebo tam je Sakura.
„Ale nešla by si tam osobne,“ kládol podmienky Hidan.
„Prečo osobne?“ Sore niečo napadlo, „Mohla by som ich informovať pomocou mojej techniky!“
„V tom prípade,“ premýšľal Hidan, „by si nepotrebovala dymovú bombu.“
„Hm?“ ozvali sa inteligentne Sora a Sasuke.
„Pozri, tvoje nite sú zelené. Tráva je zelená. Dym by ich zbytočne upozornil!“
„Ahá,“ hlesli naraz.
„Musíš to urobiť rýchlo!“ dohováral jej Hidan.
„Jasné, a viem. Aby si to nevšimli Akatsuki.“
Hidanovi sa divne počúvalo, ako Sora hovorí o Akatsuki. Akoby tam on a Sasuke nepatrili.
„Nie len preto. Aj preto, lebo aj my sme boli v blízkosti toho ohňa,“ pripomenul jej.
„Jasné, jasné,“ odbila ho mávnutím ruky, „Teraz nechaj pracovať majstra.“
Začala robiť pečať. No nedokončila posledný znak, lebo Sasori hodil presne mierený kunai na Daisukeho hlavu a k tomu ho ešte ovládal chakrou. Ostatní z Konohy boli zaneprázdnení bojovaním s Akatsuki a tak si to nevšimli. Daisuke sa ani nepohol. Iba sa uprene díval na kunai mieriaci na neho. Sora nechápala prečo sa nesnaží uhnúť, aj keď Sasori ten kunai ovláda. Žeby Sasori ovládal aj Daisukeho? Nad tým Sora nemala čas premýšľať. Bez toho aby si pýtala povolenie od Hidana či Sasukeho zakričala: „NIE!“ a skočila pred Daisukeho v momente, keď by ho trafil kunai. Hidanov výkrik bol ozvenou toho Sorinho.
Na zem dopadla spŕška krvi.