Always and forever 24 Povedz niečo

Daisuke sedel na lavičke a tvár mal skrytú v dlaniach. Rozmýšľanie mu vždy šlo, no teraz sa sám strácal vo svojich myšlienkach. Nevedel sa v nich vyznať a už vôbec nie v situácii, do ktorej sa sám namočil. Po tom, čo mu Tory povedala, že ho ľúbi, na seba pozerali akoby sa videli prvýkrát v živote. Hneď na to prišla Mira, ktorá vyzerala, že má miernu depresiu a Daisuke bez slova odišiel. Ani jeden z nich nebol schopný viesť normálny rozhovor.
„Pozri sa naňho!“ zvolal Seiichi a sadol si vedľa neho. Druhé miesto zaujalo jeho dvojča, ktoré si tiež neodpustilo poznámku.
„Vyzerá ako taká blonďavá kôpka nešťastia. My vieme, že je ťažké hľadať si nejaké dievča, keď nevyzeráš ako my.“
„Myslím, že Daisuke je dosť chytrý na to, aby si to sám uvedomoval,“ povedal mu na to Seiichi.
„To áno, ale pozri sa na jeho stav.“
„Hm, chudák náš maličký. Neboj sa, my ťa máme radi.“
„Ale nebudeme ťa bozkávať ani nič podobné!“ dodal Shinichi.
„Povedala mi, že ma ľúbi,“ povedal tlmene Daisuke, ktorý mal tvár ešte stále skrytú.
„Počkať! Čo?!“ zháčili sa naraz a boli v takom šoku, že sa ani nepohádali. Daisuke si povzdychol a normálne sa posadil. Tvár mu pohladil vánok, no aj tak bol ešte stále červený.
„Si si istý, že si jej dobre rozumel?“ uisťoval sa Shinichi.
Prikývol.
„Povedala ti jasne, že ťa ľúbi?“ pridal sa Seiichi.
Znova prikývol a nechápal, čo je na tom také ťažké pochopiť.
„Tak prečo vyzeráš akoby si mal samovražedné sklony?“ nerozumel tomu Shinichi.
„Kto sa má v tých dievčatách vyznať!“ rozhodil rukami, „Povedal som jej, čo k nej cítim, pozrela sa na mňa ako na zjavenie a potom mi povedala, že ma ľúbi. Hrozné na tom je, že sa tvárila úplne zdesene. Chápete to? Keď niekomu vyznávate lásku, tak sa predsa netvárite zdesene!“
„Možno majú dievčatá zo Shinobi sveta iné praktiky,“ nadhodil Seiichi.
„A možno si uvedomila, že si škaredý...teda...nie taký pekný ako my dvaja...teda ja.“
„Je zhrozená z toho, že niečo ku mne cíti,“ povedal smutne a sklamane Daisuke. Čakal všetko. Všetko okrem toho. Mohla ho vyhodiť von oknom, vysmiať, nadávať mu, vraziť mu...to všetko by bolelo menej ako to, že ho ľúbi, ale sama sa toho citu štíti.
„Nie, ver mi, je zhrozená z tvojho výzoru,“ nesúhlasil s ním Shinichi.
„Zatichni alebo ti zmaľujem tú tvoju tvár!“ skríkol naňho Seiichi, ale Daisukemu to bolo jedno. Ešte stále pred sebou videl Toryn výraz. No predsa sa jej to musel spýtať. Povedala mu, že ho ľúbi, ale nie, že s ním nechce odísť. Ale...prečo by s ním niekam chodila? Povedal to nahlas.
„Nechcem ti brať ilúzie, Daisuke, ale myslím si ,že ona s tebou nikam nepôjde,“ povedal ľútostivo Seiichi a položil mu ruku na rameno a súcitne stisol. Lenže Daisuke nepotreboval jeho súcit. Potreboval priamu odpoveď a tú môže získať len od jediného človeka. Aj keď za ňou chcel a zároveň nechcel ísť. Čo sa týkalo Tory, vždy bol rozpoltený. Najprv bola nepriateľ, teraz zhrozená.
„Ja si zasa myslím, že aj keby šla, tak sa druhého rána nedožijeme, lebo nás všetkých Sora pozabíja,“ povedal Shinichi a Seiichi vyzeral, že mu chce vraziť, tak sa naňho pozrel výrazom, ktorý hovoril: čo je? Povedal som niečo zlé?
Daisukemu to bolo jedno. Prudko sa postavil a tí dvaja naňho šokovane pozerali.
„Idem sa jej to spýtať ešte raz,“ oznámil im a ani nečakal či mu na to niečo povedia. Išiel rovno za Tory.
„Tak mladý a už taký odvážny,“ hlesli obaja naraz a rovnako pokrútili hlavami.

„To bola teda dlhá prechádzka,“ poznamenal Hidan, keď sa Atsushi vrátil a šuchtavým krokom podišiel ku gauču a prisadol si ku nemu. Bez slova sa pozeral pred seba.
„Chcel si sa zabiť, ale zistil si, že si nesmrteľný?“ hádal Hidan a Atsushi pokrútil hlavou.
„Horšie,“ odpovedal mu.
„Mám sa ťa pokúsiť zabiť teraz alebo potom, ako mi to povieš?“ spýtal sa ho ostražito, ale vážne chcel vedieť, čo sa mu stalo. Bol preč celú noc a on kvôli tomu faganovi nespal. To by však nikdy nahlas nepriznal. Bál sa oňho...hlavne od vtedy, čo Sora odišla a jeho nechala premýšľať nad tým, aký má vlastne vzťah s malou Uchiha.
„Čo keby si ma vypočul?“ navrhol a spýtavo sa naňho pozrel.
„Skúsiť môžem...“
„Pos*al som to!“ vyhŕkol a Hidanovi automaticky vyletela ruka a tresol mu po hlave ako vždy, keď zanadával. Atsushi to už ani neriešil, ale pokračoval ďalej, „Urobil som niečo, čo považuješ za opovrhnutia hodné. Niežeby mi záležalo na tom, čo si o tom myslíš ty, ale ide o to, že teraz sa to dosť skomplikovalo a...no a je to fakt veľký problém. Hlavne v budúcnosti to môže byť problém. Ale ani nemusí, to záleží od okolností a tak...jednoducho mám z toho zlý pocit a jedno z druhým a potom...
„Dostaneš sa k pointe?“ prerušil ho Hidan, ktorého, hoci sa snažil, prešla trpezlivosť. Najradšej by bol, keby mu už jeho Nasledovník povedal, čo je vo veci, aby mu mohol povedať, že to poj*bal a potom to môžu riešiť.
„Možno skončím ako Naoki,“ zašepkal a Hidana to zaskočilo. Veľmi dobre si pamätal, čo sa s ním stalo. Bol predsa pri tom. Keď videl Atsushiho privaleného tým strojom, zľakol sa a na chvíľu zabudol, že Atsushi je nesmrteľný a že jednoducho nemôže zomrieť. Lenže to sa môže hocikedy zmeniť...
„Porušil si Kódex? No tak, Atsushi, porušil si ho?!“
„Nie, neporušil,“ pokrútil hlavou.
Hidan si počuteľne vydýchol a pocítil úľavu. „Paráda. Takéto šoky mi nesmieš robiť! Potom ťa mám chuť ku*va zabiť! A odkiaľ ty vôbec vieš o Naokim?!“
„Sú tu dvojčatá a ...“
„Jasné! To preto môj detektor ko*otizmu tak nahlas pípal!“ zvolal a čakal, že sa nad tým Atsushi zasmeje, ale nestalo sa tak. Ten vyzeral ešte deprimovanejšie ako predtým.
„Mal by pípať aj teraz, lebo vedľa teba sedí ten najväčší ko....hlupák,“ povzdychol si.
„Musíš byť do malej Uchiha veľmi zamilovaný, ak vyzývaš môj detektor k pípaniu.“
Atsushi sa zatváril prekvapene a pozeral sa naňho s otvorenými ústami.
„Myslel si si, že mi to nedôjde? A kto iný by to tak ku*va mal byť?“ nadvihol sivé obočie. Atsushi sklopil zrak.
„Neviem, čo mám robiť,“ priznal.
„Nič,“ povedal jednoducho Hidan a Atsushi sa zamračil, „nepovieš jej, čo cítiš. Bude to lepšie pre všetkých. Zajtra ráno odídeme a ty na ňu časom zabudneš,“ povedal ako vyriešenú vec spokojný sám so sebou, že to takto vynikajúco vymyslel.
„Tak na to už je neskoro,“ skonštatoval.
„Čože?!“ Hidan skoro vyskočil z gauča, „Čo si to povedal?“
Atsushi sa zhrbil a vtiahol hlavu medzi plecia. Pozeral sa úplne inde. Hidan čakal, že Atsushi týmto zrejme spôsobí problém, ale že to bude...takéto niečo...ako to mal čakať?! Postavil sa a podišiel až pre neho. On nesmelo zdvihol hlavu.
„Čo si urobil, Atsushi?“ spýtal sa ho ľadovo pokojným hlasom, no bol naštvaný.
Ten si odkašľal. „No...bol som s ňou...a povedal som jej to.“
„V tvojom vlastnom záujme dúfam, že ťa poslala do pi*i.“
Pokrútil hlavou.
„Ona opätovala...?“ zvolal Hidan zhrozene. Takto to je ešte komplikovanejšie. Keby ho poslala kade ľahšie, tak by to Atsushiho k nej až tak neviazalo. Ale v tomto prípade...je to obojstranné. Je to ako vyberať triesku zo zahnisanej pokožky...dvojnásobne to bolí. Nevedel ako prišiel na toto prirovnanie.
„Ráno odchádzame,“ oznámil mu a pobral sa k dverám, aby to povedal aj Tsunade, keď sa Atsushi prudko postavil a šiel za ním.
„Kam si sa vybral?!“ zastavil ho s rukou na kľučke.
„Idem povedať Mire, že odchádzame.“
„Nie,“ rezolútne to zamietol Hidan, „bez rozlúčky. Ona si bude myslieť, že si ju opustil a tvoje city sa časom zmenia,“ keď Atsushi otváral ústa, že mu na to niečo povie, rýchlo dodal: „Stavím sa, že by si za ňu položil život,“ z Atsushiho tváre vyčítal, že je to tak, „a ona isto nechce, aby si zomrel. Takže obaja budete šťastní, ale oddelene. A nažive! A toto nie je ku*va debata, takže to je moje posledné slovo. Mysli na to, čo by tvoj vzťah spôsobil v budúcnosti!“
„Je to môj život. Môžem si s ním robiť, čo chcem,“ povedal ticho, ale rázne Atsushi.
„Tvoj život to bude až vtedy, keď ja budem mŕtvy. Lebo teraz ťa mám na starosti a ja nedovolím, aby si si doje*al svoj život. Pozerám, že na to využiješ každú príležitosť. Ak za ňou pôjdeš, odchádzame ešte dnes večer,“ s týmito slovami odišiel z miestnosti.

„Ja naozaj neviem, čo mám robiť,“ povedala Tory hádam už po stýkrát. Chodila po miestnosti dookola a nevyzeralo to, že by to chcela v najbližšej dobe zmeniť. Mira sedela na posteli a so spýtavým pohľadom sledovala kamarátku. Tory si neustále niečo mrmlala popod nos a vyzerala zmätene. Mira si povzdychla, lebo už nevládala. Tory nevie, čo má robiť, ale vôbec sa neunúva povedať jej o čo vlastne ide. Bola taká odkedy sa rozprávala s Daisukem, takže si domyslela, že sa to týka jeho. Ale čo konkrétne sa medzi nimi stalo...Na to si netrúfala. S Tory nikdy neriešili chalanov, a preto ani len netušila, čo by ju mohlo trápiť.
A k tomu jej na starostiach pridával aj Atsushi. Odkedy im dvojčatá porozprávali ten príbeh, bol akýsi nesvoj. Zobral ju ďalej od dvojčiat s tým, že sa musia porozprávať, no pritom celý čas mlčal, akoby nad niečím tuho premýšľal. Veď aj mal nad čím a ona ho nechala. Potom sa s ňou iba rozlúčil a odišiel. Nevedela, čo si má o tom myslieť. Bolo od neho odvážne a šľachetné, že povedal, že sa radšej obetuje akoby ju mal zabiť, ale...ona nechcela, aby k tomu došlo. Počas Torynho prechádzania neraz premýšľala nad tým či bol najlepší nápad dať sa s ním dokopy. Dobre, predtým nevedela, že by sa také niečo stať. Nie! Nesmie klamať sama sebe. Veď Atsushi jej porozprával pravidlá, no ona v tej chvíli myslela len na to, ako ho má rada a ako ho chce. A že či aj on by chcel ju...
„Povieš mi k tomu niečo?“ vybafla na ňu Tory a Mira sa trhla.
„A k čomu? Veď mi ani len nechceš povedať, čo sa stalo.“
Tory očervenela a odvrátila pohľad. Mira sa zamračila a už naozaj chcela vedieť, čo sa tu dialo. „Tory?“ oslovila ju a ona sa dívala všade možne len nie na ňu.
„No...“ zatiahla a Mira ju zahriakla.
„Neopováž sa klamať!“
„Ono to je strašné!“ rozhodila rukami Tory, „Neuveríš, čo sa tu dialo! Bola som úplne mimo a potom aj Daisuke!“
„Dobre, obaja ste boli mimo, ale z čoho?“
Tory k nej pár krokmi prikročila a hodila sa na posteľ vedľa nej s hlbokým povzdychom. Sedela zhrbene a podopierala sa rukami o kolená. „Povedal mi, že ma ľúbi a že chce, aby som šla s ním domov.“
„Čože?!“ zhíkla Mira.
„To ešte nie je všetko. Teraz prichádza tá horšia časť. Zistila som, že ho tiež ľúbim. Chápeš to, Mira? Ja som sa zaľúbila! Do Daisukeho. Do niekoho, koho som predtým chcela zabiť!“
„Predtým je dôležité slovo.“
„Hej, hej, ale keď som mu to povedala, tak sa tváril...čudne.“
„Ty si mu povedala, že ho miluješ?!“
„Presne! Čo nepočúvaš? Dôležité je, že sa tváril divne. Myslím, že to so seba len potreboval dostať a čakal, že ho pošlem kade ľahšie, aby mal čisté svedomie.“
„To je konina, Tory, a ty to vieš. Prečo by ti inak povedal, aby si šla s ním do jeho sveta?“
„Ja neviem! Jeho mozog má väčšiu kapacitu ako mozgy ostatných! Možno tam mal geniálne premyslený plán! Ja neviem!“
Mira si povzdychla a mala čo robiť, aby sa nezačala smiať. „To je nezmysel. Kebyže ťa nechce, tak by tu vôbec nechodil. Nechal by ťa v tom, že je mŕtvy. A určite by ti nehovoril, že ťa miluje.“
„Odkedy si ty odborník na lásku?“ nadvihla blonďavé obočie Tory a Mira pevne zovrela pery. Spomenula si na Atsushiho.
„No...“ natiahla tentoraz ona.
„Mira!“ skríkla Tory a pozerala na ňu s rozšírenými zreničkami s akýmsi podivným výrazom. Niečo medzi zhrozením a prekvapením.
„Čo?“ spýtala sa najnevinnejším tónom, akým vládala.
„Ty s niekým chodíš, je to tak?“ ukázala na ňu prstom a Mira nemohla klamať.
„Áno,“ vypustila jedným dychom a kým sa jej Tory stihla spýtať, kto to je, odpovedala jej sama, „s Atsushim.“
Tory sa zatvárila ako po rane lopatou do hlavy. „S ním? To som si mohla myslieť. Už dlhšie sa na teba tak divne pozeral. Akoby...si sa mu páčila. Smrad jeden, takže sa mi to nezdalo.“
„Nehovor mu smrad,“ požiadala ju Mira.
„Dobre, dobre, ale ako sa to stalo?“
„Boli sme spolu von a rozprávali sme sa, keď povedal, že nechce, aby som bola jeho kamarátkou. Ja som to pochopila zle a on mi potom vysvetlil, že ma ľúbi a tak no...ale má to jeden háčik,“ hlesla nakoniec a klesli jej ramená.
„Rozmyslel si to? Hneď ako zistím, kde býva, je po ňom!“ vyhlásila bojovne Tory a už sa postavila, že urobí, čo práve povedala a Mira ju musela ťahať naspäť.
„Ide o to, že je Hľadač a tie pravidlá, ktoré musí dodržiavať...“
„Píše sa v nich, že nesmie s nikým chodiť? To by sa hodilo aj do pravidiel Pútnikov, aspoň by som sa necítila tak divne ako teraz.“
„Musí počúvnuť priamy rozkaz a nesmie zradiť Konohu ani iného Hľadača.“
„Aha. Takže Hidan mu dal rozkaz, aby ste spolu nechodili a on ho nesmie porušiť, lebo zomrie? Zruší sa ten rozkaz, keď ten, čo ho vyslovil zomrie?“ zaujímala sa Tory.
„Tory,“ povedala Mira a znela unavene, „netreba nikoho zabíjať. Atsushi nedostal zatiaľ žiaden rozkaz, ale keby dostal taký, že musí zabiť mňa, bude to tak, že prežijem ja alebo on. A to je na tom strašné.“
„Ty chodíš s nájomným vrahom?!“
„Nie, Tory, to vôbec nie. Atsushi vyhlásil, že radšej zomrie, akoby ma mal zabiť. Lenže ja od neho takúto obetu nechcem.“
Tory sa jej nesmiala, ako Mira očakávala. Nemala žiadne komentáre ani nevhodné poznámky. Zatvárila sa chápavo. „Daisuke sa obetoval. Za mňa. Obetoval všetko pre to, aby zistil či som ešte nažive. Ja som to tiež nechcela, ale niekedy nemôžeme zakázať ľuďom, ktorým na nás záleží, aby nás chránili.“
Mira sa na ňu prekvapene pozrela. „To máš odkiaľ? Nemohla si povedať to tvoje mysli pozitívne? Desíš ma!“
„Aj ja sa desím samej seba! Vidíš! Daisuke má na mňa zlý vplyv! Veľmi zlý!“
„Čo budeme robiť?“ spýtala sa jej Mira.
„Ty sa porozprávaš s Atsushim a ja s Daisukem. Potom uvidíme, čo ďalej. Ty sa budeš musieť rozhodnúť či chceš žiť s tým, že každú chvíľu môžu vyhlásiť hon na tvoju hlavy, i keď neviem, prečo by to robili, a ja či...chcem alebo nechcem odísť s Daisukem.“
„Išla by si?“ spýtala sa jej Mira bez náznaku hnevu či pocitu zrady v hlase. Naozaj Tory priala, aby bola šťastná.
„Neviem, naozaj neviem.“

Krátko na to, ako Mira odišla za Atsushim do miestnosti vošiel Daisuke. Bez zaklopania, ako by od neho očakávala, jednoducho vtrhol dnu celý červený a zadychčaný od behu. Vyvalila naňho oči. Akurát sa ho chcela vydať hľadať.
„Tory, musíme sa vážne porozprávať!“ vyhlásil a zavrel za sebou.
„Presne!“ ukázala naňho ukazovákom, „Musíš mi vysvetliť pár vecí.“
„Ja?“ ukázal na seba zmätene, „ Ja som bol jasný až-až.“
„Áno, ty! Najprv mi vyznáš lásku, a keď ti poviem to isté, tak sa zatváriš, akoby ťa bolel žalúdok. Čo si mám o tom akože myslieť?“
Tváril sa akoby ničomu nerozumel, čo bol u Daisukeho vážne zvláštny a nevídaný výraz. Tory si nepamätala, že by ho takého niekedy videla. Premeriaval si ju, akoby neveril, že pred ním stojí naozaj ona a krútil hlavou. Chytil sa za ňu a prešiel si po vlasoch a povzdychol si a pri tom sa...usmieval. Začala sa báť, že sa zbláznil. A potom opäť zvážnel.
„A ty absolútne netušíš prečo som sa tak tváril?“
„Ja nie som tá, čo číta myšlienky. Ak si chcel takú, mal si vyznať lásku Riko.“
„Lenže ja ľúbim teba!“ vyhlásil vážne a Tory cítila ako sa začervenala, „A ty mi pri tom povieš, že ma tiež ľúbiš, ale tváriš sa, akoby...akoby...akoby...“
„Akoby čo?“ skríkla, aby prestal koktať.
„Akoby si bola zhrozená toho, čo ku mne cítiš! Vieš, ako som sa cítil? A potom, že som sa tváril tak, ako som sa tváril!“
„Nekrič na mňa! Ja som si to uvedomila v tej chvíli a nemôžem za to, že mi to samej prišlo šokujúce, dobre?“
„Moment,“ Daisuke sa zatváril zarazene a zamračil sa, „dovtedy si nemala ani tušenie, že ma máš rada?“
„No tak trochu,“ pripustila, „ale bol si mŕtvy, tak som to nejako vnútorne nerozoberala. Až teraz. Myslela som si, že si prišiel preto, aby si mi to povedal, aby som ti povedala, že nie a potom mohol pokojne žiť s nejakou, ktorú si nájdeš hentam vo svojom svete.“
„Bože, Tory!“ zvolal a usmieval sa pri tom, „Obaja sme si mysleli zle! Toto snáď ani nie je možné!“
„Zdá sa, že je,“ odporovala mu.
„A hlúpejšiu teóriu som ešte nepočul! Také niečo vôbec nedáva zmyslel!“
„Mira je fakt odborník. Vieš, začala chodiť s Atsushim.“
„Oh,“ hlesol Daisuke, ktorý vedel o Hľadačoch viac ako ona a hneď si uvedomil riziká, ktoré hrozili tomuto vzťahu.
„Ale oni to vyriešia,“ vyhlásila pevnejšie ako to cítila a mávla rukou.
Zrazu bol Daisuke priamo pri nej. Tak blízko, že sa mohli pokojne dotýkať nosmi. A keby sa troška priblížila tak...pobozkať. Nasucho preglgla. Daisuke jej položil pomaly a jemne ruky na ramená a ona sa mu pri tom pozerala priamo do očí. Do tých jeho modrých očí, ktoré žiarili. Ale začali až teraz, lebo keď prišiel, tak také rozhodne neboli. To by si bola všimla. Keď prehovoril, jeho hlas znel vážne, naliehavo a bolo v ňom počuť aj kúsok nádeje.
„Tory, chcela by si ísť so mnou domov?“

Po izbou, v ktorej bývala Mira s Tory bola kuchyňa, v ktorej sedela Sakura so Sasukem. Sakura si ticho smiala a Sasuke krútil hlavou a pozeral sa na strop.
„Dúfam, že tie svoje partnerské problémy vyriešia už čoskoro. Alebo nech Daisuke s Atsushim už odídu. Kto to má vkuse počúvať!?“ sťažoval sa Sasuke.
„Tak to nepočúvaj,“ odvetila mu Sakura so smiechom.
„Tento dom je z dreva, nie z protizvukového materiálu,“ povedal jej na to a potom sa započúval, „už po sebe nekričia. Teraz neviem či sa mám tešiť, alebo ísť skontrolovať či sa nepozabíjali.“
„Nechaj ich tak. Toto si musia vyriešiť sami.“
„A nemôžu ísť von tak ako Mira? Tá si to nenosí domov.“

Mira rýchlo kráčala ulicami a otáčala hlavou všetkými smermi či neuvidí bielu šticu vlasov. Atsushiho nemohla nikde nájsť a v tom pred sebou videla niekoho s ulízanými vlasmi ako mieri k budove Hokage. Chcela sa za ním rozbehnúť a spýtať sa ho, kde by mohla nájsť Atsushiho. No vtom ju niečo napadlo. Možno je Atsushi doma. A taktiež nechcela ísť Hidanovi pred oči. Čo ak z nej nejako vyčíta, že má niečo s Atsushim? Alebo keby sa preriekla? To by ich problému len pridala. Odbočila na uličku, kde mal byť dom, v ktorom tí dvaja bývali. Bola si istá, že za tie dni renovácie Konohy, ktorá napredovala bleskovo, bol ich príbytok celý. Už len malá časť Konohy zostala poškodená.
Prebehla cez niekoľko uličiek až zastala pred vchodom do ich domu. Zdvihla ruku, že zaklope, ale v tom sa dvere prudko otvorili a zjavil sa v nich Atsushi, ktorý do nej skoro vrazil. Keď zistil, že je to ona, vytreštil na ňu oči.
„Prišla som za tebou,“ povedala, ale malo by to byť predsa jasné? Veď prečo by šla klopať, keby ho nechcela navštíviť?
„A ja som šiel práve za tebou,“ hlesol. Čakala, že sa zasmeje, aká to je náhoda, alebo niečo podobné, no nestalo sa tak. Naďalej sa tváril vážne. Odstúpil odo dverí.
„Poď dnu,“ povedal jej a ona vchádzala so stiahnutým žalúdkom a s malou dušičkou. Prečo je zrazu Atsushi taký?