Umenie zabiť 14 Popol a prach

Pomoc? Nechápala som, čo presne tým Jashin myslel a bola som si istá, že mám rovnako zmätený výraz ako myšlienky. Nahlas som sa však nič nepýtala, iba som ho nasledovala, dva kroky idúc za ním po tuneloch Záhrobia míňajúc ostatných, ktorí sa ako vždy náhlili plniť si svoje úlohy. Vedela som, že mi neodpovie jednoznačne, že mi to radšej ukáže.
O čo však šlo? O zbraň? Nejaký druh ochrany? Ťažko povedať.
„Možno ťa to prekvapí,“ prehovoril a zabočil prudko doprava a tú uličku som spoznala, lebo ňou sa šlo do miestnosti, ktorú miestny nazývali tak neohrabane „pôrodnica novovzniknutých“, kde, ako sa dá veľmi ľahko dovtípiť, vznikali novovzniknutí. „Ale v konečnom dôsledku možno ani nie.“
„Nechápem,“ pokrútila som hlavou, keď som už kráčala zarovno s ním, lebo spomalil, aby som ho dohonila. Kráčala som po jeho boku a spýtavo sa na neho pozrela. „Dáte mi novovzniknutého? Načo? Tí nie sú takí silní ako pôvodní. Teda úplne noví určite nie.“
„Kedysi bol ninjom, bojovať vie.“
„No dobre, ale...“ nevedela som, ako to povedať tak, aby som ho neurazila tým, že ho spochybním, „povedali ste, že sa mám starať o svoju prácu, nemôžem sa starať aj o nového novovzniknutého. Plus potom vo vhodnom okamihu doraziť Hidana – ak sme sa nemýlili v tom, že mu stačí sňať prívesok.“
„Nemýlili,“ odvetil a ja som si vydýchla, lebo to aspoň dokazovalo, že Hidan nie je kompletne nesmrteľný a že sa dá zabiť. „A nemusíš sa báť. Nebudeš opatrovateľka. On ti bude pomáhať.“
„Pomáhať? Akože bude za mnou všade chodiť?“
„Nie akože. Naozaj.“
Bola som, aby som bola úprimná, zhrozená. Takú dlhú dobu pracujem sama, som na to zvyknutá, a zrazu budem mať partnera. Nevedela som si to ani predstaviť. O čom sa budeme rozprávať? A ako dlho nám to vydrží? Čo potom? Budeme len tak vedľa seba chodiť a depresívne mlčať až nám to obom začne liezť na nervy a budeme si v hlave pripravovať otázky, ktoré by sme sa jeden druhého chceli opýtať len preto, aby naďalej nepanovalo to hrozné a trápne ticho?
Oh, nie, ja nikoho nechcem!
„Sme tu,“ oznámil mi a otvoril ťažké dvojkrídlové dvere, ktoré preňho neboli žiadnou námahou. Vládla tam tma, lebo sme ešte museli prejsť jednými dverami, ktoré nás dedili od môjho nového parťáka. Tie za nami sa rachotom zabuchli a my sme ostali stáť v úplnej tme, ktorá o chvíľu pominula, lebo sme si otvorili nasledujúce dvere a vošli pre zmenu do jasne osvetlenej bielej miestnosti. Tá bieloba mi to tej temnote pálila oči a pach chlóru a síry mi napadol čuchové bunky. Síra tu bola preto, lebo novovzniknutí vyťahovali duše z pekla, kde bolo síry až nadbytok. Keď sa začínali vytvárať prví novovzniknutí, pracovali tu pôvodní, no neskôr im Jashin pridelil iné funkcie. Chlór vo forme dezinfekcie, aby sa zbavili všetkého nepotrebného po uložení duše do ich tela, ktoré sa zhodovalo s tým, ktoré mali predtým. Ľahšie sa im potom zvykalo na fakt, že sú opäť nažive.
Keď som si privykla na zmenu intenzity svetla, uvidela som ho.
Predo mnou stála červená štica vlasov s mierne začudovaným výrazom v modrých očiach. Keď ma zbadal, videla som náznak spoznania a na perách letmý úsmev a nepatrné, hanblivé kývnutie hlavou na pozdrav.
Teki Uzumaki sa mal stať mojím parťákom.
Práve jeho sa Jashin rozhodol priviesť späť.

„Takže prešlo štyridsať rokov a Hidan ešte stále pobehuje po slobode?“ spýtal sa ma jedného dňa Teki, z ktorého sa stal veľmi príjemný, nedotieravý a trpezlivý spoločník na cestách. Kráčali sme pomedzi domy v Konohe, kde sme mali „vyzdvihnúť“ ďalšiu z mnohých duší. Nemohla som mu však povedať, ktorú.
„Presne tak,“ odvetila som. Voči Hidanovi som necítila nenávisť ako prvé roky po tom čo ma zradil, ale rozhodne sa mi nepáčilo Jashinove rozhodnutie ponechať Hidanovi jeho pôvodnú dĺžku života, ktorá mu bola predurčená predtým, ako sa jeho osud spojil s mojím. Hoci som nahlas nedala najavo môj nesúhlas, v očiach videl moje pocity. Vyhovovalo nám, že nám Hidan poskytuje obete a rozširuje naše náboženstvo. Hlavne po tom koľko veriacich sme stratili po tých masakroch. Takže Hidan mohol žiť ešte pätnásť rokov odo dneška a potom mala jeho cesta skončiť. Na jeho dolapenie som sa však mienila pripravovať aspoň päť rokov dopredu, keby mal znova niečo v pláne. Našťastie som mala pri sebe Tekiho, ktorý na rozdiel odo mňa vnímal čas, „Jashin sa tak rozhodol.“
„Kvôli nemu som zomrel.“
„To sme už preberali,“ povzdychla som si, lebo v jeho hlase som započula rozhorčenie. „Zomrel si kvôli nemu a kvôli nemu si získal nesmrteľnosť. Môžeš sa pohybovať po svete až do jeho konca-“
„Alebo kým niekto nepríde na spôsob, ako nás nesmrteľných zabiť,“ skočil mi do reči, čo robieval málokedy a aj keď tak s náznakom úsmevu, ako teraz, s iskrou v očiach, že ma mohol doplniť svojimi vedomosťami. Usmiala som sa na neho.
„Alebo. Podstatné je, že kráčaš medzi smrteľníkmi, ktorí ťa nevidia.“
„Nie sme neviditeľní.“
„Nie. Ale vyzeráme obyčajne. To je akoby sme boli neviditeľní, lebo tu zapadáme. Chápeš? Máš nekonečno.“
„Nemám svoju rodinu.“
„Ja viem. Ale my sme teraz tvoja rodina. Ja som tvoja rodina.“
„Viem, Llyn,“ povedal úprimne a potom sa zasmial. „Stále nemôžem uveriť, ako ťa Jashin pomenoval. Normálne som rád, že novovzniknutým zostávajú mená.“
„Vtipné,“ pretočila som očami, lebo moje meno – myslím tým skutočné meno – ho vždy rozosmialo. Aj po tisíci raz a ja som nechápala, ako ho to stále mohlo baviť. Po čase by to každého prestalo baviť. Ale jeho nie. Nie, jeho to rozosmialo aj po štyridsiatich rokoch.
„Aspoň chápeš, prečo používam prezývku.“
„Tak to hej,“ prikyvoval uškŕňajúc sa. Potom sa upokojil a opýtal sa ma: „Takže po Konohe nasleduje Chrám ohňa, čo?“
„Hej.“
„Staré tváre, hm.“
„No už budú naozaj staré,“ prikývla som, keď som si spomenula na všetkých tých mníchov, ktorých som tam stretávala. „Držali sa dlho, keď sa tak nad tým zamyslím.“
„Niektorí predsa zomreli mimo chrámu, keď bojovali. Väčšinou dvanástka.“
Dvanástka. Keď si predstavím, kam až sa mohol Hidan dostať, keby nebol stretol mňa. Bol by sa dostal do dvanástky. Zrejme by jedného dňa zomrel počas boja. A potom by som poňho prišla. Po ďalšiu neznámu, úbohú a mŕtvu dušu. Tak by to bolo? Alebo by sa naše cesty stretli, ale úplne iným spôsobom?
Ktovie?
„Llyn? Llyn!“ drgol do mňa Teki, ktorému som zrejme dlhšiu dobu neodpovedala, lebo som bola zamyslená. Trhla som sebou a pozrela sa na neho.
„Hm?“
„Pýtal som sa, kam presne ideme.“
„Aha. Za dedinou sú jaskyne. Ideme tam.“
„Ešte som nežil v jaskyni,“ zamyslene poznamenal.
„Oni tam nežijú. Sú tam z iného dôvodu,“ vysvetlila som mu, ale ešte stále som mu neobjasnila situáciu, do ktorej sme sa mali dnes v noci dostať.
„Čo sa tam deje?“
„Zatiaľ nič. Ale o chvíľu sa začne diať niečo strašné.“
„Nechápem,“ zvraštil obočie a ďalej kráčal po mojom boku smerom ku veľkým hlavým Hokagom na skale pred nami. Pozrela som sa na hlavu Štvrtého Hokage, ktorý momentálne úradoval Konohe a ktorého ženou bola Kushina Uzumaki.
„Pochopíš. Teki, dnes to nebude klasická asistencia. Dnes ťa budem naozaj potrebovať. Veľa duší bude,“ odvrátila som zrak od Minata a pozrela som sa na oblohu, ktorá sa začínala sfarbovať do ružova.

Stáli sme na vyvýšenine, na kraji lesa s výborným výhľadom na jednu konkrétnu jaskyňu skrytú pred zrakmi ľudí, kde čo chvíľa mali vojsť niekoľkí ľudia, aby sa pokúsili zabrániť katastrofe, ktorej jednoducho nemohli predísť, nech by sa snažili akokoľvek chceli. My sme vedeli, čo sa malo stať a mali sa zabezpečiť, aby zomreli iba tí, ktorých osud bol spečatený. Teda, ja som vedela, Teki nemal ani tušenie, ale keď padla tma, nastal čas prestať s otáľaním a vyklopiť pravdu.
Sedeli sme na jednom veľkom kameni, ktorý nebol absolútne vôbec pohodlný a cítila som jeho povrch na každom a jednom kúsku môjho nesmrteľného zadku. Teki sedel netrpezlivo vedľa mňa a pohľadom lietal po okolí, očakávajúc to, čo prichádzalo, lebo som mu k tomu vtedy v Konohe odmietla povedať viac. Nemohla som dovoliť, aby nás niekto započul. To bolo absolútne neprípustné.
Miesto jaskyne bolo zabezpečené. Popod skaly tiekla rieka a okolie skrýše chránili štyria ninjovia vybraní špeciálne na túto misiu. Všetko malo byť dokonale zabezpečené.
„Tí štyria dnes v noci zomrú,“ povedala som mu.
„Aha,“ odvetil smutným tónom a skákal pohľadom z jedného na druhého. „Prečo?“
„Keď si sa znovu stal živým, prvá otázka, ktorú si položil bola ohľadom tvojej rodiny.“
Zamračil sa a zmätene sa na mňa pozrel. Chápala som. Toto nebola odpoveď na jeho otázku a určite nečakal, že sa o niečom takom budeme baviť.
„Mito bola z vás troch najstaršia. Brala to ako povinnosť – chrániť vás dvoch. Nepodarilo sa jej to. Neochránila predo mnou Hinu a ani teba.“
„Čo to má dočinenia s týmto?“ trochu zvýšil hlas, aby ma aspoň trochu donútil hovoriť k veci, čo však vôbec nefungovalo, lebo ja som presne vedela, kam týmto mierim. Zrejme sa mračil ešte viac ako predtým, nevedela som. Nepozerala som sa do jeho tváre. Visela som pohľadom na jaskyni, ktorá sa o chvíľu mala zaplniť ľuďmi.
„Keď ste zomreli, žila ďalej. Bola smutná a všetko, no bola súčasťou klanu Uzumaki, veľkej rodiny. Ten sa spojil s klanom Senju, s ktorým boli v priateľskom vzťahu.“
„O tom si mi nepovedala.“
„Keď si sa pýtal, nedialo sa to. A potom sme ti už nehovorili nič, lebo tým, že si zomrel a stal sa jedným z nás, si pretrhol všetky väzby s rodinou, ktoré si mal, hoci si sa o to neprosil. Takže, spojenectvo medzi týmito dvoma klanmi bolo veľmi úspešné. A dopomohla tomu práve Mito.“
„No, vedela byť tvrdohlavá,“ uznal a podľa tónu, akým to povedal som usúdila, že sa usmieval. Usmiala som sa aj ja, lebo som si spomenula, ako sa snažila chrániť Hinu. Vtedy som ešte netušila, ako sa moje cesty prepoja s klanom Uzumaki.
„Zobrala si za muža Senju Hashimaru, ktorý sa stal prvým Hokagem.“
„Fíha,“ hvizdol.
„A jej vnučka si zobrala štvrtého Hokage. Asi to máte v rodine,“ poznamenala som, ale neusmiala som sa. Urobila by som to, keby sme boli v inej situácii. Teki sa však zasmial. „Avšak, nie je to jediná spoločná vec, ktorú majú Mito a Kushina - tak sa volá jej vnučka. Obe majú rovnako červené vlasy ako ty,“ kútikom oka som videla, ako si po nich prešiel, podľa mňa mimovoľne, lebo potom sa zháčil, „a obe v sebe mali zapečateného Kyuubiho. Teda, Kushina ešte stále má, isteže.“
Otočila som sa k nemu a videla som ako zbledol a nasucho preglgol. Dozvedieť sa, že rodina, ktorú ľúbil v sebe nosila démona nebolo práve najlepšie, čo sa mu v živote stalo. Ale zasa, na druhú stranu, asi ani najhoršie, ak sa tak zamyslím.
„Prečo sme tu, Llyn?“ spýtal sa ma asi najvážnejším tónom, aký kedy v našom rozhovore použil.
Povzdychla som si a odpovedala mu. „Kushina dnes porodí svoje prvé dieťa. Tu v tejto jaskyni.“
„A? Neviem, nie som na takéto veci odborník, ale viem, že ženy zväčša rodia v nemocnici.“
„Kushina má v sebe zapečateného démona, o ktorého by malo veľa ľudí záujem. A v deň pôrodu je pečať najslabšia, teda sa môže stať hocičo.“
„Čo si mám predstaviť pod pojmom hocičo?“ spýtal sa znova vážne a visel pohľadom na vchode do jaskyne. Teki spozornej, presne ako aj stráže, keď sa začala približovať štvorica ľudí pozostávajúca z Kushiny, jej manžela Minata a dvoch pôrodných báb, z ktorej jedna bola ženou tretieho Hokageho. Kráčali isto a Kushina mierne v predklone. Rovnako ako Teki, ani ja som v tomto nebola expert, hoci som žena, ale videla som, že Kushine začínajú kontrakcie. Zatínala zuby a na čele sa jej leskli perličky potu. Minato pomáhal ako mohol, no viac sa zdalo, že so svojou zmätenosťou zavadzia.
„Hocičo, Teki, hocičo,“ odpovedala som mu úprimne. „Dnes v noci povstane démon a čo bude nasledovať potom, to mi ani Jashin nevedel povedať.“
„Niekto zomrie.“
„Áno,“ prikývla som a keďže som bola tým, kým som bola, vedela som, že to neskončí pri počte obetí na čísle jedna a ani štyri, čo sa strážcov týka. Moje inštinkty mi hovorili, že aj ľudia, ktorí boli v ríši snov v Konohe, ďaleko odtiaľto, boli v ohrození.
„Pred odchodom som sa rozprával s Jashinom,“ priznal sa Teki, keď som spolu sledovali, ako štvorica mizne v jaskyni. Pozrela som sa naňho, lebo som si myslela, že predtým sa rozprával len so mnou. „Povedal mi, nech sa pripravím na najhoršiu noc môjho života.“
„Je to dosť možné,“ pripustila som.
„Llyn, prečo to robíme? Prečo nepomôžeme?“ spýtal sa ma takmer plačlivým hlasom. Niekedy som uvažovala nad tým, že Teki je až primilý a pridobrý na takúto prácu.
„Pretože to nie je to, čo robíme, preto. Žijeme nekonečne dlho, ale vlastne nežijeme, Teki. Sme klamaní ilúziou života. Len málokrát sa mi stalo, že by som mohla povedať, že som sa stretla so životom. Väčšinou spôsobujem smrť. Klameme sa v žití.“
„Ale prečo to robíme?“
„Pretože keď nie my, tak kto? Niekto musí udržiavať poriadok vo svete. A táto úloha pribudla nám. Ľudia si myslia, že zabíjajú, no my sme tí, čo berú životy, tí, čo majú posledné slovo.“
„Kto sú potom oni?“
„Sú popol a prach. Pretože presne na to sa premenia, až tu skončia. Až tu skončíme.“
Zrazu som zmĺkla, lebo som zacítila približujúcu chakru a nemohla som uveriť tomu, čo som cítila. Jednoducho nemohla! Začínala jedna z najdlhších nocí.