Forever or never 68: Posila...

Tieň už hodnú chvíľu stál tesne pri konci lesa a čakal. Čakal na to, že odtiaľ vybehnú, oni
alebo Akatsuki. Už mu to bolo jedno. Len nech sa už niečo stane. Čakal na nejaký signál. Tá neistota bola zničujúca. Sú mŕtvy alebo nažive? Čakal na vhodnú chvíľu, aby si bol istý, že nastal čas použiť záložný plán, ktorí pred chvíľou vymysleli, ale rozhodli sa, že ho použijú v krajnej núdzi. No nenachádzali sa v nej práve teraz?
„Tieň,“ podišiel k nemu jeden z jeho skupiny. Tieň ešte raz zavadil pohľadom o budovu, ktorú mali najskôr zničiť, no neskôr zistili, že práve to nemôžu, potom otočil hlavu jeho smerom a kývol mu, že mu môže povedať, čo chcel, „vojaci sú netrpezliví. Pýtajú sa, kedy sa rozbehne plán.“
„Až nastane ten správny čas,“ odmerane mu odpovedal. Už ho štvali tie ich ustavičné otázky: kedy? Ako? Prečo? Liezlo mu to krkom. To nemôžu počkať, tak ako čaká on, a prestať s neustálim otravovaním?
„A ešte jedna vec,“ povedal rýchlo. Tieň vedel, že mu to chcel povedať skôr, ako ho pošle preč.
„Čo je to tentoraz?“
„Tí traja,“ stíšil hlas a priblížil sa k nemu bližšie, „naši ľudia si myslia, že sú akýsi divní, alebo čo. Sedia iba spolu, s nikým sa nebavia, vkuse si niečo šuškajú, a keď sa k nim niekto čo i len trochu priblíži, zmĺknu.“
„A čo ti teda vadí?“ zavrčal Tieň. Preňho to úplne prirodzené. Predsa len, nikoho tu nepoznajú, vedia len, že sú nejako spojení so Sorou a jej skupinou.
„Muži im neveria. Myslia si, že niečo chystajú,“ povedal mu o svojich a ostatných obavách.
Tieň sa k nemu tentoraz otočil úplne. Nemôže to nechať len tak, lebo vojaci si budú myslieť, že sa nestará. No on tým trom veril. Stačil mu pohľad na ich tváre, keď sa spomenulo Sorino meno. „Zavolajte ich sem,“ rozkázal. A hneď si môžu vyjasniť plán, ktorý budú pravdepodobne musieť praktizovať.
Za chvíľu k nemu prišli a ninju, čo s nimi prišiel, poslal preč. Ešte pre istotu, aby ich nikto neodpočúval, lebo by bolo jasné, že sa s nimi nemieni baviť o prípadnej zrade, ktorá by bola z ich strany totálna hlúposť, keďže ich bolo viac, ale o pláne, odstúpili od ostatných vojakov o pár krokov.
„Deje sa niečo?“ zaujímal sa hneď Naruto. Tieň hneď poznal, že dúfa, že do akcie pôjdu už čoskoro.
Chcel začať plánom, ale najprv si povedal, že najprv vyrieši starosti svojich ľudí. On im síce verí, ale keď sa jeho ľudia strachujú, nenechá to predsa tak. „Moji muži vás podozrievajú. Vraj máte za lubom niečo nekalé.“
„To nie je pravda,“ ihneď ich ohradila Sakura.
„Niečo tajíte,“ povedal bez úvodu. Všimol si prekvapeného výrazu toho dievčaťa. Z jej tváre sa mu čítalo najlepšie.
„Čo by sme...“ začal blond chalan s divnými čiarami na lícach, no Tieň ho prerušil.
„Nemám rád naťahovačky. A taktiež som netrpezlivý, preto vyzerá moja tvár ako vyzerá. Viem, že čokoľvek tajíte, nie to dobré. Ale nemyslite si, že vás nepochopíme. Toto je jednotka vytvorená z väzňov, preboha! Nám to je jedno,“ uškrnul sa. Videl, ako boli úplne v šoku. Potom sa pozerali jeden na druhého a nakoniec prikývli, čiže sa dohodli.
„Sasuke je bývalý člen Akatsuki. Báli sme sa, že ho odhalíte a pošlete poňho niekoho. Preto sme sa držali bokom,“ vysvetlil Naruto.
„Ale asi práve to bolo nápadné,“ dodala Sakura, pozrela sa na Sasukeho a chytila ho za ruku.
„No to nemení nič na tom, že chceme pomôcť,“ dokončil Sasuke.
„Výborne,“ prikývol Tieň a založil si ruky vzadu za chrbát, „s tým počítam, keďže kvôli väzeniu máme oslabenú chakru, budete pre nás veľmi užitoční. Takže plán na záchranu cici poznáte.“
Neprikývli, ako očakával, ale divne naňho zazerali.
„Cici?“ spýtali sa naraz s otvorenými ústami. A sakra! Mal by si dávať pozor, čo hovorí. Už si tak zvykol oslovovať ju tak.
Odkašľal si. „Tak je vám ten plán jasný?“ spýtal sa, akoby nič ako „cica“ v živote nepovedal. A v tvári tiež stelesnená slušnosť.
Po dlhom čakaní prikývli. Tieň sa otočil smerom k budove. Už čakajú tak dlho. Zrejme ten plán budú musieť použiť. Nedal to síce najavo, ale nepáčilo sa mu, že je tu bývalý člen Akatsuki. Síce aj ten nesmrteľník...ako bolo jeho meno?...aha, jasné, Hidan, je tu. No na vlastné oči videl, ako mu Sora verí. Bol divný, to áno, však je vkuse nervózny, podľa Tieňa si asi myslí, že vidí dvojmo, keď sa pozerá na tie dvojčatá, ktoré sú podľa neho tiež divné, a často sa rozpráva sám so sebou. Keď sa nad tým tak zamyslel, podľa neho sú všetci divní...okrem Sory...tá je tak správne drzá a odvážna. Páčila sa mu. Ale nie takým spôsobom. On ju vlastne akoby obdivoval. A preto musí byť načasovanie plánu dokonalé a plán perfektný.

Seiichi si myslel, že zle počul. Naozaj mu v hlave zaznel ten hlas? Alebo už je taký zúfalý, že si ho predstavil? Chcel si pomyslieť nejakú myšlienku na adresu Svetla, ale nebol čas, keďže Sora na nich bez prestania útočila svojimi zelenými a čiernymi niťami.
Práve jednou či dvoma zasiahla strop a časť z neho sa na nich skoro zrútila. Ešteže sa stihol uhnúť. Chvíľu okolo neho víril prach, ale ani to, že viditeľnosť bola strašná, nezabraňovalo Sore, aby útočila ďalej. Hodil sa na zem, aby sa vyhol jej nitiam. Bolo jej jedno koho zasiahne. Však prečo by sa mala starať? Ovládla ju Temnota a momentálne je bezcitná. Seiichi si tento Shinichiho stav pamätal. A ten posledný až príliš dobre. On bol rád, že tento stav neokúsil. V ňom predtým tiež sídlila Temnota, no neprejavila sa. Možno to bolo preto, lebo mal v sebe Svetlo. Lenže to stratil, keď zachránil Shinichiho a tým pádom aj seba. Alebo nie? Žeby to, čo počul pred chvíľou bolo ozajstné?
Prach sadol a on začal rozoznávať tvary okolo seba. Keita urobil to isté, čo on. Shinichi a Hidan boli každý v inom kúte miestnosti, ale tiež prikrčený k zemi. Započul Sorin smiech a takmer ho striaslo. Bol taký...chladný. A vtedy mu to došlo. Jediný dôvod, prečo sú ešte nažive, prečo ich ešte nezabila, prečo ešte neležia v kaluži krvi bol, že sa s nimi hrá. Babre sa s nimi. Využíva Sorino telo, aby sa s nimi pohrala a potom ich odhodila ako použité hračky. Vedel, že nezaútočí, mal také tušenie, a tak mu veril, lebo jej to videl na tvári. Chce počkať kým sa všetci postavia. Chce im dať nádej, že majú šancu bojovať....a potom ich znova zraziť k zemi.
Si stále tu?
Vyslal rýchlu myšlienku a pomaly sa začal dvíhať. Kútikom oka postrehol, že ostatní robia to isté. Možno, keby nebola Sora ich priateľka, ich role by boli opačné. Na Keitovi bolo vidieť, že tento súboj berie vážne. Shinichi bol teraz až príliš zaujatý Temnotou. A Hidan...Seiichi vedel, že keby chcel, Sora by sa tam nevyškierala. Lenže problém bol ten, že to bolo jej telo a že ona tam niekde ešte stále je.
Samozrejme. Ja nie som Tvoja schopnosť. Ja existujem tak, ako existuje Temnota. Som v každom človeku, tak ako ona. A je len na ňom či ma prijme. I keď...Temnota na seba upozorňuje viac ako ja...tvoja schopnosť spočívala iba v prejave Svetla, nie v jeho podstate. Taktiež si vďaka nej mohol lepšie využívať silu Svetla, čiže moju. To, že Tvoja schopnosť odišla, keď si zachránil brata, neznamená, že aj ja.
Takže niekde v mojom vnútri je aj Temnota? Spýtal sa s obavami.
Isteže. No je len a len na tebe či ju vytiahneš na povrch.
Tiež chceš za svoju silu niečo? Tak ako Temnota? Seiichi chcel najprv vedieť do čoho sa púšťa. No vedel, že Svetlo nie je naklonené klamstvám ako Temnota. No istota je istota.
Iba jednu jedinú vec...
Čo?
Aby si sa odo mňa neodklonil...
Videl som, čo dokáže Temnota, nemienim jej podľahnúť! Vyhlásil bojovne.
To sú slová do boja, Seiichi! Zasmialo sa Svetlo nad jeho odhodlanosťou. Teraz už len musíš svoju odvahu a silu ukázať.
To by som rád, ale neviem či mám dosť sily, priznal pokorne Seiichi a len tak- tak sa vyhol jednej čiernej niti, čo okolo neho presvišťala. Trochu sa zatackal a znova našiel rovnováhu.
A práve preto som tu ja. Požičiam ti trochu svojej. A jediné, čo chcem je, aby si ju použil proti Temnote...
Seiichim prešiel prúd sily až sa trhane nadýchol a podlomili sa mu kolená. Cítil sa oveľa silnejší. Mal pocit akoby mohol dokázať čokoľvek. A to, že mal túto silu použiť proti Temnote sa mu zdalo nie len správne, ale úplne prirodzené. Necítil žiadnu bolesť, všetka sa akoby vyparila. Urobil krok v pred a Sora sa zamračila a vydala zvuk podobný zavrčaniu.
„Seiichi...“ hleslo jeho dvojča a on sa naňho pozrel, „ty...žiariš...ale že...doslova,“ trhane rozprával. Seiichi sa pozrel na svoje ruky a naozaj okolo nich bola akási žiara a keď sa pozrel na Shinichiho, videl, že je udivený. Však aj on sám bol!
„Čo to je?“ nechápal Hidan.
„Svetlo,“ precedila pomedzi zuby Sora, „prijal Svetlo. Ten parchant!“ skríkla na plné ústa.
Seiichi sa uškrnul. Videl na Sorinej tvári, že ju to vykoľajilo a tým pádom aj Temnotu a to ho tešilo. Urobil krok dopredu. Sorou trhlo, no necúvla. Ešte raz zaškrípala zubami, zaťala päste a vykročila vpred.
„Nechajte to teraz chvíľu na mňa,“ vyhlásil Seiichi a kútikom oka videl, že prikývli a o niečo cúvli.
„Vidím, že o tom vieš, inak by si sa nerozhodol pripojiť do tejto šarvátky,“ poznamenala Sora a Seiichi nemal ani tušenie o čom hovorí. Žeby o tom pláne? Je až taký strašný, že sa Svetlo rozhodlo zasiahnuť? „lenže už je neskoro.“
Seiichi, nevieš o čo ide. Na vysvetľovanie nie je čas. Budeš taký láskavý a požičiaš mi na chvíľu tvoje telo?
Seiichi neváhal ani sekundu. Svetlu veril na sto percent. Samozrejme! Potom už len cítil, ako padá a videl pred sebou jasné svetlo, a potom sa všetko zahmlilo.
Keď znova nadobudol vedomie, bol vo svojom tele, ale neovládal ho. Cíti sa ako na návšteve.
Toto je divné.
Napadlo mu a mal chuť sa zasmiať. Jeho myšlienkové ja tak urobilo, no jeho telo nie.
Teraz budeš chvíľu pozorovateľ. Len tak dlho ako to bude nevyhnutné, sľubujem.
„Nikdy nie je neskoro,“ vyšlo so Seiichiho úst, ale on to nepovedal.
Sora sa zatvárila šokovane a o krok cúvla. Zase ju niečo zaskočilo. Teda Temnotu v nej. Ako nebyť v tejto situácii zmätený? A na tvári sa objavil jej úškľabok.
„Pozrime sa na to. Toto by sa malo zapísať. Takéto čosi,“ zasmiala sa, „už si ani nepamätám, kedy sa niečo také stalo naposledy. Musíš byť naozaj zúfalé, Svetlo!“
„Svetlo?“ počul Seiichi hlas svojho brata. Seiichiho hlava sa mimovoľne otočila a Seiichi videl prekvapený výraz na Shinichiho tvári, „Zlaté oči? Šibe ti?!“ vyhŕkol, isto bez rozmyslu.
„V živote som videl veľa vecí, no toto ešte nikdy!“ zvolal Hidan.
Seiichiho...lepšie povedané...pohľad Svetla sa preniesol na Soru posadnutú Temnotou. „Nikdy si ten plán nemal rozbehnúť. Je to príliš nebezpečné! A neprirodzené!“ dohováralo Svetlo.
„A práve preto to robím!“ rozhodila rukami, „A neprinútiš ma to zastaviť!“ vysmievala sa.
„Nestačí ti jeden?!“
„Jeden som si podmanil, to je pravda,“ pripustila Temnota, „lenže tam vonku čakajú ďalšie.“
„Tak načo tá vojna?!“ Seiichi cítil, že Svetlo nechápe zmýšľanie Temnoty. Akoby aj mohlo. Keby to tak bolo, Svetlo by bolo rovnako skazené ako ona.
„Milujem chaos,“ povedala slastne, „a taktiež je to krásne rozptýlenie od môjho plánu, že?“
„Musím priznať, že som sa najprv upriamil na tú vojnu....“ začalo, no Svetlo, no ona ju prerušila.
„A to bola životná chyba....tá najväčšia...“
„Prečo práve toto?“
„Akoby si to nevedelo, Svetlo! Vieš, že keď sa tento plán dostane na koniec, je po všetkom. Všetko pohltím, všade sadne môj tieň, všade bude usadená Temnota, všade budem JA!“
„A načo ti je on?!“ nechápalo Svetlo.
„On?! Je len bábka a ani o tom netuší. Robí všetko, čo mu poviem, lebo si myslí, že mu pomáham s jeho plánom, no je to presne naopak. On pomáha mne s tým mojím!“
„Stále nechápem prečo to robíš,“ povedalo Svetlo a Sore zažiarili oči.
„Pretože jeden svet mi nestačí!“ zvolala teatrálne.

„Naoki?“ rozbehla sa k nemu Riko a hodila sa mu do náručia a zavzlykala. Naoki si ju privinul na hruď a pevne ju držal.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa ho s tvárou stále v jeho tričku.
„Neviem,“ povedal popravde, „bol som v tme a potom sa tu objavil. Videl som tu ľudí, no nehýbali sa...vlastne, doteraz sa nepohli. A potom som počul dvere...ako sa otvárajú...,“ rozpamätával sa, „a potom teba,“ na tvári sa mu roztiahol úsmev.
„Ona to fakt splnila,“ zašepkala Riko a on jej nerozumel.
„Čo?“
Riko sa od neho odtiahla, už to ho znepokojilo, a pozrela sa mu do očí. Všimol si, že ich má obe zelené. Zhlboka sa nadýchla a spustila:
„Uzatvorila som dohodu s Temnotou a ona mi sľúbila, že budeš so mnou v tomto svete. Naoki, toto je svet odkiaľ pochádzam. Môj domov. A teraz si tu so mnou a tu aj zostaneš,“ hovorila nadšene. A postupne sa aj on cítil z toho nadšený. No potom ho niečo znepokojilo.
„Temnota?“
„Áno, viem, že to znie strašne a možno mám čierne oči, ale na tom nezáleží, lebo som tu s tebou a milujem ťa!“
„Obe sú zelené,“ mračil sa.
„Čože?!“ zvolala prekvapene Riko a potom sa zasmiala.
„Čo je vtipné?“ nechápal.
„Temnota tu nie je! Ona tu nie je! Neexistuje v tomto svete!“ tešila sa z tohto objavu.
„A ako ma tu preniesla?“
„To neviem. Na tom nezáleží! Nie je tu! Ak teraz ešte chvíľu počkáš, tak budeme spolu tu, v tomto svete!“ Naoki v živote nevidel Riko takú šťastnú. Úplne žiarila.
„A na čo mám čakať?“ spýtal sa a začal sa usmievať aj on, nemohol tomu zabrániť.
„Musím sa vrátiť a pomôcť im prísť sem. Kým neprídu všetci, bude to tu bez pohybu,“ vysvetlila mu.
„A ako si sa sem dostala ty?“
„Zomrela som,“ úsmev mu zamrzol, „ale to nevadí. Lebo žijem tu, chápeš?“ pohladila ho po líci a on pocítil aká živá je.
„Tak ja počkám,“ sľúbil jej a ona sa otočil k portálu. Ešte sa k nemu vrátila, aby ho pobozkala.
„Nikto nikam nejde,“ vyhlásil niekto a oni sa otočili za jeho hlasom, „zistil som pár zaujímavých vecí, ktoré mnoho vysvetľujú. A čo sa týka Temnoty....tá čoskoro zavíta aj v tomto svete, sladká Riko.“
Riko naňho pozerala s vyvalenými očami.
„Nie je to ten maskovaný muž z Akatsuki?“ zamračil sa Naoki.