Shini sou 04 - Odpovede alebo nové otázky?

Štyri páry očí sa hypnotizujúco upierali na drobnú postavu vzdialenú len pár metrov od nich. Bosými nohami stála na opačnej strane pri mrežiach, potrhané oblečenie na nej len viselo a zvýrazňovalo tak fakt, že niekoľko dní nejedla. Tlmené svetlo väznice dopadalo na jej bledú pokožku a osvetľovalo pramene bielych vlasov dopadajúcich na jej detskú tvár.
„Yuuki?!“ ticho prerušil Narutov hlas, na čo sa vzápätí ozvala tupá rana a jeho tvár okúsila tvrdosť podlahy. Nad ním stála rozkročená Sakura s ešte stále zdvihnutou päsťou a nahnevaným výrazom v tvári.
„Rozmýšľaj aspoň trochu pred tým, než niečo vypustíš z tých ukecaných úst! Ako by to mohla byť ona, keď naposledy ležala neschopná pohybu v nemocnici a, navyše, prezrádzaš informácie, ktoré nás môžu prezradiť alebo čo je horšie, ohroziť! “
Dotyčný sedel v tureckom sede a nespokojne si prechádzal rukou po boľavom mieste, očami pritom skenoval neznámu pred ním. O niečo dlhší pohľad prezrádzal, že sa nejedná o tú istú osobu, za čo bol rád, ale objavovali sa tak ďalšie otázky, ktorých bolo už aj tak neúrekom.
Na Sakurino výbušné správanie boli zvyknutí, to sa však nedalo povedať o dievčati. Pri nečakanej rane sa strhla a mimovoľne ustúpila čo najďalej, tak, ako jej daný priestor umožňoval. Ustráchaný pohľad zabodávala do Sakury, ktorá si až teraz uvedomila, že tiež nejednala práve najmúdrejšie.
Jasné, fialové oči napokon presunula na chlapca opierajúceho sa trochu bokom od hlučnej skupinky. Prvotný náznak prekvapenia na sebe nedal poznať a s nezáujmom opätoval jej ostražitý pohľad. Tiež ho táto situácia zaujala, ale na rozdiel od ostatných aspoň vedel skryť emócie a zachovať si tak chladnú hlavu.
„Kto ste? Ako to, že poznáte Yuuki?“ celou sa opäť ozval jej zachrípnutý hlas, bolo zjavné, že pár dní tu strávila v úplnej tichosti.
„Stretli sme sa s ňou. Smiem vedieť, kto si ty?“
Pohľadom spočinula nedôverne na najstaršom mužovi. Jeho zahalená tvár na pochybnostiach len pridávala.
„Zrejme sa s ňou poznáš, nie sme nepriatelia,“ pokúsil sa o úsmev, no nebol si istý či ho pod maskou zaregistrovala.
„Volám sa Yukino, sme dvojčatá.“
„To však stále nič nevysvetľuje,“ palec a ukazovák si dal na spánky a premýšľajúc zavrel oči. Zapichli sa doňho prekvapené pohľady jeho študentov, v takejto polohe ho ešte nevideli.
„Sme ninjovia z Konohy, Yuuki sme našli neďaleko brány a priviedli ju na ošetrovňu, nemusíš sa báť, je v poriadku,“ ružovláska sa milo usmiala na dievča pred ňou a snažila sa ju aspoň trochu upokojiť pohľadom. Viditeľne sa jej uľavilo, zrejme vedela viac, než dávala najavo.
„Čo sa stalo?“
Celou sa razom rozľahlo ticho, pri ktorom každý nádych alebo výdych bol až nepríjemne hlučný. Yukino stála nehybne na mieste, vlasy jej zakrývali sklonenú tvár, a tak si každý jej reakciu mohol len domyslieť.
Zraky všetkých sa mlčky upierali na živú záhadu, ktorá sa pred nimi nachádzala. Ani jeden z nich si netrúfal to ticho prerušiť, napokon, nevedeli, čo od nej majú očakávať.
„Čo také mohli spraviť dve malé deti, že jedno z nich zavreli s mizernými podmienkami a to druhé prenasledovali, až skončilo od vyčerpania v bezvedomí?“
„Sasuke-kun!“ pípla potichu Sakura, aj keď sa snažila, aby to znelo varovne, z jej pier to proti niekomu takému autoritatívnemu ako bol Sasuke, nemalo žiadnu váhu. Mierne vytiahol obočie, ale nevenoval jej prílišnú pozornosť, to decko pred ním bolo zaujímavejšie, než si vôbec pripúšťal. A čo bolo dôležité, mal pravdu. Dokonca to vedel pochopiť aj niekto tak zadebnený ako Naruto, nemusia byť ani detektívi aby pochopili, že dvaja spratkovia sa do takejto situácie len tak dostať nemôžu.
„Neviem, čo sme spravili. Ani ja, ani Yuuki. Nemusíte mi veriť, ale je to tak.“ Zúfalosť sa jej odrážala ako na hlase, tak aj na očiach, ktoré na nich uprela s nevyslovenou prosbou.
„Tak nám porozprávaj aspoň to, čo vieš. Musíme sa odniekiaľ pohnúť.“
„Mali sme deň ako každý iný, nič výnimočné sa nedialo. Na rodičov si nepamätáme, už od malička sme to len ja a Yuuki, nikdy sme sa od seba neodlúčili, až teraz,“ hlas sa jej zadrhol a ona stíchla, potláčala dotieravé slzy a snažila sa pôsobiť stále nebojácne, presne tak, ako si to pred ich rozhovorom stanovila. „Jedli sme, keď sa ozval buchot na dvere. Dom sme mali ďalej od ostatných, ale vyhovovalo nám to, nikdy sme neboli príliš spoločenské. Už z toho, že za nami vôbec niekto prišiel som mala zlý pocit a síce sme sa s dedinčanmi nestretávali, vedeli sme už z ich vystupovania, že sa niečo deje. Napokon nás schmatli, ale Yuuki jedného ovalila predmetom až sa zviezol na podlahu a kým sa od prekvapenia spamätali, vytrhla som sa ďalšiemu, schytila ju a spoločne sme vyskočili cez okno, bolo síce nízko, ale aj tak som si narazila ruku aj nohu, čo nás pri úteku značne spomalilo. Prišli sme ledva po dedinu, keď nás dostihli, ale stihli sme sa ich ešte striasť v spleti uličiek. Vôbec netuším, čo sme vyviedli,“ hlas mala zoslabnutý a zachrípnutý, slzy voľne padali na podlahu pod ňou, no aj tak pokračovala, „muselo to byť ale niečo dôležité, pretože o chvíľu nás už hľadali ninjovia. Bolo jedno, aké rýchle alebo malé sme, s nimi sme sa rovnať nemohli. Jediná výhoda bola tá, že táto dedina je dávno zabudnutá, a tak nebolo potrebné ju nejako príliš ochraňovať a trénovať nových ninjov, preto sa aj to málo, ktoré tu z nich je, s ostatnými rovnať nemôže. Zaostávajú ako v počte, tak aj v schopnostiach a skúsenostiach. Stále to však bolo viac, akoby sme my mohli zmôcť. Ako som predpokladala, nepotrvalo dlho a našli nás. S tou nohou som to mala prehrané už dávno, to ale neznamenalo, že musia chytiť aj ju. Napriek jej protestom som ju skryla a sama sa im ukázala. Mala som odlákať ich pozornosť, kým Yuuki utečie. Nevedeli sme, po ktorej idú. Chytili ma a pár ďalších sa vybralo hľadať ju, nedokázala som ničomu z toho zabrániť. Neviem, čo sa s ňou stalo, ako dopadla, udreli ma a ja som omdlela, na nič viac si už nepamätám. Netuším, čo tu vlastne robím.“ Rozhodila rukami a opäť zavládlo ticho.
Potichu spracovávali príbeh a vymýšľali akékoľvek nepravdepodobné teórie. Sasukeho oči sa zabodli do Narutovho zátylku, priam počul, ako mu v hlave zo všetkých síl pracujú ozubené kolieska.
„Kakashi-sensei, nech sa na to pozriem z akéhokoľvek pohľadu, nedáva to žiadny zmysel, na čo by im bolo zadržiavanie dvoch malých detí?“
Yukino prepichla Sakuru ostrým pohľadom, deťmi sú asi natoľko, nakoľko aj oni. Na pár rozdieloch v číslach veku nezáleží, právo byť dieťaťom stratili už dávno.
„O moc ďalej sme sa teda neposunuli. Ak je pravda to, čo hovorila o ich ninjoch, máme aspoň nejakú šancu sa odtiaľto dostať a zistiť pár informácií. Nezabúdajte však, že nesmiete konať unáhlene a nepremyslene, nie sme na našom území a nechceme dostať našu krajinu do rozporu.“
Stretol sa so súhlasným prikývnutím, bál sa však, kto z nich na to zabudne ako prvý. Je jedno, ako moc blbý Naruto je, v takýchto situáciách je dosť možné, že chladnú hlavu stratí Sasuke ešte skôr, než on.

Vzduch nepríjemne štípal a pálil. Každým dopadom chodidla na zem som mojim telom cítila otrasy, ktoré vyvolávali a hlavne bolesť, ktorú mi to rytmické kladenie a zdvíhanie nôh od zeme spôsobovalo. Kútikom mozgu som registrovala ostrú bolesť v pravom boku, ktorý som si podvedome jednou rukou držala a rovnako aj množstvo drobných, nepríjemne štípajúcich rezných raniek nachádzajúcich sa po celom tele. Sú od skla? Od pádu? Od nebezpečných zbraní? Udalosti sa mi zlievali dokopy, rovnako ako krajinka predo mnou. Všetko sa udialo náhle, že nebol čas na premýšľanie ani nijaké iné otázky. V hlave mi svietilo len jediné: PREČ. Aj napriek tomu sa mi však každým ďalším krokom srdce lámalo na čoraz menšie kúsky, až som nepochybovala, že mi žiadne neostalo. Ako by aj mohlo, keď som spravila ten najsebeckejší čin a ju tam nechala? Chcela som zastať, ale nohy akoby poslúchali môj sebecký mozog, ani na okamih som nespomalila. V pľúcach som cítila nedostatok kyslíka a obraz sa mi začínal rozostrovať, no utekala som stále ďalej. Ak nespomalím, ak si neoddýchnem, umriem. Ale umriem aj keď spomalím a oni ma chytia. Tak načo sa tu tak trápiť keď viem, že je to aj tak beznádejné? Moje chabé myšlienky boli opäť pohltené výstražným nápisom a napriek tomu, že som si už necítila nohy, som stále nezastavovala. Neviem, kde som, ako dlho utekám, ani čo spravím. Ani to, či ma ešte niekto vôbec prenasleduje, ale v to som sa dúfať neodvážila. Prebehla som cez malú rieku, vôbec som neuvažovala či viem plávať, ale voda bola plytká, zmáčali sa mi akurát lýtka. Premohla som nutkanie zastaviť a utíšiť bolestivé hrdlo alebo vysušené pery, vedela som, že keď už raz zastavím, nedokážem sa potom zdvihnúť a znova dať do behu. Les, cez ktorý som sa trmácala, mi to taktiež neuľahčoval, o oblečenie sa mi zachytávali konáre a nechávali za sebou ďalšie škrabance a roztrhané kúsky látky. Na to, aby sledovali moju stopu nepotrebujú ani psa.
Cítila som, ako ma nohy zradili a ja som si to tvárou nasmerovala na tvrdú zem, neostalo vo mne ani toľko sily, aby som pred seba zdvihla obranne ruky. Točila sa mi hlava a aj napriek ostrej bolesti, ktorú som cítila z každého kúska môjho tela, som vedela, že omdlievam. Z očí sa mi vyrinuli slzy a prebíjali sa špinavou cestičkou po mojom líci až na zem, aby sa v nej následne stratili. Kiežby som to tiež vedela. Silou vôle som sa pokúšala pohnúť, ale ani ruky, ani nohy na moje zúfalstvo nereagovali. Nehovoria všetci, že silou vôle sa dá dosiahnuť hocičo? Tak prečo to teraz nefunguje?
Jediné známky života, ktoré som javila, boli neustále stekajúce slzy so slanou príchuťou a zároveň aj to posledné, čo som cítila, keď som upadla do bezvedomia.