Shini Sou 03 Zabudnuté mesto

„Ty to nevidíš?“ prekvapene sa naňho pozrel Naruto a potom obrátil zrak naspäť na niečo na čo sa pozerali, keď k nim prišiel. Sasuke nechápal, čo je také zaujímavé na nejakých starých ruinách, ktoré tam stoja už niekoľko rokov. Pre istotu na ne fľochol ešte raz, no nič sa nezmenilo. Nič sa nepohlo, nič nebolo inak. Iba staré zrútené budovy, ktoré značili, že tu kedysi niečo stálo, ale to bolo všetko. Keď sa na členov svojho tímu znova pozrel, všetci naňho hádzali znepokojené pohľady. Zamračil sa a pokrútil nad nimi hlavou.
„Ty to fakt nevidíš?“ spýtal sa Naruto šokovane a od úžasu otvoril ústa a nevedel, čo má na to viac povedať.
„Čo je zaujímavé na šutroch?“ poznamenal, „Hlavné je, že som mal pravdu a trepali sme sa tu zbytočne,“ pokrčil plecami a tváril sa ľahostajne ako vždy.
„Ale my tu nie sme zbytočne, Sasuke,“ vyviedol ho z omylu Kakashi. Teda...to by musel mať nejaký dôkaz a tie ruiny mu do karát veľmi nenahrávali. Posmešne nadvihol svoje ebenové obočie.
„Mračná naozaj existuje. Stojíme pred jej bránami,“ Sakura sa k nemu o krok priblížila a on sa zatváril zmätene. Podľa toho, ako sa ho všetci o tom snažili presvedčiť, zrejme to videli. Tak prečo on nie? Alebo lepšia otázka. Prečo to oni vidia? Žeby sa im niečo stalo a mali halucinácie?
„Nie, neexistuje. Sú tu ruiny,“ a prstom na ne tvrdohlavo ukázal. Naruto si dosť počuteľne povzdychol a na Sakurinej tvári videl sklamanie.
„Neveríš,“ povedal jednoducho Kakashi a Sasuke sa naňho pozrel, „neveríš, že by Kumo naozaj existovala, je to tak?“
„Vidím, že neexistuje,“ dal si záležať, aby bol počuť dôraz na každom slove, čo povedal.
„Fajn, ja tam idem!“ vyhlásil Naruto a pohol sa k zvyškom dediny. Zrejme usúdil, že Sasuke potrebuje názorný príklad, no ten sa nad tým len uškrnul. Kam by len chcel ísť! Poprechádzať sa pomedzi ruiny? Fajn, Naruto, nech sa páči.
No zrazu Naruto, akoby prekročil nejakú pomyselnú čiaru, zmizol a už ho nevidel. Mimovoľne urobil krok dopredu a žmúril či ho neuvidí niekde medzi zbúranými domami, no nič. Žiadna blond štica vlasov. Žiadna čierno- oranžová bunda. Ale...kam zmizol? Čo to...čo to má znamenať?!
„Vošiel do Kumo, ale ty ho nevidíš, lebo nevidíš ani Kumo,“ prehovorila Sakura a Sasuke nechápavo pokrútil hlavou. Sakura k nemu podišla a svojimi zelenými očami sa pozerala priamo do jeho čiernych, „pozri sa tým smerom s tým, že tam je Mračná. Len to skús,“ posledná veta bola požiadanie. Potom odstúpila, no nespustila z neho zrak. Sasuke si len povzdychol a urobil tak.
Najprv tam nič nevidel, lebo si stále myslel, že je to hlúposť. Avšak Naruto niekde vojsť musel. Či chcel, alebo nie, musel pripustiť, že tam predsa len niečo musí byť. Pomaly vydýchol a na krátky okamih si dovolil uveriť, že tam, niekde v tých ruinách, stojí dedina, ktorej ľudia žijú naďalej svoje životy. A vtedy sa to stalo.
Sasuke sa na to pozeral a nemohol uveriť vlastným očiam. Pred ním sa objavila akási bublina, ktorá bola kvôli zapadajúcemu slnku zafarbená do ružova. Po chvíľke sa začala vlniť a vyzeralo to, ako keď niekto ťukne do vody a tá sa rozčerí. A každá vlnka, ktorá pribudla odhaľovala viac zo zakrytej Kumo. Prekvapene si povzdychol.
Vyzerala ako normálna dedina. Dosť sa podobala na Konohu. Nebola to žiadna zrúcanina a život pokračoval ďalej, akoby nikdy nezmizla z povrchu zemského.
Sasuke sa pripojil ku Sakure a Kakashimu a spolu vošli do Kumo, kde na nich čakal Naruto.

Muž v strednom veku s nevýraznými hnedými vlasmi a kozou briadkou rovnakej farby, na ktorom bolo vidieť, že každý deň cvičí, sedel za stolom, kde si prezeral nové správy o fungovaní dediny, v kancelárii vodcu Kumo. Práve vo chvíli, keď chcel pretočiť ďalšiu stránku spisu, niekto zaklopal.
„Ďalej!“ povedal mohutným hlasom a z jeho úst to bolo skôr zvolanie ako obyčajná veta.
Dnu vošiel jeden z jeho strážcov a vyzeral vskutku znepokojene. „Pane,“ povedal na pozdrav, „máme vážny problém.“
Vodca Kumo sa na stoličke vystrel do celej svojej výšky a prižmúril svoje čierne oči. Tieto slová naposledy počul predchodca jeho predchodcu a on dúfal, že sa ich nedožije. „Čo sa stalo?“ spýtal sa pokojne, aj keď jeho myšlienky boli neveľmi pokojné.
„Bariéra bola narušená. Máme štyroch návštevníkov,“ hovoril stroho, akoby sa to naučil naspamäť.
„Štyria ľudia prešli cez bariéru?“ jeho hlas zahrmel celou miestnosťou a strážca mimovoľne o krok cúvol.
„Áno, pane. Ale nie sú to obyčajní ľudia. Sú to shinobi.“
„Čože?!“ zvolal, postavil sa a tresol päsťou o stôl, ktorý sa zatriasol. Po toľkých rokoch...po toľkých rokoch ich našli! Ako je to možné?! Bariéra bola dokonalá! Len pár ľudí vedelo, ako cez ňu prejsť, keď ich posielal na výskumné misie mimo Kumo. A tí mali prísny zákaz niekomu čo i len ceknúť kto sú a odkiaľ prišli! Tak ako...?! Vírilo mu neustále hlavou a potom mu niečo napadlo až si povzdychol, že na to neprišiel skôr. Žeby to tak naozaj bolo?
„Pane?“ ozval sa strážca, keď sa vodca dlho neozýval, lebo bol zahĺbený vo svojich myšlienkach.
„Priveď ich sem,“ povedal mu už pokojne a sadol si späť na stoličku. On len prikývol a zmizol za dverami.

„Takže,“ začal, keď v jeho kancelárii stáli štyria ľudia. Ružovlasé dievča, blond chlapec, čiernovlasý chlapec a bielovlasý muž. Všetci mali znak Konohy a po príchode sa mu iba pozdravili. Nevedel či si naozaj neuvedomujú, čo spôsobili, alebo naozaj na sebe nedali nič znať.
Keď sa na nich tak pozeral a premýšľal o tom, začal pochybovať, že ich sem niekto poslal. Predsa len, vyzerali ako obyčajní ninjovia a keby mali špeciálnu misiu sa tam dostať, tak by sa isto nedali chytiť pri prechádzaní dedinou. Boli by viac...opatrnejší. Ibaže by chceli byť chytení. Ale to je predsa hlúposť a nevedel si predstaviť, načo by to bolo dobré.
„Ako ste sa tu dostali?“ spýtal sa ich konverzačným tónom akoby sa bavili pri šálke čaju. Prehovoril ten v maske.
„Išli sme okolo z misie a akosi sme vybočili z cesty. Viete, že v okolí tu je spolok banditov?“ spýtal sa akoby len tak mimochodom, „A keďže sme sa chceli vyhnúť zbytočnej šarvátke, zobrali sme to naokolo cestou, ktorú sme neveľmi poznali a zaviedla nás sem. Dúfam, že sme vám nenarobili problémy,“ dodal a znel úprimne.
Vodca musel uznať, že ich historka znela vierohodne. Ale predsa mu tam niečo nesedelo. Stratení ninjovia našli útočisko v neznámej dedine v končinách, ktoré nenavštívili? A ani to nevysvetľuje, ako prešli cez bariéru. Nechcel sa ich na to pýtať, keďže by to bola pre nich zrejme dosť divná otázka a možno by sa prezradil. A o žiadnych problémoch pri vstupe sa nezmienili. Žeby...?
„Smiem sa spýtať na vaše mená?“ spýtal sa ich odrazu.
„Moje meno je Hatake Kakashi a toto je môj tým: Haruno Sakura, Uzumaki Naruto a Uchiha Sasuke,“ vodcov pohľad sa zastavil na poslednom menovanom a teda chlapcovi s čiernymi vlasmi. Uchiha Sasuke. Jeho vyzvedači mu párkrát toto meno spomenuli, ale nečakal, že ho uvidí niekedy zoči voči. Kútiky úst sa mu jemne pozdvihli, „Vy ste, predpokladám, vodca tejto dediny.“
„Očividne,“ prikývol, „starám sa o blaho Mračnej dediny.“
„Znie to dosť podobne ako Oblačná, nie?“
„Samozrejme, veľa ľudí by to pomýlilo,“ nasilu sa na Kakashiho, ktorý jediný z nich komunikoval, usmial.
„Mám na vás jednu prosbu,“ povedal Kakashi.
„Nech sa páči. Možno vám bude vedieť pomôcť,“ kývol naňho rukou, nech sa pýta.
„Mohli by sme prenocovať v Mračnej? Nemusíte sa obávať, hneď ráno odídeme, len sa mi nezdá múdre, aby sme cestovali v tme v neznámom kraji.“
Vodca nadvihol svoje hnedé obočie, preplietol si prsty a podoprel si tak bradu a záhadne sa usmial. Videl ako sa Kakashi mierne zamračil a jeho úsmev sa rozšíril. Už mu tu niečo prestávalo sedieť.
„Viete, Hatake Kakashi, v žiadnom prípade by som nedovolil, aby ste v noci opustili Kumo...“ na chvíľu sa odmlčal. No než mohol pokračovať, ozval sa Kakashi.
„To je od vás veľmi pozorné.“
„...ešte som nedohovoril. Vy nemôžete opustiť Kumo,“ v ich tvárach videl prekvapenie a šok, „viete,“ začal vecne, „nemávame tu časté návštevy. Vlastne, ste naša prvá návšteva po dlhej dobe. Iste si uvedomujete, že je to pre Kumo veľmi zvláštna situácia.“
„Naznačujete, že sme pre vás nebezpeční?“
„Presne tak. Už len vaša prítomnosť je nebezpečná. Hlavne tohto chlapca, “ fľochol na Sasukeho.
„Narážate na niečo?“ spýtal sa ho Kakashi a už neznel tak nenútene ako predtým.
„Samozrejme. Dokonca aj ja som o ňom niečo počul. Aj o Uzumakim, isteže,“ dodal, keď videl, ako namosúrene sa Naruto zatváril, „hrdina vojny. A na druhej strane, Uchiha, ktorý menil strany ako ponožky. Áno, nakoniec jeho pomoc Aliancii prišla vhod, ako som počul, no ja mu neverím,“ dodal, keď videl Kakashimu na očiach, že k tomu chce niečo povedať. O tom, že otváral ústa si byť istý nemohol- kvôli maske.
„Ale vy mu nemusíte veriť, pane,“ začal argumentovať Kakashi, „nemusíme ostať v Kumo, ak je toto problém.“
Vodca sa chrapľavo zasmial. „Vy ste ma nepochopili. Absolútne vôbec. Zostanete tu, kým ja nepoviem, že môžete odísť. Ten čas strávite v cele až kým nezistíme váš pravý dôvod vašej návštevy a potom vám vymažeme spomienky, aby ste si na návštevu Mračnej nikdy nespomenuli.“
„Pravý dôvod našej návštevy?“ spýtal sa Kakashi prekvapene a vodca si bol istý, že to len hrá.
„Hádam si nemyslíte, že som vám na tých banditov skočil? Prosím vás! Ja viem, čo sa deje v okolí našej dediny, toho sa obávať nemusíte,“ vysmial ho.
„Prečo nechcete, aby sme si pamätali Mračnú?“ spýtal sa Kakashi a ani sa nepokúšal poprieť vodcove slová.
„Na to mám svoje dôvody, s ktorými sa vám zverovať nemusím, Hatake Kakashi. A teraz vás moje stráže vezmú do väzby. Hocaký odpor je márny, tak sa o to, prosím, nepokúšajte. Ešte by ste cestou niečo rozbili a to by bola naozaj škoda.“
„Vy naozaj očakávate, že nám oznámite, že nás zatknete a my sa pokojne necháme zatknúť?“ spýtal sa Sasuke a ozval sa prvýkrát odvtedy, čo prišli.
„Prečo by ste sa bránili, ak je to zbytočné?“ spýtal sa ich posmešne a Sasuke už otváral ústa, že mu niečo povie, ale Kakashi ho predbehol.
„Ak je to otázka bezpečnosti vašej dediny, nebudeme robiť problémy. Kvôli tomu tu nie sme,“ a hodil na Sasukeho varovný pohľad. Sasuke si len odfrkol a vodca mohol len hádať, čo má maskovaný Kakashi v pláne a prečo je taký pokojný ohľadom pobytu vo väzení.
Do miestnosti vošli strážcovia, ktorých zavolal jeden, ktorý bol vo vnútri, a zobrali nevítaných návštevníkov preč.

„Jasné, nechajme hovoriť iba Kakashi- senseia, nič sa nám nemôže stať!“ lamentoval Naruto v tmavej vlhkej cele, „To vám teda vyšlo! Skončili sme v cele, nič sme sa nedozvedeli a nakoniec nám aj tak vymažú spomienky! Je to v keli!“ chytil sa za hlavu a krútil ňou.
„A ten nápad s vymyslenou historkou tiež stál za to!“ pridala sa k nemu Sakura, „Teraz si isto budú myslieť, že sme klamári a možno práve preto chcú zistiť, čo sme tu naozaj robili.“
„Nechápem čo sa sťažujete. Sasukemu priamo povedal, že nie je vierohodný a nepočul som od neho nič.“
„Mne je názor nejakého vodcu dediny, ktorá v podstate ani neexistuje, úplne ukradnutý,“ zahundral menovaný a naďalej sa opieral o stenu s pohľadom upreným na strop.
„Čo sa stane, keď zistí prečo sme tu?“ spýtal sa Naruto úplne vážne.
„Pôjdu po Yuuki,“ jednoducho mu odpovedal Kakashi a povzdychol si. Na um mu prišla otázka: čo ak niekto z Kumo naháňal Yuuki?
„Yuuki?“ ozval sa detský hlas z druhej strany cely a pohľady všetkých tam zamierili, „Videli ste Yuuki? Je v poriadku?“ spýtala sa osoba ustarostene.
„Je v poriadku,“ upokojil ju Kakashi, lebo počul, že od plaču nemá ďaleko.
„Kto si?“ spýtala sa nežne Sakura a postava vyšla z tieňa. Nemohli uveriť vlastným očiam.