Forever or never 31: Nepriateľ nepriateľa je priateľ...

„Takže urobíme to tak, ako sme sa dohodli,“ hovorila Sora za pochodu. Kráčali peši, lebo Sora nebola ešte vo svojej koži a rázne odmietala ich pomoc, „keď na ňu budeme tlačiť, tak nám to nepomôže.“
„V tom prípade by si nemala rozprávať ty,“ štuchol do nej Šunka silnejšie ako pôvodne zamýšľal a Sora sa trochu zakolísala, no znovu získala rovnováhu.
„Prečo?“ spýtala sa Riko, „Práveže Sora by mala hovoriť, lebo o zodpovednosti tej funkcie už niečo vie, no nie?“
„Ich rozhovory nedopadli najlepšie,“ povedal prvý dôvod, ktorý mu napadol Keita.
„Určite nie všetky!“ bránila sa Sora.
„Tak mi povedz aspoň jeden príklad, keď ste na seba neziapali,“ vyzval ju Keita.
„No....“ Sora sa tuho zamyslela a popri tom si hrýzla peru, „vtedy keď... nie, nie, nie... to nedopadlo dobre...vtedy sme vyzerali ako z výpredaja boxovacích vriec...“ znova sa zamyslela, „... a čo tak, keď sa rozhodovalo o... nie, ani to nie... to bola tá hádka, čo nás od seba muselo držať tucet ANBU a popritom zničili všetky koláče, ktoré tam vtedy boli... škoda... vyzerali chutne...“ povzdychla si Sora.
„Takže žiaden taký rozhovor neexistuje!“ zhrnul to Šunka.
„Ale áno!“ trvala na svojom Sora, „Ten posledný!“
„Ale si vezmi, že ja som skončil zranený!“ oponoval jej Keita.
„Vlastnou chybou,“ kontrolovala mu Sora. Riko, Seiichi a Shinichi, ktorý stál dosť blízko Sory, nechápali.
„A čo keby sme hovorili všetci?“ navrhol Šunka.
„Nemyslím si, že je to najlepší nápad,“ pochyboval o tom Daisuke.
„Prečo?“ spýtal sa Seiichi.
„Prečo?“ čudoval sa Daisuke, „Lebo, keď stačí len Sora na výbuch tak si predstav sedem ľudí, ktorí by rozprávali.“
„Má to niečo do seba,“ zamyslel sa Shinichi.
„Tak by mohla rozprávať Sora a keď to bude vyzerať na súboj na život a na smrť.... tak sa vzdialime, zavoláme pomoc a budeme dúfať, že si neublížia,“ navrhla Riko a Sora uznanlivo prikývla, lebo také niečo by bola aj ona schopná povedať.
„To by malo byť fajn,“ súhlasila s ňou Sora, „aspoň zabránime stratám na životoch.“
„Fajn, fajn!“ súhlasil Keita nevrlo, lebo nechcel, aby do toho šla Sora sama, aj keď na začiatku nebude, no podľa neho sa to bez hádky nezaobíde, „Tak to urobíme tak!“
„Upokoj sa,“ s lenivým úškrnom mu na rameno položil ruku Shinichi, „nepodceňuj Soru.“
„Ja ju nepodceňujem!“ precedil pomedzi zuby, „Ja si len nemyslím, že je to dobrý nápad.“
„Pokoj,“ povedala mu Sora, „budem sa snažiť, aby som to nevyprovokovala na hádku. Ja sa totiž chcem odtiaľto dostať a teraz ne to máme perfektnú príležitosť!“
„To je nemožné!“ zamrmlal Daisuke a Šunka sa snažil zamaskovať smiech kašľom.
Sora nevybuchla, ako každý očakával, iba pokrčila plecami, „Ale snaha bude.“
„Keď to bude brať takto flegmaticky, tak potom sa ani nebudeme musieť vzdiaľovať,“ povedal Seiichi.
„Ej!“ pleskol brata po chrbte Shinichi, „Nechýbalo veľa a bolo by to aj vtipné!“ a sám sa zasmial nad svojím vtipom.

Do Konohy došli okolo obeda.
„Bože, umieram od hladu,“ skučala Sora.
„Tak sa poďme najesť, lebo mŕtva nám budeš na nič,“ povedala Riko a zamierila do prvej reštaurácie, ktorú našla v polorozpadnutej Konohe. Boli nesvoji, pretože sa na nich ľudia čudne pozerali.

„A je to tu,“ povedal Keita, keď stáli pred stanom osoby, s ktorou sa museli nutne porozprávať.
„Poďme na to,“ vydýchla Sora a odhrnula otvor do stanu a vošla.
Osobu, ktorá sedela za stolom na chvíľu oslepilo svetlo z vonka, a preto si musela rukou tieniť tvár. Všimla si, že do stanu vošli siedmy ľudia. To sa jej zdalo podozrivé. Osoba si zložila ruku z čela a poobzerala si všetkých siedmych.
„No toto je prekvapivé,“ na čele sa vytvorili vrásky, nie od strachu, ale od zvedavosti.
„Kabuto je mŕtvy,“ začala Sora rovnako bez pozdravu.
„Definitívne?“ hnedé oči ich prebodávali. Hlavne tých troch nových.
„Samozrejme,“ prikývla Sora a aj osoba za stolom prikývla.
„To je dobre. Zbavili sme sa tým množstva problémov.“
„Treba informovať Kagov,“ povedala Sora.
Osoba znova prikývla. „O to sa postarám,“ prisľúbila, „no, keď sa už bavíme o Kagoch, tak by ste mali vedieť ich konečné rozhodnutie.“
„Máme odísť?“ spýtala sa Riko, aj keď v pláne bolo, že rozprávať bude iba Sora. Prirodzene, myslela seba, Seiichiho a Shinichiho.
„Nebude to potrebné,“ otvorila zásuvku a vytiahla papiere. Nie však hocijaké papiere. Boli to informácie, ktoré sa podarilo Sore „požičať“, „týka sa to aj vás.“
„Aj ich?“ zaujímala sa Sora.
„Vás všetkých,“ spresnila to.
„O čo ide?“ chcela vedieť Sora. A nielen ona. Všetci to chceli vedieť.
„Každý a jeden Kage si tieto plány preštudoval. A veľmi pozorne. A mne sa podarilo nájsť tajnú stránku, o ktorej oni ešte nevedia.“
„Ako to, že práve tebe sa to podarilo?“ spýtala sa Sora podozrievavo s podceňujúcim tónom a s veľmi čudnou grimasou.
„Nepodceňuj ma!“ na čele sa objavila nadskakujúca žila.
„Pokoj!“ dala ruky pred seba na znak sebaobrany.
Osoba si vzdychla a prešla si rukou po tvári. „Je to veľmi dôležitá informácia a v mojej povinnosti je o nej povedať Kagom. No po dlhom uvážení by bolo podľa môjho skromného názoru lepšie oboznámiť aj vás.“
„Sakra, to vyzerá vážne,“ povedala Sora a na tvári sa jej usadil depresívny výraz.
„Lebo to je sakra vážne!“ po týchto slovách Sora ľutovala, že jedla.
„Tak už nám to povedz, nech to máme za sebou.“
Podišla k nim a podala Sore kúsok papiera, kde boli ich fotky. Všetkých. Bola tam Sora, Keita, Daisuke, Šunka, Riko a obe dvojčatá. „Toto je papier z plánov.“
„Z plánov?“ začudovala sa Sora a zobrala si papier s fotkami a veľmi pozorne si ho prezerala. Prečo mali Akatsuki ich fotky v pláne? Lepšia otázka však je, ako sakra došli ku ich fotkám?!„Čo tam robili naše fotky?“
„Chceli vás použiť vo vojne. Ale to už teraz nie je podstatné. Aspoň pre mňa nie.“
„Ako to myslíš, že to nie je podstatné?“ nechápala Sora.
„Pretože sa nechystáte pripojiť k Akatsuki, že?“ Sora pokrútila hlavou. Pravdou bolo, že oni sa nechceli pripojiť ani ku jednej strane vo vojne, lebo oni sa vojny ani nechceli zúčastniť, „A to, že ste priviedli aj týchto troch, ktorý, predpokladám, pomáhali pri zabíjaní jedného z hlavných nepriateľov, znamená, že ani oni nie sú na strane nepriateľa.“
„Podľa toho z akého uhla sa na to pozrieš,“ protirečila Sora, „pre niekoho sme možno my nepriatelia.“
„Rozhodne sme na vašej strane!“ chcela sa vyhnúť nedorozumeniu Riko.
„No Sora má pravdu,“ Sora vytreštila oči. Súhlasí so Sorou? Toto bol nezvyčajný jav, „ pre niekoho ste nepriatelia.“
„Moment, moment!“ zastavila túto reč Sora, lebo sa nad tým potrebovala zamyslieť, „My... akože my siedmy.... sme pre niekoho nepriatelia?“
„Presne tak,“ prikývla. Tentoraz si odpustila ironické poznámky na Sorinu adresu. „Prečo?“ spýtala sa.
Osoba jej podala ďalší papier. Boli na ňom tie isté fotky ako na predošlom, ale cez nich bolo niečo napísané. Sora sa pozrela na papier, do hnedých oči a znova na papier, zobrala si ho a začala čítať: „Životne nebezpeční! Nepriatelia!“ pozrela sa na osobu a tá ju gestom pobádala, aby čítala ďalej, „Potrebné zlikvidovať!“
„Čo to má znamenať?!“ vybuchol Keita. Až teraz mu došlo, prečo na nich ľudia hádzali podozrievavé pohľady v reštaurácii.
„Myslia si, že keď ste na tých plánoch, tak ste s nimi.“
„To nie je pravda!“ skríkol Šunka.
„Ja viem! Ale proti vám hrá aj skutočnosť, že uniesli Soru.“
„Práveže to by nám malo hrať do karát, nie?!“ rozčuľoval sa Keita.
„Nie, ak...“ začal Daisuke.
„AK ČO?!“ skríkli všetci okrem osoby, ktorá im toto ukazuje aj keby nemala.
„Ak si myslia, že únos Sory bola iba pretvárka a ona im iba pomáhala zostavovať plán. A keďže bola na zasadaní Kagov Hokage, tak im mohla poskytnúť informácie.“
„To je na hlavu! To by tam asi neboli naše fotky!“ protestovala Sora, „Ktorý debil by dal fotky špiónov do plánov, keď je čo i len tá najmenšia šanca, že ich môže nájsť nepriateľ?!“
„To isté počuli aj odo mňa, ale nezmenili svoj názor.“
„Čo sa s tým dá robiť?“
„Nič. Je mi ľúto,“ krútila hlavou, „Už na vás poslali Hľadačov.“
„Hľadačov?“ nechápala Riko, „Kto sú to?“
„Je to špeciálna tajná skupina, ktorá rieši tie najcitlivejšie prípady. Je to zlé.“
„A nemôžeš s tým niečo urobiť? Si predsa...“ začala Sora a takáto bezmocná si ešte nepripadala.
„Nie,“ prerušila ju skôr, ako mohla dopovedať vetu, „už bolo rozhodnuté. Nemôžem zmeniť ich rozhodnutie. Mali by ste čo najskôr nájsť portál a odísť,“ navrhla im, „neviem, kde je, a preto vám nemôžem pomôcť.“
„My to vieme,“ povedala Riko a vážne prikývla.
„Ďakujeme, že ste nás varovali,“ poďakoval sa Seiichi.
„Presne tak,“ pritakal Shinichi, „nemali ste to robiť, ale aj tak ste to urobili.“
„Hádam sa ešte niekedy stretneme,“ povedal Daisuke.
„Vymenil by som všetko jedlo, len aby sme nemuseli takto odísť,“ povedal Šunka a to bolo v jeho podaní ako: „Milujem ťa!“
„To bolo pekne povedané Šunka,“ ocenil ho Keita a potľapkal ho po ramene.
„Prepáč, že som ti nadávala do sprostých blondínok,“ zamrmlala Sora.
„Čože som to počula?“ spýtala sa Tsunade uštipačne.
„Ale však ma poznáš, nie?“ spýtala sa jej Sora s úškrnom, „Prečo by som ti v tých chvíľach klamala?“
Tsunade vyzerala, že jej jednu vrazí.
„Ale týmto si si u mňa vyžehlila, všetky koniny!“ usmiala sa na ňu dvestopäťdesiat wattovým úsmevom, „Skús nezomrieť, jasné? A ja sa postarám o to, aby sme sa odtiaľto dostali!“
Prikývla. „Mali by ste ísť. Nie je to tu pre vás bezpečné.“
Sora sa zamračila. „Tak moment!“ ukázala na ňu prstom, „My sme ti povedali samé pekné veci na konci a ty nepovieš ani po*raté: budete mi chýbať?!“
Tsunade odvrátila hlavu. „Nebudeme si predsa klamať.“
Sora spustila ruku ku svojmu boku. „Tak sa maj fajn.“
Sora sa otočila na odchod a ani sa nesnažila zakryť, že je z Tsunade sklamaná a naštvaná. Ostaní ju mlčky nasledovali.
„Nebudete mi chýbať!“ zakričala za nimi, „Už teraz mi chýbate!“
Sora sa otočila s ironickým úsmevom. „Toto nie je ani trochu vtipné, Tsunade!“ no úsmev jej hneď zamrzol na tvári, keď si všimla, že Tsunade po tvári stekajú slzy, „Tsunade...?“
„S kým sa teraz budem hádať, ha?“ spýtala sa jej a rukávom si zotrela slzy.
Sora sa uškrnula, no aj jej po tvári stiekla slza, „Prestaň revať, Tsunade!“ a poriadne zatínala zuby, aby jej náhodou nevytiekla ďalšie slza.
„Načo to sebaovládanie, Sora?“ spýtala sa jej s posmešných tónom Tsunade.
„Niekto si predsa musí zanechať chladnú hlavu, nie?“
„Máš pravdu!“ toto Tsunadino prehlásenie Soru natoľko šokovalo, že prestala zatínať zuby a vytiekla jej ďalšia slza. Počula, ako za ňou fňukajú všetci ostaní.
„Čo?“
„Že si musíme zanechať chladnú hlavu! Čakajú nás ťažké časy!“
„Teba aspoň nechcú zabiť obe stany tejto vojny!“ sťažovala sa Sora.
Tsunade sa neveselo zasmiala.
„Už naozaj musíme ísť,“ povedala Sora. Napodiv, ich rozhovor trval tak dlho, že vonku už bola tma, teda najvyšší čas odísť a najnižšia pravdepodobnosť odhalenia.
„Veľa šťastia,“ popriala im Tsunade.
„Nápodobne,“ povedala Sora a na prekvapenie všetkých Tsunade objala. Tsunade jej objatie opätovala.
„V budúcnosti túto chvíľu popriem a vymažem zo svojej hlavy,“ povedala Sora a potiahla nosom.
„Aká chvíľa?“ spýtala sa ironicky Tsunade.
Poslednýkrát sa spolu zasmiali a potom Sora so svojou skupinkou odišla z Tsunadinho stanu a mierili ku bránam Konohy. Nečakali, že sa s nimi niekto okrem Tsunade rozlúčil.
Pred bránou ich čakala neveliká skupinka ľudí. Sora, Riko, Keita, Šunka, Daisuke a dvojčatá zastali, lebo si mysleli, že je to pasca. No potom im postava s blond vlasmi kývla, aby podišli bližšie.
„Čo tu robíte?“ spýtala si ich Sora.
„Nemali by ste tu byť!“ vyčítal im Keita.
„Ani vy!“ oponovala im Sakura.
„Škoda, že nebudete bojovať po našich bokoch,“ ľutoval Kiba.
„Bola by to menšia otrava,“ konštatoval Shikamaru.
„Je nám ľúto, že musíte odísť,“ pípla Hinata.
„Možno ani nie,“ zamrmlal niekto.
„Ino!“ vyčítal jej to Chouji.
„Bola to radosť s vami spolupracovať!“ povedal tajomným hlasom Shino.
„Takže teraz sa vidíme naposledy?“ spýtal sa ich Naruto.
Sora prikývla a Naruto na ňu skočil, aby ju objal. Soru to dojalo a musela odolávať slzám. Naruto ju pustil a išiel objať ostatných. Aj Riko, Seiichiho a Shinichiho aj keď ich nepoznal. Keď každý objal každého tak sa siedmy ninjovia z iného sveta vybrali na svoju cestu. Ešte zakývali na rozlúčku a potom už pridali do kroku.
„Musíme sa dostať do nového sídla Akatsuki,“ povedala vážne Riko.
„Do nového?“ čudoval sa Šunka.
„To posledné im predsa vyhorelo,“ pripomenul Daisuke.
„A prečo tam musíme ísť?“ zaujímala sa Sora, ktorá mala zmiešané pocity, kvôli posledným udalostiam.
„Pretože tam je portál!“ povedala vážne Riko.
To znamenalo iba jedno. V tom sídle, v ktorom bola Sora, portál nebol. Možno ho do nového sídla previezol Kabuto, aby bol portál v bezpečí. A možno si iba v mysli predstavil to miesto, aby ich nahnal do pasce, lebo určite vedel, že Riko vie čítať myšlienky. To znamená, že idú do domu nepriateľov a nikto im nepríde na pomoc, lebo oni samy sú označení ako nepriatelia. Možno sa odtiaľto konečne dostanú a možno nie, no možno pri boji o portál zahynú. No majú jednu výhodu. Nikto okrem nich, Tsunade a skupiny ich priateľov, ktorí sa s nimi prišli rozlúčiť nevedel, že Riko, Seiichi a Shinichi sú na ich strane. To bola ich veľká výhoda... Záverečný súboj o portál sa blíži! Kto prežije a kto naopak, zomrie?