manga_preview
Boruto TBV 07

This is war!

„Ideals are peaceful. History is violent.“
Don Wardaddy; Fury

Bolo chladné odpoludnie a všade sa ozýval dupot nôh, ktoré kráčali pravidelne po zemi zaprášenej popolom. Spopod nôh pochodujúcich vojakov sa vzdúvali obláčiky prachu a krik veliteľa zanikal v pravidelnom kladení nohy za nohou.
Ľavá!
Ľavá!
Ľavá!
Ziapal na nás náš veliteľ a snažil sa prehlušiť hluk. Jeho hlasom akoby stvoreným na to, aby nás do nekonečna buzeroval, na nás kričal, aby sme nevystupovali zo zástupu a udržovali tempo. Na pravom boku sme mali v puzdre zasunutú katanu a na nej zľahka položenú pravú ruku. Ľavá visela pozdĺž tela a popri chôdzi sme ňou hojdali dopredu a dozadu podľa rytmu. Niežeby sme chceli; bola to predpísaná pozícia, ktorú sme museli dodržovať.
Všade znel náš pochod a pokrik „Ľavá!“ Je to donekonečna opakujúce sa slovo, ktoré som si už v mysli hovoril naraz s jeho výkrikom.
Ľavá!
Bum! Všetci sme postúpili ľavou nohou dopredu.
Pravá!
Bum! Vykročili sme naraz druhou nohou.
A takto sme šli ďalej až sme dorazili do nášho tábora, ktorý nám určilo veliteľstvo. Tam nás rozdelili na jednotky a každej pridelili prácu. O pár hodín stál na kedysi zelenej lúke náš vojenský tábor. Stretávali tam ľudí zo všetkých spojeneckých krajín. Neboli sme si cudzí. Nie sme si cudzí. Všetci sme rovnakí. Prišli sme bojovať za tento svet, aby sme ho urobili lepším. Všetci máme svoje ideály, ktoré chceme naplniť. A všetci chceme vyhrať. Ba čo viac - prežiť.
V ten deň večer bol ešte nástup a potom nás poslali spať. Na druhý deň sme šli na front, kde sme podporili už bojujúce jednotky.
Naučili nás pochodovať, salutovať, plniť tie najbizarnejšie rozkazy...no nikto z nás si vtedy neuvedomil, že takéto nezmyselnosti nám v poli nezachránia život.

Neďaleko mňa sa spustí spŕška hliny a pokropí ma. Mám ju všade, musím si utrieť oči, aby som videl pred seba a mohol sa brániť. Pozriem sa na miesto, kde dopadol kunai s výbušným lístkom a pohľad sa mi stretne s chlapíkom z Kamennej, ktorý sa tiež stihol vzdialiť, kým lístok vybuchol. Vydýchol som si, ale iba pre tentoraz. Boj zďaleka neskončil. Je neskoré poobedie a my už od rána bránime tento kúsok Zeme. Všetci sme maximálne vyťažení a pot nás štípe v očiach.
No o ústupe ani pomyslieť.
Nemohli sme si dovoliť, aby Zetsuovia prešli našou obranou. Museli sme ich poraziť, a potom sa presunúť ďalej. To bola zatiaľ naša úloha.
„Naruto!“ zakričí na mňa niekto sprava a keď si dovolím otočiť ta hlavu, vidím Kibu ako sa s kunaiom rúti dopredu a ukazuje na kraj lesa a niečo mi posunkom naznačuje.
Otočím sa tým smerom a vidím ako tam utekajú Zetsuovia. Zaškrípem zubami. Tam sa nesmú dostať! Rozbehnem sa za Kibom a Akamarom šprintom. Kapitán Ibiki nám síce prísne zakázal opustiť bojové pole, ale nemôžeme predsa dovoliť, aby nepriatelia zaútočili na náš tábor, ktorý sa skrýval v lesoch.
Niekto ho, samozrejme, strážil, ale keby sme ich dopadli v polovici cesty, tak by nevedeli presnú polohu nášho tábora. S Kibom bežím na rovnakej úrovni a vedľa jeho pravej nohy ticho vrčí Akamaru.
Z poľa počujeme zvuky neutíchajúcej bitky. Výkriky ranených, nadávanie nepriateľov, krik veliteľov a výbuchy. To všetko sa mi ozýva v ušiach a vo mne skrsla myšlienka, že aj keď budem niekde v tichu, toto sa mi bude v hlave ozývať ako ozvena. Pokrútim hlavou, aby som si ju vyprázdnil. Teraz nie je čas na myšlienky. Teraz musím konať.
Vyskočím na vetvu stromu zatiaľ čo Kiba ostáva so svojím spoločníkom na zemi. Urobíme dvojaký útok. To ich na chvíľu zmätie a budeme mať väčšiu šancu. Ja som ich tam videl bežať piatich, ale netušil som či to je konečný počet.
Mal som pravdu. Bolo ich viac. Skočím pred ôsmych Zetsuov a Kiba im s Akamarom odrežú cestu vzadu. Uškrniem sa nad ich prekvapenými tvárami. Neváhame. Vedľa mňa sa objaví môj klon a Kiba zaútočí nejakým útokom svojho klanu. Nevenujem tomu pozornosť. V mojej ruke sa zjaví Rasengan a pocítim to príjemné mravčenie v prstoch a vyrážam vpred. Jednou ranou dám dole štyroch, nie sú pre mňa súpermi. Kiba si poradí s troma. Zostáva posledný. Vyťahujeme katany a každý sekne z inej strany na jeho krk. O sekundu nato na zemi leží jeho hlava v kaluži krvi a takmer elegantne k nej klesne aj jeho telo.
Zasunieme katany späť a počujeme zvuk trenia o kov. Potom nastane ticho. Zvláštne. Už som si zvykol na zvuky vojny až mi je to ticho priam nepríjemné a budí vo mne zlú predtuchu, že sa o chvíľu stane niečo, čo ho preruší.
„Poďme späť,“ povie Kiba a ja prikývnem. Áno, máme dôležitejšiu prácu ako postávanie v lese nad telami našich nepriateľov.
Veľká štvrtá vojna ninjov je krvavá a my v nej bojujeme.
Nepostávame.

Mysleli sme si, že vojnu celkom dobre zvládneme. Vtedy sme boli mladí a naivní. Áno, mladí. Za ten mesiac neustálych a neutíchajúcich bojov sme dospeli, vyrástli, zostarli. Naša mladosť bola za nami a pred nami len mizivá budúcnosť. Bola ako hmla, nemohli sme ju poriadne chytiť do rúk, lebo nebolo isté či vôbec nejakú budeme mať. Nikto si netrúfol povedať, že sa vráti z útoku. Bolo bežným javom, že niektorí z našich radov ráno odišli bojovať a večer prišli ranení a neskôr tomu podľahli alebo sme ich už nikdy nevideli.
Nečakali sme až takú krutosť vojny. Boli sme príliš zidealizovaní. Žiaľ, mysleli sme si, že to bude ako misie, ktoré sme už podstúpili dávno predtým. Zvláštne, mal som pocit akoby sa to ani nestalo mne. Akoby sa tá minulosť netýkala nás, ale niekoho iného, kto sa volá rovnako ako my a má náš výzor. To sme neboli my. Isto nie. Vtedy sme boli slobodní ľudia a teraz sme vojaci, ktorí pochodujú a salutujú.
Do vojny sme sa hrnuli. Veď bojujeme za svet a teda aj za nás- za naše rodiny, za našich priateľov, za seba samých. Teraz bojujeme skôr z rutiny. Zo zvyku. A predsa...ceníme si svoj život nadovšetko. Pre nás už nie je nič cennejšie. Snažili sme si ho chrániť ako sa len dalo, avšak...nie vždy sa to vydarilo.

„Bol by som rád vedel, odkiaľ toľkí prichádzajú,“ zahundre Shikamaru a zapáli si cigaretu, „Koľkých sme už zabili a vždy prichádzajú noví.“
„To by sme chceli vedieť všetci,“ povie Kiba a Akamaru vedľa neho zaskučí.
Sedíme pri našom stane a dojedáme naše porcie jedla, ktoré sme si zobrali od Choujiho, ktorý vypomáha v kuchyni. Oheň príjemne praská a na tvárach nám tancujú tie najčudnejšie tiene. Neskôr sa začneme mierne nudiť a tak k tomu pridávame aj grimasy. Pridá sa k nám dokonca aj Shikamaru, ktorý sa do toho do začiatku nemal.
Mám šťastie, že som v jednej jednotke s mojimi priateľmi. Hoci nie so všetkými, ale to nebolo možné. Potom sa od nich oddelím a nechám ich zavýjať nejaké piesne, ktoré si vymysleli. Kráčam k stanu medikov a presne viem koho tam nájdem.
„Rušný deň, Sakura- chan?“ pýtam a ona dvihne zrak od obväzov, ktoré spočítava a isto rozmýšľa či ich bude dosť.
„Ani sa ma nepýtaj,“ hlesne a nechá obväzy obväzmi, „Väčšinu ľudí sem privezú v takom stave, že im už niet pomoci. A dosť ľudí sme poslali z frontu preč, lebo nebola schopná bojovať.“
Vyzerá, že chce ešte niečo povedať, no nakoniec mlčí. Tak sa slova ujmem ja.
„Prichádzame o bojovníkov a Zetsuov je neustále čoraz viac,“ poviem a zovriem ruku v päsť. Je to nespravodlivé. Prečo je tých zlých vždy viac? Prečo tí zlí neustále vyhrávajú? Ak má dobro vyhrať, prečo to musí mať vždy také ťažké? Mám chuť do niečoho tresnúť, ale ovládnem sa. Nechcem rozrušiť Sakuru. Hoci nie je na fronte, aj tu vidí smrť. Je z toho na prášky rovnako ako my všetci.
„Počula som, že si sa dostal s Kibom do problému za neposlúchnutie rozkazu,“ prejde na inú tému, ktorá napriek tomu, že neznie najlepšie, je pozitívna.
Usmejem sa na ňu, aby som jej dal najavo, že to nebol veľký problém. Vlastne, žiadny. „Je to v poriadku, Sakura. Kapitán Ibiki najprv nebol nadšený tým, že sme opustili jednotku bez rozkazu, ale keď sme mu povedali prečo sme tak urobili, uznal, že to nebola chyba a nechal nás odísť bez trestu.“
Sakura prikývla. „Zabránili ste tomu, aby zistili polohu tábora. To je dobre.“
„Hej,“ súhlasím aj keď mám pocit, že sme oddialili nevyhnutné. Raz k odhaleniu tábora určite dôjde. Neviem prečo, ale mám taký pocit. „Musím ísť. Ráno bude ťažké. Vidíme sa zajtra,“ zamávam jej a usmievam sa pri tom. Viem, že posledná veta nemá v posledných dňoch žiadny zmysel, lebo je to v podstate lož. Kým len nadíde zajtrajšok, môže sa stať toľko vecí, ktorým nebudeme môcť zabrániť. Môžem zomrieť. Môže zomrieť Sakura. Môže zomrieť hocikto. Môžeme prehrať celú vojnu a môžeme zomrieť všetci.
Stať sa môže čokoľvek.
Ale dôležité bolo mať vieru, že nejaký zajtrajšok vôbec bude. A tú mám. A chcel som si ju ponechať. Pretože taký som. Hoci sa durdím, že to máme ťažké, verím, že to vyhráme. Lebo chcem mať lepšiu budúcnosť. Chcem, aby ďalšia generácia ninjov mala lepšiu budúcnosť. A ak zomriem, tak s vierou.
„Naruto,“ tichým hlasom ma Sakura zastaví pri odchode. Otočím sa a vidím, že sa mi nepozerá do očí, ale do zeme. Uvažuje či mi má povedať, čo má na srdci.
„Áno, Sakura- chan?“ nabádam ju.
„Ide o to, že...“ zmĺkne a povzdychne si. Nepáči sa mi to, ale aj tak čakám. Nechcem počúvať zlé správy, ale zostávam. Lebo taký je momentálne môj život, „že dnes odniesli Hinatu,“ dokončí nakoniec a mne na chvíľu srdce vynechá jeden úder. To snáď nie. Odvrátim od Sakury pohľad a nadýchnem sa roztrasenejšie ako by som chcel. Ona si to všimne a začne ma upokojovať vysvetľovaním.
„Nie je mŕtva,“ rýchlo vyhŕkne a mne padne kameň zo srdca, ktoré začne opäť normálne biť, „iba sa zranila. Bolo to vážne, ale dokázali sme ju stabilizovať. Odviezli ju na bezpečné miesto, kde sa bude môcť doliečiť. Len...len som si myslela, že by si to mal vedieť.“
„Ďakujem, že si mi to povedala,“ poviem. Myslím to úprimne. Veď čo by som si myslel, keby som ju dlhší čas nevedel nájsť? Určite to najhoršie. Prvé, čo by mi napadlo, by bolo- tak ako teraz- že si ju zobrala smrť, ako ďalšiu obeť tejto vojny.
„Dobrú noc, Sakura.“
„Dobrú noc, Naruto.“
Vidíme sa zajtra, dopoviem v duchu.

Prišiel som o jedného zo svojich priateľov. Prešli dva týždne od toho večera, čo mi Sakura oznámila, že Hinatu odviezli preč. A práve dnes vidím ako môj priateľ padá na zem mŕtvy.
Bol to ten najhorší pohľad na svete. Nič čo som doteraz videl sa s tým nedalo porovnať. Sme vojaci a na smrť by sme mali byť zvyknutí, no na toto si nezvyknem nikdy. Nikdy mi ten obraz nezmizne z mysle. Aspoň ja som tomu neveril.
Bol to deň ako každý iný. Ako vždy sme verili, že sa znovu uvidíme zajtra. Tentoraz to nevyšlo. Tentoraz použili úplne inú taktiku. Takú, na ktorú sme neboli pripravení. Dovtedy sme bojovali proti Zetsuom, ktorí sa hnali proti nám alebo chceli prejsť cez našu obranu- podľa toho, akú úlohu nám pridelil kapitán Ibiki.
Nikdy som nezabudol na ten krik ninjov niekde ďaleko predo mnou, ktorý sa niesol až ku mne po tom, čo sa naši nepriatelia vyrojili spopod zeme. Všetkých to prekvapilo. Boli sme obkľúčení a snažili sme sa znížiť počet nepriateľov, ktorí boli v prevahe. Boli to siedmy na jedného z našich a naši padali rýchlo. Boli sme už unavení a ich načasovanie bolo naozaj dobre nastražené. Snažil som sa bojovať proti mojim nepriateľom a taktiež pomáhať ľuďom okolo seba. No aj napriek mojej zásobe chakry, ktorá prevyšovala ostatných, som nebol dostatočne rýchly a mnohí padli rovno pred mojimi očami.
Bol to otrasný pohľad. Pozerať sa ako z niekoho vyprchá život. V jednej sekunde je predo mnou a kričí o pomoc alebo od bolesti a v ďalšej už mlčí a to mlčanie mi trhá uši viac ako hluk naokolo. No nemohol som sa na to pozerať. Nie preto, že som vlastne ani nemohol, ale preto, lebo som musel bojovať.
Práve vo chvíli keď sa mi zdalo, že už sa nám začínalo dariť sa to stalo. Otočil som sa, aby som dorazil jedného Zetsua a vtom som to uvidel. Shikamaru bojoval proti jednému z nich. Nemohol si všimnúť, že ďalší sa ho chystá napadnúť zozadu.
„Shikamaru!“ skríkol som, ale nemal šancu ma počuť.
Snažil som sa k nemu prebiť, ale nestihol som to. Videl som, ako ho Zetsu prebodol a z hrude mu trčala špička zbrane. Prekvapene sa na ňu pozeral, akoby nemohol uveriť, že sa také niečo stalo. Aj napriek tomu mu cigareta, s ktorou zvykol bojovať, nevypadla z úst. Zetsu prudko vytiahol zbraň až Shikamarom zapotácalo.
Prechádzal mnou hnev, strach a smútok. Všetko v jednom. Posilnený týmito emóciami som si k nemu klátil cestu. Kým som k nemu došiel a od toho prívalu citov zabil jeho vraha, ktorý sa nad ním ešte skláňal, Shikamaru už ležal na zemi a jeho hodiny života odpočítali už len sekundy.
Kľakol som si k nemu a nevedel som, čo povedať. Bolo to zvláštne, lebo väčšinou sa mi ústa nie a nie zatvoriť.
„Shikamaru...“ hlesol som. To jediné som zo seba dostal pred tým, ako mu plamienok v očiach zmizol. Zavrel som mu oči a potom mu jeho cigareta so zasyčaním zhasla na perách.
Áno, napriek chaosu som tento jemný zvuk počul.

Sedím s Kibom a Akamarom pri ohni v táborisku a obaja mlčíme. Nemáme čo povedať. Pokúšali sme sa nadviazať rozhovor, ale vždy sme dostali ku Shikamarovi a tej téme som sa chcel vyhnúť. Nemôžem sa o ňom rozprávať, keď mám vždy, keď zatvorím oči na viečkach vytetovaný obraz jeho mŕtvoly. Snažím sa ho zahnať, no vždy sa vracia. Chcem si ho pamätať živého, nie mŕtveho.
Ostatní to tak neberú. Nepoznajú...teda, nepoznali ho tak ako my. Jeho smrť sa ich tak bytostne nedotýka. Zato nás áno a to bolí. Otriasla mnou každá smrť spolubojovníka, ale smrť priateľa bola až bolestná. A tá bolesť pretrvávala.
Pevnejšie zovriem misku s polievkou, ktorú som vyfasoval a zapozerám sa do ohňa. Shikamarová ohnivá vôľa dnes vyhasla. Jeho listy prestali tancovať. Už nikdy si nezapáli cigaretu.
So Shikamarom sa už zajtra neuvidím. Povzdychnem si, lebo si niečo uvedomím. Niečo dôležité. Doteraz som veril, že dokážeme vyhrať. Niežeby som prestal, ale...viera vojnu nevyhrá. Vojaci áno. Pozriem sa dookola a všetci sú rovnako zničení ako my. Unavení a zranení. Ich viera od začiatku vojny upadla. Aj moja prešla skúškou- dnes najväčšou.
Ešte stále verím, že je šanca, aby sme to prežili a vyhrali. Sľúbim sám sebe, že zabijem toľko Zetsuov, koľko budem vládať. Nie preto, že musím. Nie preto, lebo taká je vojna. Preto, aby nemohli zabiť ľudí, na ktorých mne záleží.
Tak som sa rozhodol.
A tak mienim učiniť.

O niekoľko dní na to, čo si toto Naruto Uzumaki sľúbil, zomrel na bojisku. Zomrel ako hrdina. Ako človek, ktorý chránil svojich priateľov a vlasť. Ako človek, ktorý sa nikdy nevzdal svojej viery.
Tesne predtým, ako odíde na večný odpočinok, ostáva ako pozorovateľ nad bojiskom. Vidí násilie, krv, bolesť, ale už nie je súčasťou toho celého. Je mimo toho a už nič necíti. Nič iba pokoj a smútok. Ani nič nepočuje. Žiaden krik. Len príjemné ticho. Musí uznať, že sa mýlil. V tomto tichu nepočuje stonanie vojny. Bol od toho uchránený.
V tej chvíli práve zapadá slnko. Jeho polovica sa čnie nad morom, blízko ktorého len pred chvíľou bojoval. Uvedomí si, že to je miesto, kde sa stretávajú dva horizonty. Horizont tých, čo bojujú a na ich strane sa na hladine možno azúrového mora odráža krvavé slnko. A potom Narutov horizont, kde s ostatnými obeťami vojny sleduje jej ďalší priebeh, ktorý sa ich už nikdy týkať nebude.
Niekde za ním vpravo si niečo všimne. Výbuch. Tlaková vlna prejde lesom a dostane sa až ku bojujúcim. Z pozície, kde sa nachádza všetko jasne vidí a uvedomí si, že jeho predtucha bola správna. Zetsuovia našli ich tábor.
Po líci mu stečie slza, ktorá žiari. Vie, kto sa v tom stane nachádzal.
Potom však prekvapene zíza na všetky duše, ktoré sa ladne blížia k nebu. Všetky sa pozerajú jedným smerom Až na jednu. Sakura sa blíži ku nemu a on prvýkrát na tomto mieste, kde už telo nie je jeho schránkou cíti bolesť. Tú istú, ako keď videl umierať Shikamara.
„Naruto,“ prehovorí Sakura, ktorá má tiež líca pokryté slzami, „nechcela som, aby sme sa tu stretli,“ povie mu úprimne a Naruto sa aj napriek všetkému usmeje.
„Veril som, že jedného dňa sa vojna skončí. Pre teba a mňa už skončila. A skončí aj pre nich,“ ukáže na ninjov pod nimi, „ale inak ako pre nás. Oni to zvládnu. Lebo v to budeme veriť.“
„Ale viera to za nich nevyhrá,“ namieta Sakura.
„Nie,“ súhlasí, „ale to je všetko čo máme.“
„A kam pôjdeme my? Zostaneme tu a budeme sa pozerať?“
„Nie. My pôjdeme tam.“
Tam...áno, tam, kde sa Slnko dotýka mora, tam kde sa stretávajú ich horizonty.

Poznámky: 

Takže znova skúšam nové veci. A vojnou som sa až tak nezaoberala (možno párkrát tak povrchnejšie v mojich sériovkách, ale takto som ju ešte neopisovala), a tak som to chcela skúsiť. Dokopala som sa k tomu vlastne až po tom, čo som videla film Fury (Železné srdce) - odtiaľ som vybrala vetu, ktorá sa mi na tom filme hrozne páčila a použila ako citát na začiatku Eye-wink a ešte ma nakoplo aj prečítanie knihu Na západe nič nové (asi jediné povinné čítanie, ktoré sa mi páčilo :3 ) - odporúčam pozrieť si ten film, ako aj prečítať už spomenutú knihu Smiling Stojí to za to Smiling

Taktiež som sa pokúšala o striedanie minulého a prítomného času, aby tie spomienky vyzneli lepšie. A bol to aj taký pokus o rozdelenie textu na viaceré časti, pričom každá má vlastne vlastnú myšlienku alebo dej, ale celé to súvisí s celkom

Táto FF bola asi celá taký veľký experiment Laughing out loud

Dúfam, že sa vám páčila :3 Cookie 1

5
Průměr: 5 (6 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Senpai-sama
Vložil Senpai-sama, Ne, 2017-12-10 18:23 | Ninja už: 2658 dní, Příspěvků: 2989 | Autor je: Gaarova tykev

„Misia M:“ Súhlasím so spolukomentujúcimi, že je smutné, keď skvelá poviedka nemá patričný ohlas OMG! Vážně nevím, co dál... Vojenská disciplína a drezúra je pre mňa atraktívna akurát na slávnostných prehliadkach. Tempo, povely, dupot, živo si to predstavujem a premieta sa mi pred očami dej Naruta s nástupom spojeneckých síl. Áno, ideály boja za lepší svet môžu byť silnou motiváciou a snaha prežiť je cieľom každého normálneho človeka. Súboj Naruta a Kibu so Zetsuami, aby ochránili tábor, je dramatický. Každá vojna je hnus, lebo hlavne mladí sú obeťami v mnohých zmysloch: „ Naša mladosť bola za nami a pred nami len mizivá budúcnosť.“ Aj ideály sa často menia na rutinu, zvyk, ako píšeš. Šikamaru sa dobre pýta, odkiaľ sa rojí toľko nepriateľov, my vieme, aká je ich história a účel. Skvelý je dialóg Naruta so Sakurou. Tiež sa zlostím s Narutom, že: „Je to nespravodlivé. Prečo je tých zlých vždy viac? Prečo tí zlí neustále vyhrávajú? Ak má dobro vyhrať, prečo to musí mať vždy také ťažké?“ Bad Úvaha o zajtrajšku vo vojne, dodávam aj mimo nej, je znamenitá podčiarknutím nehynúcej viery. Viera ozaj môže hory prenášať a na prahu smrti pomáha prejsť Styx. Fuuha, Hin je ťažko zranená a Šikamaru mŕtvy Hrozná tragédie... Smrť priateľa je pre Naruta asi najväčšia rana, však ho poznáme Naruto smutny Zhasnutá cigaretka ako symbol ohníka, energie, odchádzajúcej duše, dychu, je o mnohom vypovedajúca aj s následným otrasením Narutovej viery. Nakoniec zomiera Naruto i Sakura a odchádzajú aj s ostatnými dušami: „Tam...áno, tam, kde sa Slnko dotýka mora, tam kde sa stretávajú ich horizonty.“
Chválim, že si sa pustila do experimentu inšpirujúc sa klasikou. Aj rozdelenie textu s vlastnou myšlienkou bol dobrý nápad. Veľmi rada som si prečítala tvoje dielko, hoci keď je veľmi smutné, ale na vojne asi nič veselého nie je. Vďaka ti Ino ti gratuluje!

Obrázek uživatele Som čarovná
Vložil Som čarovná, St, 2017-12-13 23:16 | Ninja už: 5137 dní, Příspěvků: 1957 | Autor je: Tsunadin poskok

Ďakujem :33 Som rada, že to na teba takto zapôsobilo a že bol tým pádom tento experiment úspešný. Vždy ma poteší, keď vidím takýto mega dlhý komentár pod poviedkou a potom pozerám, ako mega krátky na to odpíšem (shame) Laughing out loud
Ešte raz dikičko Smiling

Z lásky I believe in unicorns, bitch! ^.~

~ ~ ~

~ ~ ~

Obrázek uživatele Sayoko
Vložil Sayoko, Ne, 2016-01-31 01:51 | Ninja už: 5831 dní, Příspěvků: 2209 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Manga tým, Naháněč jelenů

A takhle to dopadá, když si něco přečtete a zapomenete to okomentovat. ^^" (A pak se náhodně mrknete do oblíbených FF, kde se hlásí nové komentáře...) Četla jsem to podruhé a pořád to mělo tu hustou, děsivě chmurnou atmosféru války. (Kdyby takhle vypadala v manze, byla bych spokojená, ale to bych chtěla moc, že.) Ta část s horizontem je opravdu skvělá. Co se Remarqua týče, jsem ostuda, nečetla jsem ho. Chystám se na něj už několik let, ale mám prostě málo času na soukromou četbu. Zatím. (Uhm, FF čtu v době prokrastinace, ok? Laughing out loud )
Já bohužel ten komentář nedokážu zakončit tak plnohodnotně jako Akumi, tak jen dodám, že tohle z mých oblíbených jen tak nezmizí ^^

Obrázek uživatele Som čarovná
Vložil Som čarovná, Ne, 2016-01-31 15:50 | Ninja už: 5137 dní, Příspěvků: 1957 | Autor je: Tsunadin poskok

Ďakujem :33 Som hrozne rada, že sa to stále páči Smiling
To je v pohode Laughing out loud Ja nedokážem zmysluplne odpovedať na koment bez toho, aby som ho minimálne dvakrát neupravila, aby znel ako tak normálne Laughing out loud
Dikičko ešte raz :3

Z lásky I believe in unicorns, bitch! ^.~

~ ~ ~

~ ~ ~

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Po, 2016-01-25 19:29 | Ninja už: 5620 dní, Příspěvků: 2346 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Nechápu, proč u tak výborné věci není jediný komentář.
Je to skvělé, celý ten ten experiment Smiling Mám moc ráda experimenty. Výborně to plynulo, myšlenky byly zajímavé a dobře uvedené, stejně jako "obyčejný" Naruto s "obyčejnými" kamarády jako řadovými vojáky. Přiznám se, že nejvíc se mi líbila ta poslední část s dvěma horizonty, - to opravdu zapůsobilo.
Jinak... "Naučili nás pochodovať, salutovať, plniť tie najbizarnejšie rozkazy...no nikto z nás si vtedy neuvedomil, že takéto nezmyselnosti nám v poli nezachránia život." Je to skoro na začátku; u této věty jsem se zarazila a okamžitě sjela dolů k poznámce a ejhle, ano, Remarque. Tu knihu jsem četla snad patnáckrát a snad ještě možná víckrát, na některé pasáže nikdy nezapomenu (ani její atmosféru). Proto jsem ta další "jeho" místa viděla a poznala. Asi je těžké oprostit se od tak výtečného díla, ale radši bych viděla víc vlastních myšlenek; ano, vzala jsi většinou jeho pointu a výborně ji rozpracovala podle sebe, ale... ale pro někoho dobře znalého jeho knihy jako jsem já, je to trochu víc rušivé. Je to víc Remarque než ty.
Neber to jako kritiku, jen spíš subjektivní konstatování. Třeba by to ostatní vnímali jinak. Jinak pořád klobouk dolů, putuje do mých soukromých uložených v pc, abych si mohla zase někdy počíst ^^ Pokud to vůbec lze říct, tak je to skvělé popsání války.
Lidi, čtěte!

.Seznam FF, Poslední FF: Šampioni těžké váhy | Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights...

Obrázek uživatele Som čarovná
Vložil Som čarovná, Po, 2016-01-25 19:58 | Ninja už: 5137 dní, Příspěvků: 1957 | Autor je: Tsunadin poskok

Ty kokso! Shocked Vidieť koment ku staršej FF, neverila som tomu, čo vidím.
Ďakujem veľmi za tento koment Smiling Som rada, že sa ti to páčilo. Ten Remarque- bolo to písané tuším pár dní po prečítaní knižky, teda som to celé ešte mala v hlave, všetky tie myšlienky a teda ma to dosť ovplyvnilo. Ale som rada, že to veľmi nevadí. A som ešte viac rada, že sa ti páči časť s horizontom :33 I keď to bolo pred viac ako rokom, stále si pamätám, že keď som začínala písať, tak som už mala v hlave túto časť a nemohla som sa dočkať, kým sa tam dostanem, ale zasa som to nechcela urýchliť, aby ten zvyšok nebol nepodarený Laughing out loud
Takže ešte raz ďakujem Smiling Nesmierne ma teší, že ťa to oslovilo až tak, že to putuje do súkromnej zbierky :3

Z lásky I believe in unicorns, bitch! ^.~

~ ~ ~

~ ~ ~