Forever or never 8: (Ne)dokonalý únik

Sora sa zobudila v Sasoriho posteli okolo tretej ráno. Pomaly si dala dole prikrývku a vstala z postele. Podišla k Sasorimu, ktorý, ako to vyzeralo, spal v kresle. Pre istotu mu zamávala pred očami. Keď pokojne spal a pochrapkával ďalej, po špičkách podišla k dverám. Najtichšie ako vedela otvorila dvere. Obzrela sa či Sasori ešte stále spí. Spal. Alebo? Sore sa zazdalo, že pohol viečkami, ale potom si povedala v duchu, že začína byť paranoidná. Tak to neriešila, vyšla von z izby a tak potichu ako predtým otvorila dvere, tak ich aj zavrela.
Sasori, ktorý sa len robil, že spí sa pousmial a otvoril oči.
Sora išla popri stene ako z nejakej Bondovky. Pomaly sa približovala ku schodisku. Položila nohu na prvý schod, druhý a chcela aj na tretí, no, bohužiaľ, nevydarilo a spadla. Kotúľala sa po schodoch až došla na koniec. Rukou opierajúc sa o stenu vstala. Čakala, že niekto z Akatsuki vyjde a zajme ju(znovu). No všade bolo ticho. Vydýchla si, no aj tak jej to bolo podozrivé.
Po špičkách postupne postupovala ku vchodovým dverám. Tak ako v Sasoriho izbe sa ich snažila potichu otvoriť. Boli zamknuté.
„No, že ma to skorej nenapadlo!“ povedala si veľmi potichu pre seba Sora.
Na stole sa, akoby osudom daná, povaľovala sponka do vlasov. Sora sa pozrela doprava, doľava a potom zobrala rýchlo sponku zo stola. Pomocou nej odomkla dvere, prešla nimi, zavrela ich a následne zamkla. Otočila sa a kohože tam nevidela? Všetkých členov Akatsuki. Videla na nich širokú škálu výrazov. Od únavy (Deidara, Kisame, Zetsu a Tekvičák) cez totálnu ignoráciu (Hidan, Kakuzu a Konan) po pobavenie (Itachi a Sasori) a hnev (Pein). Rozpačito sa usmiala a škrabala sa jednou rukou za hlavou.
„Tak ja sa zasa vrátim späť,“ ukázala na dvere za sebou. Otočila sa a sponkou zasa odomkla dvere, zatvorila a následne zamkla.
Členovia Akatsuki nepočuli to cvaknutie zámky, keď Sora zamkla dvere zvnútra. Ona behala po celej budove a zatvárala okná.
„No, dúfam, že už nebude robiť problémy,“ povedal Pein a zívol. Chystal sa otvoriť dvere, no boli zavreté. Asi mu to kvôli neskorej nočnej hodine nedoplo, a tak to s tou kľučkou skúsil ešte raz. Kmital tou kľučkou hore-dole tak rýchlo až sa zdalo, že jeho ruka je len rozmazaný fľak.
„Čo keby si tie dvere odomkol?“ spýtal sa ho Itachi, ktorého už nebavilo sledovať ako Pein zo seba robí d*bila.
„A má niekto z vás kľúč?“ spýtal sa svojej skupiny. A keď všetci pokývali hlavou na znak negatívnej odpovede, plesol sa rukou po čele. Následne mu niečo doplo a pritúlil sa ku Konan.
„Miláčik, nemáš takú tú sponku akou odomkla dvere Sora?“ spýtal sa sladkým hláskom.
„Nemám,“ odpovedala mu Konan, ktorá už chcela mať od týchto „inteligentov“ svätý pokoj.
„Čo budeme robiť? Ona je v našom sídle sama! A čo keď niečo ukradne?!“ panikáril Deidara.
„Aj keby chcela, tak vo vašich izbách je taký bordel, že by tam nenašla nič ani keby mala mapu,“ povedala Konan, ktorá svojho času musela upratovať všetky izby. Po nejakej dobe sa na to vykašľala, lebo ju nebavilo chodiť po ich izbách ako v dvojmetrovom záveji snehu.
„To nie je bordel, to je systém ukladania vecí,“ zamudroval Hidan, ktorý bol najväčším bordelárom zo všetkých.
Konan si niečo zahundrala a tému bordel nechala tak.
„No tak mi už poviete, ako sa dostaneme dnu?!“ hýsáčil Pein ako mačka s dlhým chvostom v miestnosti plnej hojdacích kresiel.
„No, mohli by sme použiť okno,“ navrhol Kakuzu.
Ozvalo sa súhlasné hundranie, a tak podišli k prvému oknu.
„Tak, a teraz jej ukážem kto je tu Boss,“ povedal Pein frajersky a začal otvárať okno. No, len začal, lebo ďalej sa už nedostal. Tak ako toto aj všetky ostatné boli starostlivo zavreté.
„Takže, Boss, ako sa dostaneme dnu?“ zaujímal sa Hidan.
„Niečo už hádam vymyslíme,“ povedal optimisticky Zetsu.

Sora zatiaľ prekutrala všetky izby. Keďže tie ich izby boli akoby klony tej jej, nemala problém sa vyznať v tomto systéme ukladania vecí.
Z Kakuzovej izby si zobrala peniaze. V ostatných nenašla skoro nič zaujímavé. Okrem Madarovej izby. Tam našla mega zbierku plyšákov. Pomyslela si, že Madara Uchiha má pravdepodobne rozdvojenú osobnosť.
Zobrala si jeden pár topánok, lebo na boso sa uteká ťažko.
Keď už bola pripravená odísť, chystala sa otvoriť okno. A pri jej šťastí otvorila práve to, kde boli jej nepriatelia. No ona si ich nevšimla a vyskočila z okna. Tak ako predtým, zmeravela a zatvárila sa rozpačito. Boli tam všetci okrem tej Buriny.
„Teraz?!“ rozčuľoval sa Pein, „Teraz, keď sme už prišli na to ako vojsť dnu, otvoríš okno?!“
„To sú moje topánky?“ spýtal sa Deidara a ukazoval na jej nohy.
„Asi hej. Požičala som si ich,“ povedala Sora. Samozrejme, že si ich nepožičala. Lebo, keď si niečo niekto požičia, má v úmysle to aj vrátiť. A Sora nemala v úmysle sem po týždni zaklopať a vrátiť im topánky.
„Takže ich vrátiš?“ spýtal sa jej Deidara.
„Asi budem musieť,“ zahundrala.
„To čo je?!“ ukazoval na zelený papierik, čo jej trčal z plných vreciek Kakuzu.
Sora ho zastrčila ku ostatným a príliš rýchlo povedala: „Nič!“
Kakuzu podišiel k nej a vybral jej z vrecka onen papierik.
„Veď to sú moje peniaze!“ bedákal a začal vyťahovať bratov a sestry osudnej stoeurovky.
„Tak už ste ju našli?“ spýtal sa Zetsu, ktorého polovica tela (od pása hore) trčala z múru budovy.
„Hej,“ povedala unudene Konan.
Pein sa zachoval ako správny šéf. Tváril sa, že má všetko pod kontrolou.
„Teraz pôjde so Sasorim do jeho izby,“ povedal a otočil sa k Sasorimu, „A ty nezažmúriš oka, aby si vedel, že znova neutečie,“ potom si sám pre seba povedal, „Ten predošlí nápad skrachoval na plnej čiare,“ a už vchádzal do budovy.
Aj ostatný nasledovali jeho príklad. Sasori schytil Soru za ruku a ťahal ju do budovy a potom do jeho izby. Položil ju na posteľ a následne na to zamkol dvere a pozrel sa či je okno poriadne zatvorené.
Okno, pomyslela si Sora, že ma nenapadlo vyjsť cezeň.
Sadol si do kresla. Chvíľu bolo ticho. Sora sa spýtala.
„Aký bol predošlý nápad, ktorý skrachoval?“
„Šéf vedel, že sa pokúsiš utiecť. Tak som sa robil, že spím a popritom som ťa pozoroval. Keď si nenápadne,“ urobil pri slove nenápadne úvodzovky, „snažila utiecť, tak som všetkých upozornil a čakali sme ťa pred vchodom. A išli sme oknami, aby si nás nevidela.“ Dodal.
„Aha,“ povedala najinteligentnejšiu odpoveď na akú sa zmohla.
„Ale vôbec nás nenapadlo, že s nami takto vybabreš,“ povedal. Nehovoril to nahnevane. Skôr akoby sa na tom bavil.
„To bol len prudký príval inteligencie,“ pokrčila plecami Sora.
„Tá tvoja prudká inteligencia nás raz vystrelí na Mars,“ zasmial sa. Nechápala, ako sa môže s ňou takto normálne baviť, keď len pred chvíľou chcela utiecť.
„Jasné,“ zamrmlala.
„Aj tak sme nečakali, že sa strepeš zo schodov!“
„Za to nemôžem ja,“ bránila sa Sora. Stále sa bála či sa môže takto rozprávať so Sasorim, keď je to jej nepriateľ.
„A kto?“ spýtal sa a bol úprimne zvedavý na čo sa vyhovorí Sora.
„Skôr čo,“ opravila ho, „A môže za to gravitácia.“
Sasori sa ešte raz zasmial a tak ich rozhovor skončil...