Always and forever 29 Eternal, Neverending, Desired (3/4)

Ak by mal Daisuke povedať pravdu ako sa vtedy naozaj cítil, povedal by, že naštvane a sklamane zároveň. Toto už bol tretíkrát čo prišiel do Konohy bez toho, aby tak dopredu zamýšľal. Chápal, že Atsushi potreboval nájsť svojho Nasledovníka. Bol to v podstate zmysel jeho života, tak ako Hidanov. Čo sa toho týkalo- ako mohol duch prejsť cez portál? A bez žiadnych následkov.
Atsushi povedal, že Hidan sa ešte do ich sveta nevrátil. Daisukeho napadlo, že či Hidan nezostal uväznený medzi ich svetmi kvôli tomu, že nemá hmotné telo. Ak by to tak naozaj bolo, netušil ako by ho odtiaľ mohli dostať.
Snažil sa na to nemyslieť. To už nie je jeho starosť. Keď naposledy opúšťal Konohu bolo to s myšlienkou, že sa tam už nikdy nevráti. Veď preto trval na tom, aby bol portál určite zničený a znova nepostavený. A hoci tentoraz v tom bola Tsunade nevinne, znova bol späť.
Portál sa opravil sám. Akoby chcel, aby sa tieto dva svety spojili.
Nezmysel. Akoby sa mohlo niečo neživé postaviť samo?
„Mračíš sa,“ poznamenala Tory sediaca vedľa neho v Tsunadinej kancelárii. Tsunade ich sem poslala kým ona sama zostala v tom tajnom strome, ktorý slúžil ako úkryt pre portál. Riko sa pozerala von oknom pohrúžená do vlastných myšlienok.
„Nemračím,“ nesúhlasil.
„Ale áno,“ nedala sa a ukazovákom sa dotkla miesta medzi obočím, „tu máš vrásku.“
„Nie je to jej vina,“ prehovorila zrazu Riko. Tory sa usmiala a prikývla.
„Jasné, že to nie je moja vina,“ prehlásila.
„Nemyslela som teba. Hovorím o Tsunade. Prezrela som jej myseľ. Odkedy pracujem ako psychologička, som schopná vidieť viac než len súčasné myšlienky. Viem aj to, čo sa stalo predtým. Tsunade je rovnako prekvapená a rozhorčená ohľadom portálu ako ty, Daisuke.“
„Počkaj!“ vystrela sa Tory a teraz sa ona mračila. S rukami založenými vbok ho prepaľovala modrými očami, „Ty nie si rád, že sme späť? Že sme mohli vidieť Miru? Že portál nám toto umožnil?“
Ah, Tory, keby si len vedela...pomyslel si Daisuke a sklopil zrak. Ako jej má vysvetliť, že jediné, čo mal rád na tomto svete si zobral do toho svojho, takže vôbec nepociťoval túžbu sa sem vrátiť?
„Tak jej to povedz,“ vyzvala ho Riko.
On na ňu naštvane vyletel: „Mohla by si láskavo prestať hrabať sa v mojej hlave?“
Riko zdvihla ruky v geste, že sa vzdáva, ale pohľadom mu naznačila, že by sa mal porozprávať s Tory. Čím skôr, tým lepšie. Ale to on vedel. Nikto mu to nemusel hovoriť. Povzdychol si a otočil sa ku Tory.
Nevedel ako presne jej to má povedať, aby sa nenaštvala. Vlastne, akokoľvek to povie, naštve ju to. Tak stavil na úprimnosť.
„Som rád, že si mohla opäť vidieť Miru, hoci len na malú chvíľu. Ale priam neznášam myšlienku, že portál sa s nami opäť zahráva. Nie som rád, že som späť v Konohe. Nie som rád, že sa znova rieši problém s cestovaním medzi svetmi. Nazývajú nás Pútnikmi, ale len preto, lebo nie sme z tohto sveta. My necestujeme dimenziami pretože chceme, ale preto, lebo niekedy nemáme na výber.“
„Aha, takže by si bol radšej, keby som ťa s Mirou vtedy portálom nedostala sem, čo?“ spýtala sa ho mierne urazeným a dosť naštvaným tónom, Tory.
„To som nikdy nepovedal,“ bránil sa Daisuke, „hovorím iba to, že tu nechcem byť.“
„Myslím, že Tory to nechápe,“ vložila sa do toho Riko.
„Takže ja som tá nechápavá, hej? Dobre vedieť. Výborne. Viete čo? Aj ja by som bola radšej v tom vašom reálnom svete. Ale nie kvôli vám. Kvôli tomu, že tam je Mira a tá ma vždy chápala!“
Dopekla, to im ešte chýbalo, aby sa hádali. Daisuke si vložil hlavu do dlaní a nahlas si povzdychol.
„To vôbec nebolo myslené takto, Tory,“ odvetila Riko pokojným hlasom. Nechápal ako to môže brať takto pokojne, „Ty berieš tento svet ako svoj domov. A nie, nečítam ti myšlienky, to jednoducho viem a vidím to na tebe. Tu si prežila väčšinu svojho života. Ale Daisuke nie. Ten tu síce zažil pekné chvíle, ale väčšinu času bojoval o život- ako svoj, tak aj náš. Poznáš jeho príbeh, keď tu bol druhýkrát, lebo si ho prežívala s ním. Ale čo vieš o tom, čo sa dialo, keď tu bol prvýkrát?“
Tory pokrútila hlavou. „Nič.“
„A presne preto nechápeš aké ťažké to je pre Daisukeho.“
„Čo navrhuješ?“ spýtal sa jej Daisuke, keď zdvihol hlavu, „Prerozprávať jej celý príbeh? Času na to máme dosť.“
„Nie. Ukážeme jej, čo sa stalo.“
Daisuke nechápal, čo tým chcela Riko naznačiť.

Predtým ako Tsuande poslala Pútnikov s Tory preč, povedali im, čo majú robiť. Majú zájsť do kabinetu číslo 43, kde si nechala Riko svoje veci. Tie majú nechať tak, zobrať majú len kľúče a jej mobil- trochu trvalo kým im vysvetlili, čo to je a ako s tým narábať. Takmer sa prerušilo ich spojenie. Následne na to, sa mali zavrieť do miestnosti s portálom a zavolať jednému z dvojčiat a vysvetliť im situáciu.
„Zvoní to,“ povedal Atsushi, keď držal pri uchu mobil akoby šlo o život. Keď im Daisuke povedal, že to bude zvoniť, nečakal píííp, píííp. Už to píplo asi trikrát, nebol si istý či to Seiichi zdvihne. Nakoniec sa ozval jeho hlas.
„Riko, vieš, že pred desiatou nevstávame,“ znel namrzene a zaspato.
„Tu je Atsushi!“ skríkol do mobilu, aby ho Seiichi počul. Ten sa z druhej strany neozýval, tak si nebol istý či zakričal dostatočne nahlas, „Haló? HALÓ?!“ dal si mobil pred ústa a tak kričal.
„Prestaň!“ ozvalo sa z malého kovového dotykového prístroja, „Neziap! Môžeš hovoriť normálne!“
„Potom prečo kričíš?“ nechápal Atsushi.
„Lebo som skoro ohluchol! Toto snáď nie je možné! Kto ti, dopekla, dal do ruky mobil?!“ rozčuľoval sa Seiichi a Atsushi sa cítil zmätene. Nevedel, čo mu má na to povedať. Veď on túto vecičku drží v ruke prvýkrát.
„Shinichi!“ skríkol v telefóne Seiichi na svoje dvojča, ktoré zrejme ešte spalo. Atsushi radšej mlčal, aby niečo nepokazil. Akokoľvek sa na to pozeral, v tomto svete by boli bez ich pomoci stratení, „Shinichi! Zdvihni svoj veľký zadok z tej postele! Riko zrejme prehodila mobil do sveta Shinobi a práve telefonujem s Atsushim.“
Shinichi niečo zamrmlal, ale Atsushi to nepočul. Zato Seiichiho to rozčúlilo dostatočne. Počul ako sa zhlboka nadýchol a potom povedal do mobilu: „Daj mi sekundu.“
„Jasné.“
Seiichi na niečo položil mobil a Atsushi počul tlmené výkriky a nadávky.
„Myslíte, že bolo v pláne aj to, aby sa zabili?“ spýtal sa Miry a Kaoriho. Tí rozhodne pokrútili hlavou.
„Vieš, akí sú. Hádajú sa aj pre maličkosti, ako napríklad, keď niečo povedia naraz. Podľa mňa si navzájom neublížia,“ povedala Mira s pokojom v hlase a sem tam sa vždy po očku pozerala na portál. Atsushi vedel, že takto si návštevu reálneho sveta nepredstavovala. Ani stretnutie s Tory. Ale aj tak dostala viac ako mohla od jej odchodu očakávať. Lúčili sa predsa navždy a predsa to nebola pravda.
„Takže, Atsushi, neviem ako si sa dokázal s týmto dovolať nám, ale poviem ti toto:“ ozval sa mu pri uchu zadychčaný Seiichiho hlas, „ja teraz zavolám Tory alebo Daisukemu, oni sú v škole, kde je u nás umiestnený portál. Zapnú ho a ty prehodíš jej mobil späť ku nám, dobre?“
„To nie je potrebné,“ povedal mu na to Atsushi, „lebo my sme v škole pri portáli.“
„Nie. Nie, nie, nie. Nehovor mi, že sme prešvihli dvadsať rokov! Kto sa rozhodol, že pôjde na výlet do sveta Shinobi!?“ reval do mobilu až ho musel Atsushi odtiahnuť od ucha a vystrúhal bolestivú grimasu. Prečo ľudia vymysleli takýto prístroj? Veď ho z toho iba bolia uši.
„Čože?“ započul v pozadí Shinichiho a potom akýsi šuchot a zrazu sa rozprával s druhým dvojčaťom, „Kto prešiel cez portál? Zavesím ho do prievanu!“
„No...ja a...“
„Ty! Zostaň, kde si! Ideme ťa zabiť, Hľadač!“ vyhrážal sa mu.
„To nie je tak, ako to...“ ani nedokázal dokončiť vetu, lebo mu Shinichi zložil.
Mira s Kaorim sa naňho spýtavo pozreli. Atsushi si dal mobil do vrecka a pokrčil plecami.
„Ehm...sú na ceste sem,“ oznámil im. Bola to v podstate pravda.

„Nemôžem sa im dovolať!“ sťažoval sa Seiichi, keď už asi tretíkrát vytáčal Daisukeho číslo. Poslalo ho to na odkazovku. Tak isto aj v prípade Tory. V jej prípade to ani nebolo zvláštne, lebo prvé dva mesiace si myslela, že batéria v mobile je nesmrteľná a nie je potrebné ju dobíjať. Dokonca aj týchto dňoch sa jej stalo, že na to niekedy zabudla. Ale Daisuke?! Ten bol vždy v dosahu.
„Daj, skúsim to ja,“ natiahol ku nemu jednu ruku, ktorú nedržal na volante.
Seiichi sa na neho pozrel ako na blázna. „Nie,“ povedal nekompromisne, „v žiadnom prípade ti nedám mobil, keď šoféruješ!“
„Každý je v práci alebo v škole. Cesty sú takmer prázdne, čo by sa mohlo stať? Čo keby si mi trocha dôveroval a navalil sem ten mobil?!“ zvyšoval hlas Shinichi, ale Seiichi sa mu nemienil podvoliť za žiadnu cenu.
„Nie! Prejav mojej najväčšej dôvery je, že som ti dovolil sadnúť za volant, čo nie je bezpečné ani keď máš na volante obe ruky!“
„Dali mi vodičák, takže som dostatočne spôsobilý na to, aby som riadil auto!“
„Áno? Tak si pospomínajme, dobre? Kto zapol svojou schopnosťou počas skúšky rádio, hm? Ty či ja?!“
„Bol som pod tlakom, dobre? To sa môže stať každému!“
„Každému asi nie, keďže každý nemá čarovné schopnosti!“
„Tak som zapol rádio, no a čo! Tak nám hrala príjemná hudba.“
„Ten idol mladých dievčat je všetko, len nie príjemná hudba!“
„Ako to súvisí s tým, že nie je bezpečné, keď šoférujem?!“
„Pretože za volantom sa nemá telefonovať. To by si mal vedieť.“
„Aha! Teraz som si na niečo spomenul ja!“ zvolal víťazoslávne Shinichi a uškrnul sa.
„Preboha,“ hlesol Seiichi a snažil sa psychicky pripraviť na to, čo jeho brat vypustí z úst.
„Komu začali počas skúšky blikať svetlá, hm? Mne či môjmu dvojčaťu, ktoré ovláda svetlo? A pri kom sa išiel semafor zblázniť, lebo niekto očividne nezvládol ovládať svoju schopnosť? Ha!“
„Tie svetlá boli pokazené. A takisto aj semafor!“
„To je mi ale zhoda náhod, čo?“ Zatiahol provokatívne Shinichi.
„Sklapni!“ okríkol ho Seiichi.
„Ty sklapni!“
„Nie! Mne sa nestáva, že keď otvorím ústa, tak klesne priemer inteligencie ulice o polovicu!“
Shinichi tak prskol, až si skoro opľul vlastné ruky. „Čo si to dovoľuješ?!“
V tom momente začalo hrať rádio na plné pecky.
„Nepovedal som nič, čo by nebola pravda!“
„Ja aspoň nie som taký neschopný šofér, že sa bojím sadnúť za volant a potom nadávam úžasnému šoférovi, ako nevie šoférovať!“
„Ja som lepší šofér ako ty! Oveľa!“
Začali blikať predné a zadné svetlá.
„Tak o tom pochybujem! Vždy som bol z nás dvoch lepší ja!“
„Hoho! To asi ťažko, Shinichi! Je všeobecne známe, že najlepší je prvorodený, čo som ja!“
„Iba ak sa ten prvorodený podaril viac ako druhorodený! A to nie je náš prípad!“
„To je rozhodne náš prípad!“
„A dosť!“ dupol na brzdu tak prudko až ich to hodilo dopredu. Obaja sťažka dýchali a prepaľovali sa pohľadmi. Rádio po chvíli stíchlo a svetlá sa vypli.
„Dohodnime sa,“ navrhol Seiichi, „ty nebudeš hučať do vecí, ktoré robím a ja do tých, ktoré robíš ty. Platí?“
„Platí,“ súhlasil Shinichi, „aj keď si myslím, že nám to vydrží iba do konca týždňa.“
Seiichi s ním v duchu súhlasil. Potom sa pozrel von oknom a zhíkol.
„Čo vidíš?“ zaujímal sa jeho brat a tiež sa pozrel cez predné okno na oblohu. Hoci na dnes hlásili krásne slnečné počasie, slnečné okuliare mohli odložiť. Začali sa sťahovať mračná – ťažké čierne mračná. Niekde ďaleko zahrmelo a začal fúkať silný vietor.
„Dopekla,“ zanadával Seiichi. Čo to má znamenať?!
„Tiež si hovorím. Konečne sa mi podarilo učesať ako som chcel a ono začne fúkať.“

„Kam ideme?“ spýtala sa Tory a zrejme sa cítila zmätene. Daisuke bol skôr nervózny. Bol nervózny odkedy mu došlo, čo tým chcela Riko povedať. Stačil mu na to jeden z jej veľavýznamných pohľadov, aby to pochopil. Nesúhlasil s tým. Na prechádzku do minulosti nemal náladu. No ona sa nedala presvedčiť. Trvala na tom. A Tory tiež, hoci nevedela, čo sa deje. Daisuke bol rád, že ho chce pochopiť a len kvôli nej s týmto súhlasil.
Pešo sa dostali až ku hranici Konohy. Keď ku nej prichádzali, Daisuke si spomenul, ako Soru uniesli Sasori s Deidarom a zobrali ku Akatsuki. Vtedy ho, čerstvo označeného pečaťou, zachránila a on sa zmohol iba na prizeranie ako ju berú preč. Keita s Otanym boli v bezvedomí a nikto s tým nemohol nič urobiť.
„Takže môj brat uniesol Soru?“ spýtala sa potom, čo jej to povedal, Tory. Prikývol, „Ani on ju nemal rád.“
„Bola to jeho úloha. City s tým nič nemali,“ nesúhlasil Daisuke. Spomínal si na to, ako sa cítil bezmocný a potom začal na sebe pracovať, aby sa nemusel pozerať na to, ako niekomu blízkemu ubližujú.
„Dobre. Prepáč,“ povedala Tory uvedomujúc si, že bola netaktná, „Ale nakoniec ste ju predsa zachránili, nie?“
„Áno, inak by ste si asi navzájom neliezli na nervy,“ uškrnul sa na ňu a ona ju jemne štuchla do ramena, „No a potom sme narazili tuto na Riko a dvojčatá,“ dodal Daisuke. Riko, ktorá kráčala pred nimi sa otočila a usmiala sa na nich.
„Oni si mysleli, že sme zlí a že pracujeme pre Akatsuki.“
„Pracovali ste pre Orochimara. To je horšie ako Akatsuki,“ rozhodil rukami Daisuke a naďalej kráčal vpred. Riko cúvala a nevyzerala, že by ju to nejako urazilo.
„Súhlasím,“ prikývla, „Akatsuki neboli takí nechutní.“
„To teda nie, lebo môj brat mal štýl,“ prehlásila Tory a všetci sa začali smiať, „A svoje umenie! Bum!“
Zrazu zastali a Daisuke rozpoznával to miesto. Cintorín, kde sa s Riko a dvojičkami stretli o polnoci. Pamätal si, že to miesto sa mu nepáčilo a že si myslel, že tí traja musia byť riadni hororoví magori.
„Bolo to tu. Tu sme sa s vami po prvýkrát stretli,“ povedala Riko a otočila sa k Tory, „Pozvali sme ich sem o polnoci. A v tú noc sme spoločnými silami zabili Kabuta, ktorý nás siedmich chcel iba využiť ako svoje zbrane.“
„To bol riadne debilný nápad zavolať nás na cintorín o polnoci,“ poznamenal Daisuke a Riko sa zasmiala.
„Trvali na tom dvojčatá a aj som im nechcela pokaziť zábavu.“
„Cintorín o polnoci!“ zvýskla nadšene Tory, „To muselo byť niečo!“
„Tomu ver,“ uškrnul sa Daisuke, „Mohli sme tu umrieť,“ nepovedal to vážnym tónom. Zdalo sa mu, že to povedal aspoň pobavene, ale Tory hneď zmizol úsmev z tváre a tvárila sa vážnejšie.
„Takže vás chceli zabiť Akatsuki aj Kabuto? To je...strašné,“ hlesla.
„Ani nie,“ povedala Riko, „strašné bolo, keď nás chceli zničiť aj ASN, ktorí mali byť našimi spojencami.“
„Čože?!“ skríkla Tory, „Kagovia vás chceli zabiť?! Ako sa opovážili?!“ tvárila sa naštvane a Daisuke vedel, že je krajšia, keď sa usmieva, ale vždy ho zahrialo pri srdci, keď sa tvárila takto – akoby urobila všetko preto, aby pomstila niekoho, koho má rada-, najmä v prípade, že šlo oňho. Tory nebola typ, ktorý by dával najavo svoje city, takže keď to robila, vedel, že to myslí vážne. Chytil ju za ruku.
„To je v pohode. Boli proti nám najmä Mizukage s Raikagem, lebo nechápali našim schopnostiam. Tsunade a Gaara- Kazekage - boli s nami,“ upokojoval ju.
„Ale aj tak to nie je fér!“ krútila hlavou.
„To nie,“ súhlasila Riko, „ale teraz s tým už nič neurobíme, že? Tak radšej pokračujme v príbehu.“
„Fajn. Čo sa stalo potom? Nakopali ste Kagom zadky?“ spýtala sa so záujmom Tory.
„To nie. Skôr sme im vytreli zrak, ale to až neskôr. Najprv sme našli Orochimara, ktorého držali Akatsuki. Vtedy sa ku nám pridal oficiálne aj Hidan, ale zato sme stratili Keitu.“
„Sa mu podarilo zablúdiť?“ uškrnula sa.
„Nie. Hodil sa pred Soru, keď ju chcel zabiť Sasori. V tomto prípade šlo o city. Museli sme odtiaľ ujsť. No našli nás tí, ktorých na nás poslalo ASN,“ vysvetlil jej Daisuke.
„Takže vy ste sa dostali do bezpečia od Akatsuki a už vás napadlo ASN? Kedy ste oddychovali a jedli? Mali ste to naozaj ťažké!“
„To sme mali,“ prikývol Daisuke a to bol hlavný dôvod, prečo sa už nechcel vrátiť do Shinobi sveta.
„A teraz prejdeme na miesto, kde sme natrafili na Hľadačov,“ ohlásila Riko akoby bola nejaká sprievodkyňa v múzeu.

„Hidan!“ skríkol Atsushi, keď do miestnosti s portálom vleteli naštvané dvojčatá. Tie ani tak nevnímal. Tešil sa, že vidí svojho mentora vznášajúceho sa za nimi s naštvaným pohľadom, ktorým by aj mohol zabíjať. Tak sa nestratil! Ani sa nezasekol medzi svetmi! V jeho živote bolo málo momentov, keď bol rád, že Hidana vidí a toto bol jeden z nich.
Shinichi ho schytil za plecia a zatriasol ním. „On sa zbláznil! Má halucinácie!“
„To nevadí. Aj tak mu vrazím za to, že zastavil čas, truľo!“ vyhŕňal si rukávy na tričku Seiichi a začal sa približovať k Atsushimu.
„Čo?! Počkajte! Nikto nič nezastavil. V oboch svetoch je rovnováha!“ chlácholila ich Mira.
„To nie je možné,“ pokrútil hlavou Seiichi, „a kde je Tory? Myslel som si, že priletí, keď zistí, že si tu. Mala si ju vidieť ako vystrájala, keď si myslela, že ty si zapla portál!“
„Tory tu nie je,“ povedala Mira.
„Hidan je tu!“ zvolal Atsushi a Hidan sa nad ním uškŕňal.
„Nechcel som ti to povedať takto priamo, ale tvoj priateľ sa zbláznil,“ povedal Shinichi Mire a pustil Atsushiho. Ten sa na Miru usmievajúc otočil.
„Nezbláznil som sa. Hidan sa sem naozaj dostal. Je tu, Mira! Nestratil sa,“ tešil sa. A aj preto, lebo keby sa z medzidimenzionálneho priestoru Hidan dostal späť, tak by asi donekonečna počúval, ako tam trpel a všetky možné nadávky.
„To je skvelé!“ tešila sa s ním Mira.
„Obaja sa zbláznili,“ povedali naraz dvojčatá. Kaoru celý čas mlčal, „A ešte nám vysvetli, Mira, akoto, že ste sa sem dostali bez narušenia rovnováhy a kto je toto?!“ ukázali naraz na neznámeho.
Mira im to celé prerozprávala, niektoré časti dvakrát, lebo dvojčatá sa v tom strácali a scénu so super utajenou chodbou v strome musela povedal dokonca trikrát, aby tých dvoch uspokojila a tak zabudli, že chceli vraziť Atsushimu za niečo, čo neurobil.
„A Hidan je...tu?“ overoval si to Seiichi s diabolským úškrnom.
„Áno,“ prikývol Atsushi a zadíval sa na Hidana, „Akoto, že si nebol v tejto miestnosti, keď sme prišli?“ zaujímalo ho, kde sa flákal.
„Pretože, ty malé nevďačné decko, som sa snažil nájsť tvojho Nasledovníka, ale to môžeš len ty. Tak som sa chcel vrátiť späť a povedať ti, že sa cez portál dostaneš do tohto...ehm...reálneho sveta, ale ku*va stratil som sa. To však nebolo také hrozné. To bolo až po tom, čo som narazil na hentých dvoch. Videl som ich nastupovať do takého čierneho plechu...“
„Do čierneho plechu?“ spýtal sa Atsushi, ktorý tomu vonkoncom nechápal. Ľudia chodia do plechu? Čierneho? Čo je to za divný svet?
„Taká plechovka na kolesách...“
„Plechovka na kolesách?“ Atsushi v tom nemal o nič jasnejšie ako predtým.
„To hovorí pán mŕtvy o našom aute?!“ rozzúril sa Shinichi a Seiichimu na čele naskakovala žila.
„Auto?“ zmätene zopakoval a pozrel sa na Miru, „Čo je auto?“
Tá pokrútila hlavou. „Odkiaľ do mám vedieť?“
„Tak som sa s nimi ku*va zviezol, aby som nelietal ako taký idiot,“ pokračoval v rozprávaní Hidan akoby žiadne prerušenie nenastalo, „a TO bolo hrozné. Jazdili ako šialenci! Mal som chuť ich zabiť, ale hovoril som si, že s takýmto prístupom to zvládnu aj sami. Keď začala revať hudba z malej kovovej skrinky, mal som chuť sa zabiť. Potom sa to však preplo na niečo lahodnejšie pre moje uši (pozn. slovenský rap, kde je každé druhé slovo nadávka). Následne na to tú hudbu prerušili ich absolútne nemelodické hlasy!! Vtedy som ich chcel zabiť, ale spomenul som si, že som duch a tiež som nemohol z tej jazdy vracať, čo bolo celkom dobre. Pointa je ku*va v to, že k nim do tej kraksne nesadnem nikdy v živote!“
„Nikdy v živote...Ale ty už predsa nežiješ, Hidan,“ pripomenul mu provokatívne Atsushi a Hidan mu chcel jednu vraziť, ale jeho ruka mu prešla hlavou.
„Ďakujem za pripomenutie. Kvôli tomu viem, že si polovicu vecí, čo som povedal, práve ignoroval, inak by si ku*va vedel, že si uvedomujem, že som obláčik debilného vzduchu!!“
„Ja sa mám po ceste sem dobre, ďakujem za opýtanie,“ odvetil Atsushi a Hidan sa naňho vražedne pozrel.
Mira sa ho zmätene spýtala: „On sa vážne zaujíma o to, ako sa máš?“
„Jasné, že nie,“ pokrútil hlavou.
„Zapnite ten portál, idem odtiaľto preč,“ vyhlásil Hidan.
„Portál sa nezapne kým nedokončíme misiu, Hidan. Budeš to musieť vydržať,“ oznámil mu Atsushi.
„Je to zvláštne ako sa rozpráva so stenou,“ počul šepkať jedno z dvojčiat.
Druhé prikývlo. „Hej, až ma to desí. A pritom urážali naše autíčko.“
„Do toho vražedného prístroja na kolesách nevstúpim!“ skríkol Hidan, ale nikto ho samozrejme nemohol počuť.
„Hej!“ vložila sa do toho Mira s krikom, „Máme prácu, spomínate si?“
„Ah, jasné!“ plesol si rukou po čele Seiichi, „Tvoj milovaní musí nájsť svojho Nasledovníka!“
„Tak to vám s tým prajeme veľa šťastia,“ dodalo jeho dvojča.
„Vy nám máte pomôcť,“ ozval sa Kaoru azda prvýkrát, čo prešli portálom. Celý čas stál opratý o stenu s rukami založenými na prsiach a pozoroval ich.
„No to snáď nie,“ zamrmlal Shinichi, ale všetci ho počuli.
„Poďte s nami,“ kývol na nich Seiichi s absolútnym nezáujmom a povzdychol si, „nech to už máme za sebou.“
„Ale nemyslite si, že tu budete celý týždeň! Cez víkend ideme na jeden večierok a nikomu tam opatrovateľky robiť nebudeme!“
„O dvadsaťštyri hodín sa máme stretnúť tu, aby sme si povedali, čo sme zistili a tak. Poprípade sa opäť vymenili,“ informoval ich Atsushi a dvojčatá sa veselo zasmiali.
„Čo je na tom vtipné?“ nechápala Mira.
Hidan zanadával na ich adresu.
„Tento svet je omnoho väčší ako ten váš. Len aby ste nepovedali, že sme vás nevarovali. Za deň nemáte šancu nájsť toho Nasledovníka. Ako dlho trvalo starcovi než našiel Hidana, hm?“
„Presne tak, Seiichi, Hidan bol nesmrteľným pridlho. A my niekoľko desaťročí na hľadanie jedného človeka nemáme.“
„Státím v tejto miestnosti strácame čas,“ pripomenula im Mira.
„Tak fajn, tak fajn,“ zdvihli ruky v obrane, „najprv skočíme ku nám.“

„Páni,“ hlesol Daisuke nostalgicky, „vôbec sa to tu nezmenilo.“
Stáli na obrovskej lúke, na ktorej krajoch stáli stromy v skupinkách. Tráva síce nebola taká zelená ako keď tam bojovali, ale trochu do žlta, no to bolo tým, že teraz už bola jeseň. Daisuke sa zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu a keď zavrel oči, nevedel si predstaviť, že na tomto mieste takmer v minulosti zomrel.
„Tu? Tu ste bojovali s Hľadačmi?“ spýtala sa Tory a krúžila okolo svojej osi.
„Presne. Hej! Daisuke!“ zvolala Riko, „Pamätáš sa na tamto miesto?“ ukázala na stromy pri kraji lúky a Daisuke hneď vedel.
„Tam nás našli, že?“
Prikývla.
„Tu vás teda Hľadači vystopovali?“
„Hej. A vtedy sa dvojčatá začali znova raz hádať...“
„To oni vedeli. Hlavne v tých najmenej vhodných situáciách,“ zaspomínala Riko s úsmevom.
„Hľadači to nečakali. Boli z toho úplne vedľa. Tak sa nám ich podarilo rozptýliť a rozdelili sme sa. Každý sme bojovali s jedným Hľadačom. Ja som bol proti jednému z Hmlovej. Keby mi neprišiel na pomoc Otany, už by som nežil.“
„Ale figu! Neverím, že by si neporazil Hľadača!“ zhíkla Tory a on sa uškrnul. Vtedy nebol taký silný ako teraz.
„No...“ začal sa škrabať na hlave, „vtedy som bol ešte decko a k tomu najslabší, takže to nebola žiadna sláva.“
„Ale mozog ti fungoval asi najlepšie,“ vložila sa do toho Riko.
„Asi?“ zvýšila hlas Tory, ale hovorila to veselým tónom, „Môj chalan je z vás najinteligentnejší!“ chválila ho až sa Daisuke začal červenať.
„Aha! aký je červený!“ posmievala sa mu Riko.
„Prestaň! To je...teplo.“
Tory ho mocne objala a smiala sa. „Si červený ako paprika!“ aj on sa zasmial.
„A tam,“ ukázal na ďalšie miesto na lúke, kde kedysi sedeli a počúvali Hidanovho Predchodcu ako im hovoril o Hľadačoch a ich tajomstvách. Urobil to hlavne preto, aby odbočil od tejto trápnej témy, „tam nás zasa po boji s Hľadačmi našli Kagovia.“
„Áno,“ hlesla Riko, „už vtedy na tom nebol Naoki najlepšie,“ povzdychla si, „kliatba účinkovala hneď.“
„Naoki,“ ozvala sa Tory, „to bol ten Hľadač, ktorého si ľúbila, však?“
Riko prikývla. „Doslova za mňa obetoval život. Nedalo sa inak. Buď by som žila ja, alebo on.“
„No a čo urobili Kagovia, keď vás našli?“ spýtala sa ďalej Tory a Daisuke vedel, že by rada vedela o Naokim viac, ale nechcela ublížiť Riko.
„Zobrali nás do väzenia,“ odpovedal jej, „Do väzenia v Oblačnej. Podľa neho potom postavili rovnaké aj v Konohe, kde držali Orochimara.“
„To muselo byť nepríjemné,“ poznamenala.
„Uhm.“
„Sora skoro umrela, keď sa nás pokúsila odtiaľ dostať,“ vrátila sa od spomínania na lásku späť do reality Riko. Usmievala sa na nich, ale vedel, že táto téma bola pre ňu ťažšia ako dávala najavo. Aj po troch rokoch. Na niekoho ako bol Naoki asi tak ľahko nezabudne.
„Robili ste vy aj niečo iné ako umierali?“ pokrútila nad nimi hlavou Tory.
Obaja sa zamysleli a po chvíli pokrútili hlavami.
„To je fakt smutné toto.“
„Aspoň vieš, prečo nie sme nadšení, že sme späť,“ odvetil s miernym úsmevom Daisuke a Tory chápavo prikývla.
„Tak...bola to pekná prechádzka. Už vás trošku chápem,“ ozvala sa Tory.
„Ešte nie je koniec,“ zasmiala sa Riko, „to rozhodne nebolo všetko.“
„Mám sa začať báť?“ spýtala sa mladšia blondínka.
„Nie, už ti ukážeme iba dva miesta.“
„Dva?“ spýtal sa Daisuke, ktorý nevedel, o ktorých konkrétne hovorila.
„Áno, dva. Jedno, kde sme pokúšali ujsť z Oblačnej. A druhé, kde sme sa pokúšali ujsť z tohto sveta.“
„To si si nemohla vybrať príjemnejšie miesta, čo?" spýtal sa Daisuke ironicky.
„Nechajte ma hádať- boj a smrť?“

„Tak,“ rozložil mapu na písacom stole Seiichi. Samozrejme až po tom, čo odtiaľ zhodil všetky ostatné veci. Ich traja návštevníci pozerali na sploštený nákres zeme so záujmom, „my sme tu,“ urobil bodku na Slovensko a oni vyvalili oči.
„To je vaša krajina taká malá?“ vyhŕkla Mira a behala očami po mape.
„My sme vás varovali, že tento svet je obrovský,“ vyškieral sa na nich Shinichi.
„Ale až tak...?“
„Jasné, že to neprecestujeme celé,“ povedal Atsushi a Seiichi chvíľku nechápal. Potom mu došlo, že zrejme odpovedal Hidanovi.
„Dobre,“ zvolal Seiichi, „Čo ti hovoria tvoje zmysli? Kde sa schováva tvoj Nasledovník?“
„Ja...“ začal zmätene Atsushi, „neviem. Takto som ho ešte nehľadal.“
Mira ho chytila za ruku a usmiala sa naňho. V tej chvíli sa Atsushi uvoľnil a Seiichi si uvedomil, že to ako sa ľúbia je priam až viditeľné. Znova sa pozreli na mapu a Atsushi na ňu položil voľnú ruku. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.
„Je to niekde tu,“ zašepkal a prešiel rukou na severnú pologuľu. Seiichi si pomyslel, že sa práve vyhli africkým horúčavám a amazonskému pralesu.
„Niekde tu,“ držal ruku na severnej Európe.
„Fajn. Tak čo to bude?“ nabádal ho Shinichi a všetci s napätím čakali, na ktorú krajinu ukáže.
Atsushi zdvihol ruku a mapy sa dotkol už len ukazovákom.
„No! Tam sme ešte neboli!“ skríkol Shinichi nadšene. Seiichi zatiaľ nalistoval podrobnejšiu mapu krajiny, aby im Atsushi ukázal aj mesto, kde majú hľadať. Dúfal, že to bude fungovať.
„Sústreď sa ešte raz,“ povedal mu a Atsushiho ruka opäť skončila na mape.
„Tu,“ otvoril oči Atsushi a znel presvedčene, „tu sa nachádza môj Nasledovník.“