Kriminálka Konoha ~ Krok štyri: hľadaj motív [04]

"Na čo som neprišiel?“ spýtal sa ho znova Shikamaru. Satorimu zmizol úsmev z tváre, zrejme si myslel, že Shikamaru zo seba hlupáka iba hrá. Zamračil sa naňho a Shikamarovi prešla hlavou myšlienka, že mu uniká veľmi jednoduchý detail, ktorý si mal asi hneď všimnúť. No akokoľvek sa snažil, nevedel prísť na to, čo mu tým chcel povedať.
„Na spoločného menovateľa predsa.“
„Menovateľa?“ pokrútil zmätene hlavou. Mám hodinu matematiky alebo čo? Nechápal to. Hlave klanu Kuroji to bolo jasné. Niekde videl súvislosť, ktorá Shikamarovi zostávala ukrytá.
„Samozrejme, samozrejme,“ odpovedal mu netrpezlivo Satori a keď si všimol, že mladý vyšetrovateľ zostáva zmätený, naklonil sa dopredu, lakte si oprel o kolená a vážne sa na neho pozrel. Prešiel si jazykom po perách a určite premýšľal, ako sa ho má spýtať či je úplne hlúpy, „Viete čo, pán Nara? Spýtam sa vás to na rovinu. Ste slepý?“
„Čo? Nie!“
„Tak sa pozerajte, tu,“ poklopkal si po čele, „Keď si prejdete všetko, čo sme si povedali, nič vás nenapadá? Niekto zabil mladú kunoichi z Konohy a niekto uniesol môjho syna...“
„Údajne,“ dodal rýchlo Shikamaru. O tom sa predsa rozprávali. Nie je isté či Shinao iba neutiekol.
„Silne pochybujem, že by zbabelo utiekol, pán Nara. Ale keďže odmietate dať si do súvisu tieto veci, urobím to za vás. Čo ak ten istý človek, ktorý zabil slečnu Haruno uniesol môjho syna?“
„Boli dvaja. A ešte mi, prosím, povedzte, že všetko narafičili tak, aby to ukazovalo na váš klan, lebo to bolo jeho cieľom. Že Sakura bola vedľajšia obeť,“ tú prosbu vyslovil sarkasticky a zapozeral sa na Satoriho, na ktorého tvári sa na chvíľku objavilo prekvapenie z týchto slov, no rýchlo zmizlo. Opäť sa oprel dozadu a založil si ruky ako v modlitbe a podoprel si nimi bradu, pričom lakte mal položené na opierkach kresla.
„Dvaja?“ spýtal sa po chvíli, „ste si tým istý?“
Shikamaru prikývol.
„Dvaja je istota, že ten človek naozaj zomrie, ale aj riziko, že ich rýchlejšie odhalia,“ povedal zamyslene, „Možno to mal premyslené.“
„Boli dvaja, pán Kuroji,“ zopakoval mu Shikamaru, keď zasa začal hovoriť v jednotnom čísle.
„Ja viem,“ zamračil sa naňho spôsobom akoby mu hovoril: ako sa opovažuješ ma napomínať?!
„Prepáčte, ale hovorili ste o jednej osobe...“
„Lebo za tým všetkým je podľa mňa jedna osoba,“ skočil mu do reči.
„Kto?“ položil mu Shikamaru priamu otázku.
„Takikage.“
Shikamaru si nemohol pomôcť, ale vyprskol do smiechu. No tak to bolo podarené. Fakt že áno! To snáď nemyslel vážne? Takikage?!
„Čo je na tom vtipné, pán Nara?“
„To by sa vám hodilo, že? Hodiť vinu na niekoho, s kým nie ste zadobre. Na to vám neskočím. Ako mám vedieť, že sa len nepokúšate z toho vysekať svojho syna, pán Kuroji?“ zamračil sa naňho Shikamaru, „Takikage nemal dôvod zabiť Sakuru. Pracovala preňho a neuspela. Ale to nie je dôvod na jej zabitie.“
„Povedali ste, že vraj vedela priveľa...“
„Ďakujem za pripomenutie. Váš klan je známy tím, že si chráni svoje tajomstvá, ale to sme už preberali, nie? Chceli ste ma presvedčiť, že riešite veci diplomaticky. Ale to ste urobili iba s Takikagem. On je hlavou tejto dediny, nemohli ste si dovoliť naňho verejne zaútočiť. Ale Sakura bola iba obyčajná kunoichi, v tom vám nebránilo nič. A čo ak teraz chcete hodiť vinu na Takikageho, aby ste ho mohli zosadiť z jeho funkcie? To by sa vám hodilo.“
Satori si unavene povzdychol a potom si prešiel rukou po tvári. Na chvíľu sa pozeral všade naokolo, potom jeho pohľad spočinul na Shikamarovi. Satori sa jemne usmial a pokrútil nad ním hlavou. „Vidím, že ste si našli niekoho, na koho môžete hodiť vinu a budete sa toho držať, aby ste niekoho za vraždu chytili,“ povedal smutne.
„Lenže naša teória má nejaké podklady,“ povedal Shikamaru a rozhodil rukami. Nemôže si dovoliť stratiť podozrivého, hoci musel uznať, že tento muž mal pravdu. Nechcel dopustiť, aby vražda zostala nevyriešená.
„Naozaj má? Alebo ste si iba dosadili fakty tak, aby vám do tej teórie pasovali?“ nadvihol snehobiele obočie.
„Nie. Najprv sme všetko prešli a až potom sme prišli na túto teóriu,“ Shikamaru nechcel nahlas pripustiť, že na tom klane mu už od začiatku niečo nepasovalo. A potom naňho začali ukazovať viaceré veci a tak už ani nepripúšťal inú možnosť než to, že tento klan je vinný za Sakurinu vraždu.
Neveriacky sa naňho pozrel, no nechal to bez komentára.
„Nechajte ma teda povedať vám moje podklady pre moju teóriu, dobre?“
Shikamaru prikývol, no v tej chvíli vletelo do izby dievča s vlasmi po plecia rovnakej farby, aké mal Satori. Vyzerala rozhorčene a naštvane.
„Otec! Budeme mať návštevníka,“ oznámila mu.
„Podľa tvojho výrazu hádam, že nie veľmi milého,“ usudzoval.
Ona si odfrkla a odvrátila zrak. „Však sa nechaj prekvapiť.“
Zrazu sa znova otvorili dvere do obývačky a dnu vošli traja ľudia. Dvaja členovia klanu medzi sebou vliekli vzpierajúceho sa človeka. A ten niekto nebol nikto iný ako Sasuke.
„Pustite ma!“ precedil pomedzi zuby.
Shikamaru zahanbený vtrhnutím svojho spoločníka sklonil hlavu. Toto sa mu musí snívať. Vedel, že Tsunade mu tu nedovolila prísť, že prišiel poza jej chrbát. Inak by ho sem takto neťahali a prišiel by normálne, tak ako on.
Keď sa pozrel na Satoriho, ktorý sa postavil, mal nerozhodný výraz na tvári. Akoby nevedel či má dať Sasukeho vyhodiť hneď, alebo mu najprv vraziť.

Keď vošiel v sprievode tých dvoch do vkusne zariadenej obývačky, všetky pohľady sa upierali naňho. Ani sa tomu nečudoval. Prišiel tam bez povolenia a k tomu napriek zákazu od Takikageho. Ale on sem musel prísť. Už mu nešlo o to vypočúvanie ako predtým. Teraz musel niečo dôležité povedať Shikamarovi. Ešte predtým, ako ho vyhodia, to bolo podstatné.
„Ako ste sa opovážili sem prísť?!“ zrúkol naňho Satori a Sasuke rýchlo dýchal. Nie od strachu, od zlosti. Tento človek je zodpovedný za Sakurinu smrť a on tu bude ten zlý?!
„Nesiem odkaz pre svojho parťáka,“ odpovedal mu odmerane a prestal sa mykať. Vyrovnal sa do svojej plnej výšky.
„Vášho...“ zrak sa mu presunul na Shikamara, ktorý sedel na pohovke ako kôpka nešťastia, „parťáka?“
„Presne, teraz som to povedal.“
„Sasuke, nemal si sem liezť,“ povedal mu Shikamaru a Sasuke na naňho zamračil. To si z neho robí srandu? To ako vážne? Ešte nech mu povie, že to mal pod kontrolou. Tak to rozhodne nevyzeralo. Oproti autorite, ktorú vyžaroval Satori, mu prišiel Shikamaru ako nič. Vedel si predstaviť, že akokoľvek podal podozrenie z vraždy, Satori to vždy uhral takým spôsobom, že Shikamaru na to nemal čo povedať. Tak mu pripadal Satori, keď ho videl v Takikageho kancelárii. Vtedy mlčal, no vtedy ešte Sakura dýchala.
„Mám pre teba dôležité informácie, ktoré nemohli počkať.“
Už aj Shikamaru sa postavil. „Také dôležité, že si musel porušiť zákaz?“
„Už to tak vyzerá,“ odvetil Sasuke mierne posmešne a potom vražedným pohľadom premeral mužov, ktorí ho pevne držali.
„Takže dôležité informácie, hm,“ poznamenal Satori, „Ja ti poviem jednu dôležitú informáciu. V tomto dome nemám rád nevítaných hostí. Takže,“ posunkom ruky naznačil, aby ho vyviedli z miestnosti. Sasuke sa začal brániť a pozrel sa na Shikamara. Ten sa naňho smutne pozrel a pokrútil hlavou. Nepomôže mu.
Dobre teda.
„Sakura svojich vrahov poznala!“ vykríkol, „Preto bola paranoidná! Vedela o koho ide! Vedela mená! A teraz ich viem aj ja!“
„Čože?!“ vypučil oči Shikamaru, „Ako? Kto to je?“
„Satori a Shinao Kuroji!“ zvolal a v tom momente ho už tí svalnatí chlapíci neťahali. Zamreli v pohybe a s očakávaním pokynov sa pozerali na Satoriho, ktorý mal na tvári nečitateľnú masku.
„Pustite ho a opustite miestnosť,“ prikázal rázne a Sasuke si natiahol svaly.
„Otec, čo sa to deje?“ spýtala sa jeho dcéra, ktorá sa mračila na všetkých troch prítomných mužov. Nevedela o čo sa jedná a Sasuke nebude ten, čo jej to bude vysvetľovať. Nato tu neprišiel.
„Ale ako to vieš?“ stále nechápal Shikamaru.
„Rozprával som sa s Narutom,“ podišiel niekoľko krokov dopredu, „A vieš, ako som ti povedal, že ten si nevšimne nič dôležité ani keby to mal pod nosom...“
„To si mi nepovedal.“
„Nie? Zrejme som to zabudol povedať nahlas. To je jedno. Ide o to, že si spomenul na to, že keď sme vás,“ ukázal prstom na Satoriho, „sledovali, Sakura vás spoznala. Vás a vášho syna. A kde je ten?“ poobzeral sa po miestnosti.
„Shinao je nezvestný,“ odpovedal mu Shikamaru.
„Čože?“ spýtal sa prekvapene Sasuke.
„Áno, presne tak!“ vložilo sa do toho to dievča, „Shinao zmizol v deň, keď ste vy odišli. Čo ak ste za tým práve vy, hm?“
„Prečo by som to, dopekla, robil?“ spýtal sa jej Sasuke a myslel si, že jej úplne preskočilo. Čo by mal z toho, že to ho uniesol? Načo by im bol? Aby ho vypočúvali a tak zistili tajomstvá ich rodiny? Kdeže. Pokiaľ ich tak veľmi taja, neprezradil by nič ani za cenu svojho života. Na také niečo by si vybral jednu zo Satoriho dcér a nie syna, ktorý je určite odolnejší voči násiliu. Logika.
„A mimochodom, to, čo ste práve povedali je veľmi vážna vec!“ založila si ruky v bok.
No nepovedz, pomyslel si
„Obvinili ste práve môjho otca a brata z vraždy?“
„Presne tak,“ potvrdil jej to a obrátil sa k Shikamarovi, „No tak! Nevidíš to? Sakura svojich vrahov poznala. Ino predsa povedala, že bola nervózna a paranoidná a k tomu tie obhryzené nechty! Vedela priveľa. To si to naozaj nevieš dať dohromady?“ od zúfalstva, že to nechápal, zvyšoval každou vetou hlas. To nikto z nich nepoužíva mozog? Sú fakt idioti?!
„Si si istý, že ich poznala?“ overoval si to Shikamaru.
Ježiš! To mi nemôže veriť?!
„Áno. Naruto mi citoval Sakuru a doslova povedal toto: Je to on. Neklamal.“
„V tom prípade hovorila iba o jednom z nich. Buď poznala môjho otca, alebo môjho brata. Kedy bola zabitá?“
„Večer, v deň, keď sme odišli odtiaľto. Tipujeme tak okolo šiestej,“ odpovedal jej Shikamaru.
„Môj otec mal ešte jedno sedenie s Takikagem. O siedmej v ten deň. Nie je možné, aby vykonal vraždu a stihol sa vrátiť späť. Čo sa týka môjho brata, je nezvestný, takže vám nemôže povedať alibi na ten čas, no som si istá, že je nevinný.“
„Tak ty si si istá,“ zasmial sa Sasuke, „No to nás nezaujíma. Je celkom možné, že Shinao zabil Sakuru a teraz je na úteku, lebo vie, že mu na to prídeme. A hľa! Stalo sa! Keďže váš otec má alibi, nemohol to urobiť on. Sakura teda poznala Shinaa a ten si na pomoc zobral ešte niekoho.“
Dievča si odfrklo. „To je nezmysel!“ vyhlásilo, „Prečo by si môj brat špinil ruky jej krvou?“
„Nevieš všetko, Han, tak sa do toho nepleť,“ zahriakol ju Satori a Han zmĺkla. No neprestala na Sasukeho gániť, „Môžete mi povedať, čo tu robíte napriek zákazu?“
„Nie je to očividné? Riešim vraždu svojej priateľky.“
„Spôsobili ste sebe a svojej dedine veľký problém, pán...“ to pán povedal s otáznikom na konci.
„Nie, nespôsobil,“ odvetil mu na to nedbajúc nato, že sa ho pýtal, ako sa volá, „Iba sebe. A neobťažujte sa s trestom. Keď sa vrátim, Tsunade ma zabije. Nie doslovne,“ dodal rýchlo.
„Aké je vaše meno? Aj o to sa môj otec zaujímal.“
„Uchiha, Sasuke Uchiha.“
„Takže, pán Uchiha, vy si tu nabehnete a začnete obviňovať moju rodinu. A to tu ani nemáte čo robiť,“ pripomenul mu, opäť, Satori a Sasukeho už začínala otravovať táto opakujúca sa pesnička. Tak sem prišiel aj keď nemal, no tak nech sa tým už zmieria!
„To urobil aj Shikamaru, akurát, že na to mal povolenie,“ ukázal na menovaného.
„Bože, už sklapni,“ požiadal ho Shikamaru.
„Buďte ticho! Obaja!“ skríkol zrazu Satori a Sasuke sa naňho zamračil. Satori sa už asi prebral z toho, že ho priamo obvinil z vraždy. Takisto aj jeho syna. Teraz sa na všetkých mračil a hruď sa mu prudko dvíhala, „Teraz budem hovoriť ja,“ povedal, no hoci jeho hlas znel pokojnejšie, jeho telo ešte stále prezrádzalo nervozitu. Otočil sa ku Shikamarovi, „Predtým, ako sme boli vyrušený, som vám chcel povedať moju teóriu. Teóriu o spoločnom menovateľovi.“
Čo tu trepe matematiku?
„Myslím, že to už nijako nezaváži, ale vypočujeme si vás,“ odvetil Shikamaru.
To vážne? Sasuke sa naňho pozrel s touto myšlienkou na tvári. Shikamaru vážne prikývol.
„Povedal som vám, že za tým všetkým je jeden človek. Takikage,“ Sasuke mal čo robiť, aby sa nezačal smiať. To ako vážne? „Ten chlapec...vlastne muž,“ uznal neochotne Satori, „nastúpil na miesto Takikageho po veľmi neočakávanej smrti predošlého vodcu cca pred rokom. Naša krajina je malá a on mladý a neskúsený. Hneď v prvý týždeň svojho panovania si ma dal predvolať. Začal mi hovoriť, aký je môj klan silný a iné lichôtky, aby si ma priklonil na svoju stranu. Hneď som to prekukol, no počúval som ho ďalej. Potom konečne prešiel na to, prečo ma vlastne zavolal. Chcel silu nášho klanu. Odpovedal som mu, že v prípade, že sa Zem Vodopádov ocitne v nejakom boji, ochotne mu pomôžeme, lebo toto je aj náš domov. Jeho slová boli chápavé, no jeho pohľad...ten nie. Bol nenásytný po moci. Povedal, že by rád vedel o našich schopnostiach. Pre istotu, aby vedel zostaviť plán, keby sme sa ocitli v nepríjemnej situácii.“
„Moment,“ zasiahol Sasuke, „Nám povedal, že sa o tým schopnostiach zistil náhodou. Že jeden člen jeho prvej výzvednej jednotky mu to povedal predtým než zomrel.“
„Klamal.“
„Povedali ste, že veci riešite diplomaticky. Prečo ste teda zabili jeho mužov?“ spýtal sa Shikamaru.
„Vedeli priveľa?“ rýpol si Sasuke.
„Ja som tu vtedy ani nebol. Bol som na návšteve u známeho v Kamennej. Môže vám to dosvedčiť.“
„Kto dal teda rozkaz na zabitie tých mužov?“ zaujímal sa opäť Shikamaru.
Odpovedala mu Han. „Shinao. A žiaden z nich sa odtiaľto nedostal.“
„Tak potom ako Takikage vedel o jede, do ktorého napúšťate ninja ihly.“
„O nich som mu povedal ja, pán Uchiha. Pýtal sa na náš spôsob boja a tak som mu odpovedal. Nie sme jediní, ktorí používajú túto metódu.“
„Chcete mi povedať, že Takikage si vymyslel preživšieho?“
„Presne tak. Môžem sa vrátiť späť k tomu, čo som hovoril?“ obaja prikývli, „Tak teda. Odmietol som mu ponúknuť tieto informácie. Sme silný klan a ešte sme neboli porazení a to najmä vďaka tomu, že naše schopnosti zostávajú v tajnosti. Nemohol som dopustiť, aby sa dostali takéto informácie mimo klan. Pravdepodobne z tohto dôvodu reagoval Shinao, tak ako reagoval, keď objavil špicľov. Odvtedy si na nás dával Takikage pozor. Chcel odhaliť naše tajomstvá. Až sa uchýlil ku sledovaniu. A tak ste sa tu ocitli vy. Vravíte, že slečna Haruno vedela niečo, čo nemala. Ako ste na to prišli?“
Sasuke nie príliš ochotne odpovedal: „Našli sme pri jej tele lístok s nápisom: vedela priveľa. Plus keď sa nás Takikage spýtal či sme si nevšimli niečo podozrivé, odpovedali sme nie. Aj Sakura. No ona vtedy odvrátila pohľad.“
„To v ňom vzbudilo podozrenie. Je mladý, no veľmi všímavý. Otázkou však zostáva: ako prišla na to, na čo prišla?“
„Je všímavá,“ odvetil Sasuke.
„Pán Kuroji, kde bol Shinao v čase, od jednej do štvrtej toho dňa, to tu bol Tím Sedem?“ spýtal sa Shikamaru, „Bol doma?“
„Nie. Bol sa prejsť po meste,“ odpovedala Han.
„Vy ste v tom čase boli tiež v meste, nie?“ Shikamaru sa pozrel na Sasukeho, ktorý to začínal chápať.
„Áno. Rozdelili sme sa, lebo sme sa nevedeli zhodnúť v tom, kam sa pôjdeme pozrieť. Každý sme si šli svojou cestou a pred štvrtou sme sa stretli pred budovou, kde sídli Takikageho kancelária. Sakura sa musela so Shinaom stretnúť v tom čase.“
„Chcete mi naznačiť, že Shinao jej povedal niečo o našom klane? Úplne neznámemu dievčaťu? To je smiešne,“ vyhlásil Satori.
„Ja neviem. Je to váš syn, vy by ste ho mali poznať.“
„Shinao by urobil hocičo, aby ochránil klan. Musel slečne Haruno neskutočne dôverovať, aby jej povedal hoci len kúsok z našich tajomstiev,“ povedala Han a mračila sa. No nie naňho, do zeme. Možno si práve pripúšťala možnosť, že by jej brat mohol urobiť.
„Niekedy nás zradia tí, o ktorých by sme to nikdy nepovedali,“ povedal úplne vážne Sasuke.
„Počul som o osude klanu Uchiha, chlapče. No ver mi, že takto tento klan neskončí. Ja to nedovolím.“
Niekto prešiel okolo obývačky a Satori zbystril pozornosť. „Kin? Kin, si to ty?“ zakričal a o chvíľku sa dvere otvorili a vošlo mladšie dievča s vlasmi po pás. Podobalo sa na Han, no na rozdiel od nej, nemala v tvári taký prísny výraz. Vyzerala skôr akoby bola radšej, keby tam nemusela byť.
„Áno, otec?“ spýtala sa no pohľadom skákala zo Sasuke na Shikamara.
„Ospravedlňte ma na chvíľu,“ povedal im a začal sa venovať dcére, „Kde si sa celé dni flákala, Kin?“ spýtal sa jej, no neznel nahnevane. Iba znepokojene, „Nemôžeš sa len tak túlať po tom, čo sa stalo Shinaovi.“
„Ospravedlňujem sa, otec. Ja som len bola znepokojená a nechcela som sa pliesť popod nohy, keď si riešil dôležitejšie veci. Vidím, že máš návštevu, tak ja už pôjdem.“
„Dobre. Han, choď s ňou,“ povedal staršej dcére a keď chcela protestovať, dodal: „Bez komentára.“
Han nebola veľmi nadšená, na druhú stranu Kin si vydýchla.
„Teraz sa môžeme ďalej venovať vyšetrovaniu. Ako ste na tom? Ešte stále ste si istí svojou teóriou o Sakurinej vražde?“
„Moment,“ ozvala sa Kin a prekvapene sa nadýchla, „Kto je Sakura?“
Han jej odpovedala. „Sakura je to dievča, ktoré patrilo k tímu, čo nás špehoval. Takisto ako aj tento tu,“ fľochla na Sasukeho a ten sa provokatívne usmial.
„Ona je mŕtva? Kedy zomrela?“
„Pred pár dňami, Kin. Toto musím naozaj vyriešiť, takže mohla by si...?“
„Ale jej vraha nikdy nenájdete!“ vyhlásila všetkým tým vyrazila dych.
„Kin, nepreháňaj. Určite sa nájde vysvetlenie. Teraz poď,“ karhala ju jej staršia sestra.
„Nie,“ vytrhal si ruku z tej jej, keď ju odtiaľ chcela Han zobrať.
Čo vieš? Spýtal sa Sasuke v duchu a prepaľoval Kin pohľadom. Žeby celý čas vypočúvali nesprávneho člena klanu Kuroji?
„Keď sa Shinao vráti, asi ma zabije, ale musím vám to povedať!“

Zahalená osoba kráčala po jednom z mostov v Dažďovej a premýšľala či je tam v bezpečí. Zaplatila si izbu jedného veľmi lacného a nenápadného hotela. No nevedela sa rozhodnúť ako dlho zostať. Kedy bude bezpečné sa vrátiť do Zeme Vodopádov?
Vybrala sa prejsť, hoci pršalo, lebo v malej izbe už nemohla ani premýšľať. Pre istotu, keby ju našli, si zobrala aj všetci svoje veci, ktoré boli bezpečne schované v ruksaku skrytom pod plášťom. Bolo nepravdepodobné, že by Listová zašla až sem, ale istota bola istota.
V ruke držala zámku a dva malé kľúčiky. Jeden z nich bol náhradný. Podišla ku pletivu, ktoré sa nachádzalo po bokoch mosta, kde viselo asi milión zámok, ktoré boli symbolom uzamknutých tajomstiev. Nie nadarmo niesol tento most meno Most tajomstiev.
Odomkla svoju zámku a následne ju zamkla na pletive mosta.
Tajomstvo je, ako zomrieť. Pomyslela si osoba.
Do vody pod mostom však hodila iba jeden z kľúčov.
„Aby to malo nejaký zmysel, treba hodiť oba,“ ozval sa vedľa nej až osoba podskočila a skoro dostala infarkt.
„Vystrašili ste ma,“ povedala obviňujúcim tónom.
„To nebolo mojim úmyslom. Len som vám chcel poradiť. Ak tu chcete zamknúť svoje tajomstvo, je potrebné zahodiť oba kľúče.“
Osoba sa pozrela na malý kľúčik, ktorý ležal na jej otvorenej dlani, ako naň padajú kvapky dažďa. Potom ho pevne zovrela v ruke a pritisla hruď.
„Nie.“
„Nie?“
„Nie. To tajomstvo bude neskôr odhalené. A v podstate tam ešte nebolo vložené,“ to, čo predtým prešlo jej mysľou, nebolo to tajomstvo.
„Tak ho tam vložte,“ vyzval ju, no predtým, ako to stihla urobiť, sa jej ešte opýtal: „Aký má význam uzamknúť tajomstvo len na určitú dobu?“ nechápal.
Keby nebol starý muž milý a slušne zvedavý, bola by ho poslala kade ľahšie. No nebol dotieravý ako tí dvaja v Trávnatej. Tak teda dostal odpoveď.
„Pretože musí byť odhalené.“
„Naozaj musí?“
Prikývla.
„Tak ho tam teda na ten čas uložte. Už vás nechám,“ a s týmito slovami odišiel. Osoba sa za ním ešte pozerala a potom schytila zámku, ktorú pred chvíľou uzamkla, pevne do dlane. Zhlboka sa nadýchla. Nastal čas tam uložiť tajomstvo.
Som...