Web je ve zkušebním provozu. Narazíte-li na chybové hlášení, dejte nám prosím vědět.
Nahlásit chybu
manga_preview
Boruto 24

Druhá skúška

„Stačí ak dôjdeš do dnešnej polnoci ku konožskej hlavnej bráne, kde ťa budem čakať. Hodiny sú už nastavené správne.“
„Hodiny?“ začudoval sa Manabu a pozrel na hodiny visiace na stene miestnosti. Ukazovali pol desiatej. Takže skutočne prebehlo iba niečo viac než dve hodiny odvtedy, čo sa prebral spútaný v tejto miestnosti a bol Ibikim podrobený psychickej skúške ako podozrivý z vraždy Konohamara a možný účastník sprisahania, vedúceho na najvyššie miesta. Špeciálna chuuninská skúška. Klamal by, keby tvrdil, že z toho celého nie je ešte stále zmetený. Skúšajúci zatiaľ opustili miestnosť.
„Počkajte, nechali ste ma tu priviazaného,“ kričal za nimi Manabu.
„Dobrý postreh,“ usmial sa Ibiki, zatvárajúc dvere, „druhá skúška začala v okamihu ako ti Temari povedala zadanie. Veľa šťastia.“
Manabu zalomcoval končatinami priviazanými k drevenej konštrukcii, no rýchlo si uvedomil, že to nemá zmysel. Hlavne neprepadnúť panike, hlavne neprepadnúť panike. Do druhého kola sa už počas predošlých skúšok dostal niekoľkokrát a tato situácia, čo ako nezvyčajná, predsa len nepatrí k najhorším spomedzi zažitých. Vrhol opäť pohľad na hodiny. Má v tejto chvíli 147 minút na to aby sa dostal k bráne. Za predpokladu, že sa nachádza v Konohe, by nemal mať problém z ktoréhokoľvek miesta doraziť k bráne do pól hodiny, tým pádom má ešte zhruba dve hodiny na to, aby sa oslobodil a dostal z tejto budovy. Zdanlivo až priveľa času na to, aby to bola pravda. Musí v tom byť nejaký háčik. Ale najskôr sa musí dostať z pút. Bol spútaný povrazom, ktorý by nemal byť problém prerezať a pred ležalo na stole viacero vhodných nástrojov spomedzi Ibikiho pracovného náčinia. Avšak vzdialené asi meter a pol od neho. Nijako na ne nemohol dosiahnuť. Musí existovať riešenie, inak by celá skúška strácala zmysel. Pokiaľ sa nemôže hýbať on a niet spôsobu, ako by sa mohol stôl dostať bližšie k nemu, musí sa konštrukcia, ku ktorej bol priviazaný, dostať ku stolu. Potočil hlavou nakoľko len vedel, aby si prezrel detaily, na ktoré dohliadol.
Podstatnú časť tvorili dve masívne brvná skrížene do tvaru X, ku ktorým boli priviazané jeho končatiny. Základňa konštrukcie bola skonštruovaná tak, aby ju nebolo možné prevrhnúť dopredu a zrejme ani dozadu. S trochou úsilia by sa dala prevrhnúť na stranu, no to mu nepomôže. Alebo ...
Napol všetky sily a mykol sebou doprava, k stene, ktorá bola bližšie. Na niekoľký krát sa mu podarilo prevrhnúť konštrukciu, ktorá sťažka narazila do steny. Celý čas zúfalo hľadel na hodiny. Čo ak sa mýli a vsadil všetko na zlú kartu? Ale nie! Hodiny na stene sa zachveli a začali padať k zemi. Iba pomocou čakry sa mu ich podarilo zachytiť končekmi naťahujúcich sa prstov, no už ich má pod kontrolou. Teraz ich iba o kúsok posunúť a tresnúť o konštrukciu, ku ktorej bol priviazaný. Síce mu následne padli na zem, ale na tom nezáležalo. V ruke mu stal kúsok skla, ktorým do troch minút rozrezal putá na pravej ruke. Oslobodiť sa už bola hračka.
Zobral zo stola svoje okuliare a ochrannú čelenku si priviazal bokom, ako to mal vo zvyku. Možno tým iba zbytočne stratil niekoľko sekúnd, no mal pocit, že bez nej by to nebolo ono. Zo stola zobral niekoľko nástrojov užitočného vzhľadu a pozrel smerom ku konštrukcii, z ktorej sa práve vyslobodil. Počul dobre, hodiny ešte tikali. Nie sú priveľké, môžu sa zísť.

139 minút do konca skúšky.
Po chvíľke váhania a načúvania otvoril dvere. Vedel, že nie sú zatvorené, lebo nepočul zacvaknutie zámky, keď skúšajúci odchádzali. Netušil však čo ho čaká za nimi.
Nič! Prázdna chodba. Oproti dverám stál stolík s dvoma stoličkami, zrejme určený pre stráže. Nad ním svietila rozmerná štvorcová neónová lampa a inak nič. Chodba sa na jednu i druhú stranu strácala v matnom svetle niekoľkých žiariviek. Jedna strana rovnaká ako druhá, bez akéhokoľvek záchytného bodu, kadiaľ je východ. No, očakávať, že to bude napísané na tabuľke oproti dverám, by bolo až príliš optimistické. Viac by ocenil nejaký plánik, podľa ktorého by mohol naplánovať ďalší postup. Všetky skúšky, na ktorých doteraz bol, testovali praktické spôsobilosti kandidátov. Na náhodnom výbere postupu sa mu nezdalo vôbec nič praktické. To nesedí. Nevidiac inú možnosť, si nakoniec vybral pravú stranu, nakoniec, raz mu to už vyšlo. Už po dvadsiatich metroch sa v šere pred nim začali rysovať pancierové dvere a pri nich číselník osvetľovaný led lampičkou.
Zohol sa k číselníku a pozrel na displej. Odhadoval, že dvere možno otvoriť iba pomocou kódu. Nanajvýš osemmiestneho. To znamená množstvo variácií. Priveľa variácií. Ale ak tadiaľto prešli skúšajúci iba pred ani nie štvrťhodinou, mohli na ňom zanechať nejaké stopy. Nach ale pozeral ako chcel, povrch bol bezchybne hladký a lesklý, bez jedinej mastnej šmuhy zanechanej prstom. Skúsil naň dýchnuť, no aj tak nič. V poriadku. Stále je možné, že sa vydal nesprávnym smerom. Otočil sa, prebehol okolo osvetlenej strážnej pozície a čo nevidieť sa ocitol pred identickými dverami a čelil identickému problému. Čo teraz? Nevidel žiadnu možnosť ako overiť, ktoré dvere vedú von.
Ostávalo mu stále 131 minút, ale na pobehovanie medzi dvoma dverami a hľadanie akejkoľvek stopy, kadiaľ ísť, nemá zmysel vyplytvať už ani minútu. Pokiaľ je táto skúška simuláciou reálnej situácie, tak by zadaním nesprávneho kódu mal spustiť poplach a niekto by mal prísť skontrolovať situáciu. Ktokoľvek by vošiel dverami, jeho pozornosť ako prvá pritiahne tá obrovská neónová lampa uprostred. A on by mohol práve vtedy zo zálohy zaútočiť. Iste, môže sa stať, že bude protivník nad jeho sily, alebo že príde druhými dverami, no musí to risknúť. Zadal kód 12345678, potvrdil a vyskočil na stenu nad dvere. Niečo ako by sa dialo a náhle zhaslo svetlo, no inak nič. Hodnú chvíľu vôbec nič. Nakoniec zišiel a priložil dlane i ucho k dverám. Žiadny vnem, žiadny náznak toho, že by sa na druhej strane dverí niečo dialo. Neostávalo iné, než skúsiť ísť k druhým dverám.
Takmer v polceste ho upútalo po ľavej strane akési matné vzdialené svetielko a vzápätí prekvapený nečakaným objavom narazil do steny. Tma mu už stihla dostatočne popliesť zmysly na to, aby si až po určitej chvíli uvedomil to, čo bolo inak úplne očividné. Po zadaní kódu nezhaslo svetlo, ale sa predeň posunula stena, sprístupniac novú chodbu. Teraz by sa ňou mohlo vydať v nádeji, že sa dostane bližšie k východu, no jemu sa to nezdalo. Je to príliš prekombinované a z istého uhla pohľadu až príliš jednoduché zároveň. Musí niečo vyskúšať, kým má možnosť. Opatrne sa vrátil k dverám a zadal náhodné číslo. Znova zazrel lampu uprostred chodby ako stena i nová chodba zmizli. Zadal znova iné číslo, než boli predošle dve a lampa zmizla. A on vôbec nepochyboval, že sa znova objavila tá chodba, hoci ju odtiaľto nemohol vidieť. Vôbec nezáležalo na tom, aký zadá kód. Je tu ako nejaká pokusná krysa v bludisku, ktoré sa každým jeho činom zmení. Čo je toto za skúška, kde sa dá postupovať iba na báze pokusu a omylu? Niečo na tom celom nedáva zmysel, ale nebol schopný prísť na to, že čo a to ho frustrovalo. Vlastne nie, hnevalo ho to. Udrel rukou smerom k stene, ktorá sa mu zdala byť bližšie a následne do nej aj kopol. A znova, a znova. Potom to však nechal a sadol si na zem. Takéto správanie sa preňho predsa nie je vôbec charakteristické. Nechal sa tým celým príliš vyviesť z miery. Tma mu síce obmedzila schopnosť vidieť a sťažovala mu orientáciu, čo ho dosť hnevalo, no tým väčší priestor ostal pre ostatné zmysly. Znova natiahol ruku k stene, tentoraz neunáhlene a citlivo. Prešiel rukou po jej povrchu. Áno, niečo by na tom mohlo byť. Vstal, vytiahol z vrecka niekoľko nástrojov, čo zobral z Ibikiho náčinia, podišiel k číselníku a zadal znova kód. Bude totiž potrebovať trocha svetla.

102 minút do konca skúšky
Hádam tie Ibikiho nástroje neboli žiadne unikáty, lebo niektoré z nich počas predošlých minút zobrali za svoje. Nuž ale, nemal ich tam nechávať. Masírujúc si rukú, ktorá tiež dostala riadne zabrať, sa poobzeral po priestore okolo. Stál na konštrukcii z preglejky a sadrokartónu, tvoriacu komplikovanú sieť chodieb, z ktorej sa práve dostal von. Bolo to nakoniec jednoduchšie než sa nazdával v okamihu, kedy si uvedomil, že jeho kopance do stien znejú úplne inak, ako by čakal od murovanej steny. Jemný dutý tón v pozadí ho priviedol na správnu stopu. Bolo vlastne logické, že takúto samoúčelnú konštrukciu, ktorej niektoré časti sú pohyblivé, urobia z čo najľahšieho materiálu. Teda, logické takto pri pohľade zvonka. Keby sa nechal vlákať do bludiska chodieb, už by sa z nich asi nestihol vymotať, lebo videl iba jediný východ, nachádzajúci sa uprostred nad tou veľkou štvorcovou lampou. Takže tadiaľ vyšli skúšajúci, pohodlne pri tom využijúc stolík, ktorý pod ňou stál. „Pod lampou je najväčšia tma“ alebo „Daj si pozor na to, čo nie je“. Ten, kto vymýšľal túto skúšku, to zobral doslova. Ale ešte nie je koniec. Nesmie pod dojmom dielčieho úspechu poľaviť na obozretnosti.
Vybehol po vratkom oceľovom schodisku. Opatrne otvoril dvere na konci. Možno sa nespoľahli iba na bludisko a v budove bude ešte niekto, kto by sa ho mohol pokúsiť zastaviť. Prešiel prázdnou kanceláriou s niekoľkými monitormi, sledujúcimi dianie v bludisku. Nikto by tu nebol? Prečo ale nechali monitory zapnuté? Už už chcel ísť ďalej, keď mu padol zrak na nevýrazné dvere v zadnej časti miestnosti . Srdce sa mu rozbúšilo. Toaleta! Schmatol stoličku spred monitorov, no prišla mi príliš neobratá, tak ju položil naspäť a nevidiac žiadny iný vhodný predmet, priblížil sa k toalete iba tak, s rukou pripravenou k úderu. Stlačil kľučku a prudko otvoril dvere, pripravený na všetko. Prázdna. Takže tu asi skutočne nikto nebude. Pri pokuse opustiť monitorovaciu miestnosť ho však vyviedli z omylu tri kunaie, ktoré mu preleteli popri hlave a zabodli sa do zárubne dverí.
Asi pätnásť metrov pre ním stála Temari a usmievala sa.
„Čo tu robíte?“ opýtal sa Manabu, kým vytrhával kunaie zo zárubne. Nie, že by to nebolo zrejmé.
„Som súčasťou skúšky, môžeš pokračovať, iba keď ma porazíš,“ odvetila.
Má poraziť elitného jonina? To nemôžu myslieť vážne.
„To je nezmysel, keby som ťa tu porazil, nemohla by si ma čakať pri bráne. Nie si skutočná.“
„Vsadil by si na to svoj život?“ pobavila ju jeho hypotéza a úplne roztvorila svoj vejár.
Pätnásť metrov. To by nemusela byť neprekonateľná vzdialenosť. Avšak...
Manabu vskočil naspäť do miestnosti a zatresol pred sebou dvere. Tie sa vzápätí rozleteli pod náporom veternej techniky
Keď už sa zdalo, že technika poľavuje, vyskočil Manabu z miestnosti a vrhol proti Temari dva kunaie, tak, aby je pri odrazení druhého obrovský vejár na okamih zastrel výhľad naňho. V tom okamihu vyštartoval vpred, no ani s čakrou sústredenou do nôh nestihol prebehnúť ani polovicu vzdialenosti, než si ho všimla. Musí uhrať svoju poslednú kartu. Vrhol viac menej naslepo vpred kunai, ktorý síce nemohol Temari zasiahnuť, no jej pozornosť nemohol neupútať lístok, ktorý naň bol pripevnený. Trvalo iba okamih, než zistila, že nie je výbušný. No to už bol Manabu dostatočne blízko a iba tak tak uhnúc vejáru, čo mu presvišťal nad hlavou, sa vrhol k Temariným nohám. Uchopil nohu, čo proti nemu vyletela a zahryzol sa do nej. Dostal tvrdú ranu vejárom do ramena, no on zahryzol ešte pevnejšie. Do úst sa mu nahrnula krv, ktorá hneď získala akúsi vápenitú pachuť. Ešte uvidel kútikom oka, ako sa Temari spokojne usmiala, než sa rozpadla v hromadu prachu. Ako predpokladal, bol to iba klon. Slabší ako originál, no i tak mal obrovské šťastie. Stačilo, aby uskočila dozadšie a bol by nahraný. No ani tak sa nedokázal ubrániť eufórii. Práve premohol jonina. Má na to, stať sa chuuninom. Tentoraz to celkom iste dokáže.

89 minút do konca skúšky
Po opustení budovy obozretne pokračoval ulicami Konohy smerom k bráne. Predpokladal, že najťažšie budú posledné desiatky metrov, no nechcel riskovať. Všimol si však, že sa mu postupuje stále ťažšie a ťažšie. V priebehu krátkej chvíľky sa zapotil a začínal vidieť hmlisto. Čo s ním je. Fyzicky mu predsa nič byť nemôže. Nemá byť od čoho. Môže to byť dôsledok genjutsu? Zložil ruky a uvoľnil. Prostredie okolo neho sa zmenilo na les. Nie je v Konohe! Kedy, ako? Vejár? Mohol byť v genjutsu od okamihu, kedy Temari roztvorila vejár? Nerátal s tým, že by bojovníčka na dlhšie vzdialenosti užívala genjutsu. Vlastne ... nemôže s istotou povedať, že to bola skutočne Temari. Mohol to byť aj premenený klon niekoho, kto genjutsu majstrovsky ovládal a on sa nechal namotať ako študent Akadémie. Čo je ale horšie, než pošramotené ego – jeho stav sa vôbec nezlepšil. Musí v tom byť niečo iné. Ten opar. Paralyzujúci plyn! Drží sa pri zemi, takže on musí hore. Až potom môže začať riešiť, kde práve je. Vyskočil na strom, no skoro z neho spadol. Už ho ten plyn stihol príliš oslabiť. Vyškriabal sa ešte na z námahou na miesto, z ktorého mal nádej nespadnúť a stratil vedomie.

Bolo to inštinktívne. Vôbec za to nemôže! Ale nič to nemení na fakte, že tu jeho sestra v bolestiach krváca z rany spôsobenej kunaiom, ktorým sa pridržiaval na strome. Nie je to genjutsu, ale holý fakt.
„Čo tu robíš? Nemala by si tu byť?“ kričal zúfalo a uvoľňoval jej pri tom plynovú masku, ktorú si po zranení stiahla tak nešťastne, že ju škrtila.
„Poslali ma ... nech ťa ... spomalím. Alebo ... vynesiem z plynu ... ak by si ... aááu.“
„V poriadku, v poriadku, nič nehovor. Ošetrím ti tú ranu.“
To, čo hovorila jeho sestra, dávalo zmysel. Skúsiť ho zastaviť pomocou príbuzného. Hlúpa nehoda.
„Prosím ťa, choď!“ sykla jeho sestra medzi zubami. „Ešte si nikdy ... nebol tak blízko.“
„Nie, nenechám ťa tu. Ani keby som mal do konca života ostať geninom,“ prehlásil rezolútne. Čo ma robiť, čo má robiť? Nedarí sa mu zastaviť krvácanie.
„Ja neviem, ... či to ...,“ zaklipkala očami.
„Ani slovo o takom,“ prerušil ju, no keď uvidel, že stráca vedomie, preľakol sa.
„Nie, nie, ostaň pri vedomí. Hovor so mnou. Pozri na mňa. Vieš, kto som?“
„Mana ... bu.“
„Kto si v skutočnosti?“ odskočil od nej a schmatol kunai. „Sestra mi nehovorí Manabu,“ vysvetlil.
„Aha, takže tak,“ usmiala sa Shizune, keď zobrala na seba opäť svoju podobu. „Takže chybička. Nevadí, pokojne pokračuj, to zranenie nie je vôbec také, ako som to na teba hrala. Aj tak to už možno nestihneš.“
„Toto bolo skutočne, ale skutočne ...“ nedopovedal. Nemalo to zmysel. Na jeho citoch nezáleží. Vytiahol hodiny a pozrel na ne. Má ešte 26 minút. Ak sa nemýli v tom, kde sa asi nachádza, mohol by to stihnúť. No už sa nesmie nechať ničím zastaviť. Odlomil hodinový ciferník, ktorý už do konca skúšky nebude potrebovať a zmagnetizoval ho trením o vlasy. Nasadil si masku, čo zobral Shizune, odtrhol list a zoskočil k mláčke po nedávnom daždi. Ešte stále bolo zamračené, takže by vyskočiť na vrchol stromov a orientovať sa podľa hviezd, nepomohlo. Položil ciferník na list a ten na hladinu. Zistil presný severo-južný smer, takže ak je tam, kde myslí...
Vyrazil. Shizune sa za ním chvíľu dívala a potom sa s úsmevom rozsypala na prach.

„No teda, ty si to vážne stihol,“ privítala ho pri bráne Temari v spoločnosti Ibikiho a Shizune. Shizune? Čo tu robí? Tak kto potom?
„Nedívaj sa tak, už žiadny ďalší trik,“ podával mu Ibiki chuuninskú vestu.
„U ktorej divízie sa mám hlásiť?“ vyhŕkol zo seba dojatý Manabu. Toľko rokov čakal na túto vestu.
„U žiadnej, budeš plniť počas vojny špeciálnu misiu so mnou,“ ozvalo sa mu za chrbtom.
Otočil sa a uvidel povedomého jonina s briadkou a steblom trávy v ústach.
„Ty si predsa ... Čo za misia? Prečo práve ja?“ nebol sa schopný rozhodnúť, čo povedať prv. Nebolo to preňho typické, ale po tom, čím si prešiel za posledných 5-6 hodín...
„V pohode, všetko sa dozvieš v pravej chvíli. Bež sa pochváliť svojím úspechom, vyrážame až ráno.“
„Nech ide za kýmkoľvek, bude z polnočného zbuntošenia iste nadšený,“ konštatovala Temari so zákerným úsmevom dívajúc sa za miznúcim Manabom.

Poznámky: 

Pôvodne sa hotovala napísať pokračovanie Lee, ale dropla to pred dokončením, tak som sa to rozhodol prepracovať a použiť do aktuálnej výzvy, kam táto poviedka perfektne sadne. Eye-wink

5
Průměr: 5 (7 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Sayoko
Vložil Sayoko, Út, 2018-02-06 22:15 | Ninja už: 3724 dní, Příspěvků: 1255 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Manga tým, Student Akademie

Nečetla jsem předchozí díl, takže to mám možná vytržené z kontextu, ale i tak jsem z toho měla perfektní zážitek. Ta zkouška je hodně dobře popsaná, funguje to, když si ji opravdu dokážu představit. Ale takovou individuální zkoušku bych spíš viděla na jouninskou zkoušku. Musí nějaká být, i když jsme žádnou v Narutovi neviděli. Každopádně je to velmi dobře napsané a jsem ráda, že Manabu dostal prostor. A zahrnutí tématu je bravurně podané. Smiling

Obrázek uživatele Akhara
Vložil Akhara, St, 2018-01-03 21:43 | Ninja už: 520 dní, Příspěvků: 639 | Autor je: Tsunadin poskok

Tak tuhle zkoušku bych opravdu skládat nechtěla. Manabuovi to sakramentsky pálí, jak vidno.
Je to super. Promyšlený, napínavý, vyrovnaný a působí to na mně hrozně realisticky. Nemám tušení, jestli by ty věci takhle ve skutečnosti mohly probíhat a fungovat, ale naprosto ti je věřím. Laughing out loud Nevím, jak se ti povedlo navodit dojem toho ubíhajícího času tak přesně, ale fakt mi to přijde perfektně uvěřitelný. A přesto - ani jsem se nenadála a byl konec.
(Ty variace u dveří mě zaujaly tak, až jsem si musela zopakovat matiku. Laughing out loud)

Obrázek uživatele Palantir
Vložil Palantir, St, 2018-01-03 22:48 | Ninja už: 3056 dní, Příspěvků: 4316 | Autor je: Ochranka Hokage

Tak premýšľam, či som to s tým, ako Manabovi páli troška neprepálil. neplánoval som ho napísať nejako mimoriadne vychytralého - nuž ale tú skúšku nejako urobiť musel. Laughing out loud
nie je to prvýkrát, čo sa takým ,alebo onakým spôsobom zahrávam s časom (napr. v FF Šiesty august). Pri takýchto situáciách sa to ako dramatizujúci prvok náramne hodí.
Vďaka za komentár.

Akumakirei: Pravdu povediac, ani je si nie som celkom istý, či bolo prvé to príslovie, alebo lampa. Eye-wink

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Pá, 2017-12-22 00:55 | Ninja už: 3513 dní, Příspěvků: 1975 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Takže nejen že navazuješ, ale ještě si necháváš pootevřený konec pro případnou další akci Eye-wink
Víš, co mě potěšilo? Zmíněné "pod lampou je největší tma". Připsala jsem to za svoji osůbku na začátku vymýšlení témat, ale nakonec se to rozhodla před hlasováním smazat; i z důvodů, ať je výzva víc vaše. Stejně ani nevím, zda budu stíhat psát a zda chuť psát vůbec najdu. Ale tys to nakonec použil, možná náhodou, možná schválně, ale moc mě to potěšilo.
Manabu se nezdá. Přemýšlí, analyzuje, koná. Soupeří s Temari, rozeznává Shizune, dopracovává se ke svému cíli. Konečně i on dostal prostor Smiling A tys to bravurně stihl. (Však můžete posílat až do osmi, osmá je deadline pro daný den.)

.Seznam FF, Poslední FF: Oči z listí | Oblačno, místy zataženo 7/ | Kam přichází mrazy
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..