Krvavá hmla 1

Počasie bolo pod psa snáď ešte viac, než zvyčajne v tejto ročnej dobe. Tomu zodpovedala aj naplnenosť hostinca. Kto len mohol, prerušil cestu, kým neprejde najhoršia metelica. Košikár za sebou rýchlo zatvoril dvere, lebo závan chladného vetra prilákal podráždené pohľady. Vykročil dopredu z mláčky, ktorá sa vytvorila pri dverách a prezrel si prítomných. Mnohých z videnia poznal, podobne ako on sám tadiaľto prechádzali kvôli povinnostiam či už denne, alebo v iných viac menej pravidelných intervaloch. A oni poznali jeho. Niekoľkí kývli na pozdrav a už sa opäť venovali tomu, čomu predtým. Sťahujúc si rukavice podišiel k výčapu, keď sa mu do beztak boľavých krížov zarezal ostrý vietor. Prekvapilo ho, že za ním vošiel ešte niekto iný, lebo vonku nikoho nevidel, no kto by si to v tomto nečase všímal. Inštinktívne uhol príchodziemu z cesty tak, aby noša na jeho chrbte nezavadila do nikoho z prítomných. Nebol síce z tých, ktorí len tak niekomu ustupujú, no premkol ho nepríjemný pocit, že by tak mal učiniť. Úchytkom pozrel na vysokého muža, čo pri ňom prechádzal a hneď to aj oľutoval. Ich oči sa stretli iba na okamih, ale aj to stačilo, aby vedel, že by o pozornosť tohto človeka rozhodne stáť nemal. Sklopil zrak, tak ako aj všetci ostatní, ktorých jeho príchod upútal. Teda až na jednu výnimku.
„Hej, čo si ty zač?“ vyrúkol na príchodzieho mladík sediaci pri výčape, na ktorom bolo vidieť, že vypil dosť na to, aby stratil obozretnosť. „S takým zafášovaným ksichtom musíš byť buď bandita, alebo ešte horšie shinobi.“
Po vyrieknutí toho posledného slova vrava v miestnosti stíchla. Viazali sa k nemu veci, na ktoré nie je dobré spomínať a popravde, keby toho času tento kraj neanektovala Zem vody, v čoho dôsledku sem občas za rôznym účelom zavítali ninjovia z Hmlistej, lynčovali by každého, čo i len trocha podozrivého zo schopnosti užívať jutsu. Takto však môžu len dúfať v skorý odchod dotyčného.
„Tak čo je? Nie som ti hoden odpovedi?“ zodvihol sa podgurážený mladík a postavil sa smerom k príchodziemu. Niektorí začali pohľadom merať vzdialenosť v dverám, navzdory tomu, že sa do nich oprel ďalší silný závan vetra. Ako keby sa chcelo dovnútra vovaliť niečo hrozné.
„Môžeš odkázať Mizukagemu,“ rozhodol sa mladík nečakať na odpoveď, „že sem darmo posiela svojich poskokov. Nikto nebude pracovať v konzervárni 16 hodín denne iba pre to, že si majiteľ najme pár hrdlorezov a nech ani guvernér neskúša mimoriadnu cestnú daň, lebo ako sme sa raz porátali s ninjami, môžeme to kedykoľvek urobiť znova.“
Teraz už pod náporom vetra nezavŕzgali iba dvere, ale ako by sa celý hostinec zaknísal pod jeho náporom. Najskôr to bol iba taký pocit vyvolaný situáciou vo vnútri, no prinajmenšom vývesný štít sa poddal živlu a začal systematicky trieskať o stenu. Čo chce ten mladík dosiahnuť? Chce ich snáď svojim správaním všetkých zabiť? Kto len mohol, odtiahol sa čo najďalej od miesta konfliktu.
Vykročil vpred, no prakticky okamžite zakopol o dlhu palicu, ktorá sa náhle ocitla pod jeho nohami. Jej majiteľ, vcelku statný starec, ktorého si doteraz nikto nevšímal, zabránil jeho pádu, no skôr, než by mu pomohol nadobudnúť rovnováhu, ním prudko zatočil a mladík ani nevediac ako, razom sedel opäť na mieste, odkiaľ pred chvíľou vstal.
„Tu máš ešte za pohárik,“ odviedla pohotovo pozornosť dezorientovaného mladíka hostinská a pozrela na príchodzieho, ktorý iba odmietavo kývol rukou a pobral sa ku kozubu. Napätie razom ustúpilo a košikár rýchlo obsadil miesto pri mladíkovi, ešte než si pocestní posadali naspäť.
„Čo ti mám naliať?“ opýtala sa hostinská rutinne, hoci mala už tohto štamgasta dávno prekuknutého.
„Pre začiatok pohár vody, ak môžem poprosiť,“nesklamal košikár jej očakávanie a radšej hneď aj uhol pohľadom bokom, uprúc ho na mladíka, ktorý sedel akosi podozrivo neprítomne. Starec mu ešte stále držal ruku na pleci a košikár sa nemohol ubrániť pocitu, že to má nejaký súvis. Je to nejaká pokútna technika? Shinobiovia sú vraj schopní očarovať ľudí dotykom, pohľadom, či dokonca gestom ruky tak, že nedokážu rozoznať skutočnosť od ilúzie. Môže to znamenať, že ten starec je vlastne …
Ako by si aj samotný starec uvedomil podozrivosť tejto situácie a zložil mladíkovi ruku z pleca. Ten akoby precitol. Prekvapene sa obzrel, ako keby niekoho hľadal, no nakoniec mu pohľad spočinul na poháriku položenom pred neho, ktorý razom schmatol a vypil. Košikár si zatiaľ prezrel starca. Marilo sa mu, že ho v posledných rokoch v okolí párkrát zazrel, no nikdy ho nevidel z takto blízka. Cez pravé oko mu tiahla jazva a pod ľavým mal vytetované tri bodky. Na svoj vek vyzeral ešte stále pomerne statne a jeden by zapochyboval, či tú asi jeden a pol metra dlhú palicu vôbec potrebuje. Ako pred chvíľou dokázal, vie ju používať aj na množstvo iných vecí. Pod opotrebovaným tmavým plášťom mal nemenej opotrebovaný, no ešte o niečo tmavší odev.
„Aj tak si s každým poradíme, nech si nikto nemyslí, že nie,“ položil mladík rázne pohár na pult. „Preto tu už celé veky nie sú žiadni shinobiovia!“
„Kdeže,“ chopil sa rýchlo slova košikár, „je to iba tak 25-26 rokov dozadu, čo bol vyhladený klan Yuki a následne rýchlo padli aj menšie miestne klany. Ty si to, chlapče nemôžeš pamätať, no ja som mnohé z toho zažil a ešte viac som o tom počul od očitých svedkov. Vedel by som rozprávať.“
Dôležito sa poobzeral, či jeho slová urobili dojem, lebo ak áno, možno mu niekto za jeho historky zaplatí poriadne pitie, tak ako inokedy. Možno sa mu ešte aj niekomu podarí predať nejaký košík.
„To si rozprával už minule,“ ozval sa jeden zo štamgastov po košikárovej pravici.
„A predminule!“ dodal niekto ďalší, prehlučiac povozníka, ktorý ten príbeh zrejme ešte nepočul.
„Nehovoril som však o počiatkoch toho celého, keď Uchiha Madara asi o 13-14 rokov skôr rozbil Kameň smrti a vyslobodil deväťchvostého líščieho démona, ktorého mal práve klan Yuki strážiť.“
„Nebol to Madara a oslobodená bola Tamamo-no-Mae,“ zaoponoval starec s podivným úsmevom.
„Tamamo-no-Mae bola inkarnáciou deväťchvostej líšky,“ zagánil košikár na starca, ktorý iba krútil hlavou a ďalej sa usmieval. „Bola zapečatená po tom, ako chcela zviesť miestneho daimyoa a po oslobodení sa začala mstiť jeho potomkom, čo vyústilo do vojny,“ dodal a so zadosťučinením sa díval okolo, ako tento príbeh upútal pozornosť mnohých prítomných. Teraz už iba zabezpečiť, aby sa mu do toho nemiešal ten starec.
„A okrem toho, čo vy o tom môžete vedieť, keď ste podľa prízvuku zjavne cudzinec,“ vmietol starcovi do tváre, ktorý sa ďalej usmieval, čo ho nesmierne rozčulovalo.
„Ako to bolo s tou Tamamo-no-Mae? To ona rozpútala vojnu?“ spozornel mladík podobne ako mnoho prítomných, ktorí sa v nádeji vypočutia si príbehu začali posúvať bližšie.
„Pokiaľ mi objednáš niečo na prepláchnutie hrdla, rád ti to vyrozprávam. Strašne som v tom nečase premrzol,“ povedal si košikár bez rozpakov svoju cenu.
„Objednať ti môže, ale zaplatiť už nebude mať z čoho,“ vložila sa do toho hostinská, ktorej sa začala zlepšovať nálada a pripravila na pult niekoľko fľašiek saké.
„Ja zaplatím za pitie,“ pristúpil kupec s dvojicou ochrankárov, „Počul som už niečo o Kyuubi, ale o reinkarnácii som nevedel, rád si ten príbeh vypočujem.“
„Áno, vypočujme si to,“ súhlasil mladík.
„Pri výčape ale ostanú iba platiaci zákazníci! Je to jasné!“ zdvihla hlas hostinská, hladiac pri tom na podguráženého mladíka a starca, ktorý navidomoči tiež nemal peňazí nazvyš.
„Poďme,“ chytil starec mladíka opäť za plece, než by prepukla nejaká hádka, „vyrozprávam ti, ako to bolo celé naozaj,“ pošepol mu a odtiahol ho preč.
Do dverí sa opäť oprel vietor a košikár začal po vypití prvého pohára saké rozprávať hrozivý príbeh plný záhad a snežných démonov. Poslucháči razom úplne zabudli na jedného démona z mäsa a kostí, ktorý pri kozube všetko pozorne počúval.

Fujavica skončila tak rýchlo, ako prišla. Ľudia sa z hostinca rýchlo pobrali za svojimi povinnosťami, od ktorých boli nečasom zdržaní. Paholkovia už skončili s upratovaním dvora a začali riešiť dopoly strhnutý vývesný štít. Košikár bol v stave, kedy ešte dokázal ísť priamo, no z tvare mu nedokázal zmiznúť spokojný úsmev. Nie, že by nemal dôvod, veď nošu mal o niečo ľahšiu, kým vrecko o niečo ťažšie. Ten kupec bol proste terno. Pridal do kroku, lebo mal pred sebou ešte hodný kus cesty. Domov by odtiaľto trafil aj skoro poslepiačky, čo si už párkrát odskúšal v hustom snežení, no nechcel aby ho zastihla tma. Po všetkých tých historkách, ktoré narozprával sa akosi necítil istý. Ba čo viac, mal pocit, ako by ho niekto sledoval a to už odvtedy, čo opustil hostinec. Akokoľvek bol ten pocit nepríjemný, až po asi hodine chôdze nechal hrdosť hrdosťou a obzrel sa. Nikde nič. Ako inak. Navzdory tomu už napredoval tempom takmer neprístojným jeho veku. Našťastie cesta nebola náročná, lebo fujavica odviala prachovitý sneh z cesty a polí pod úbočie hory. Iba tu a tam sa mu priplietol do cesty snehový jazyk. Práve minul gazdovstvo, čo ležalo asi pól míle od cesty, takže doma bude čo nevidieť. Už by hádam mohol trocha poľaviť z rezkej chôdze, do zotmenia to pohodlne zvládne. Ale čo to?
Náhle zastal, pozrel na budovy gazdovstva a pretrel si oči. Nie, nevidí zle a alkoholu tiež toľko nevypil, aby videl rozmazane. Medzi ním a usadlosťou sa dvíhal opar. Na tomto mieste po takej fujavici? Hoci sa už cítil úplne triezvy, s jeho fantáziou ako by sa stále pohrával skonzumovaný alkohol. Znova vykročil a od rozrušenia pevne zovrel ruky v päste. Sústredil sa na cestu pred sebou a už si netrúfol nie že obzrieť sa za seba, ale ani do strán. Ako by tam sťa v strašidelných historkách mala stáť čarokrásna, no zároveň hrozivá Yuki-onna, číhajúc, kedy z neho bude môcť vysať život. Lenže takéto potvory v týchto končinách už dávno nikto nevidel. Zmizli spolu s ninjami, tak ako ľadový golemovia a iné nimi vyvolávané beštie.
Naveľa sa dostal k prútenému plotu, obklopujúcemu jeho príbytok. Otvárajúc bránku si všimol, že sa roh jeho domčeka stráca v hmle, natoľko stihla za ten krátky čas zhustnúť. Ale teraz he to už jedno, teraz sa už iste nestretne s beštiou horšou od tej, ktorá naňho začne už pri dverách sypať výčitky, že sa zdržal v hostinci. To sa ešte nejako vyhovorí na víchricu, horšie bude až z neho zacíti alkohol. Keby však ešte predtým obrátil jej pozornosť na dnešný zárobok …
Keď vošiel dovnútra. Jeho žena, ako predpokladal, sedela pri stole a lúpala prútie. Zodvihla zrak, no ten nespočinul na ňom, ale zablúdil kamsi von. Vyskočila zo stoličky a skríkla: „Za tebou!“

Náraz bol drvivý a noša, ktorú mal stále na chrbte, mu ešte než sa zlomila, bolestivo pochrámala lopatku. V snahe pozviechať sa nahmatal rukou koryto, v ktorom sa miazgovalo prútie. Musel teda preletieť prakticky celou miestnosťou a áno, teraz si uvedomil v nohe bolesť po náraze o stôl, ktorý ležal prevrátený uprostred miestnosti. A ženský vreskot, ktorý prechádzal kvílenie. Z otrasenia ho napokon vytrhla akási ruka, ktorá ho schmatla za plášť a strhla dopredu. Teraz sa mu konečne podarilo zamerať pohľad na tvár muža, čo kvočal nad nim, teda aspoň na jej hornú časť, ktorú nezakrývali obväzy. Ešte vyššie sa nad čelom zaleskla ledabolo zaviazaná ochranná čelenka Hmlistej. Ninja!
Ako predtým v hostinci, aj teraz rýchlo uhol zrakom a jeho pohľad vystretú pravú ruku útočníka, na ktorej konci sa zaleskol kunai, ktorého špička sa dotýkala krku jeho ženy. Zvuk, čo sa jej dral z hrdla naberal čoraz hysterickejší nádych. Ak rýchlo nejako neupokojí situáciu, zomrú skôr, než sa vysvetlí o čo vlastne ide.
„Nedorozumenie!“ vyhŕklo z neho naveľa jediné, čo ho v tejto chvíli napadlo. „Nemám majetok, dlhy, ani nepriateľov!“ Pre čo iné by ho napadol shinobi?
„To je chválitebné, ale nezaujíma ma to,“ dostalo sa mu zlovestnej odpovede.
Košikár bol s rozumom v koncoch. Kým sa zmätene díval na shinobiho, nahmatal rukou plece svojej ženy a pevne ho stisol. Naďalej sa chvela, no tlmené vzlykanie naznačovalo, že sa možno trocha upokojí. Shinobi tomu nebránil, ako keby sa s nimi zahrával. Ešte stále je šanca vyviaznuť.
„Čo teda chceš?“
„To, čo chcem, mi ty dať nemôžeš. Ale možno máš informácie, ktoré mi k tomu pomôžu.“
Ešte stále sa zahráva a užíva si svoju prevahu. Čo môže chcieť ninja od obyčajného košikára? Veď sa s ním stretol prvýkrát iba dnes, keď …
„Chceš vedieť niečo o klane Yuki?“ napadlo ho zrazu.
„Všetko, čo o nich vieš a od koho to vieš,“ prisvedčil shinobi. „Ale iba fakty, žiadne prikrášlené taľafatky.“
„Poviem všetko, čo viem,“ uistil ho košikár a blúdil očami od shinobiho po kunai na ženinmu krku. Stekal odtiaľ pramienok krvi. „Iste Vám to bude k úžitku, ale nesadneme si k tomu? Možno to potrvá dlhšie.“
„Ja sa takto cítim pohodlne a času máme dosť,“ zamietol shinobi jeho žiadosť a hoci boli jeho oči rovnako chladné, ústa pod bandážou ako keby sa roztiahli do úsmevu.

Momochi Zabuza stál na mieste, kde sa stretával žiar z horiaceho domu s nočným chladom. Stál však aj na inej hranici. V bode, z ktorého už nemusí byť návratu. Iste, v naivných historkách miestnych sedliakov je veľa zmätkov a nezmyslov, no ak uváži, čo z toho by bolo skutočne možné, stálo to za túto obchádzku.
Trámy domu sa poddali ohňu a zrútili sa. Tá chajda si skutočne nezaslúžila nič lepšie, než sa stať pohrebnou hranicou svojich majiteľov. V diaľke začul zvonenie, na neďalekej usadlosti si zrejme všimli oheň. Mohol by pobiť aj ich, no nechcel privolať viac pozornosti. Má dosť čo rozmýšľať. Je to zapeklitý príbeh a stopy sú už studené ako ľad.