CSI KONOHA: Sobášny podvod?

To skoré letné brieždenie! Budík proti tomu nemal šancu. Kiba naň hodil svoj rozospatý pohľad a zistil, že do zvonenia chýba ešte asi pol hodina. Aj Tamaki vedľa neho už bola hore. Odvrátená na svoju stranu postele zahĺbená do mobilu skúmala, čo nového sa udialo počas noci. Niekedy ho priam urážalo, koľko pozornosti venuje tej čačke ešte aj v jeho prítomnosti. Ako však nasával jej vôňu a stále intenzívnejšie vnímal teplo, ktoré k nemu od jej tela sála pod paplónom, rozvírili sa mu v hlave divoké predstavy, ako stráviť zostávajúcu polhodinu. S lišiackym úsmevom k nej natiahol ruku …
… keď do oblasti jeho slabín skočila jedna z Tamakinych mačiek, tá žltá s jedovato zelenými očami, a vycerila naň zuby, ukážuc, že tak učinila zámerne. Vôbec nezaregistroval, že je v izbe, lebo to tu bolo Tamakinými mačkami úplne napáchnuté.
„Čo blbnete?” zareagovala Tamaki na jeho prudké strhnutie sa, no pohľad od mobilu neodtrhla.
Kiba zazrel na mačku a odohnal ju zo seba, kde sa už chcela uvelebiť. Ešte však nie je všetko stratené.
„Postavím na čaj a urobím niečo pod zub. Čo ti mám doniesť, drahá?“ ponúkol sa.
„Ach, si strašne zlatý. Ani nevieš, aký dnes budem mať náročný deň,“ odvetila, no naďalej niečo klikala v mobile.
Sklamaný vstal a akurát si naťahoval nohavice, keď tu začul: „Kiba!“
S novou nádejou sa otočil až takmer narazil nosom do obrazovky mobilu, ktorú mu Tamaki ukazovala. „Niečo nie je v poriadku,“ zdôraznila.
A skutočne. Bola tam profilová stránka s fotografiou Hinatinej mladšej sestry Hanabi, stojacej pred nejakou húštinou, no meno bolo MORINO HANABI a pod tým „zamilovaná“.
„Hanabi sa vydala?“ začudoval sa Kiba.
„Ani len s nikým nechodí! O tom by som vedela,“ prehlásila Tamaki s výrazom, ktorý nezniesol pochybnosť. „A nejde iba o to,“ pokračovala niekoľkými ťuknutiami na displej. Objavila sa na ňom profilovka s menom MORINO TENTEN s nápisom „zamilovaná“. Fotografia zhotovená v nejakom lese nenechávala pochybnosť o tom, o koho sa jedná.
„Obe mená sa náhle zmenili na Morino v priebehu včerajška. Je to podozrivé a malo by sa to vyšetriť,“ nástojila Tamaki.
No, divné to nesporne bolo, lenže … „Možno to má jednoduché vysvetlenia, čo takto opýtať sa?“
„Hanabi išla na misiu a počas nej býva nedostupná, Tenten mi zasa odpísala, že je to tajné a neskôr uvidím. Niečo sa za tým skrýva. Vieš predsa, koľko je rôzny podvodníkov. Vyšetri to, prosím!“
„No ja neviem,“ zaváhal Kiba, lebo hoci to považoval za zaujímavé, nevidel zatiaľ dôvod, prečo to považovať za zločin, „sú predsa obe dobre rozumné a dobre vycvičené kunoichi.“
„Tak budem musieť pátrať sama na vlastnú päsť,“ prehlásila Tamaki s takou rozhodnosťou, ako keby už neplatilo, že má dnes mať náročný deň, „ale môže sa stať, že narazím na stopu nejakej nekalosti, ktorej tiež padnem za obeť.“
Kiba ešte stále nebol presvedčený, no túto hrozbu už nemohol ignorovať.

„Ibikiho nemôžeme vypočúvať, ešte by sme to boli my, čo sa ku všetkému priznajú,“ zosumarizoval Lee to, k čomu sa dopracovali, keď sa s Kibom pokúsili dostať celej veci na koreň. Podľa dostupných údajov totiž nežije v Konohe žiaden iný dospelý Morino mužského pohlavia a ani v registri návštevníkov nefiguroval nikto toho mena za posledných niekoľko týždňov. Ani v konožskej matrike nebolo stopy po sobášoch, čo robilo celý prípad ešte podozrivejším.
„Predsa by len bolo najjednoduchšie, keby si sa opýtal Tenten,“ zavrčal Kiba, „ste predsa zadobre.“
„Iba raz som sa jej doteraz pýtal na niečo osobné, iba jediný raz,“ zdôraznil Lee, „a viackrát to rozhodne neurobím. Ani si nedokážeš predstaviť, aká dokáže byť drsná.“
„Ale takto sa predsa nikam nedostaneme,“ zúfal Kiba, „aj to s Ibikim bude iste slepá ulička. Teda nie že by nebolo v jeho možnostiach zahladiť stopy, ale prečo by niečo také robil a hlavne ako?“
„Možno využil štokholmský syndróm,“ odvetil dôležito Lee.
„Čo to je? Prečo štokholmským? Čo znamená štokholm?“ nechápal Kiba.
„Čo ja viem? Niekde som o takom čítal, keď som sa pripravoval na minuloročné školenie,“ vysvetľoval, no z Kibovho výrazu zistil, že do takých podrobností ísť nemal.
„Tak minuloročné školenie?“ snažil sa Kiba nedať nič najavo, no viditeľne mu trhalo kútikmi úst.
Veru, to školenie bolo pamätné, obzvlášť kurz vyjednávania, ktoré Lee poňal skôr ako vytrvalostnú skúšku. Školiteľ mal trpezlivosť profesionála, no naťahovanie ukážky vyjednávania zo stany Leeho nebralo konca a keď sa ho Lee opýtal, či požadované dva milióny ryu za prepustenie jedného z rukojemníkov nie je trocha málo, proste vstal, odišiel z miestnosti a už sa nevrátil. Aj samotný účastníci už boli úplne hotový a odľahlo im, že už konečne nemusia zadržiavať smiech.
„Každopádne skúsim ešte vyhľadať v záznamoch všetkých Morinov v Ohňovej zemi ak nám náhodou niečo uniklo,“ zmenil rýchlo tému.
„To bude fajn,“ súhlasil Kiba, „ja sa ešte musím pozrieť na nočnú vlámačku do obchodu s koreninami a ešte pred obedňajšou prestávku s Tamaki predsa len zájdem za Tenten.“
Než sa nazdal, Leeho už nebolo. Je fajn mať takéhoto hyperaktívneho parťáka, čo doslova vyhľadáva hromady nezáživnej práce. Pozrel na hodiny a sykol. To už je toľko? Takto pred obedom nestihne zájsť za Tenten a pred Tamaki bude vyzerať, že celý prípad neberie vážne.
„Haf!“ potvrdil Akamaru, ako keby čítal jeho myšlienky. Možno by mohol skúsiť …
Kage Bunshin no Jutsu!
„Na to zabudni,“ prehlásil objavivší sa klon a demonštratívne si sadol na stoličku. „Za Tenten si choď sám!“
Kiba zaupel, niekoľkokrát zmenil farbu a na zjavné pobavenie klonu i Akamara si začal trieskať hlavu do steny, na ktorej bol nalepený leták s nápisom

Nakoniec to s klonom nevyšlo. Pach korenia ho úplne odrovnal, takže musel vlámačku vyšetriť sám. Bolo to peklo, ale predsa len sa podarila nájsť kľúčová stopa. Nie pachová, ale odtlačok prsta. Najnovšia technológia, na ktorú zločinci ešte nevyzreli. V tejto chvíli už páchateľa zatýka polícia. Ale to korenie bolo peklo. Za to tomu hajzlíkovi pri výsluchu zatopí. Opäť si pretrel oči.
„Ty si plakal, Kiba?“ pristúpila k nemu zrazu Tamaki. „Je to až také zlé?“ premkla ju obava.
Sakrajz, to korenie ho natoľko odrovnalo, že ju ani nezaregistoval prichádzať. Ale to nevadí. Už mal dávno vymyslenú klasickú policajnú odpoveď o tom, ako by mohol ohroziť prebiehajúce vyšetrovanie, keby niečo vyzradil. Možno naňho bude počas obeda zazerať, no získa čas do večera.
„To nič, iba som musel vyšetrovať v obchode s korením,“ upokojoval ju, klipkajúc začervenalými očami. „To prejde!“ prehlásil a odhodlane potiahol ešte červenejším nosom.
„Ach môj Kibík, koľko si musel trpieť,“ súcitne ho pohladila po tvári a objala. Rozhodol sa, že sa nechá ešte trocha takto ľutovať, kým príde na rad téme prípadu Morino. A keď už Tamaki prejavila toľko pochopenia, možno jej proste povie pravdu, že sa k tomu celému takmer nedostal. Príjemnú idylu však okamžite prerušilo zapípanie Tamakinho mobilu.
„Prepáč, toto môže byť naliehavé,“ odtrhla sa od neho a zašmátrala po mobile.
„Paráda!“ zvýskla, až sa za nimi pozrelo pár okoloidúcich. „Ešte že obedujeme v parku, môžem tu spraviť skvelú snímku. Ideálné!“
„O čo ide?“ vyzvedal sa zmätený Kiba, kým si robila selfie uprostred najzarastenejšej časti parku.
„To je zatiaľ tajné,“ prehlásila dôležito, kým niečo ťukala v mobile. „Veď uvidíš!“
Kibovi vo vrecku zapípal mobil. Hoci nemal tieto technológie v láske, musel ho mať z pracovných dôvodov po ruke. Aj tak prichádzali zväčša reklamy na ním samotným reklamované krmivo pre psy. Toto však bolo iné. Prišlo mu upozornenie, že jeho priateľ na sociálnej sieti si zmenil status. Otvoril odkaz a ukázala sa mu Tamakina profilovka s aktuálne urobenou fotografiou a zmenou mena na MORINO TAMAKI. Čo by sa dalo čítať hoci aj ako „Tamaki v lese“.
Asi by mal dať echo Leemu, že už tie registre obyvateľstva prehliadať nemusí.