Krvavá hmla 3

V herni vládlo nadránom dusno a dym z fajok by sa dal krájať. Myoga rýchlo prešiel popri posledných hráčoch, kývol na pozdrav vedúcemu, ktorý práve preratúval včerajší zisk a namieril si to, ako každý týždeň, k zadným dverám. Dnes dym z herne akoby prenikol aj cez ne, strážcu, sediaceho pri ďalších dverách na konci chodby, videl iba matne. Možno by stálo za to zabudovať ventiláciu, veď objem ním neseného kufríka naznačoval, že príjmy z výpalného sa zvyšujú. Doba sa mení, treba s ňou držať krok.
„Lodenice,“ nadvihol kufrík smerom k strážcovi a zároveň si ho preložil do ľavej ruky, naťahujúc pravú ku kľučke. No zarazil sa. To dusno tu navôkol, ako by mu otupilo zmysly, no teraz mu jasne došlo, že niečo nie je v poriadku. Nič nie je poriadku. Pohol rukou smerom k tanto, ktoré mal ukryté za rozopnutým sakom, no niekto bol rýchlejší a zo zadu položil ruku na jeho rukoväť tak, aby nešlo vytiahnuť. Zároveň zacítil na hrdle ostrie.
„Len stlač tú kľučku, ako vždy, a vojdi dovnútra,“ prikázal muž stojaci za nim.
Vidina, že dopadne ako strážca, uprene hľadiaci na opačný koniec chodby, zatiaľ čo sa pod jeho stoličnou neustále zväčšovala karmínová mláka, nedala Myogovi na výber. Otvoril dvere a vošiel, či skôr bol do vnútra doslova vsotený. Naskytol sa mu pohľad ako zvyčajne, len s tým rozdielom, že jeho šéf už zrak smerom k nemu zjavne nikdy nezdvihne, ba ani nedokončí plnenie fajky, pri ktorom ho zastihla smrť. Podobne ako strážca, možno ani nezaregistroval, kto ho zabil.
„Prečo ešte žijem?“ mihlo Myogovi hlavou. Mohol dopadnúť rovnako, ako tí dvaja, a nikto by si to ani nevšimol. Tak prečo?
„Niekoho zaujali tvoje metódy vyberania výpalného v prístave,“ ozvalo sa mu za chrbtom.
Tak odtiaľto vietor fúka!
„Robím svoju prácu ako najlepšie viem. Iba svoju prácu, nič iné.“
Ten prekliaty kufrík ako by bol stále väčšou príťažou.
„To sa cení, určite si rýchlo nájdeš iného zamestnávateľa.“
„Zjavne budem musieť. Kto by asi tak mal práve teraz záujem o moje služby?“
Ruka, ktorá držala rukoväť jeho tanto, sa objavila vo výške jeho očí a medzi prstami zvierala vizitku otočenú zadnou stranou, takže Myoga nevidel, čo je na nej napísané. Následne zasunula vizitku do náprsného vrecka jeho zeleného saka a ako potvrdenie splnenia svojej úlohy ho dvakrát ťapla po líci, než nakoniec spočinula na jeho pleci.
„Môžeš začať okamžite doručením obsahu toho kufríka na správne miesto.“
Než sa Myoga nazdal, ostrie mu z krku zmizlo a ani ruky na jeho pleci už nebolo. Mohol sa obzrieť, uistiť sa, či je útočník už preč, ale nemalo by to žiaden zmysel. Vytiahol z vrecka vizitku a pozrel na meno. Tak teraz to už dávalo zmysel. S týmto človekom za chrbtom by nemal mať problém vyjsť víťazne z boja, ktorý sa medzi jednotlivými pohlavármi rozpúta o uvoľnenú pozíciu šéfa. Hlavne sa nesmú hneď na začiatku spojiť proti nemu. Čiže podľa možnosti nesmie byť spojovaný s dvoma mŕtvolami, ktoré tu sú. Musí konať rýchlo, ešte než vedúci herne uzatvorí tržbu a príde ju odovzdať.
Položil tašku s peniazmi na stoličku, vedľa nej si zložil sako a dotiahol mŕtvolu strážcu za stôl. Zobral zápalky a siahol po šéfovej fajke, no rozmyslel si to. Nebude to až tak komplikovať. Proste hodil zápalku na hromadu dokumentov, rýchlo si znova natiahol sako a schmatol tašku. Tejto budove totiž nechýba iba ventilácia, ale aj protipožiarny systém. Cestou ešte položil strážcovu stoličku, ako keby bola v náhlosti zhodená. Ak všetko vyjde, krv pod ňou už nebude vidno. Vyšiel do herne a zamieril si to rovno k vedúcemu, ktorý už končil s rátaním tržby.
„Ešte má nejakú prácu, nemáme ho zatiaľ rušiť.“

Toto mesto už v posledných desaťročiach zažilo niekoľko zápasov o moc v podsvetí. Neraz krvavé strety medzi gangmi o kontrolu nad vymáhaním výpalného, hazardom a prostitúciou. Nové časy však so sebou prinášajú nový typ zločincov s novými spôsobmi, riadiacich z pozadia vo svojich viac či menej vkusných oblekoch. Hoci to mal vyslovene zapovedané, Zabuza sa predsa len pozrel, koho meno je na tej vizitke. Pokiaľ má naplniť svoje ciele, nesmie sa báť ani od toho väčších priestupkov a poznatky o ľuďoch ako tento Gato sa budú hodiť. No musí byť aspoň ako tak opatrný, čo v prípade priestupku, do ktorého sa pustil na tejto misii, znamená, že má na hľadanie toho decka z klanu Yuki už iba tento deň, inak riskuje, že ho v Hmlistej vyhlásia za zbeha a nukenina. Čas pridelený pre túto relatívne nenáročnú misiu už totiž maximálne vyčerpal.
Vietor od mora privial namiesto pachu soli a rýb, pravidelne vykladaných v prístave, štipľavý dym. Že niekde tým smerom prepukol požiar, bolo Zabuzovi jasné už podľa poplašného zvonenia a ruchu, no on sa tým nedal rušiť. Naproti tomu mnohí ľudia z chudobnej štvrte, ktorou práve prechádzal, sa rozbehli k miestam, kde horelo. Nehnala ich snaha pomáhať pri hasení a už vôbec nešlo o jav, ktorý by bolo možné trefne nazvať „katastrofickým turizmom“. Išli plieniť. Pokúsia sa v zmätku vystihnúť moment, kedy majitelia už svoje domy v rýchlosti opustili, no ešte ich nestihli pohltiť plamene, ani neboli strhnuté pri snahe zastaviť šírenie požiaru. Možno pri tom niektorí prídu o život, ale takú šancu si nenechajú uniknúť. To je nakoniec aj dôvod, prečo sa Zabuza rozhodol hľadať stratené decko z klanu Yuki práve tu. Inde v meste by nemalo šancu prežiť. Videl, ako sa naňho mešťania dívali, keď ho uvideli na ulici v uniforme Hmlistej. Tu ninjov fakt neznášajú a nikoho pohľad sa nezmenil, ani keď utrúsil, že má za úlohu to decko odchytiť, zbaviť ich ho. V tejto štvrti ninjov navidomoči tiež nemajú o nič radšej, no nikto sa však do druhého nestará, kto je, prečo prišiel a odkiaľ. Ani sami by neboli radi, keby sa ich na to niekto pýtal.
Hoci použil niekoľko klonov, stále nič zaujímavé. Potulných deciek, ktoré tu prežívajú zo dňa na deň je tu dosť, ale ktoré je to pravé. Ak nič nenájde, nebude mu na nič ani tých pár zdrapov zvitkov, ktoré zobral v ruinách pod horou Yuki Gigi. Gang vykrádačov stihol odviesť dôkladnú prácu.
Zabuza náhle zastavil a oprel sa chrbtom o najbližší plot. Potom si kľudne počkal, kým okolo neho prejde starec, ktorý ako keby ho už nejakú dobu sledoval. Ten asi o päť metrov ďalej zastavil tiež.
„My sme sa už nedávno raz videli,“ poznamenal Zabuza.
„Ja som teba videl aj dvakrát,“ odvetil starec bez toho, aby sa otočil. Iba sa opieral o svoju palicu.
No jasné, tá palica a stopa, ktorú Zabuza videl pri Vraždiacom kameni.
„Kde si nechal toho horkokrvného mladíka?“ opýtal sa Zabuza. „Alebo nepatríte k sebe?“
„Ten už je mŕtvy.“
„Natrafil na svojho človeka alebo si ho nakoniec nebodaj odpravil ty sám?“
Zabuzu už prestal tento rozhovor baviť, nemal naň čas, no chcel zistiť čo najviac, kým sa uchýli k násiliu. Poza starcov chrbát urobil zatiaľ pár pečatí. Iba pre istotu, lebo tušil, že starec bol shinobi.
„Spáchal samovraždu,“ odvetil starec, „neuniesol zistenie, že bol potomkom klanu Yuki.“
Zabuzom vnútorne trhlo, no nedal na sebe nič znať. V tomto kraji teda ľudí s pokrvnou líniou vážne nenávidia. Musí byť ostražitý, lebo v tomto dramatickom zvrate bude určite nejaký háčik.
„Podľa prízvuku nie si miestny,“ rozhodol sa Zabuza pokračovať po chvíľke mlčania, „tak čo máš s klanom Yuki? Nevyzeráš, ako kto by ešte dokázal využiť jeho moc na čokoľvek.“
„Pravda, najlepšie roky sú už za mnou, ak to poviem diplomaticky,“ zachechtal sa starec, „a toho času skôr klan Yuki využíval mňa. Mladosť – pochabosť.“
„Buď si nástrojom, alebo tým, čo nástroje ovláda, tak to v našom fachu chodí.“
„Iste,“ prisvedčil starec, „no v istom okamihu som prepadol predstave, že to ide aj inak.“
„Takže ti pomútila hlavu žena,“ neodpustil si Zabuza trocha opovrhujúceho tónu.
„Áno, spustila to celé žena. Bola však tým najúchvatnejším stvorením, aké som za celý život stretol. Krásna a ničivá.“
„Zhrň to bez zbytočnej nostalgie,“ vyzval ho Zabuza.
„Moje meno je Kumazo,“ zhrnul to starec skutočne do jednej vety. Zabuzovi bolo jasné, že ak je na tých rozprávaniach aspoň zrnko pravdy, prípadný boj by mohol byť náročný. O čo mu však ide?
„Ja som Momochi Zabuza a iste tušíš, prečo som tu.“
„Iste,“ pritakal Kumazo.
„Hodláš mi v tom zabrániť?“
„Nie nevyhnutne.“
„Čo to znamená?“
„Môj spôsob zlyhal, možno bude lepšie vyskúšať niečo iné.“
„Výborne, zaveď ma k nemu. Ale nerob si žiadne ilúzie. Iste vieš, čo ho čaká.“
„Áno,“ prisvedčil s Kumazo, popošiel pár krokov a sadol si pre najbližším domom.
„Je to tu?“
„Možno áno, možno nie,“ odvetil Kumazo tajomne. „Keď už si taký milý, že prevezmeš bremeno, ktoré som na seba z nostalgie a zlého svedomia zobral, dovoľ mi ešte jeden posledný žartík.“
„Žiadne žartíky!“ ohradil sa Zabuza. „Nie na môj úkor!“
Schmatol starca a zistil, že je už neskoro. Bol mŕtvy. Pustil ho a poobzeral sa. Majitelia tejto chatrče teda budú mať radosť. Nahliadol dnu, no nezdalo sa, že by bol niekto doma. Na čo bolo dobré toto celé? Musí vychádzať z toho, že starec chcel, aby našiel to decko a isť ďalej.
Prešlo možno aj päť minút a nič. Túlavé psy, zanedbané decká, mnohé ešte príliš malé, aby sa utekali pozrieť na požiar, prípadne zmrzačené. A stratené existencie. Hromady odpadu v najrôznejšej podobe. Zlé miesto pre smrť.
Medzi dvoma hromadami odpadu si všimol učupené ďalšie zúbožené telíčko.
„Aké úbohé decko. Je iba otázkou času, kedy tu biedne zomrieš a nikto si to ani nevšimne.“
Decko zodvihlo zrak a s odovzdaným úsmevom odvetilo: „Pane, Vy máte rovnaké oči ako ja!“
A skutočne, ako sa naňho to decko dívalo, všimol si to, čo videl zakaždým, keď sa pozrel do zrkadla. To decko má možno tak šesť alebo sedem rokov, no už má oči vraha. Našiel, čo hľadal.