Zmar 00b – Nejasný obraz

Nevšímavosť. Vlastnosť, ktorú si ľudia vypestovali, aby si zjednodušili život. Nemusia sa tak venovať svojmu okoliu či problémom iných ľudí. Niektorí ľudia sú až takí nevšímaví, že im treba doslova vbehnúť do cesty.
„Pane, pane, kúpte obrázky. Ručne maľované, lacné a raz budú mať veľkú hodnotu.“
„Nedotieraj, sopliak, nemám čas.“
„Aspoň na ne pozrite, kým odmietnete.“
Inštinkt. Človek výzve pozrieť sa na niečo spravidla neodolá. A keď už sa raz pozrie...
„Čo sú to za obrázky? Také do rúk detí nepatria! Daj to sem!“
„Nie, nie, najprv za ne zaplaťte.“
„Som úradná osoba a hovorím ti, daj to sem.“
Lakomosť. Ľudia sa často snažia získať to, čo chcú, za čo najmenšiu cenu. Ak je možnosť, tak zadarmo. Ale nájdu sa samozrejme aj takí, ktorým skutočne záleží na morálke mládeže. Teda, nie že by na tom v tomto prípade záležalo.
„Pustite! Nič som neurobil. Iba predávam obrázky. Poznám svoje práva! Hej, vráťte to!“
„Úradne ti tie kresby zabavujem. A buď rád, že ostalo iba pri tom.“
„Ha, aj tak mám ešte ďalšie. Také, kde tá slečna ... au.“
Hrabivosť. Prečo by sa niekto uspokojil s málom, keď môže mať viac.
„Tak čo, máš ešte niekde schované ďalšie kresby, ty lapaj?“
„Nie, nie, len ma už prosím pustite. Prosím prepáčte.“
„No, máš šťastie, že sa ponáhľam. Už nech sa nestane, že budeš niekomu také predávať.“
Efektívnosť. Tých obrázkov mal samozrejme ešte viac, a to dokonca rôzne varianty, ak by úradníka nezaujímali ženy, alebo prinajmenšom nie tie dospelé. Ale kľúčik od kriminálneho archívu v jeho vrecku našiel už na druhý pokus, tak bolo zbytočné naťahovať to divadlo. Iste, fingovať lúpežné prepadnutie by bolo jednoduchšie, lenže nesmeli ostať stopy, ani nič, čo by mohlo vzbudzovať podozrenie. Doma iste zbadá, že nemá kľúčik a možno mu aj preletí hlavou, či ho nestratil, keď sa naťahoval s predajcom nemravných kresieb, no zrejme tú myšlienku zavrhne, veď neprišiel o nič iné. A keď ráno nájde kľúčik na svojom stole, iste mu to nepôjde do hlavy, ale v konečnom dôsledku si vydýchne, že nebudú problémy. Takže nastal čas pre druhú časť plánu.

Rutina. Úlohou nočného strážnika je byť obozretný a každú chvíľu pripravený na objavenie stopy po nezákonnom vniknutí, či dokonca samotným votrelcom. No keď sa príliš dlho nestane nič neočakávané, temné kúty prestanú dráždiť ľudskú predstavivosť. Hlavne rýchlo prejsť danú trasu a zbytočne sa neobzerať. Strážnik sa tak nikdy nedozvie, že mu práve za chrbtom prešiel chodbou chlapec, sebaisto mieriac k archívu. Ušetril sa však úľaku, ktorý mohol v jeho veku kľukne skončiť aj infarktom. S ukoristeným kľúčikom pristúpil k dverám archívu a ešte okamih počkal, aby vzďaľujúci sa strážnik ani náhodou nezačul cvaknutie zámky. Otvoril bezpečnostné dvere a matná žiara svetelnej tyčinky mu odhalila police s kartotékami. Zložka, ktorú hľadá má číslo VPP 3986 a on má na jej nájdenie 58 minút.

Meno. Jeden z najvýznamnejších identifikačných znakov každej osoby a predsa ho spravidla podľa ľubovôle vyberajú iní. Bez ohľadu na to, či ide o riadne meno, alebo dočasné, pre potrebu nejakej misie. Človek ho môže odvrhnúť, no nikdy nevie, kedy sa vráti ako bumerang. To ho určitým spôsobom fascinovalo, hoci svoje pôvodné meno nikdy nepoznal. Ak vôbec niekedy nejaké mal.
Našiel kartotéku, ktorú hľadal, vybral spisový materiál a zbežne doň nazrel. Nie je to síce profesionálne, ale nikdy si nenechal ujsť príležitosť oboznámiť sa s nejakým novým menom, skrývajúcim za sebou niekoho identitu. Môže sa to kedykoľvek zísť. Už zbežný pohľad však odhalil, že ženské identity, obsiahnuté v spise pravdepodobne nevyužije. Na čo asi mysleli rodičia, keď nazvali svoju dcéru Mikasou? Kto vie?

Zábudlivosť. Občas sa stane, že človek sústrediaci sa na dôležitú činnosť, zabudne urobiť niečo iné. Zastal, sadol si na konár stromu a vytiahol knižočku s obrázkom jemu podobného chlapca na obale. Jeho sensei by sa hneval, ale on si proste nedokázal odoprieť nakresliť po každej splnenej misii nový obrázok. Tentoraz on proti úradníkovi podobe démona Shuten Doji. Aké výstižné. Hneď prelistoval na opačnú časť knižočky, kde načrtol podobného démona a vedľa neho, ... a vedľa neho ... Vedel presne, aký má mať protivník démona odev i zbrane, no ...
Nadvihol štetec a zamyslel sa. Už sa mu zdalo, že to má, no znova zneistel. Nakoniec to vzdal a proste sa pozrel na obrázok svetlovlasého chlapca na predošlej strane. Ako mohol zabudnúť na jeho vzhľad? Nechápal to. Ako je to možné?