Zmar 00a – Smrť a čerešňa

Pálivý pocit v hrudi ho nútil nadýchnuť sa stále častejšie a častejšie. Telo si žiadalo pauzu, no strach ho hnal ďalej. Strach zo Smrti, čo ho práve prenasleduje. Kliesniac si cestu krovím zlomil niekoľko vetvičiek. Ďalšia vetva sa pod váhou jeho ruky iba ohla a šľahľa ho do tváre. Prekvapenie, zlé našliapnutie, pád. Telu odľahlo a alkoholom zmalátnená myseľ sa snažila zorientovať, kým sa on s ťažkosťou prevrátil na chrbát. Niekoľko hlbokých nádychov ho dostatočne vzpružilo na to, aby začal hmatať okolo seba. Našiel akúsi oporu, s pomocou ktorej sa zodvihol zo zeme. Nemôže sa zdržovať. Je mu iste stále v pätách. Otrel si z čela pot, ktorý z neho zrazu začal tiecť a v chabom mesačnom svetle mu padol zrak na symbol vytetovaný na zápästí. Lebka so skríženými hnátmi. Strach sa náhle premenil v zúrivosť.
„Tak na čo čakáš, len poď!“ zreval smerom, z ktorého prišiel. Hmatol po konári blízkeho stromu a ulomil ho. „Teraz uvidíš, s kým si to začínaš,“ zašermoval pred sebou konárom a zatackal sa pri tom. No táto guráž vydržala iba do okamihu, kedy Smrť vystúpila z tieňa.

O 15 minút skôr:
„Ďakujem, zvyšok si nechajte,“ položil pocestný na stôl niekoľko minci, po ktorých servírka pohotovo siahla a bleskovo zmizli v skromných záhyboch jej šiat. Nie však natoľko rýchlo, aby štedrosť prepitného ušla pozornosti trojice mužov sediacich pri stole uprostred hostinca. Z daného miesta mohli ako pavúk uprostred siete kontrolovať všetko, čo sa v hostinci udeje a vystriehnuť si vhodnú korisť. V prípade toho štedrého pocestného však boli trocha nesvoji, lebo si vôbec nevšimli, kedy prišiel a vôbec, pre šero panujúce v kúte, kde sedel nedokázali odhadnúť jeho vek či vzhľad. Jeden z nich napokon, po chvíľke neistého masírovania si zápästia s vytetovaným motívom lebky so skríženými hnátmi, vstal a podišiel k stolu, kde sedel onen pocestný.
„Prepáčte, čakáte niekoho?“ opýtal sa so strojenou zdvorilosťou, ukazujúc na druhú fľašku saké, položenú na stole. Nech sa snažil akokoľvek, nedarilo sa mu sediaceho muža odhadnúť.
„Áno, čakám na teba,“ zaznela nečakaná odpoveď, „sadni si a ponúkni sa.“
„Čomu vďačím za tú poctu?“ prisadol si a napochytro utopil svoje prekvapenie v niekoľkých glgoch ponúkaného saké. Nastala významná odmlka.
„Hľadám mužov, ktorí by pre mňa získali niekoľko osôb ženského pohlavia určitého veku,“ povedal napokon pocestný iba krátko pred tým, než by jeho spolusediacemu došla trpezlivosť.
„Tak aj vy ste na nezrelé čerešničky?“
„Čo prosím? S kým ma porovnávate?“
„Čo ak nie ja som ten pravý?“ pokúsil sa zahovoriť predošlé prerieknutie.
„To by bolo mrzuté,“ odvetil pocestný a položil na stôl mešec, „už som pripravil preddavok.“
„Zavediem Vás na miesto, kde si kúpite ženy takého veku, aký si len poviete,“ uškrnul sa a hmatol po mešci, ktorý mu však pocestný vyhmatol z dosahu.
„Nepochopili ste ma, ja už mám vytipované také, ktoré peniazmi nepresvedčím.“
„Ja a moji spoločníci dokážeme byť veľmi presvedčivý.“
„Už ste niečo podobné robili?“
Iba pomocou obrovského sebazaprenia neodvetil, že áno. Až ho z toho zaliala horúčava. Sebeväčšia suma peňazí nestojí za to, aby hovoril o veciach, o ktorých by nemal. Tak prečo to robí? Čo ho k tomu núti? Náhlivo do seba vlial zvyšný obsah fľašky a vstal.
„Potrebujem si teraz súrne cvrknúť, asi som veľa pil, ale keď sa vrátim, preberieme detaily.“
Vstal a cestou k dverám dal znamenie svojim kumpánom. Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche. To, že potrebuje močiť si iba vymyslel, no ako otvoril dvere a ovial ho chladný vzduch, zrazu mal pocit, že skutočne musí a rýchlo. Divné.
Jeho kumpáni medzitým podišli k stolu, kde sedel pocestný.
„Poďte s nami von, potrebujeme niečo súrne prejednať,“ ozval sa prvý.
„Hej, nepočuješ?“ rozčúlil sa druhý, keď sa im nedostalo žiadnej reakcie, hmatol po plášti pocestného a zdesene uskočil. Pod plášťom bola iba figurína. Je kumpán schmatol mešec, čo ostal ležať na stole, nazrel doň a s hnevom ho hodil o stenu. Vypadlo z neho niekoľko kovových matíc, ktorými bol naplnený.
Čo sa to deje? Niekto si z nich strieľa?

„Prečo teraz? Prečo takto? Prečo tu?“ nariekal ako malé decko muž kľačiaci na kolenách a uprene sa díval na lebku s hnátmi, vytetovanú na jeho zápästí, len aby nezavadil pohľadom o nič iné. Hlavne nie o Smrť, čo stála nad ním.
„Sám si si to spôsobil. Premiešal si poradie. Iba celkom nedávno,“ znela chladná odpoveď.
Poradie? Čo za poradie? To nedáva zmysel. Ako, že nedávno? Čo sa stalo nedávno? Hlavou mu prebehol obraz zakrvaveného kameňa v ruke. Hádam len nie? Nie to nie je jeho ruka.
„Ja som to nebol,“ skríkol. „To nie ja. A vôbec. Nemala klásť odpor,“ vysúkal zo seba s námahou a zaboril roztrasené prsty do hliny. Klamal. Nemali nechať svedkov. Vie to on, ale čo ak Smrť nie? Ale čo ak áno?
„To, čo bránila ...“ ozvala sa Smrť.
Mikasa, preletelo mu hlavou. To skríkla tá žena, než ju ... „Mikasa,“ vyslovil nahlas.
„Kde je? Neviem ju nájsť,“ odvetila Smrť.
Tak takto je to. Poradie. Pochopenie mu vohnalo do očí slzy šťastia. Môže sa to napraviť. Stačí iba keď ... ale nie, to predsa nemôže. To predsa nejde. Nemôže prehovoriť.
„Ja nemôžem,“ zavrel oči a skrčil sa, ako keby mala každú chvíľu prísť smrtiaca rana. Iba niekoľko slov a mohol sa zachrániť. No na ako dlho? Prekliaty život.
„To nie je pravda,“ riekla Smrť a schmatla ho za golier. Vzápätí však pustila jeho bezduché telo. Ďalšie naliehanie nemá zmysel. Umrel hrôzou.
Smrť odstúpila a zložila si masku.
„Tak toto som asi trocha prehnal,“ povzdychol si Iruka. Podcenil rozsah autosugestívnych účinkov drogy, ktorú mu podal pred chvíľkou vo fľaštičke saké. Lenže k skutočne účinným séram pravdy nemal prístup a pre potreby obyčajnej C misie nemohol využiť ani služby vypočúvajúcej jednotky. Preto celá tá maškaráda. Precenil svoje schopnosti. Ale aspoň vie, že je na správnej stope. Ešte vo svojom pátraní nevyčerpal všetky možnosti. Ešte môže ...

„Prepáčte, že som Vás vyhľadal, ale okolo tých, čo sme sa zúčastnili poslednej akcie sa dejú divné veci. Ako by po nás niekto sliedil.“
„Akej poslednej akcie?“ opýtal sa muž, ktorému z tieňa vytŕčal iba okraj čierneho kimona.
„Veď viete, tej pred troma týždňami, keď sme uchrrraaa...“ nedohovoril, lebo mu hrdlo preťala čepeľ katany. Zúfalo si chytiac ranu na krku zaspätkoval a z jeho výrazu sa dalo vyčítať, že pochopil. V rozrušení dal na položenú otázku tú najhoršiu možnú odpoveď. Ale viac to nespraví.
Muž v čiernom kimone zasunul katanu naspäť do pošvy a ignorujúc dunivý dopad tela sa zahľadel na jeden z palácov v diaľke. Zdroj jeho príjmov, ale i najnovších problémov. Niečo už začul a jeho obavy sa práve potvrdili. Tá posledná akcia vyvolala väčší rozruch ako predošlé, bude po nej treba zahladiť stopy dôslednejšie ako doteraz. Ale snáď to za to stálo a monštrum bude spokojné. Nie, nie to monštrum, čo si hovie v paláci, to sa svojich bizarných chúťok nevzdá. Ale to druhé monštrum, čo sa nedávno usadilo v kobkách pod palácom, to by už vážne mohlo zmiznúť tak ako sa objavilo. Pri pomyslení naň pohŕdavo odfrkol a vydal sa do paláca. Samozrejme nie priamo, peniaze, čo dostáva, mu za stratený čas stoja. Hlavne sa uistiť, že ho nikto nesleduje. No nech urobil čokoľvek, toho pocitu sa nedokázal zbaviť.