Týždeň je dlhý celé roky

V jednej z bočných uličiek v centre Skrytej Listovej stojí nenápadný pouličný stánok s ramenom. Volá sa Ichiraku Ramen a jeho majiteľ, Teuchi, je tiež celkom nenápadný. Mohutný, s prešedivenými vlasmi a vejárikmi vrások okolo dobráckych očí. Vrásky okolo úst však naznačujú isté napätie, aké by človek čakal od slávneho, no životom skúšaného shinobiho, nie od jednoduchého kuchára.
Človek sa občas mýli.
V jednej z bočných uličiek Skrytej Listovej stojí nenápadný pouličný stánok s ramenom ktorý sa volá Ichiraku Ramen a vždy vonia po sójovej omáčke a svetlo v ňom je mäkké a teplé, zahalené v pare z hrncov. Drevenú podlahu v kuchyni má posiatu mištičkami do ktorých cez škáry v streche monotónne, pokojne kvap-kvap-kvapká jarný dážď, pretože šestnásťročný Teuchi nemal peniaze na opravu strechy a nebol majstrom tesárom, a sám si akurát doudieral ruky kladivom, keď sa pokúšal zaplátať škáry.
Ichiraku Ramen stojí ako tichý monument, Teuchi za pultom mieša vo veľkom hrnci a rezance sa krútia ako živé. A ľudia prichádzajú, a odchádzajú, a prichádzajú, a odchádzajú.
A pretože väčšina z nich je shinobi, niekedy odídu a nikdy sa nevrátia.

Je pondelok ôsmeho apríla, dva dni po otvorení, keď Ichiraku Ramen podctia svojou priazňou prví zákazníci. Muž o niekoľko rokov starší od Teuchiho, shinobi v plnej sile s opálenou tvárou a vlasmi umelecky rozstrapatenými, a mladšia dievčina, tiež s čelenkou shinobi a hnedými očami. Ale akými očami! Prenikavými, jagavými ani diamanty. Teuchi sa nevie vynadívať. Až nadskočí, keď mu pred nosom zamáva vetrom ošľahaná dlaň.
“Haló, šéfko!” smeje sa shinobi, ktorý si medzitým sadol na vysokú stoličku. “Je niekto doma? Sme hladní, čo máte v ponuke?”
A Teuchi by sa urazil – ninjovia vedia byť tak otravne blahosklonní! - ibaže v mužových očiach nie je štipka posmechu, len láskavý humor. Jeho spoločníčka sa snaží potlačiť úsmev.
“Nebuď neslušný, Sarutobi-kun!” napomenie ho a prisadne si k nemu. Sarutobi jej venuje žiarivý úsmev.
“Rozkaz, Yukiko-chan!” doberá si ju a Teuchi sa ponáhľa s varením a len ukradomky sleduje, ako si dvojica vymení bozk. Zaľúbený pár by mal jeho kuchyni posvätiť, ale Teuchiho ten bozk presa len akosi tlačí v žalúdku.
Nik z nich ešte netuší, že mladý muž si nikdy nevezme za ženu dievčinu, ktorú dnes so sebou priviedol. Miesto toho sa Sarutobi o mnoho rokov neskôr ožení za váženejšiu dámu a sám sa stane najváženejším pánom, pánom Hokage. A Yukiko, s jej jagavými, inteligentnými očami, perfektným taijutsu a húfom nápadníkov?
Nuž, Yukiko sa zamiluje do nenápadného predavača Ramenu a jeho pevného hlasu a zmyslu pre humor a kuchyne, ktorá je teplá a vonia po sójovej omážke a drevenú dlážku má posiatu mištičkami, do ktorých počas jarného monzúnu kvap-kvap-kvapká dážď ako uspávanka.

Je utorok dvadsiatehoštvrtého augusta a Teuchi práve otvoril svoj skromný stánok po dvoch týždňoch nečinnosti.
Nuž. Nečinnosti ako nečinnosti.
Po dvoch krásnych týždňoch. Medových.
Nemožno sa čudovať, že sa Teuchi usmieva od ucha k uchu v tom horúcom, dusnom ráne, ktoré veští búrku. Sarutobi na neho z diaľky žmurká, keď vedie svoj tím na skorý obed.
“Tak čo, šéfko, zaskóroval si?” usmeje sa a sprisahanecky pobúcha Teuchiho po pleci kým jeho žiaci ich nechápavo pozorujú. Teuchi žmurkne a on a Sarutobi sa rozosmejú. Deti to zmätie ešte väčšmi.
No tajomstvo dospelých je už o chvíľu zabudnuté, keď si deti dychtivo prezerajú jedálny lístok a dožadujú svojich obľúbených jedál. Nuž. Jiraiya a Tsunade si dychtivo prezerajú jedálny lístok a dožadujú sa svojich obľúbených jedál. Orochimaru ohŕňa svoj aristokratický noštek.
“Ďakujem, ja si neprosím,” povie, keď si Teuchi príde pýtať jeho objednávku.
A je to dokonale slušné odmietnutie, ale tam kdesi pod jemne modulovaným hlasom sa skrýva urážka. Opovrhnutie nad skromným, no poctivým ramenom. Pevná viera, že pán Orochimaru je stvorený na väčšie, lepšie veci.
Sarutobi sa zarazí a s Teuchim si vymenia rýchly pohľad.
“Orochimaruuu, nebuď snob!” s hurónskym rehotom ich preruší Jiraiya, búchajúc Orochimara po pleci. A je to ten najmenší z momentov, milisekunda, keď to Teuchi uvidí, to nebezpečenstvo v Orochimarovom pohľade. Nebezpečenstvo hada skrúteného do klbka, napätého ako pružinka. A potom je to preč, až sa Teuchi pýta sám seba, či to skutočne videl v tom malom chlapcovi, a Orochimaru sa povýšenecky odťahuje od stále sa smejúceho Jiraiyu a Tsunade so Sarutobim kolektívne a s povzdychom skladajú hlavy do dlaní.
A Teuchi ich pozoruje, presláveného Shinobiho o ktorom sa šepká že bude tretím Hokagem a tri veľmi, veľmi rozdielne deti. Ešte to nevedia, ale jedného dňa sa budú o nich šepkať legendy. Ten bezcitný, ten tvrdohlavý a tá...
Sarutobiho tím bude chodiť do Ichiraku Ramen celé roky, až raz prídu Tsunade a Jiraiya bez Orochimara a Jiraiya bude mať v tvári nový, zlomený výraz, ktorý nikdy celkom nezmizne. A o mnoho, premnoho rokov neskôr príde Tsunade sama a rovnaký výraz, ktorý jej na rozdiel od Jiraiyu z tváre mizol a znova sa objavoval periodicky celý čas, si tam konečne nájde domov.
Teuchi jej pripraví misku jej obľúbeného ramenu a priloží fľašku saké, hoci sa mu nikdy nepáčilo jej pitie, a na nič sa nepýta. Teuchi vie. Keby ste sa ho spýtali, Teuchi to vedel už od začiatku.
Ten bezcitný, ten tvrdohlavý a tá, ktorá ostala.

Je streda trinásteho júna, keď sa pred Teuchiho postavia dvaja z jeho najpoctivejších zákazníkov, vážený štvrtý Hokage Namikaze Minato a červenovlasý zázrak z Dediny Vírov Uzumaki Kushina, obaja majú na tvári najširšie úsmevy na svete a Minato ani na sekundu nepustí ruku svojej mladej manželky, keď povie:
“Budeme mať syna, majster Teuchi!”
Yukiko dobehne z kuchyne a v ruke stále drží varechu na ktorej sú prilepené rezance a niektoré z nich skončia zamotané v Kushininých dlhých vlasoch, keď ju objíme.
Maličká Ayame poskakuje popri nich a ešte celkom nechápe, prečo sa všetci radujú, ale radosť sa na deti lepí ako trblietky a Minato ju vezme na ruky a Kushina jej hrkútavo vysvetľuje, že v lone nosí dieťaťko. Ayame sa ten prospekt zdá nesmierne zaujímavý a Kushina s Minatom strávia poobedie odpovedaním jej nekonečných otázok.
A Teuchi to všetko pozoruje s palcami zastrčenými za zásterou a vševediacim úsmevom.
Má ten svoj skromný ramen stánok už dosť dlho na to, aby vedel kedy sa nenávisť a krik zmenia v lásku a bozky a koľko schôdzok treba na to, aby sa mladí zdvihli od ramenu a povedali si svoje večné áno. Videl už dosť dvojíc odísť spokojných a najedených a po pár mesiacoch sa vrátiť s drobnými, hoc trochu ukričanými, batôžtekmi šťastia.
Teuchi má prvé šedivé vlasy a cíti sa nesmierne múdry a skúsený a ako pozoruje Kushinu a Minata ako sa s nekonečnou trpezlivosťou a nežnosťou hrajú s Teuchiho dcérou, vie, že budú úžasní rodičia. Že ich dieťa bude šťastné a ich rodina požehnaná.
Ukáže sa, že so všetkou múdrosťou sveta, sa Teuchi stále občas pomýli.

Je štvrtok dvastiateho októbra a Teuchi kráča podvečernými, tichými ulicami Listovej. Nestretne ani živej duše, nepočuje ani hláska, pretože všetci smútia a tí ktorí nesmútia, sú v šoku.
Teuchi sám smúti. Pretože pod všetkými rokmi skrytými v Teuchiho kuchyni, Yukiko bola stále ninja a keď zavše zavolala povinnosť, Yukiko neváhala odpovedať. Keď zaútočil Kyuubi, Yukiko išla do boja a neprišla späť.
Teuchi chce ostať naveky v posteli, ale má malú dcéru a biznis o ktorý sa treba starať a hoci Ichiraku je už vyše týždňa zatvorený, posledné dve noci pršalo a Teuchi sa musí ísť pozrieť koľko misiek pretieklo a vyutierať podlahy.
Pred Ichiraku stojí osamelá postava.
Uchiha Fugaku, s rukami vo vreckách a jeho vytrénované ucho musí Teuchiho kroky počuť na míle ďaleko v tom mŕtvolnom tichu ktoré sedí na Listovej ako havran, ale nezdvihne hlavu až kým Teuchi nestojí pri ňom.
“Teuchi-san,” povie potichučky.
A Teuchi, s jeho žoviálnou povahou a hlasným smiechom, má celkom vyschnuté v hrdle a nezmôže sa na nič viac, než nemé pokývnutie.
Kútikom oka pozoruje Fugaka, ktorý má pod očami temne modré kruhy, hrdé plecia zvesené a na čele nové vrásky. Teuchi vie, že Fugaku nestratil nikoho zo svojej blízkej rodiny, že Uchihovia celkovo hlásia najmenšie straty na životoch, tak prečo Fugaku vyzerá akoby spadol a nevedel sa postaviť?
A Teuchi myslí na ten novučký, osem dní starý pocit, ako po rokoch manželstva nevie byť samostatnou bytosťou, ako nielen polovica jeho postele vychladla, ale aj polovica jeho kuchyne, jeho domu, jeho života. Ako je srdcovou sedmou v domčeku z kariet, ktorý celé roky stál pevne a nehybne, karty operajúce sa jedna o druhú v presne vyváženom balanci, no teraz Teuchi stratil kartu oproti a nič ho viac nedrží kolmo hore.
Ako sú v balíčku aj iné karty než srdcové a ako veľa foriem lásky je na svete a niektoré sa stanú tak dôležité, že bez nich život po čase prestane dávať zmysel.
“Si hladný, Fugaku-kun?” spýta sa napokon Teuchi, hľadajúc barličku v tom jedinom, čo stále dáva zmysel. V teplej kuchyni, čerstvých ingredienciách a poctivom ramene.
Nečaká na odpoveď, pretože mladý Uchiha vyzerá akoby už niekoľo dní nejedol a otvorí svoj malý obchodík. Fugaku sa usadí za pult v prázdnej reštaurácii, v ktorej toľké roky sedával so svojím tímom, učiteľom, so svojou manželkou a priateľmi a Teuchi mu pripraví misku Minatovho obľúbeného ramenu.

Je piatok siedmeho januára a práve sa roztopila tá troška snehu ktorou bola Zem Ohňa poctená tieto Vianoce.
Teuchi utiera svoj pult po poslednom zákazníkovi, keď na prahu Ichiraku zastane dieťa.
Dieťa s plavými vlasmi a usmrkaným noštekom, s nebesky modrými, vzdorovitými očami a celkom osamelé, ako pierko vznášajúce sa vo vzduchu. Keď Teuchi zdvihne zrak, chlapec mu opätuje pohľad s odutými lícami a prekvapí sa, keď ho Teuchi neokríkne, nevyženie zo svojich dverí, ale rozosmeje sa šťavnatým smiechom.
“Si hladný?” opýta sa napokon, keď ho konečne prejde smiech.
Chlapča neisto prikývne a Teuchi ho posunkom ruky volá dovnútra a dieťa vykročí neistými krôčikmi, akoby očakávalo pascu. Teuchimu stisne srdce a rýchlo sa otočí k hrncom, krája pór, rozbíja vajíčka. Presne vie, čo tomuto vychudnutému, dlhonohému chlapcovi ponúkne. To, čo miloval jeho otec. To, čo milovala jeho matka.
Pretože Teuchi nie je majster tesár ani ctihodný shinobi, len skromný kuchár, ale nie je ani hlupák.
“Daj sa do toho, Naruto-kun!” postaví konečne pred neho hlbokú misku a Narutove oči sa rozžiaria ako vianočné svetielka a ani na sekundu sa nezamyslí odkiaľ majiteľ Ichiraku pozná jeho meno.
Obaja Teuchi a Naruto od prvého vsŕknutého rezanca vedia, že Naruto sa v nasledujúcich rokoch bude vracať do Ichiraku Ramen znova a znova. Len Teuchi má už viac šedivých vlasov a jeho múdrosť nie je pyšná, ale trpká, a zakaždým keď Naruto položí prázdnu misku späť na pult, utiahne si hrdo svoju ninja čelenku a postaví sa na odchod, Teuchi ho pozoruje úzkostlivými očami a praje mu veľa šťastia.
“Starký Teuchi, kto potrebuje šťastie, keď má všetku moju úžasnú silu?” škerí sa Naruto a Teuchi poznal tucty chlapcov ako on, ktorí sa nikdy nevrátili. Minato. Obito. Dan.
Ale Naruto sa vždy vráti.

Je sobota deviateho septembra, Konoha je odetá v čiernom a nikto to neprišiel osobne povedať Teuchimu, lebo nikto nepredpokladá že ctihodný pán Hokage by mohol mať za priateľa obyčajného kuchára, takže Teuchi nejde na pohreb, ale smúti potichučky, v súkromí, vo svojom malom stánku. Teuchi zisťuje, že inak už ani smútiť nevie.
Listová pozatvárala všetky svoje radosti a je tichá a potemnelá a uprostred toho je ako malý ostrovček svetla, ako kahanček na prázdnom hrobe, Teuchiho ramen obchodík. A susedia na neho môžu kľudne zazerať, Teuchiho srdce bolí pálčivou, horúcou bolesťou ktorá je iná než úcitvý smútok za milovaného vodcu. Je osobná.
A ak Teuchi nachádza útechu v kvapkaní dažďa do jeho mištičiek a krájaní zeleniny a vôni vývaru, nikto mu nemá do toho čo hovoriť.
Okrem toho.
Teuchi nie je shinobi, ale mohol by ním byť, keby chcel. Má ohnivú vôľu. Nezlomí sa, nie, on nie. Bude stáť vystretý a slúžiť svojou troškou a kráčať stále vpred.
A tak, keď o pár hodín po pohrebe Naruto príde hľadať svoju malú útechu v plnom žalúdku a slaných rezancoch, Teuchi tam stojí s rovnými plecami, smutným úsmevom a miskou plnou Narutovho obľúbeného jedla.

Je nedeľa dvadsiatehošiesteho februára a Ichiraku Ramen prestal existovať.
Celá Listová prestala existovať. Zmietla ju z povrchu zeme sila nenávisti a túžby po pomste.
Ayame sedí na zemi kde stával ich skromný obchodík a usedavo narieka. Teuchi ju neisto tľapká po pleci a premýšľa, kedy sa to stalo, že zabudol ako plakať. Koľko stratených priateľov, koľko štrbiniek na srdci ho to stálo, že plač prestal prinášať úľavu.
Teuchi premýšľa, ako sa domy dajú opäť postaviť a ako by mali byť všetci vďační, pretože nikto nezomrel. Ninjovia to opäť dokázali. Zachránili deň.
Teuchi zvesí hlavu.
Ninjovia to opäť dokázali. Rozpútali ďalšiu vojnu, hrozivejšiu než ktorákoľvek predtým.

Je pondelok šestnásteho apríla a v jednej z bočných uličiek Skrytej Listovej stojí nenápadný pouličný stánok s ramenom ktorý sa volá Ichiraku Ramen a vždy vonia po sójovej omáčke a svetlo v ňom je mäkké a teplé, zahalené v pare z hrncov. Drevená podlaha v Ichiraku Ramen je bez čisto vyzametaná a bez jedinej mištičky. Ichiraku Ramen má novučkú strechu a novučkú kuchyňu a stoličky a pult a steny, celý je novučičký nový ako všetky ostatné budovy v Listovej. Ohnivá vôľa zvíťazila a Listová sa zdvihla z prachu, ale Teuchi nikomu neprezradí, že to kvap-kvap-kvapkanie mu tak trochu chýba.
Po rokoch nad hrncami Teuchi nie je ničím, ak nie stvorením zvyku.
“Konnichiwa, starký Teuchi!”
“Konnichiwa, Teuchi-san!”
Teuchi bez zdvihnutia hlavy vie, kto stojí vo dverách. Úsmev na jeho tvári je priam automatický, no o nič menej úprimný, keď sa odzdraví Narutovi a jeho milovanej Hinate.
Naruto drží Hinatu okolo pása a pred tým než otvorí ústa, Teuchi vie, pretože Teuchi vie kedy sa tichý obdiv a ľahostajnosť zmenia v lásku a bozky a koľko schôdzok treba na to, aby sa mladí zdvihli od ramenu a povedali si svoje večné áno. Teuchi vie, lebo Hinata s Narutom majú na tvárach najširšie úsmevy na svete a Naruto ani na okamih nespustí ruku zo svojej krásnej manželky.
“Budeme mať syna, starký Teuchi!”
Ayame dobehne z kuchyne a v ruke stále drží varechu na ktorej sú prilepené rezance a niektoré z nich skončia zamotané v Hinatiných dlhých vlasoch, keď ju objíme.
A Teuchi to všetko pozoruje s palcami vševedúco zastrčenými sa okrajom zástery a odváži sa opatrne dúfať, pretože napokon, Naruto sa vždy vrátil.