Duša v schránke 6,5 – Falošná realita

Hinata, držiaca stráž na okraji útesu, nebadala žiaden podozrivý pohyb, čo je prekvapujúce, vzhľadom na okolnosti, za ktorých opustili Konohu. Že ich ANBU neprenasledujú, si Naruto s Hinatou všimli už skôr, ale nevedeli prísť na to prečo. Každopádne si našli úkryt, v ktorom ošetrili Sakurine zranenia. Jej príbehu o tom, ako nechal Kakashi v záujme vnútroaliančnej politiky zavraždiť Sasukeho sa zdráhali veriť, ale boli to jediné informácie, ktoré mali. Ich overenie komplikoval fakt, že Sakura je teraz, po útoku na Hokageho, zrejme hľadaným zločincom a oni jej pomáhajú v úteku. Naruto však v žiadnom prípade nehodlal riskovať jej bezpečnosť, o to skôr, že Sakura bola neochvejne presvedčená, že Kakashiho pri útoku zabila. To by sa pre ňu rovnalo rozsudku smrti. Lenže prečo po nich nikto nejde? Snažia sa ich radšej zneistiť, než by riskovali priamy útok na Naruta? Otupiť ich pozornosť? Pokúsila sa čo najviac rozšíriť záber Byakuganu a prehliadnuť čo najväčšiu plochu. Zrazu zafúkal vietor a ona zazrela na okraji svojho slepého bodu niekoľko prameňov ružových vlasov.
Prudko sa otočila a div, že nevrazila do Sakuri, ktorá už stála tesne za ňou. Ustúpila o krok späť, až zakolísala na samotnom okraji priepasti. Kedy sa za ňu stihla dostať?
Sakura sa neprítomne usmiala, natiahla ruku a položila ju na Hinatinu hruď.
„Nie s takou silou!“ prebehlo hlavou Hinate. „Stratím rovnováhu a...“ pevne uchopila Sakurinu ruku, neisto lavírujúc nad priepasťou. Ich pohľady sa stretli.
„Presne vie, čo robí.“ uvedomila si Hinata v tom okamihu.
„Sakura!“ ozval sa za nimi Narutov hlas. „Nemala by si ešte oddychovať?“
„Cítim sa už omnoho lepšie,“ obrátila sa k nemu Sakura s úsmevom, „tak som chcela Hinate navrhnúť, že ju vymením. Predsa len ste ani jeden poriadne neoddychovali odkedy sme opustili Konohu.“
„To je v poriadku, my sa s Narutom striedame.“ povedala Hinata, ešte stále trocha vykoľajená z toho, čo zažila. Pozrela na Naruta a ten sklopil zrak. Takže si musel všimnúť, čo sa stalo. Ako sa s tým vyrovná? Sakura je predsa jednou z jeho najbližších priateľov. Je mu ešte bližšia ako Hinate. Ako sa musí teraz asi cítiť. Zvlášť po správe o Sasukeho a možno aj Kakashiho smrti.
„Beztak sa nezdá, že by nás niekto prenasledoval.“ dodal Naruto bez chute.
„A tebe to vôbec nie je podozrivé?“ oborila sa naňho zrazu Sakura. „Prečo sa nás asi nepokúšajú vystopovať? Musí ti to byť rovnako jasné ako mne, len si to odmietaš pripustiť. Lebo majú o nás presné informácie!“ fľochla pohľadom po Hinate. „Som presvedčená, že sme boli zradení.“
Hinatu zaliala horúčava. Tak predsa. Pre toto sa ju Sakura pokúšala zabiť. Ako ju mohlo vôbec napadnúť? A Naruto? Znepokojene naňho pozrela. Tiež by ju mohol začať podozrievať, že zradila? Mala by niečo povedať, ale ako sa brániť voči takémuto nepriamemu obvineniu?
„To ja som vyhľadal Shikamara, aby som získal radu a informácie.“ ozval sa Naruto. „Poslal som za ním svojho klona. Môžeme mu veriť, je na našej strane.“
„Na našej strane?“ Sakura klesla na kolená a zaborila si tvár do dlaní. „Takže je koniec? Presvedčili ťa navzdory všetkému, čo som ti povedala?“
„Dohodol som sa so Shikamarom, že najlepšie bude pokračovať podľa tvojich inštrukcií. Hovorila si, že treba vyhľadať niekoho, kto nám pomôže, je to tak? Shikamaru nám pomôže, aby sme cestou nemali problémy.“
„Výmenou za to, že ich dovedieme práve tam, kam chcú!“ dodala Sakura. „To je teda pomoc.“ tresla rukou do skaly a tá s rozštiepila. „Ako si len mohol?“ vyskočila, ale vzápätí v bezvedomí klesla na zem.
„Ty sa môžeš bez problémov vrátiť do Konohy, odtiaľto to už zvládnem sám.“ obrátil sa Naruto k Hinate, keď uložili Sakuru do bezpečia pod provizórny prístrešok a vyrozprával jej, čo sa dozvedel od Shikamara. Zmetene naňho pozrela a vyčítala z jeho tváre, že má o ňu starosť.
„Môže to byť ešte nebezpečné.“ dodal.
„Práve preto.“ pomyslela si Hinata a zablúdila pohľadom k praskline v skale, ktorú iba pred chvíľou urobila Sakura. Áno, Sakura potrebuje pomoc. A ona s ňou nemôže nechať Naruta samého. Nie, kým bude v takomto stave.
„Práve preto nemôžem odísť. Pôjdem s vami ďalej.“

Neprestávalo ju prekvapovať, aká dokáže byť nedočkavá. Ak sa všetko vyvíja tak, ako jej referovala sestrička, čo nevidieť sa jej plán zavŕši. Len keby už bol jinchuuriki všetkých bijou tu a nemusela by premýšľať, čo všetko sa ešte môže pokaziť. Nabrala rukou vodu a ovlažila si tvár. Párkrát sa zhlboka nadýchla a ovládla triašku ktorá sa znova chcela zmocniť jej tela. Už sa príliš dlho pohybuje na samotnej hranici svojich možností a to na nej nemohlo nezanechať stopy. Ale čo nevidieť bude koniec.
Hladina vody sa postupne ustaľovala a ona v ňom začala rozoznávať svoj obraz. Čas, ktorý strávila zapečatená, na nej nezanechal stopy, nedalo jej nekonštatovať so štipkou ješitnosti. Ale znepokojoval ju výraz jej tváre. Rozčerila hladinu, ale vedela, že keď sa znova ustáli, bude tam ten výraz znova. Vedela presne, čo ten výraz znamená, ale odmietala si to pripustiť, lebo pred štyrmi rokmi dala niekomu radu, ktorú by teraz ani ona sama neposlúchla. Niekomu, kto mal v očiach presne taký istý výraz.

Vietor vytváral na lúke zelené vlny, no nebol nepríjemný. Práve naopak, roznášal po okolí vôňu kvitnúcich kvetov a orosenej trávy, ktorú ohľaduplne vysúšal. Hrejivé slnečné lúče boli dosť ostré, ale tu a tam niektorý osamelý obláčik poskytol na chvíľu očiam úľavu.
„Práve v takýto deň som celý čas dúfala, že odídem.“ prehlásila zasnene čiernovlasá dievčina, ležiaca s roztiahnutými rukami v tráve. „S týmto obrazom, vôňou a pocitom v pamäti.“
„Tá vôňa je poletujúci peľ tráv, ktorý spôsobuje mnohým ľuďom alergiu. Sú na svete aj úžasnejšie veci, ktoré si ešte môžeš vychutnať.“ oponoval muž ležiaci vedľa nej, ktorému zjavne neboli po vôli jej reči o odchode.
„Nebuď taký negativista.“ zahriakla ho, odtrhla steblo trávy a začala mu ňou štekliť nos. Div, že nevyskočil v snahe vyhnúť sa tomu.
„Našla som malú slabinu veľkého shinobiho?“ zasmiala sa zo srdca dievčina a jej spoločník ľutoval, že nemá možnosť uvidieť odraz jej radosti v tých čierno-čiernych očiach, v ktorých ako by sa aj svetlo strácalo. Vedľajší efekt techniky, ktorá doteraz drží jej dušu na tomto svete.
„A čo by mala byť tá slabina?“ opýtal sa, keď ju napokon odzbrojil.
„Štítiš sa trávy!“ prehlásila.
„Veď v nej tiež ležím, ty jedna.“ odtrhol tiež steblo a oplatil jej predošlý útok rovnakou mierou. Keď mal pocit, že ju dostatočne vytrestal, spokojne si ho vložil do úst – to aby bolo po ruke, keby niečo – a zadíval sa na oblohu. Pocítil na sebe jej pohľad a šibol po nej očkom. Dívala sa naň a usmievala sa.
„Čo?“ začudoval sa. „Vyzerám takto dosť smiešne, však?“
„Nie, vôbec. Vyzeráš ako náramný frajer.“ zasmiala sa a zatvorila oči. „Vďaka ti za všetko. Myslím, že posledný rok skutočne stál za to.“
„A bude aj ďalší a ďalší. Ja tu techniku proste nezru...“ a so zdesením si všimol, že z Hatsuyuki začalo rinúť zvláštne svetlo. To snáď nie. Existuje spôsob ako prerušiť Edo Tensei obíduc vyvolávateľa?
„Nerob to, prosím!“ skríkol a schmatol ju, no niečo mu hovorilo, že to už nie je možné prerušiť. Otvorila oči, usmiala sa a položila mu ruku na tvár.
„To nič. Ja som už predsa rok mŕtva. Zabudol si?“
Očné bielka jej zbeleli a telo ochablo. Je preč. Definitívne preč. Pustil ju a vstal. Znova zlyhal.
Zrazu sa telo v tráve naplo a začalo kašľať.
„Hádam by si mi mohol podať trocha vody, nie?“ povedala a on nedvojak poslúchol. Ten hlas ho pripravil o všetku nádej. Takže je to pravda. Surejjina duša musela byť nejakým spôsobom uchránená pred tým, aby ju technika Edo tensei vypudila z jej tela, keď doň privolal Hatsuyukinu dušu. Zakladateľka klanu Surejji vyzerala skutočne priam desivo rovnako, no keď sa jej prizrel bližšie, všimol si, že navzdory všetkej podobe, je viditeľne staršia – prinajmenšom dvojnásobne – než bola Hatsuyuki.
„Tváriš sa, akoby si mi prisudzoval vinu za to, čo sa stalo.“ konštatovala, keď mu podávala naspäť čutoru s vodou.
„Nie, vôbec nie.“ odvetil, no neznelo to presvedčivo.“Skôr či neskôr by na ňu dopadla ťažoba z tejto formy existencie a odišla by zatrpknutá. Možno je to takto lepšie.“
„Tak preto si si pripravoval záložný plán?“
Pozrel na ňu predstierajúc prekvapenie. Ale znova mal pocit, že to nehrá dosť dobre.
„V čase keď Hatsuyuki užívala moje telo som nebola až tak úplne mimo. Spoznala som ťa lepšie ako by si si myslel a všimla som si, ako si od istého okamihu začal zbierať jej čakru. Kde schovávaš tú krabičku?“
Nastala chvíľa trápneho ticha. Takže jej nehodlá odpovedať. V poriadku, možno to nebolo taktné vyťahovať, ale aj tak.
„Čakra je síce nositeľom osobnosti a spomienok svojho pôvodcu, ale začne sa nenávratne míňať, akonáhle ju budeš na čokoľvek používať. Aby si ju doplnil, potrebuješ buď telo, alebo dušu, no v Hatsuyukinom prípade sú obe nenávratne stratené. Čokoľvek vymyslíš, spôsobíš si iba ďalšiu stratu. A beztak to nebude skutočné.“
„A čo ty? Máš predstavu, čo budeš robiť v tomto svete? Veľa vecí sa od tvojich čias zmenilo.“ zmenil tému a nenechal si pri tom ujsť príležitosť naznačiť jej, že sem už nepatrí.
„Premýšľala som o tom, a myslím, že najlepšie, čo môžem urobiť , je, že tento svet od základov zmením. Keď chceš, môžeš mi pomôcť.“
Vrhol na ňu pohľad, pri ktorom sa nemohla nerozosmiať. Teraz si zjavne myslí, že jej preskočilo.
„No čo? Myslíš, že iba ty môžeš mať zdanlivo nesplniteľné ciele?“
„O moje ciele nemusíš mať obavy. Nejako si poradím!“ prehlásil, odtrhol steblo trávy a spupne si ho dal do úst. V očiach sa mu videla odhodlanie. Ale nie. Nenazvala by to odhodlaním. Stretla sa už počas života s rôznymi formami odhodlania a väčšinou v nej vzbudzovali sympatie, ale z tohto mala úplne iný, nepríjemný pocit. Už na to našla správne slovo:
POSADNUTOSŤ

Hladina vody sa ustálila a znova v nej uvidela to isté. Až sa potešila prichádzajúcemu, dúfajúc, že ju privedie na iné myšlienky. Hoci práve on...
„Nečakala si že prídem, však?“
Bola to viac menej zdvorilostná fráza. Jedna z tých, ktoré používa, keď chce nadviazať rozhovor so ženou, no nevie ako začať. Musel si uvedomiť, že vie o jeho prítomnosti prinajmenšom odvtedy, ako vstúpil do Sora-ku.
„Vôbec nie, viem presne čo sa stalo. Je mi ľúto, že máš kvôli mne problémy.“
„No, ak je ti to ľúto, tak by si mi možno mohla prezradiť...“
„Až tak ľúto mi to nie je.“ prerušila ho s úsmevom.
„Tak fajn, v pohode. Maj si svoje malé tajomstvo, ale povedz, prečo si zmenila svoj plán? Čo ten útok na Hokageho a na čo potrebuješ bijou? Vôbec sa mi to nepáči.“
„Iba som našla možnosť, ako to celé urýchliť. Nemusíš mať obavy, výsledok bude taký istý.“
„Skeptický som bol už od začiatku, a keď sa teraz tak dívam na výraz tvojej tváre, tak neviem.“
Našiel spôsob, ako jej vrátiť výčitku spred štyroch rokov.
„Takže mi nepomôžeš?“
„To som nepovedal. Po tom, ako sa ti podarilo poštvať si proti sebe Root bude asi najlepšie, keď sa do toho tiež vložím.“
„A zároveň dozrieš, či náhodou nerobím nejakú hlúposť.“ žmurkla naňho s úsmevom. „Vďaka.“ dodala a v tom okamihu si uvedomila jednu vec. Toto je odvtedy prvý krát, čo ho vidí bez trávy v ústach.