Nádoby 06 – Dokedy sa chodí s krčahom po vodu?

Do tohto kúska zeme sú vpísané dejiny Konohy. V podobe mien vytesaných do dlhých radov bielych náhrobkov. Hoci to vyzerá jednoducho, nenechajte sa mýliť. Málokto v nich dokáže čítať. Nečudo, veď každý, kto sa tu zastaví, z nich pozná iba čriepok a ešte sa nikto nepodujal všetky tieto čriepky pozbierať. Za predpokladu, že by mu ich vlastníci vôbec niečo odhalili. Mnohé je totiž zahalené pláštikom tajomstiev a intríg. Zastavme sa pri jednom z najnovších náhrobkov a hneď uvidíme jeden taký príklad. Meno je prekryté kvetmi v rôznom štádiu zotletosti, no podľa umiestnenia ide o Uchihu. Takže to bude určite ten, ktorý si údajne zobral život, lebo nebol schopný vyriešiť pridelený prípad. Pravda je však neraz bizarnejšia ako konožské klebety. Veď iba nedávno odtiaľto odišla jeho dcéra – jedna z pôvodkýň toho bordelu na náhrobku – so zaťatými päsťami a prísahou pomsty na perách. Vyriekla to iste trocha hlasnejšie, ako chcela a z výrazu jej tváre mi ešte teraz naskakujú zimomriavky. Veď viete, Uchihovia a ich emocionálnosť. No aj tak to bolo pekne drsné slová, na také mladučké dievča. Pardon, ženu. Lebo sa iba nedávno vydala za syna vodcu klanu Uchiha. Keby ste poznali konožské klebety tak ako ja, pacli by ste sa teraz po čele. Nie je to tá „náhradníčka“? Áno, Fugaku, lebo tak sa volá jej manžel, bol pôvodne zasnúbený s inou, no bolo to zrušené pre nejakú nehodu. Jedni hovoria, že utrpela zranenia, ktoré jej neumožňovali vynosiť následníka, iní sa zasa dušujú, že bola práve naopak v druhom stave, ale iste nie s Fugakom. Nech už je to akokoľvek, a pravda bude najskôr niekde uprostred, je už nejaký čas nezvestná a spolu s ňou vraj zmizol ešte jeden Uchiha. Mená po mne nechcite, na tie ja pamäť nemám, ak len nie sú vytesané do náhrobku. No ak je čo i len štipka pravdy na tom, že práve onen zmiznutý Uchiha mohol byť otcom toho dieťaťa, tak ich mená na žiadnom náhrobku nikdy nebudú. Iste sú už zahrabaní niekde, kde ich nikto nenájde a kde upadnú do večného zabudnutia. Prečo si to myslím? Ak by iba tak dezertovali z obavy pred hnevom vedúcej rodiny, nebolo by po nich už vyhlásené pátranie? Veď majú predsa Sharingan. Nie je bez zaujímavosti ani Fugakovo podivné správanie v deň, kedy tí dvaja zmizli, v deň, keď mal on sám svadbu a áno, to je ten deň, kedy vyhorela rezidencia Uchihov. Priveľa náhod naraz, nemyslíte? Ak si k tomu pripočítame, akú povesť má starý Uchiha, ... húu. Čo mi pripomína – odo mňa nič neviete, jasné? Radšej zmeňme tému. Vidíte tam ten roztomilý pár stojaci pri ďalšom z nových hrobov? Stoja pred hrobom dievčiny, ktorú zastihla nedávna mobilizácia ešte doslova v pôrodnici. Áno, dievčiny. Nestrúhajte grimasy. Kto nemôže očakávať v týchto vojnových dobách dlhý život, ten ho žije intenzívnejšie a rýchlejšie. Ktovie, aký dlhý život bude mať dievčatko, čo po sebe zanechala. Ale to snáď nie! Pozrite na prívesok, čo má muž na krku. Vážne Tsunade dala Danovi náhrdelník svojho deda? Takže sa už nad to povzniesla? Že nad čo? No ak ste to ešte nepočuli, tak ide o príbeh genina menom Senju Nawaki. patrí, k tým, ktorých telo tu skutočne leží, no nikto nevie, či celé, tak hrozne dopadol. Príbeh o jeho sne a dare, čo dostal v ten osudný deň, Vám rád vyrozprávam cestou k jeho náhrobku. Lebo hovorím Vám, do tohto kúska zeme sú vpísané dejiny Konohy.

Tejto noci bolo v rozpadávajúcom sa chráme Uzumaki nezvyčajne rušno. Práve sa doň vkradla už v poradí tretia postava. Kľakla si pred dvojicu mužov, ktorí tam už čakali a tvár zahalenú maskou sklonila k zemi. Starší sa pohrával s prázdnym červeným lístkom, ktorého umiestnením na dohodnuté miesto signalizovala príchodzia zámer stretnúť sa s ním.
„Prosím o prepáčenie, že som sa tak dlho neozývala.“
„To je v poriadku. V záujme výsledku nemožno ľutovať času,“ kývol Danzo. „Vítaj späť.“
„Čo ťa primälo ozvať sa práve teraz?“ sykol o dosť menej benevolentne muž stojaci za Danzom. „Omrzeli ťa radosti manželského života? Alebo ...“ Danzo ho umlčal ráznym zdvihnutím ruky.
„Ani na okamih som neprestala myslieť na službu Konohe a kontaktujem Vás preto, lebo som narazila na niečo znepokojivé,“ odvetila Mikoto. Pomaly vytiahla pás vytrhnutý zo zvitku nájdeného v chráme Naka a položila ho pred seba. Orochimaru ho zodvihol a podal Danzovi.
„To nie je novinka,“ utrúsil Danzo, keď si prečítal text a hodil vytrhnutý pás naspäť pred Mikoto. „Vedeli sme, čo plánoval svojho času Setsuna. Spáchal však samovraždu skôr, než by sme zistili, či mal spoločníkov. Na jeho prípade pracoval tvoj otec?“
„Áno,“ odvetila Mikoto a zahryzla si pod maskou do pery. Nechcela, aby vyplávala na povrch táto téma.
„Vieš niečo konkrétne, alebo ti ide iba o osobnú pomstu?“ opýtal sa jej priamo Danzo.
„Zatiaľ nie, ale som presvedčená, že mal spoločníkov, ktorí môžu v tom pláne pokračovať,“ obišla Mikoto otázku o pomste. „Aké sú vaše rozkazy?“
„Až keď sa zvítame s hosťom,“ Danzo dal rukou znamenie a Orochimaru ustúpil do tieňa. Pri vchode na opačnej strane miestnosti sa naopak objavila postava držiaca v ruke pošvu s katanou. Prichádzajúci sa vôbec nenamáhal ukrývať a pokojným krokom prišiel doprostred miestnosti.
„Nečakal som, že sa s vami stretnem skôr, než na nasledujúcej schôdzi rady, Danzo,“ usmial sa Fugaku a pristúpil bližšie. Špičkou pošvy katany urobil do prachu pred Mikoto čiaru. „Ako je to možné?“ prebehlo jej hlavou. Kde urobila chybu?
„Tiež som našim stretnutím prekvapený. Snažíte sa mi naznačiť, že prekračujem hranice?“ uprel Danzo pohľad na Fugaka. Ten prižmúril oči a štrbinou medzi viečkami prerazila červenkastá žiara.
„A nerobíte to?“
„To záleží od uhla pohľadu,“ odvetil namiesto Danza Orochimaru, objaviac za Fugakovým chrbtom. „Zaujíma Vás, čo vidím ja?“
„Ale iste, prezraďte mi, čo vidíte,“ ozvalo sa zborovo z viacerých strán. Odvšadiaľ, kde sa zrazu objavil Fugaku, zatiaľ čo ten pred Orochimarom zmizol. V miestnosti ich bolo asi pätnásť. Každý nechal elegantným pohybom skĺznuť pošvu z čepele meča.
„Tak pán si chce hrať?“ opýtal sa Orochimaru vzrušeným hlasom a olízal si pery.
„Pôjdeme!“ prehlásil Danzo a vstal. Orochimaru nespokojne sykol. „Nie je vhodné, aby sme tu boli, keď sa budú preberať rodinné záležitosti. Nabudúce sa skutočne uvidíme až na schôdzi rady.“
Osameli.
„Daj si dole tú masku,“ prikázal Fugaku a otrel si krv z ľavého oka.
„Kde som urobila chybu?“ opýtala sa, keď položila masku na zem pred seba.
„V snahe nájsť podporu proti môjmu otcovi si oslovila omnoho viac ľudí, než bolo rozumné.“
„A predsa ich bolo príliš málo,“ doplnila trpko, „tvoj otec si môže gratulovať, jeho pozície sú ešte stále neotrasiteľné.“ A teraz prišla aj o možnosť podpory zo strany Danza.
„Čo bude teraz?“
„Masumin brat bol dnes poslaný na dosť beznádejne vyzerajúcu misiu a s ostatnými sa ešte uvidí. Teba mám doviesť pred otca. Bude mu vraj stačiť aj tvoja hlava, ak to nepôjde inak.“
„Nesmieš dopustiť, aby sa im čokoľvek stalo. Nevedia nič o mojich zámeroch. Všetka zodpovednosť je iba na mne.“
„Neskoro, otec nenecháva nič na náhodu. A tebe sa ho podarilo po dlhom čase nahnevať.“
„Mala som sa ho pokúsiť rovno zabiť,“ precedila Mikoto cez zuby, zviazala si vlasy na temene a nahla sa dopredu, hľadiac na svoj odraz na čepeli Fufakovho meča. Daromná ľútosť, od začiatku predsa vedela, že akýkoľvek jej pokus o útok na vodcu klanu by bol vopred odsúdený na neúspech pre jeho Mangekyo Sharingan.
„Ale aspoň budú zmarené jeho plány urobiť s našimi budúcimi deťmi to, čo urobil s tebou a tvojím bratom. Naše manželstvo nebolo dlhé a asi by nikdy nebolo šťastné,“ usmiala sa.
„Takže si si dala dohromady text na kameni s obsahom zvitku,“ konštatoval Fugaku a čepeľ meča vyletela nahor. Ako jej zmizol spred očí, padol Mikotin pohľad na stenu s démonickými maskami. „Skončí to tam, kde to celé začalo,“ pomyslela si čakajúc na dopad ostria na jej šiju. Namiesto toho začula, ako ho zasúva naspäť do pošvy. Pozrela naň pohľadom dieťaťa, ktorému zobrali hračku.
„Neprelejem krv člena svojej rodiny,“ odpovedal Fugaku na nevyslovenú otázku. „Už nikdy viac. Vstaň, dovediem ťa k otcovi.“
„Čaká ma tam snáď niečo lepšie?“ opýtala sa hlasom, trasúcim sa ešte rozrušením z predošlého očakávania smrti. Znova sa s ňou zahráva?
„Ktovie,“ otočil sa Fugaku a dal sa na odchod. Vstala a nasledovala ho do tmavej noci. Obloha bola zamračená, bez hviezd. Na juhu sa zableslo a po chvíli sa ozvalo zahrmenie. Pri južných horách sa schyľuje k búrke. Vrany sediace na streche chrámu rozrušene zakrákali. Mikoto sa obzrela a keby bola poverčivá...
„Štyri vrany,*“ povedal Fugaku a položil jej ruku na plece. Z nejakého dôvodu jej to nebolo nepríjemné. „Niekto tejto noci zomrie.“

„Tlak prudko klesá!“
„Vidím!“ skríkla Tsunade, snažiac sa zastaviť krvácanie. „Potrebujem krvnú pilulku!“
„Poslednú sme minuli včera,“ pokúsil sa shinobi kľačiaci po jej boku prekričať dážď.
„Tsu.. nade. ... Ja tu nemôžem zomrieť!“ ozval sa ranený. „Musím ešte urobiť ... toľko vecí.“
„Prestaň hovoriť, Dan!“ okríkla ho Tsunade.
„Ja ... tu ... nemôžem zomrieť,“ zopakoval a vykašľal ďalší prúd krvi.
„Bez obáv! Zastavím krvácanie! Si mimo ohrozenia! Zachránim ťa, Dan,“ usmiala sa naňho.
„To ... je ... výborné...“ opätoval Dan úsmev a privrel oči.
Ako dážď bičoval jeho pokojnú tvár, Tsunadine oči zaliali slzy. Nech robí, čo robí, krv tečie ďalej. Rozum jej hovoril, že to nedokáže, ale...
„Prekliata krv! Zastav!“ skríkla náhle Tsunade.
Odkiaľ ešte tečie, odkiaľ ešte môže tiecť?
„Stoj už!“
Minuli sa všetky možnosti, toto je posledné, čo môže urobiť.
„Zastav sa! Stoj!“
Toľko krvi. Je tu snáď všade.
„Stoj! Stoj!“
Je to zlé, tá krv sem nepatrí, nemá byť tu navôkol.
„Hovorím ti stoj!“ kričala ako zmyslov zbavená.
„Je koniec, už je mŕtvy!“ okríkol ju shinobi po jej boku.
A krv už netiekla. Oblepila jej ruky a ani lejak ju nedokázal zmyť, čo ako búšil.
Krv.
Navzdory dažďu jej razil ten pach do nosa a nedokázala sa ho zbaviť.
Krv!
Miesila sa s jej slzami, s dažďom, so zemou. Z tej predstavy dostávala neovládateľnú triašku.
KRV!

Vošli do prijímacej miestnosti sprevádzaní nevraživými pohľadmi niekoľkých zasvätených. Starý vodca práve požíval skoré raňajky. Sadli si pred neho, Mikoto, presne podľa inštrukcií, ďalej od Fugaka. Aj hovoriť mal výlučne on. Hlava klanu po chvíli prerušila jedenie.
„Vidím, že tá suka má ešte hlavu na krku,“ prehovoril, no v skutočnosti ako zvyčajne nepozrel ani na Mikoto ani na svojho syna. „Takže ostáva rozhodnúť, čo s ňou.“
„Prečo by nemala mať hlavu na krku? Hrdelný zločin si spáchal ty,“ odvetil pokojne Fugaku.
Medzi prítomnými zašumelo a na pokyn vodcu všetci okrem jeho osobného sluhu opustili miestnosť.
„Váž slová, ktoré vyslovíš na verejnosti.“
„Hovorí ten, kto verejne nazval moju manželku sukou,“ odsekol Fugaku.
„Ten sobáš bola zjavne chyba. Viac by nám poslúžila ako strážkyňa Kyuubiho.“
„Ten sobáš bol logický dôsledok tvojho rozhodnutia zavraždiť Masumi. A nemyslím to v nemocnici, ale predošlý útok.“
„Keby bol to môj zámer, tak by ten útok neprežila,“ kontroval jeho otec s úsmevom. „nebolo proste možné odolať príležitosti získať pre klan ďalšie Mangekyo, keď som si všimol, ako si ťa omotala okolo prsta. Dieťa bolo iba bonus na zdôvodnenie. No ty si jej obeť zahodil.“
„To nebol jediný dôvod, však? Začínala sa zaujímať o veci, ktoré ti boli nepríjemné. Podobne ako Mikotin otec. Čím si ho donútil, aby si siahol na život?“
Mikoto zalomcoval hnev a zahryzla si do pery. Tušila to, ale počuť to takto vyslovené... Keby teraz zaútočila, ako blízo by sa k nemu dostala? Možno by stihla... Zazrela však Fugakovo varovné gesto. Musí teda čakať. No aspoň sa dozvie celú pravdu.
„Hádam len neprichádza zlatý klinec tohto vystúpenia?“ nadhodil Starý Uchiha s dávkou cynizmu v hlase. „Kto nedržal jazyk za zubami, len čo vnoril penis medzi Masumine nohy? A kto sprístupnil tomu chudákovi materiály, ktoré nemal nikdy vidieť? Po kom sa muselo upratovať? Nauč sa znášať dôsledky svojich činov.“
„Pekná reč,“ tlesol niekoľkokrát Fugaku, a sluha takmer nadskočil nad toľkou drzosťou. „Zabudol si však na najdôležitejšie. Chyby robia vždy tí, čo rozhodujú. Rozhodol si sa podporiť Setsunovo snaženie o zisk Kyuubiho a ešte aj keď bol odhalený a spáchal samovraždu, aby ťa kryl. Zavrhol si svoj plán? Vôbec nie, ďalej si sa snažil získať potrebný Mangekyo Sharingan a naivne si myslel, že sa nikdy na nič nepríde. Prvotnú chybu si prekrýval ďalšími a ďalšími prešľapmi. Aké to nešťastie, že teraz, keď je líška zapečatená v neskúsenom jinchuurikim, ty nemáš po ruke potrebné Mangekyo na jej ovládnutie.“
Nastalo ticho, počas ktorého si jeho otec vložil do úst posledné susta.
„Čo tým myslíš?“ opýtal sa keď zhltol a siahol po pohári. Fugaku ho však ladným pohybom zobral a jeho otec siahol do prázdna. Sluha chcel zasiahnuť, no stiahol sa pred Fugakovým výhražným pohľadom. Starý Uchiha sa rýchlo dovtípil, že tam pohár nie je.
„Takže to už vieš,“ skonštatoval a niečo si vybral s oboch očí. „Teraz už chápem, kde sa nabrala tvoja nezvyčajná trúfalosť. Kedy si na to prišiel?“
Položil to, čo si vybral z očí na stôl a Mikoto zbadala, že sú to akési farebné šošovky. Už o tom počula. Kontaktné šošovky. Bez nich boli jeho oči svetlé a zjavne nevidomé.
„Príliš neskoro,“ odvetil Fugaku. „Pred svojimi podriadenými si ukryl svoju slabinu do pláštika arogancie a z konožskej rady si vykľučkoval iba pre to, aby ťa náhodou neodhalili. Ja som si zasa myslel, že sa na mňa nedívaš pre sklamanie, že som ani po obeti svojho brata neprebudil Mangekyo. Neuvedomil som si, že to začalo už skôr.“
„A teraz myslíš, že nastal tvoj čas, však? Lenže ja ešte dokážem v klane zjednať poriadok.“ Okolo vodcu sa vytvorili akési rebrá a veľká kostená ruka z čakri tresla po Fugakovej pravici. Ďalšia v tom istom okamihu roztrieštila podlahu po jeho ľavici. Mikoto pochopila, prečo si mala sadnúť ďalej. A tiež, že by akýkoľvek útok nemal zmysel. Toto je úplne iná liga.
„Hodláš to tu celé zdemolovať, kým si uvedomíš, že si prehral?“ opýtal sa Fugaku, nedbajúc na prekvapené výkriky tých čo vbehli do miestnosti, počujúc hluk. Na vodcu však nikto neútočil a na členov vedúcej rodiny nesmeli siahnuť. Všimli si tiež vodcove slepé oči.
„Čo hodláš robiť?“ opýtal sa Fugaka keď zrušil Susanoo a vstal.
„Vôbec nič. Proste mi choď z oči a opusti rezidenciu. Všetkých si klamal a stratil si nárok na našu lojalitu. Dobre vieš, že boj medzi nami by ohrozil náš klan, bez ohľadu na výsledok.“
„Možno si myslíš, že sa teraz chováš ako vodca, no v skutočnosti si slabý a privedieš klan do záhuby. Ak len samozrejme nenastúpiš tú istú cestu ako ja. Dobrovoľne, alebo z prinútenia.“
„To už našťastie nebude tvoj problém, otče.“
Nasledovaný sluhov zamieril k dverám, prechádzajúc okolo svojich zmätených podriadených.
„Mimochodom, už dávno sme sa takto neporozprávali, otec,“ povedal Fugaku za odchádzajúcim.
„Tak dúfam, že si si to užil,“ odvetil starec a spolu so sluhom opustil miestnosť.
„Tak takáto je sila Mangekyo Sharinganu?“ opýtala sa Mikoto, keď aj ostatní odišli.
„Už nikdy nevyslovuj to slovo.“
„Ale veď...“
„To čo vieš, si nechaj pre seba a prosím ... prosím, zastav ma, kedykoľvek by som bol v pokušení TO použiť. Sľubuješ mi to?“
„Čo bude so mnou?“ opýtala sa. Začínala si pomaly uvedomovať, že je koniec. Možno nie celkom taký, aký očakávala, či v aký dúfala, ale koniec. Aký malo vôbec všetko, čo urobila po otcovej smrti zmysel? A aký všetko, čo sa stalo predtým? Manželstvo a jej postavenie sa na stranu Masumi? Čo by sa zmenilo, keby nepostavila na jej stranu, keď bojovala so svojim prenasledovateľom? Keby z nej potom nevyrezala dieťa a neodniesla za Tsunade.
„V mojich očiach si sa ničím neprevinila, hoci veriť Danzovi pokladám za pochabosť. Poď,“ vstal a natiahol k nej ruku. „Nechal som už vopred zvolať členov klanu. Je čas, aby sa poklonili novému vodcovi a jeho manželke.“
„Jeho manželke,“ zopakovala Mikoto zamyslene. Misia pokračuje. „A syn nového vodcu?“
„Nemôžem prijať Obita do rodiny, ale postarám sa o jeho bezpečné začlenenie do klanu. Nesúhlasím s praktikami svojho otca a nebudem nasledovať jeho príklad, no nemôžem ignorovať fakt, že by hrozil rozpor medzi jeho právami a právami našich detí.“
„Naše deti,“ pošepla si Mikoto a nasledovala ho na dvor, kde sa zhromaždili dospelí členovia klanu. Všetkým už bolo jasné, čo sa stalo a pokľakli pred Fugakom a Mikoto.
„Mal by si k nim prehovoriť, manžel môj,“ šepla Mikoto. „Čakajú na to.“
„Teraz si ma prvý krát nazvala manželom,“ poznamenal Fugaku.
„Áno, teraz ťa tak budem istý čas oslovovať,“ prehlásila. Nakoniec, je to jej rola. A časom...
„Istý čas?“
„Pred našimi deťmi ti predsa budem hovoriť otec,“ usmiala sa Mikoto.

-

„My to chápeme, Itachi.“
„Itachi, sľúb mi jednu vec,“ prehovoril Fugaku vážnym tónom. „Postaraj sa o Sasukeho.“
„Vykonám,“ odvetil Itachi a hlas sa mu zlomil.
„Neváhaj, je to cesta, ktorú si si zvolil... Naša bolesť bude, na rozdiel od tvojej, trvať iba chvíľu. Aj keď je naše zmýšľanie rozdielne, som na teba hrdý.“
A ona bola hrdá aj na Fugaka. Nikdy neporušil svoje zásady a nepodľahol pokušeniu zneužiť svoj Mangekyo. Spoznala ho ako odmeraného, no starostlivého človeka. Svoje city síce nevyjadroval, ale boli okamihy...
„Si láskavé dieťa...“
Syn láskavého otca. Zrazu ju ovládlo nutkanie chytiť ho za ruku, aby precítil všetko, čo k nemu v tejto chvíli cíti.
Ale už to nestihla ...